4 dni, 4 metropoly: Budapešť-Kyjev-Baku-Istanbul

Už  od čias keď som na univerzite objavil čaro lacných leteniek, plánoval som nejaký divoký letecký výlet. Po západnej Európe to nie je problém, za pár euro sa pobehá kopec destinácií, len potom zaplač peňaženka na ubytku, strave a iných povinných položkách.Postupne ma západné metropoly prestali “cestovateľsky” zaujímať a prešlo niekoľko rokov, kým sa naskytla zaujímavá ponuka.

Pred pár mesiacmi začali azerbajdžanské aerolinky pokukovať aj po low-costovom území a vytvorili si nízkonákladovú značku AZALjet, ktorú okrem letenky ani nikde nevidieť. Ako to už býva, chybička se vloudila a let z Kyjeva do Istanbulu s nočným prestupom v hlavnom meste Azerbajdžanu sa dal zakúpiť za menej ako 30 euro.

Koniec roka znamená aj menší počet dovolenkových dní a nastal čas improvizovať. Na túto výpravu sa nečakane pridala aj moja sestra a začal som hľadať prípoje do Kyjeva a z Istanbulu. Ceny dobré a časy tiež, vznikol teda itinerár na 4 dni, 5 letov, 5 štátov a 7000km.

V upršané štvrtkové popoludnie som zatvoril pracovný laptop a vybral sa so sestrou a tatkom na trnavskú stanicu. Tam sme nastúpili na osobák do Galanty, kde sme sa s otcom rozlúčili (šiel na vlastnú dobrodružnú cestu, a to prieskum tohto tajomného okresného mesta, ale tak aby do siedmej večer bol “na správy” doma). Rýchlo som sa pozdravil s legendárnym cestovateľom Neviďom, ktorý mi prišiel popriať šťastie priamo na peróne pri rýchlom prestupe na prípoj.

O pár desiatok minút sme sa objavili na (podľa môjho názoru) jednej z najzaujímavejších železničných staníc na Slovensku – Nové Zámky. EC Danubius mal malé meškanie, ktoré sme si skrátili v lokálnom bufete na kofole a obdivovaním klietky hanby. Dávky asi prišli načas, a tak miestna komunita v zamrežovanom priestore búchala do automatov o 106. Zábava pre celú rodinu.

Vysoká škola života

Cesta do Budapešti prebehla rýchlo, metrom z Keleti na Kalvin tér a odtiaľ pár metrov na hostel. Tam nás privítala slovenská recepčná, zložili sme veci a vydali sa okolo siedmej večer na prechádzku nočným mestom, kde práve prestalo pršať.

Korvínovú univerzitu som si najprv zmýlil s divadlom vďaka nahodenému fešákovi s motýlikom, ktorý vychádzal z budovy v sprievode vážene vyzerajúcich pánov. Až potom mi doplo, že toho fičúra odniekiaľ poznám a hľa, hovorca bývalého prezidenta-DJa-pretekára – sám Trubač. Nestratil sa.

Po daždi to má svoje čaro

Vyšplhali sme sa aj na Citadellu, na úpätí navštívili zaujímavý kostolík v skale, pokochali sa výhľadom, dali si hnusnú čokoládu z prášku a zišli dolu do centra. Veľa som počul o rómkocsmach (ruin bar, nie cigánsky šenk) a  zamierili sme do Szimpla Kert, asi najznámejšieho predstaviteľa tejto formy podniku.

Už po ceste sa mi niečo nezdalo – nejak veľa príliš pekných food truckov s drahým “poctivým” jedlom, bicykle bez prevodov, veľké brady na chabých telách. A pred podnikom ochranka. Hipsteri zaúradovali, okolité podniky rovnako preplnené, anglická stag party v dohľade. Sklamaní sme radšej dali víno v českej pivárni o pár ulíc ďalej 😀

Nočná Budapešť z Citadelly

V hosteli sme si pár hodín pospali, tenké dvere a ruch od štvrtej ráno toho ani veľmi nedovoľoval a okolo šiestej sme už stepovali na letisku. Letiskový salónik chudobných sa v Budapešti volá SPAR a s kávičkou z Burger Kingu nám pripravil celkom dobré raňajky.

Wizzair nesklamal, lietadlo ešte nebolo pripravené a tak tí čo si priplatili priority boarding, počkali na ploche 10 minút na októbrovom dáždiku. Prémiový servis.

Radosti low-costov

Let do Kyjeva krátky, milý colník nás pustil so slovami “Welcome to Ukraine” a pred letiskom nás už taxikár chcel presvedčiť, že MHD v Kyjeve neexistuje, jedine jeho volga.

Neexistujúcim trolejbusom a metrom sme sa teda dotrepali až k hostelu. Po dlhom čase  som namiesto Booking.com využil služby Hotels.com a taký bol aj výsledok. Rezerváciu nemali, s Hotels.com už nespolupracujú pol roka a sú kompletne plní. Čo sa dá robiť, rýchlo na net, appka Bookingu a o pár minút sme sa už v zápche Uberom plížili na nové ubytovanie.

Royal City hotel nás privítal pekne gýčovým interiérom v paneláku, ktorý by aj Mojsejovci závideli, ale na Ukrajine je to skôr vítané aristokratické spestrenie betónovej šedi.

Kyjevský Versailles

Od rána nám aj vyhladlo, zavelil som smer Kreščatik a Puzata Hata. Sám by so tam už ani nešiel, ale sestra nutne potrebovala intro do ukrajinskej kuchyne a táto sieť je na to najvhodnejšia.

Posilnení sme popozerali Majdan, úspešne sa vyhli Pande, ktorá pred rokom obťažovala moju polovičku a vybrali sa metrom na najhlbšiu stanicu na svete – Arsenalnu. Odtiaľ pešky k hlavnej destinácie v Kyjeve, ale bolo treba WC. Za rohom nás už čakal starý známy hotel Salyut so svojimi sociálnymi zariadeniami a kde sme si dali aj kafíčko s mafiánskymi fejsíkmi za západné ceny.

Symboly mesta

Areál Matky vlasti je jedno z mojich najobľúbenejších lokácií metropoly, dokonca sme tentokrát prišli aj pred záverečnou a dostali sa aj do útrob monumentu. Za 200 hrivien sme chceli ísť až na vrchol, ale už bolo neskoro (hodinu pred záverečnou), tak sme aspoň vyfasovali lacnejšie lístky na podstavec. Najprv sme sa museli zaregistrovať u tety, tá vytáčacím telefónom zavolala sprievodcu, ktorý dorazil spolu so zápachom vodky o nejakých 5 minút a vyviezol nás hore retro výťahom.

Ešte kúsok dozadu…

Crn-crn, kto tam?

Aj z podstavca je veľmi pekný výhľad na všetky strany, zadarmo sú k dispozícii statické  armádne  ďalekohľady z čias ZSSR. Zdržali by sme sa aj dlhšie, ale studený vietor nás popohnal dolu. Kým nás vyhnali 45 minút pred záverečnou, stihli sme aj prebehnúť veľmi zaujímavé múzeum II. svetovej vojny plné artefaktov, diorám a azbuky.

Made in USSR

Hidropark je destinácia číslo 2, na jeseň večer to tu už nežije, ale v hardcore posilke Kačalka sa cvičí o život. Je to jedno z najzaujímavejších miest v meste a aj keď nie som fanúšik pumpovania železa, veľmi sa mi páči, že tam vládne dokonalá harmónia – športujú vedľa seba mladí a starí, mafoši na Land Cruiseroch aj robotníci na bicykloch. Ešte sa aj černoch objavil a pomaly to vyzeralo ako z reklamy na UNITED COLORS OF BENETTON,

Po silnej večeri na Kreščatiku sme sa prešli k Oblúku a pri kolotočárskej hudbe si pozreli nočný výhľad. Uberom sme sa vydali do Palaty #6, čo je už pomaly povinnosť pri každej návšteve hlavného mesta Ukrajiny. Všetci sa vždy čudujú, že kam ich vediem, aj sestra mala pochybnosti, či ju nechcem predať na orgány. Nakoniec bola spokojná – fľaša vína na stôl a krevetky, čašníčka najprv krútila očami (lebo však to je k pivu predsa), ale my sme príjemne ukončili večer.

Pekné menu za 5 euro

V sobotu ráno checkout, raňajky ako inak v Puzatej Hate (tvarohové sirniki a palacinky s višňami obrátia na správnu vieru aj diabetika), metrom na Poštovú plošču a funikulárom k Svätomichalskému kláštoru. Odtiaľ pekná prechádza k Sofijskej katedrále a pobyt v Kyjeve sme ukončili na železničnej stanici.

Skybus cez víkend bez problémov dorazil včas na boryspoľské letisko, checkin prebehol v poriadku až na problémové typy osmanského vzhľadu a prchkej nátury, ktorí až na mieste zistili, že bagáž nie je v cene letenky. Tá istá kaukazská matróna sa ešte predbiehala na pasovke, boarding time si asi vysvetlila tak, že to je čas odletu a chytala nervy.

Airbus A319 sa pomaly zaplnil skoro na 100% a vtedy sa začala zábava. Azerbajdžanci nemali dať kam svoje veľké igelitky a obludné tašky, pomaly zlámali dvierka na boxoch. Ešte k tomu sa po štarte motorov z podpalubia ozvalo srdcervúce zavíjanie a štekanie psov, ktoré niekto prevážal. Treba psov vláčiť po celom svete, určite to vedia oceniť. Takisto aj novorodenci.

Počas letu už všetci boli spokojní, tradične nasraté mafiánske tváre so spojeným obočím dostali najesť a sŕkajúc džúsik so slamkou pozerali na obrazovkách kanadské žartíky. Sem tam výbuch smiechu, ale to už som pospával presadený vpredu, kde zostali voľné trojsedačky.

Pri pristávaní som už vykúkal z okienka a obdivoval temné jazero menom Kaspické more a polia vrtných plošín, ktoré pre Azerbajdžan pumpujú zo zeme petro-manaty. Vedel som z fotiek, že nový medzinárodný terminál v Baku je naozaj pekný, ale realita ma naozaj ohromila – všade mramor a drahé materiály, všetko čisté, príjemné farby. Veľmi dôstojná brána do krajiny. Pasová kontrola prebehla rýchlo, e-víza fungovali a ochvíľu sme už po dobití Baku karty (a odohnaní taxikárov) sedeli v luxusnom airport buse H1. 

Ropu vidieť aj na letisku

Pekná brána do krajiny

Luxusnou diaľnicou plnou divokých púmp a rôznych architektonických skvostov ako Heydar Aliyev Center a národného štadiónu sme sa dostali až k železničnej stanici. Tá s okolím asi ešte neprešla upgradom a radšej sme sa rýchlo vymotali k metru. To je veľmi lacné ale trošku chaotické, keďže na prestupnej stanici 28. mája nie sú dve platofrmy, ale na jednom nástupišti sa striedajú súpravy, každá iným smerom. Samozrejme, že domáci sú stále natlačení pri žltej čiare aj keď ich linka práve nejde. Do vagónu sme sa predrali až na druhý pokus.

Po krátkej jazde sme vystúpili na konečnej stanici červenej linky İçərişəhər a vydali sa hľadať hostel. Ten sa podľa mapy nachádzal na druhej strane starého mesta, ale to je naozaj kompaktné a o 15 minút neskôr sme sa už vítali s recepčným. Ten hneď vedel, kde je Slovakia, veľa kamošov tam chodí a na Facebooku nám ukázal dôkaz – Dubrovnik a Slovinsko. “It’s not the same country?” 
Niekto mu ešte aj šlohol Švajčiarsku magnetku z chladničky a zostal ešte viac smutný.

Na “veterné mesto” sme mali pár hodín, nezaháľali sme a rýchlo sa pobrali objavovať nočné centrum. Na Námestí fontán to žilo, všade veľa ľudí, len fontány vypnuté. Hlavná pešia ulica Nizami vyzerala skôr ako niekde z Viedne, veľké lustre, krásne mačacie hlavy a drahé obchody a oproti aj takej Ukrajine veľký počet policajtov. Všade.

Nizami – takto som si Baku nepredstavoval

Trošku sme sa popromenádovali na Baku bulvári – niekoľko kilometrov dlhej oddychovej zóne pri Kaspickom mori. Náš cieľ bol jasný – legendárne Flame Towers, ktoré mali pokryté LEDkami hrdo svietiť do diaľky. Ale kdeže. Tma. A ani funikulár nefungoval. Vysvietený ako kolotoč, vo vnútri päť ľudí, ale žiaľ mimo prevádzky. Podľa toho čo aj iní cestovatelia spomínali, je to trošku potemkinova dedina a mrakodrapy svietia asi len počas sviatkov, príp. nejakých veľkých podujatí medzinárodného významu (ako napr. nedávne majstrovstvá v šachu, kedy aj vízovú povinnosť zjemnili :))

Flame Towers nezapálili

Vyšľapali sme teda po osvetlených schodíkoch až do parku Dağüstü, odkiaľ je naozaj parádny výhľad na celé pobrežie. Na jednej strane sa týčia Flame Towers, staré mesto, rozostavaný shopping v štýle opery v Sydney a nové centrum White City. Na druhej strane ruské koleso s originálnym názvom Baku Eye a tretí najvyšší stožiar s vlajkou na svete. Azeri boli prví, ale predbehli ich Tadžici a tých Saudi.

Nočné mesto

Samotný park a okolie Flame Towers bolo v sobotu večer vyľudnené, ešte aj malý obchodík sme márne hľadali podľa šipiek, až kým nám majiteľ neprišiel otvoriť. Garáž.

Opustené námestie okolo funikuláru

Pešky sme sa vybrali naspäť do starého mesta, mimo nových častí s mramorovými podchodmi boli chodníky rozbité a z temných dvorov len mačky vykúkali. Narazili sme na otvorený bar/čajovňu, kde sme trošku nabrali sily, asi na nás aj dobre zarobili ako na jediných zákazníkoch a vybrali sme sa hľadať suveníry. Okolo jedenástej večer to v okolí “obchodnej” stále žilo, drahé autá trúbili, zlatá mládež v Hard Rock Café míňala ropné peniaze svojich rodičov a ostatní si v nonstop novinovom stánku kupovali cigarety-kusovky. A my s nimi magnetky.

Staré mesto bez turistov má svoje čaro

Raj príležitostných a menej solventných fajčiarov

Okolo polnoci sme dorazili na hostel, recepčný v kuchynke už čvirikal s mladými ruskými turistkami a neprestal ani po tom ako sme zatvorili dvere na našej izbe o pár metrov ďalej. Na oplátku sme mu jeho spánok spríjemnili budíčkom o piatej ráno pri našom checkoute. Neviem či to bolo nedostatkom melatonínu, alebo tradičnou kaukazskou samonasieracou schopnosťou, ale po krátkom monológu nám vysvetlil, že mu musíme dať dobrú recenziu. Prečo? Lebo Slováci vraj dávajú len zlé recenzie a pre istotu nám ešte aj vrátil 5 manatov do ruky.

Uberom sme za 8 euro prefrčali prázdnym mestom a diaľnicou na skoro 30km vzdialené letisko. Tam sa už fotiť nedalo, hneď som bol upozornený, že je to zakázané (asi ten pekný interiér si chcú nechať pre seba). Cez pomalú kontrolu sme sa dostali do duty free zóny, kde bola zaujímavá asi len trojeurová voda a zafajčené WCka. Nie je všetko zlato čo sa blyští.

Terminál 2 pre domáce lety z roku 2010

K lietadlu nás doviezli busom, na ploche už naháňali divokých aziatov, ktorí silou mocou chceli všetko fotiť, čo sa miestnym samozrejme nepáčilo. Čo keby to boli arménski špióni?

Poloprázdny Embrear sa za brieždenia vzniesol do výšin a o pol hodinu neskôr som si už vychutnával raňajky nad krásne nasvietený Kaukazom, kde sa týčil Kazbeg a o pár stoviek kilometrov ďalej aj monumentálny Elbrus.

Kazbek  (5033 m.n.m)

Elbrus  (5642 m.n.m)

Zobudil som sa až keď mi zaľahlo  ušiach a vedel som, že Istanbul sa blíži. Po pár rokoch som sa opäť ocitol na tureckej pôde, na letisku Sabiha Gokcen. Aj po dlhej dobe Istanbul karta stále fungovala. Letiskový bus smer Kadikoy opustil terminál a v polospánku som sledoval okolie, ktoré sa za tú dobu opäť zmenilo, narástlo do šírky a najmä do výšky. Na konečnej sme si v kafíčku dali čaj a pozorovali ruch v prístave oproti legendárnej vlakovej stanici Haydarpasa, ktorá sa viac podobá na kaštieľ ako na dopravný objekt.

Vlaková stanica Haydarpasa z prístavu Kadikoy

Trajektom sme sa vybrali na európsku stranu a na hornej palube si užívali ( najmä pre nás suchozemcov) túto parádnu vyhliadkovú plavbu. Úspešne sme zakotvili v prístavčeku Eminonu pod Galatským mostom a vybrali sa pešky k hotelu. Všade neskutočné kvantá ľudí, plné ulice a aj námestie pri Modrej mešite, kde sa o pár uličiek ďalej nachádzal aj náš hotelík.

Na izbe sme sa dali dokopy, vyšli si obzrieť peknú strešnú terasu, zletel som zo schodov, slnko vykuklo a vybrali sme sa do Carihradu. Prvá zastávka klasicky Modrá mešita, sestra dostala habit, aby neprovokovala miestnu komunitu odhaleným členkom a uchom, trošku sme sa pomotali v monumentálnej budove, ale hlad je hlad a ten je vyššie (nižšie vizuálne) v Maslowowej hierarchii potrieb.

Poturčence

Foursquare nám odporučil zašitú jedáleň, ktorá bola schovaná medzi turistickými reštauráciami s denným menu pre nevercov s otravnými nadháňačmi. Keď sme ju objavili a zistili, že tam sedí pri stole 6 policajtov, vedeli sme že sme na správnom mieste. Riziko teroristického útoku síce vyššie, ale to jedlo bolo parádne.

Napráskaní sme sa prešli Galatským mostom plným rybárov na druhú stranu a oddýchli si v malom parčíku pri vode. Neďaleko nás miestny master chef pripravoval na ulici rôzne dobroty, ale žalúdok už nevládal. Aspoň sme zaliali obed asi najlepším džúsom na svete – mix pomaranču a granátového jablka, ktoré pekne odšťavia priamo pred očami.

Master chef Efendi

Funikulárom sme sa vyviezli ku Galatskej veži, ale dlhý had turistov nás odradil od výstupu. Tak sme aspoň opäť zliezli bočnými uličkami k vode, zobrali električku a vysadli pred vstupom do metra Marmaray, ktoré spája dva kontinenty. Tam ma ešte ponaháňal dedo, ktorý si myslel, že som nezaplatil za WC. Blížil sa západ slnka a najlepšie miesto na pozorovanie konca dňa pri čaji je nábrežie v Uskudare, oproti ostrovčeku na ktorom sa týči Panenská veža – Kiz Kulesi.

Západy slnka sú v Ázii najkrajšie. Najmä nad Európou 🙂

Slnko nesklamalo a zapadlo presne na čas ako internet predpovedal, vypili sme čaje a s masou ľudí a áut sa presnuli naspäť k metru. Šoférovať v Istanbule by som fakt nechcel, celé mesto pôsobí ako jedna veľká dopravná zápcha. To už raz tak, keď každý chce mať auto na ploche 10x menšej ako Slovensko s 3x väčším počtom obyvateľov. Pri výstupe z metra nás ešte aj potešilo malé mača, ktoré pozorným pohľadom kontrolovalo zo stolčeka spolu s políciou všetkých cestujúcich. Nazvali sme ho Security mača.

Ilustračné foto

Večerný Sultanahmet je veľmi fotogenický, ale žiaľ kopec “heloumajfrendov” a “kamlukov” len kazí zážitok. Dokonca som aj bol svedkom klasického scamu, kde dvojica mladých Turkov pozývala priateľsky náhodných turistov na pivo. Našťastie odolali, inak by na konci večera asi horko zaplakali. Pred spaním nám znovu Istanbul ukázal odvrátenú tvár, len pár metrov od hotela prepadli ženu a zlodeji utiekli na motorke. Veľká vrava, polícia, záujem okoloidúcich, ale podľa hoteliérky vraj zlodejov neskôr chytili. Ktovie.

Monumentálna Modrá mešita

Pekný výhľad na mešitu v susedstve má aj svoje nevýhody. Nadránom nás zobudil klasický moslimský dolby surround, repráky s muezínom vypeckované na maximum a my sme sa už radšej začali baliť. Pri stanici metra Aksaray sme zadelili dobré raňaky, trošku sme si zabehli, keďže niekto si zabudol svoju dámsku kabelku s pasom pri ayrane a neskutočne natlačeným metrom sme sa dopravili až na Ataturkove letisko. Okrem grgajúcich kórejských turistiek sa nestalo nič zvláštne, let s Aegean smerom do Atén aj do Prahy prebehol bez komplikácií, servis klasicky na úrovni. Praha nás privítala dažďom, chlebíčky na Florenci luxusné a onedlho už sme hrkotali Regiojetom po D1-ke smerom na Slovensko. Klasicky s Arrowom na obrazovke 🙂

Dúfam, že aj gluten free

Výlet to bol vskutku náročný, ale prežili sme ho v poriadku a nakoniec to nebolo až tak únavné. Ani so sestrou sme sa nepozabíjali. Starý dobrý Kyjev nesklamal, ale v lete to tam je o level lepšie. Chvalalahovi že som vybavil víza do Azerbajdžanu, aj keď len na jednu noc, Baku stojí určite za to. Keby sme zostali stokovať v tranzite, pri tých cenách by nás to stálo ešte viac. Istanbul nakoniec vizuálne asi najkrajší, ale zase tie kvantá ľudí dali proxemike zabrať 🙂  Na záver opäť odporúčam zahodiť predsudky, východné destinácie majú čo ponúknuť. A osobne sa už neviem dočkať, kedy sa vrátim najmä na Kaukaz.

No a čo majú všetky mestá spoločné? Jednu melódiu, ktorá nám už išla na nervy keď sme sa presúvali hromadnou dopravou 😀

 

Komentáre

0 komentárov k článku “4 dni, 4 metropoly: Budapešť-Kyjev-Baku-IstanbulPridajte vlastný →

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *