Ayubowan Sri Lanka!

Kto trošku sleduje akčné letenky a preferencie pospolitého ľudu, určite si všimol, že najväčší dopyt je v súčasnosti po troch „exotických“ destináciách – Bali, Zanzibar a Srí Lanka. Prvé dve ma nikdy nelákali, príp. záujem som o tieto nové Makarske som dávno stratil. No kombinácia lacnej letenky z Bratislavy s krátkym prestupom na Cejlón ma nenechala chladným. K tomu sa ešte ozvali kamoši, žeby sa tiež pridali na ich prvú cestu do Ázie a mohol som začať plánovať itinerár.

V poslednú februárovú sobotu pred obedom sme s Monči naskočili do auta s našimi spolucestovateľmi z argentínskeho výletu a onedlho sme sa zjavili na bratislavskom letisku. Po roku som si zopakoval checkin bagáže, ale samozrejme sme najprv museli počkať, kým slečinka smerujúca do Dubaja pochopí, že 38kg kufor je už fakt prisilná káva. Neviem ako ho na letisko dotrepala, ale rád by som ju videl nakladať ho do podpalubia bez pomoci.

Bezpečnostná kontrola na tomto letisku má len dva stavy – buď trvá pár sekúnd alebo 20 minút. V túto sobotu to bol druhý prípad, keďže naraz odlietali až dve lietadlá, dokonca mimo schengenu. Pomelo prešlo tentokrát bez povšimnutia. Po malom občerstvení, dokúpení zásob, „emigračke“ a kontrole boarding passu sme sa presunuli do upoteného „chlieviku“, kde teplota vopred dosahovala tropické hodnoty.

S krátkym oneskorením vyštartoval Boeing 737 spoločnosti FlyDubai juhovýchodným smerom na 6 hodinovú cestu. Narozdiel od iných lowcostov je k dispozícii pre každého pasažiera aj malá obrazovka, kde je za príplatok možné sledovať filmy. Pre držgrošov ako ja je k dispozícii aspoň mapa s aktuálnou polohou. Tú možno nájsť aj v browseri po pripojení na lietadlovú wifinu. Tieto obrazovky majú ale 2 veľké nevýhody – sú veľmi pomalé a hlavne sa strašne zahrievajú. Niekedy „spím“ s hlavou opretou o sedačku predo mnou, ale v tomto prípade by som možno utŕžil aj popáleniny. Najmä pri veľkosti môjho čela.

Krátko po desiatej večer miestneho času sme pristáli na preplnenom dubajskom termináli číslo 2. Ledva sme vybavili WC-ka a nákup tekutín na ďalší let a už nás naháňal pracovník letiska na nástup. Necelých 40 minút po pristátí sme už opäť sedeli v lietadle, tentokrát plnom Rusov. Ešte sme museli 20 minút počkať na oneskorencov z kyjevského letu, ale našťastie sa na palube žiadny Donbas nekonal.

Udržať východných Slovanov na sedačkách je nadľudský výkon. Počas 4 hodinového, jemne turbulentného letu museli letušky každú chvíľu niekoho upozorňovať. Na hlavné letisko, ktoré je pomenované podľa prvej ženskej hlavy vlády v modernej histórii –  Sirimy Ratwatte Dias Bandaranaike, sme dorazili presne načas.

Prvé kroky smerovali k bankomatu a stánku so SIM kartami miestneho operátora Mobitel, kým vospolok čakal v rade na imigračku. Tam som dobehol na poslednú chvíľu, vylovil z bundy „arrival card“ a o pár sekúnd neskôr sme oficiálne vstúpili na pôdu Srílanskej demokratickej socialistickej republiky. V príletovom termináli nás už prepleskla klasická ázijská facka skladajúca sa z troch hlavných ingrediencií – teplota, vlhkosť a smrádeček.

Vonku som už len odovzdal kontraband Popradskej kávy Slovákovi Danovi, ktorý sa priženil na tento ostrov. Hneď sme sa našli aj s naším vodičom Ianom a rýchlo sme v staršom, ale veľmi pohodlnom vane, vypadli z letiskového chaosu. Zrazu sme sa objavili v ešte chaotickejšej ľavostrannej premávke plnej skútrov, motoriek, tuktukov, vanov, kráv, psov a najmä neohrozených autobusov značky LANKA ASHOK LEYLAND. Tie sú najrýchlejším a hlavne nezastaviteľným účastníkom premávky. Chvíľu trvalo, kým si mozog zvykol na „protismer“. Všetko ale kompenzujú perfektné cesty, ktorých kvalitu len môžme tíško závidieť.

Prvá jazda úspešne za nami

Onedlho sme už raňajkovali v „motoreste“, kde som sa konečne mohol zoznámiť s výbornou srílanskou kuchyňou. Kto nemá rád aspoň trošku pikantné, zostanú mu oči pre plač a suchá ryža. Po 5 hodinách jazdy sme sa konečne objavili v Hill Country, presnejšie v mestečku Haputale a na ubytku instantne zaľahli do postele. Po krátkom šlofíku sme sa vybrali na prvý prieskum. Pod guesthousom s pekným výhľadom na hornatú krajinu plnú čajových plantáží, vedie železničná trať z Kandy do Badully. Rovnako ako domáci sme sa vybrali po nej ako najkratšej ceste do centra. Vlaky tu premávajú pomaly a počuť ich už z diaľky (určite bezpečnejší presun ako popri úzkej ceste, kde vás autobusy obiehajú 70-kou).

Prvé zoznámenie s Hill Country

Malá železničná stanica leží vo výške vyše 1400m.n.m. a  dýcha koloniálnou minulosťou. Pôsobí skôr ako živý skanzen, kde ale všetko funguje tak ako má. Či už sú to staré britské váhy, retro telefóny s kľukou, alebo najmä zaujímavý žetónový systém, ktorý dbá na bezpečnosť premávky na jednokoľajnej trati. V maličkom centre sme sa aj hneď najedli v miestnej vývarovni, kde sme sa nevedeli dojesť rôznych curry, roti, alebo aj len obyčajnou ryžou. Dobre natlačení sme obzreli ponuku tržnice pod holým nebom a kalórie spálili prechádzkou v neďalekom arboréte, ktoré zívalo prázdnotou.

Trhovisko v Haputale

Ako to už  pri rovníku býva, po západe slnka je už o polhodinu neskôr úplná tma. Nakúpili sme teda nejaké ovocie na izbu, zobrali do ruky kokosový orech so slamkou, na stanici pozdravili Bielorusov a vybrali sa naspäť na izbu. Tu sme náš prvý večer ukončili pohárikom Demänovky a o deviatej už spali ako novorodenci. Teda len do pol druhej ráno, kedy ma musel môj príliš akčný kolega zobudiť telefonátom, lebo som mu 2 hodiny neodpisoval na Whatsapp… Ach títo korporátni snaživci.

O pol piatej ráno zazvonilbudíček a my sme sa vybrali na východ slnka na Lipton’s Seat, panoramatickú vyhliadku týčiacu sa nad hektármi čajových plantáží, ktoré niekedy vlastnil (samozrejme) Sir Lipton. Kľukatými cestičkami sme skoro hodinu stúpali do nebies, ale bolo nám už od začiatku jasné, že veľkú oblačnosť slnečné lúče len tak ľahko neporazia. Tak sme teda na vrchole aspoň vypili čaj a zjedli pikantné placky, pokecali s českou dvojicou a vybrali sa naspäť.

Oblačné ráno na Lipton’s Seat

O pár stoviek metrov nižšie sa zrazu rozprestrela krásna čajovníková krajina a posledný úsek až k továrni na čaj sme si prešli po vlastných. Všade naokolo čajovníky, pekné políčka, dedinky a decká v rozčaptaných topánkach smerujúce do školy. Oproti nim do práce kráčali bosé zberačky čaju, ktoré zarobia denne asi tak 5-6 euro. Tu idylka rýchlo končí. Nakukli sme aj do továrne na čaj, ale keďže bol pondelok a v nedeľu sa čaj nezbiera, tak boli linky odstavené. Rovnako aj v Haputale bol zatvorený historický bungalow Adisham, ktorý je prístupný len cez víkendy a sviatky. Aspoň sme nakukli spoza plotu a vybrali sa pobaliť si veci.

Čajová idylka 

5-6 euro na deň až tak idylické nie je

Operatívne som sa rozhodol využiť vlak na presun do ďalšej destinácie – Ella. Na stanici sme za pár centov kúpili lístky do tretej triedy a sadli si na lavičku. S polhodinovým meškaním sa pri peróne zastavil vláčik-dízlačik s pár vagónmi, ktoré boli úplne plné zahraničných turistov. S bagážou sme nemali šancu nastúpiť a smutne sme teda zakývali odchádzajúcemu spoju. Pred stanicou nás už obkľúčili taxikárske hyeny, ktoré nás začali presviedčať, že 25km vzdialená Ella je vlastne 80km jazda po zlých cestách a pýtali si za odvoz pomaly ako do Colomba. Do toho odpľúvali červené betelové chrchle. Ďakujem, neprosím.

Zavolal som majiteľovi ubytka, ktorý rýchlo poslal nášho hipster šoféra z rána a o pár minút už sme mávali z vanu smutným taxi-károm. Do Elly sme dorazili ešte pred vlakom a s dažďom v závese vyšliapali posledných pár metrov po strmej ceste do nášho ubytka na nasledujúce tri noci. Rýchlo sme sa ubytovali v pekných izbách  s ešte krajším výhľadom na Ella Rock a počkali, kým prestane pršať.

Domová číča a Ella Rock

O polhodinku sme zišli do centra Elly, ktoré je už turistické tak, že to až pekné nie je – kopec bielych turistov a najmä obrovské „coolové“ podniky, kde si konečne po 2 dňoch môžte dať hamburgre, pizzu a mojito. Rýchlo sme sa radšej vydali na peknú prechádzku k asi najznámejšiemu železničnému mostu v krajine – Nine Arches Bridge. Na most je pekný výhľad z malého baru, ku ktorému vedie úzky chodníček. Malý rainman-predavač vám okrem čaju s mliekom pridá aj informácie o počte obyvateľov a hlavnom meste každej krajiny na svete.

Ninearcher

Cez most sme prešli na druhú stranu a po trati sme sa vrátili do mesta. Večer sme navštívili jednu z obrovských reštaurácií v centre, kde jedlo bolo fajn, ale atmosféra vďaka árijskej okupácii nula bodov.

Aj v utorok nám zazvonil budíček o piatej ráno. Tentokrát sme sa rozhodli skúsiť šťastie s východom slnka na Mini Adam’s Peak. Skoro celú cestu nás sprevádzala hviezdnatá obloha. Po vyšľapaní 300+ schodov sa žiaľ objavilo pár obláčikov, takže z východu opäť nič nebolo. Väčšina sklamaných turistov odišla a nám zostal celý vrchol pre seba. Výhľad na krajinu a najmä Ella Rock bol aj tak parádny.  So všade prítomnými psíkmi sme porobili foto a zostúpili cez čajové políčka plné skvelých scenérií späť do Elly.

Jeden zo štvornohých strážcov Mini Adam’s Peak-u

Po sprche a raňajkách sme absolvovali premiérovú jazdu busom z centra na neďaleké vodopády Ravana. Divoká jazda trvala len pár minút a už sme boli na mieste. Viac ako pekné vodopády pri ceste nás zaujali makaky, ktoré sa preháňali v okolí. U (trochu) česky hovoriaceho predajcu sme nakúpili suveníry a znovu naskočili na bus. Kým vodiči tuktukov si za túto otočku pýtajú 1500 rupií, my sme za 2 jazdy zaplatili dokopy 200. A to už je celkom pekný rozdiel, najmä keď busy chodia každých pár minút.

Ravana Falls

Miestny obyvateľ

Poobede sme znovu skúsili šťastie a vybrali sa na železničnú stanicu. Z vlaku smerujúceho z Kandy do Badully vystúpili skoro všetci pasažieri a nám zostal celý vagón iba pre seba. Pomaly sme sa rozbehli, onedlho prešli po známom srílanskom Telgárte plnom turistov a obdivovali z okna a dverí upršanú krajinu. V Demodare pristúpil školský zájazd a až do Badully sme mali o zábavu postarané. Zmoknutí sme po hodinke dorazili do konečnej stanice otvorenej v roku 1924, ktorá sa odvtedy veľmi nezmenila. Usmievavému tučkovi-revízorovi sme odovzdali lístky, ale neodvážili sme sa ho pohladkať po brušku, ako niektorí cestujúci. Asi pre šťastie.

Decká majú radi divoké čapice

Kamošky z tretej triedy

Pridať

Digitalizácia tu ešte chvíľku počká

Dážď neustával, spiatočný vlak mal odchod až večer, tak nám nezostalo nič iné len zobrať tuktuk do centra hlavného mesta provincie Uva. Tu sme pri autobusovej stanici našli poštu a poslali pozdravy do sveta – známky stáli len 35 rupií, čo je asi tak 20 centov. Do správneho busu nás priamo od pošty zaviedol neznámy dobrodinec, z ktorého sa na palube vykľul sprievodca. Divokým ružovým vozidlom sme sa o necelú hodinku prirútili do Elly. Až nám bolo ľúto, lebo sme nestihli dopozerať napínavý bolywoodsky trhák.

Ružový expres

Znovu sme zakotvili v jednom z prozápadných „bielych“ podnikov a „vychutnali“ si „domáce“ hranolky. Ach, to je tak ak cestujete s Áziou nepoškvrnenými spolucestujúcimi 😀 No ale všetko sme si vynahradili večerou v malom podniku s peknou teraskou kúsok od nášho ubytka, kde chalani pripravili výborné curry a konečne sme si s Monči dobre „spálili huby“.

V posledné februárové ráno sme po skorších raňajkách nechali druhú polovicu zájazdu oddychovať na izbe a s Monči sme sa vybrali na Ella Rock. Internet je plný blogov a návodov ako sa na vrchol dostať a vyhnúť sa rôznym scammerom. Realita je celkom jedoduchá – stačí si do telefónu nainštalovať openstreetmapy (napr. maps.me alebo mapy.cz), kde je cesta pekne znázornená. Najprv treba prejsť pár kilometrov po trati smerom na Kandy, kde si opäť užijete pekné výhľady. Za železným mostom a malým budhom odbočíte vľavo, prejdete nad malým vodopádom k čajovým políčkam, kde je to trošku komplikovanejšie. Tu sme stretli týpka, ktorý nám ukázal správnu cestu a dokonca s nami išiel aj pár desiatok metrov. Na 100% som si bol istý, že to bude scam, alebo si vypýta peniaze, no len nám poprial pekný deň a pokračovali sme v ceste. Asi si viete predstaviť ako som sa blbo cítil 😀 Potom sa dá len ťažko zablúdiť, cestička je jasná a určite nebudete na nej jediní turisti. Najťažší je posledný strmší úsek, ale nie je to nič strašné. Po hodine a pol sme sa konečne objavili na vrchole, odkiaľ sa nám znovu naskytol skvelý výhľad na okolitú krajinu. Na mape som si všimol aj ďalšiu vyhliadku a o pár minút sme už mali ešte lepšiu scenériu iba sami pre seba.

Veľmi spirituálne

Ella Rock zdolaný, v pozadí Mini Adam’s Peak

Pomaly začalo pripekať a cestou dolu sme stretávali kopec zadychčaných nemeckých turistov a turistiek rôzneho veku a rôznej výbavy, ktorí asi nečakali náročnejší záver prechádzky. Zvláštna okupácia. Trošku sme sa pomotali v čajových políčkach, síce dlhšou, ale o to horšou cestou sme sa vrátili naspäť k vodopádu, kde sme pokecali s českým párikom a miestnemu mladíkovi som zamenil 5 eurovku. Naspäť na trati nám vyhladlo a zastavili sme sa v milej prevádzke hneď vedľa koľajníc. Dobre sme urobili, lebo nielenže jedlo bolo skvelé, ale pár minút na to sa spustil poriadny lejak. Nechcel by som byť v tej chvíli na tom strmom svahu. Po pár minútach prehrmel nielen dážď, ale aj vláčik a slnko rozžiarilo celé okolie, ktoré zrazu pripomínalo jednu veľkú botanickú záhradu. Všade motýle, pávy, zeleň – veľká paráda.

Rajská záhrada

Cez vraj „neturistickú“ časť Elly s pekným výhľadom na zdolaný Ella Rock sme sa vrátili naspäť do centra. Na ubytku sme sa len rýchlo prezliekli, vyzdvihli spolucestujúcich a opäť sme sa ocitli na železničnej stanici. Počasie bolo nádherné a bola by škoda si nezopakovať jazdu  aspoň do najbližšej stanice Demodera. 15 minútová jazda nesklamala a človek nevedel kam skôr sa pozerať. V Demodere sa stanica nachádza mimo dediny. Je zaujímavá tým, že trať sa točí v slučke a vlak prechádza tunelom pod stanicou. Hovorím, čistý Telgárt, len lepšie spropagovaný.

Vláčikové repete sa oplatilo

Kúsok od stanice sa v údolí skrýva čajová továreň spoločnosti Finlays. Síce o tomto čase sa už nedalo dostať do prevádzky, ale aspoň sme si detailne pozreli vstupné priestory, plné koloniálnych artefaktov. Obehli sme aj areál, kde nás trošku zneistili výstražné tabule varujúce pred kobrami.

Jedna z mnohých čajových tovární

V Demodare mali z nás ako jediných turistov veľkú zábavu, najmä v alko shope, kde miestni alkáči by radi poradili, okoštovali nákup a aj cigarety vypýtali. Ešte sa tam skoro medzi sebou vyfackali. Aziat a alkohol je veľmi nevhodná kombinácia 🙂

Konečne mimo turistického ruchu

Na hlavnej ceste sme zobrali bus na najbližšiu križovatku k Elle a tam prestúpili na ďalší do centra. Ak by som mal ísť znovu na Srí Lanku, tak už cestujem len busmi. Premávajú každú chvíľu, dobre označené, sú najrýchlejšie a veľmi lacné. A keby náhodou nešiel, tuktuk sa nájde všade.Na ubytku sme už len do večera oddychovali a milá majiteľka nám pripravila parádnu rozlúčkovú večeru.

Kráľ srílanských ciest

V prvé marcové ráno sme sa už len pobalili, naraňajkovali, rozlúčili a zišli do centra. Tu nás už čakal odvoz do ďalšej destinácie – národného parku Udawalawe. Po necelej hodinke sme sa vymotali z hôr, naokolo sa rozprestrela nekonečná rovina a teplota stúpla o desať stupňov. Popri ceste sa už objavili aj prvé slony a na poludnie sme už obedovali v malom rodinnom ubytku priamo v mestečku Udawalawe. O tretej sme už nabehli do slonieho sirotinca, kde práve kŕmili mladých slonov.  Veľmi pekná „podívaná“ najmä na malých nenásytníkov, ktorí sa nevedeli nabažiť mlieka čapovaného cez veľké lieviky, alebo niekoľkolitrové „detské fľaše“ pre najmenších. Opäť sme narazili na školský výlet a nechali sa vyspovedať miestnou omladinou.

Olovrant v sirotinci

Pred areálom sme sa zoznámili s veľkým varanom na prechádzke a šofér trénovaným okom objavil v korunách stromov aj maskovanú sovu. Čistá ZOO táto krajina. Večer sme klasicky navštívili „západnú“ reštiku, kde to teda nebola žiadna sláva. Curry to ale zachránilo. Kým sme dojedli aj slnko zapadlo, nakúpili sme ovocie a tuktukom sa odviezli naspäť na ubytko. Zhovorčivý tuktukár nás vyspovedal a pomaly by nás odviezol vo svojej trojkolke aj 200km na letisko, ak by sme prejavili záujem. Biznisman.

Ležérna prechádzka

Rýchlo a zbesilo: Udawalawe

V piatok ráno sme sa už tradične zobudili pred východom slnka, aby sme už o šiestej boli pred bránami národného parku. Naskočili sme do safari džípu a na začiatku parku sme sa zaradili do kolóny desiatok rovnakých mašín. Trošku ma to znechutilo, ale našťastie sme postupovali celkom rýchlo a priamo v parku sme sa oddelili od zvyšku. Štvorhodinové safari ubehlo veľmi rýchlo, síce to nie je žiadna Afrika, ale videli sme desiatky slonov (v menších skupinkách, keďže tento národný park je plný stromov a krovín, narozdiel napr. od NP Kaudulla, kde vidieť aj veľké stáda), buvoly, krokodíly, rozmanité vtáctvo…jediná škoda, že som nemal pri sebe nejaký teleobjektív. Dokonca sa pred nami začali biť aj dva statní sloní samci a pri rýchlom cúvaní do bezpečia nám nebolo všetko jedno. Veľmi pekne strávené ráno, najmä pre takých ako ja, ktorí na safari ešte nikdy neboli.

Ranná zápcha pred hlavnou bránou

Nerozluční kamoši

Zablatený kamoš

Obuv odovzdaná náhodným domácim turistom

Pred obedom sme sa rozlúčili s majiteľmi ubytka a naskočili do vanu smerujúceho k oceánu. Po ceste sme sa zastavili na obed v bufetovej prevádzke, ale z obyčajného cibuľovo-rajčinového šalátu mi skoro odstrelilo dekel. Niečo tak pikantné som ešte neskúsil. Znovu to dhal curry zachránilo 🙂

O jednej sme dorazili do poslednej destinácii nášho tripu – v chatkách neďaleko pláže Goyambokka pri mestečku Tangalle na juhu krajiny. Ani chvíľu sme nezaháľali a vybrali sa k vode. Privítal nás príjemný vánok a pekná čistá pláž s minimom ľudí. Spoločnosť nám robili najmä bleskurýchle kraby na skalách a zaujímavé skákajúce rybičky/prísavníky/mloky. Lehátka sú v cene drinku, takže stačí pár eurových džúsov/kokosov a máte o pohodlie postarané na celý deň.

Pekné zoznámenie s Indickým oceánom

Večeru sme absolvovali vo veľmi peknom guesthouse s parádnou reštauráciou a veľkým altánkom – ešte keby to jedlo stálo za to. Ďalšie poučenie do budúcna – naozaj sa vyhýbajte stravovacím zariadeniam, ktoré ponúkajú vraj západnú kuchyňu. Pikantné to bude určite a hlavne to bude celé dosť čudné. Nočná pláž Goyambokka nás prekvapila romantikou ako z teátru – pláž osvetlená iba mesačným splnom a horiacimi fakľami v kokosových orechoch. Keby som nepožiadal Monči o ruku pred Leninom v Tiraspole, tak toto miesto by bolo po DMZ v Kórei na treťom mieste 🙂

Pekné miestečko

Sobotné ráno sme začali asi najlepšími raňajkami, korým korunovala papaya s limetkou. Rôznymi cestičkami sme sa dostali na asi najkrajšiu pláž, ktorú som kedy navštívil – Silent Beach. Dlhá niekoľko stoviek metrov, úplne prázdna, kde len pod palmami sa skrývalo pár lehátok súkromného rezortu a na konci malý bar. Dokopy nás na celej pláži bolo maximálne 10. Opäť sme sa uložili v tieni stromov a dobre sme sa vybláznili v rozbúrenom mori. Trošku nás oplieskalo o breh, ale zábava super. Všimol som si, že v poslednom čase ľudia hľadajú len pokojné vody a už malé vlny radšej prenechajú surfistom.  V takom roku 1996 sme sa ako deti v Lido di Jesolo najviac tešili na vlny. Ak neboli, tak to bola veľká nuda. No ale nech ide každý tam kam chce, aspoň tie najkrajšie rajské pláže zostanú iba pre nás.

Stratený raj

Coco Jumbo

Sri Lanka GIF - Find & Share on GIPHY

Na obed nám chlapci zo Silent Point baru pripravili exkluzívnu rybu a až do večera sme prekvasili pri vode – to sa mi už teda veľmi dlho nestalo. Kokosy, vlny, piesok, malý psík (alias Chutney) hrajúci sa okolo nás – raj znovu nájdený. Naspäť sme sa prešli cez chudobnejšiu časť, kde nás obkolesili deti a na streche si flegmatický hanuman pochutnával na ovocí. Pohoda.

Chill na rooftope

Večer sme na otočku navštívili Tangalle, kde sme vybrali peniaze z bankomatu Bank Of Ceylon, ktorý si neúčtuje poplatky za transkaciu. V alko shope som sa predral medzi smädných Srílančanov a na večer kúpil celkom fajn rum, len keby stál toľko ako Tanduay na Filipínach. Cejlón nie je ostrov pre chudobných notorikov. Na nočnej pláži sme ukončili deň zázvorovým pivom EGB a o deviatej už spali spánkom turistickým.

Čakanie na promile

V predposledné ráno sme sa konečne dočkali pekného východu slnka na Goyambokke. Jogu nikto neprecvičoval, najbližšia bola naplánovaná v neďalekom guesthouse až na 8:45. Ach tí lenivci instagramoví 🙂 Po tradične silných raňajkách sme sa tuktukom „omylom“ presunuli na pláž Mawella. To je tak, keď vodičovi ukážeš presne miesto kam chceš ísť, ale melie si svoje. Vyhodil nás pri bráne malého rezortu, cez ktorý nás pustili k oceánu. Táto pláž je veľmi široká, ale nedá sa nikde skryť pred slnkom. Preto sem chodia len hostia z hotelíkov naokolo. Popri vode sme sa presunuli asi kilometer na východ. Cestičky prechádzali skalami ale aj lesom, kde sa nachádzajú skelety rôznych budov. Až neskôr mi doplo, že na Vianoce v roku 2004 bola aj táto oblasť zasiahnutá ničivým tsunami. Po 20 minútach sa pred nami rozprestrela pekná malá pláž, ktorá sa na mape dá identifikovať podľa mena Ranlakshmi Paradise Beach. Trošku ma zarazili nápisy v azbuke, ale počet kúpačov bol minimálny.

Ráno na Goyambokke

Klasicky sme obsadili lehátka a objednali zázvorové pivá. Pracovníkom všetko nejak dlhšie trvalo a až keď sa u nás zastavil týpek s podozrivým balíčkom ruke, hneď nám bolo jasné, prečo sa nikam nikto neponáhľa. No keď prišiel na kontrolu policajt, tak aj jedlo zrazu vedeli pripraviť za pár minút. Osobne mi táto pláž prišla ako najsympatickejšia – kto chcel vlny, mohol ísť na jednu stranu, kto chcel trošku šnorchlovať, ponoril sa na strane druhej. Ale žiadne koraly Červneného mora nečakajte. V reštaurácii dokonca tiekla aj voda, ktorá napr. na Silent Beach nie je k dispozícii. A keď ste sa dobre pripiekli ako ja, tak ju veľmi radi oceníte.

Detský kútik

Večeru sme absolvovali v malej rodinnej reštaurácii, do ktorej by sme ani nezavítali, keby nás nezaujala takáto tabuľa.

Jedlo bolo perfektné aj bez plzničky. Ešte sme v  búrke na tuktuku otočili bankomat v Tangalle a znovu sme rýchlo zaspali.

Posledný deň sme začali nákupom suvenírov a do obeda sme posedeli/poležali na Goyambokke. Posledným curry na Srí Lanke sme sa rozlúčili s Indickým oceánom a pred treťou pre nás prišiel z Negomba oldschoolový Nissan Bluebird s Asankom – majiteľom nášho posledného ubytka. Po hodinke jazdy sme si urobili krátku prestávku pri veľmi fotogenickom majáku v Dondre. Ten sa tu týči už skoro 130 rokov a vo vodách pod ním sme spozorovali dokonca malé žraloky.

Najvyšší maják na najjužnejšom bode v krajine

Veľkú časť cesty sme strávili na poloprázdnej platenej dialnici, ktorá sa trošku zahustila až pri Colombe. Úsek k letisku je stále vo výstavbe a posledných 30km trval skoro hodinu. Okolo siedmej večer sme dorazili do Asankovej „ubytovne“, pár kilometrov od letiska. Na hornom poschodí bývajú robotníci, ktorí majú sprchu a WC-ka na dvore a buržoázia má vyhradené dve izby na prízemí. Za 10 euro na noc/izba je to super voľba pre takých ako my, ktorí si potrebujú oddýchnuť pred neskorým nočným odletom.

Operené nebezpečenstvo číha za každým zvodidlom

Posledná večera dopadla tak ako si zaslúžila – opäť sme navštívili reštauráciu „západného“ typu v neďalekom veľkom, ale prázdnom hoteli s honosným názvom EURO STAR. Okrem nás a pár zamestnancov tam len sem-tam prebehli po trámoch potkany. K tomu nám priniesli ovocné freshe z ktorých bol cítiť cesnak a čašník sa ešte čudoval, že čo sa ja tomu čudujem 😀 Chvalabohu jedlo bolo fajn a nezanechalo tráviace následky. Pri platení sme si trošku zašaškovali s terminálom, čašník a ani manažér nevedeli pochopiť, že NO SIGNAL neznamená, že treba s nožíkom resetovať mašinku, ale stačí sa presunúť bližšie ku signálu. Po 10 minutách som radšej zaplatil v hotovosti.

Cestou na izbu sme sa ešte stavili na posledné nákupy v malom obchodíku oproti ubytku. Vedľa sa zrazu rozbehli šijacie stroje a v akcii sme mohli vidieť „ebay/aliexpress“ biznis v zložení PC, majiteľ a mašina, ktorá rýchlo vyšívala nášivky. Po 2 hodinovom polospánku nás pred polnocou zobral Asanka na jeho novej hybridnej Honde (skoro všetky nové osobné autá sú v krajine hybridy) na letisko. Radšej mal zobrať Nissan. Tesne pred cieľomnám do cesty vbehol pes a kým ten sa otriasol a odbehol, tak hmlovka a pravdepodobne nádržka ostrekovača to neprežila. Veľmi na nás v ten deň nezarobil.

Sewing GIF - Find & Share on GIPHY

One man show

Na letisku sme museli najprv absolvovať dve kontroly, kým sme sa dostali vôbec na checkin. Ten je celkom mätúci, najmä pre pasažierov Emirates, keď aj nad prepážkami FlyDubai svieti logo tejto partnerskej spoločnosti. Videli sme aspoň piatich pasažierov, ktorí si vystáli dlhý rad na checkin a potom boli otočení k správnym prepážkam Emirates za rohom, kde bol rad ešte dlhší. No najväčšia zrada číha tesne pred nástupom do lietadla – na palubu si nemôžte zobrať žiadne tekutiny, ani tie, ktoré si kúpite za pasovou kontrolou. Jedine alkohol z duty free, ktorý vám zabalia, ostatné na bezpečnostnej kontrole tesne pred gejtom nemilosrdne vyhodia. A aby to nebolo všetko, za kontrolou je už len „chlievik“ ako v Bratislave, kde nie je žiadne WC alebo občerstvenie. Veľmi príjemné zistenie pred štvorhodinovým letom.

Ak som na začiatku spomínal, že obrazovky na palube FlyDubai sú pomalé a prehrievajú sa, tak ešte často nereagujú. Prvých pár minút letu mi do hlavy trieskal spálený Rus s blonďavou ofinkou, ale našťastie rýchlo pochopil môj nevraživý pohľad. Pizdec. Ani neviem ako som skoro celý let prespal a zobudil som sa až niekde nad vysvieteným pobrežím v okolí ománskeho hlavného mesta.

Na dubajské letisko sme dosadli o piatej ráno. Nechcelo sa mi v tranzite stráviť 4 hodiny, odovzdali sme teda naše ruksaky spolucestujúcim a vybrali sa na imigračku. Po štyroch predchádzajúcich skúsenostiach s hodinovým čakaním na Termináli 3 som zostal príjemne šokovaný. Tentokrát to na dvojke trvalo ani nie minútu a boli sme na pôde dubajského emirátu. Vonku nás privítal svieži ranný vzduch a onedlho sme sa zjavili v pochybnom nonstop šíša bare, asi 15 minút chôdze od letiska. Aspoň sme tu zadelili čierny čaj (Lipton :))) s mätou a pozorovali pár znudených Arabov s vodnými fajkami v ústach a telefónmi v ruke o šiestej hodine rannej. V okolí sa už nič zaujímavé nenachádzalo a po veľmi krátkej kontrole sme boli po hodine znovu v tranzite terminálu 2. Zbytočné dve pečiatky v pase, ale aspoň vieme čo do budúcna 🙂

Menej luxusný Dubaj

Dve hodinky sme teda strávili v preplnenom termináli, ktorý už naozaj nestíha. Záchody sú kapitolou samou o sebe – neviem čo tí ľudia robia a jedia, ale tá kakofónia a smrad je neuveriteľný. A do toho si Ibrahim umýva nohy v umývadle ako doma v Kandaháre. Sa nečudujem, že kabínky umývali wapkou. Posledný let do Bratislavy sa vliekol, displej pre zmenu nefungoval vôbec a len som sa snažil nejak zaspať. Nakoniec som slávnostne po 6 hodinách vstúpil ako správny travelhacker prvý do príletovej haly, aby som ďalšiu polhodinu čakal na bagáž. Ešteže tam s nami bol najznámejší mečiarovský gynekológ Milanko Urbáni, ktorý si romanticky zakýval s Borisom Kollárom, schovávajúcim sa za stĺpom so svojou priateľkou číslo X. Čakal som od neho Emirates, ale čo už, dnešná doba je pre politikov zlá. Stále ale lepší biznis FlyDubai ako economy Leopoldov. A aby som nezabudol, vonku nás privítal dážď so snehom. Welcome to Slovakia.

Srí Lanka je super – výborné jedlo* (*ak máte radi pikantné), lacná doprava, tajomné hory, národné parky, krásne pláže a príjemný koloniálny nádych. No najmä to je jedna veľká zoologická záhrada, kde sa na vás škeria opice, po chodníku sa promenádujú varany, pri ceste vás chobotom zdravia slony a na stromoch skáču veselé veveričky. Síce sme navštívili len pár destinácií, ale nikdy som nemal pocit, že by sme sa niekde tlačili s húfmi turistov. Je tu toľko dediniek, kopcov, cestičiek, pláží a zákutí, že často máte pocit, že tento ostrov je tu len pre vás. Žiaľ v deň odletu bol vyhlásený výnimočný stav, keďže radikálne religiózne hlavy majú tendenciu pokaziť čo sa dá. Dúfam, že sa situácia rýchlo upokojí. Tí milí ľudia si to zaslúžia.

 Hymna výletu

Komentáre

0 komentárov k článku “Ayubowan Sri Lanka!Pridajte vlastný →

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *