Deň v bieloruskom Breste

Po predĺženom víkende v Macedónsku neprešlo ani 48 hodín a už som opäť mieril na krátky letecký výlet. Tentokrát som novomanželku vymenil za mladoženáča Lukáša. V prvý júlový štvrtok sme sa s Taxify odviezli za symbolické 2 eurá na bratislavské letisko. Lacné letenky do Varšavy mi vnukli myšlienku na krátku návštevu Bieloruska. Pohraničné oblasti tejto „poslednej diktatúry v Európe“ sú nejaký čas ľahšie prístupné aj bez potreby víz z ambasády. Stačí online „voucher“ a poistka za pár euro + samozrejme platný pas. Steven Seagal approved.

Steven Carrot GIF - Find & Share on GIPHY

Premiérovo sme otestovali renovovaný salónik, kde sme sa dostali s kreditkami zadarmo a s Araratom v ruke úspešne započali cestu. Dojem z odletu opäť mierne pokazilo čakanie na boarding v „chlieviku“, kam povinne putujú všetci cestujúci po kontrole palubných lístkov. S 15 minútovým meškaním sme sa vzniesli k oblohe, ale dramatické mraky a blesky po ľavoboku neveštili nič dobrého. Občasným turbulenciám som nevenoval pozornosť, ale pri pohľade z okienka ma zaujal smer letu. „Na Varšavu“ sa z Bratislavy letí nad domácou Trnavou, no tentokrát som si všimol len senecké jazerá s Talapkovým zámočkom. Ďalej som už nevedel nič identifikovať a až navigácia v mobile potvrdila moju predtuchu, že pod nami sa nachádza Komárno s rozostavaným mostom cez Dunaj. Onedlho som spozoroval ostrihomskú baziliku a severný smer sme nabrali až pri Lučenci, kde sme obišli monumentálnu búrkovú oblačnosť. Síce sme leteli vo výške 10 kilometrov, ale mračná sa drali oveľa vyššie. Liptovská Mara sa zaligotala vo večernom slnku a už sme vstúpili nad Poľsko. S 20 minútovou sekerou sme preleteli neďaleko raszynského vysielača a pristáli na varšavskom letisku.

Komárno som nečakal

Hradba oblakov nad Lučencom

Výsledok na Flightradare

Tu sme už len vyzdvihli kľúče od auta a v garáži naštartovali úplne nový Smart Fourfour, aka Renault Twingo s vyššou cenovkou.  Celkom svižne sme sa vymotali z hlavného mesta a po ceste 2/E30 sa vydali na skoro 200 kilometrovú večernú jazdu na poľsko-bieloruské hranice. Síce okrem 20 kilometrového diaľničného úseku okolo Minsku Mazowieckeho sme frčali po klasickej „hradskej“, ale kvalita cesty príjemne prekvapila. Potešila aj zastávka v pumpovej reštike a tanier žureku s miestnym opilcom.

Rešpekt pred poľskou sprchou

Okolo pol dvanástej sme dorazili do nášho motelu, tesne pri hraničnom prechode Terespol-Brest. Na naše prekvapenie nám recepčná povedala, že nie je problém prejsť hranicu peši a auto si tak kľudne môžme nechať na ich parkovisku. Potešení touto informáciou sme na dobrú noc zadelili pivo a pred šiestou hodinou rannou už aj vstávali. Na hranicu to trvalo peši asi dve  minúty. Tu nás hneď zastavil poľský pohraničník a stroho oznámil, že peši sa naozaj nedá prejsť. Skúsili sme šťastie a popýtali sa pár vodičov čakajúcich na poľskej strane, či by nás nepreviezli do Bieloruska. Nepreviezli, čomu sa ani nečudujem. Naspäť v reštaurácii sme sa aspoň posilnili „jaječnicou“, Smartom sa presunuli do centra Terespolu a pokračovali v pôvodnom pláne.

Terespol a hlavne námestie pred železničnou stanicou už ráno celkom žilo rôznymi skupinkami ľudí pohraničného typu – bieloruskí robotníci, študenti, poľskí autobusári. Auto sme odparkovali na stráženom parkovisku a hodinku posedeli na lavičke. O ôsmej som si všimol, že autobus do Brestu nestojí na zastávke pri stanici, ale pár desiatok metrov opodiaľ. To by bol riadny fail, keby sme tu zostali trčať. Našťastie sme nezlyhali a o štvrť na deväť sme už v poloprázdnom buse v zložení my a Bielorusi frčali za 10 zlotých do Bieloruska.

Dovidenia EÚ

Celý proces prekročenia hraníc trval „iba“ hodinu. To, že sme na bieloruskej strane, okrem bielych obrubníkov a kmeňov stromov prezradili aj smiešne veľké čapice oficírov. Keďže sme neviezli ani vyše 10 000 dolárov vo valutách a ani závadnú literatúru (áno, na toto sa ma colník pýtal), na brestskej autobusovej stanici sme vystúpili pred jedenástou miestneho času. V príjemnom počasí sme sa prešli okolo Svätonikolajevského chrámu a Zimnej záhrady ku krásnej železničnej stanici Brest-Centrálna. Tu som s predstihom zarezervoval emailom jednu z „komnát odpočinku“. V krajinách na východ od Veľkých Kapušian nie je problém sa na väčších železničných staniciach ubytovať za rozumnú cenu a v dobrej kvalite. Chvíľku síce trvalo nájsť v rozľahlom staničnom komplexe správny vchod, ale na obed sme už chillovali na izbe bez okien, no so zaujímavými svetlovodmi.

Komplex centrálnej stanice

Po obede sme najprv preventívne kúpili lístok na vlak späť do Poľska a vydali sa na prieskum regionálnej metropoly. Brestu dominuje Sovietska ulica s vyše kilometer dlhou pešou zónou tiahnucou sa zo severu na juh. V piatok poobede bola plná ľudí a my sme zakotvili v tieni terasy.  Studená polievka „cholodnik“ v príjemnej reštaurácii dodala energiu a  my sme pokračovali po živej pešej zóne.

Kvas je povinnosť

Kúsok od jej konca sa nachádza hotel tradičnej sovietskej značky Intourist. Počas existencie ZSSR sa väčšina zahraničných návštevníkov chtiac-nechtiac zjavila v jednom z hotelov tohto štátneho operátora. My sme si tu v hotelovom bare pripomenuli staré časy pri pollitri piva od riadne obdarenej báryšne, ktorej výstrih muselo poznať celé politbyro.

Posilnení sme sa prospektom Mašerava presunuli okolo pamätníku Sovietskych pohraničníkov (s granátom v ruke) k múzeu železničnej techniky. To som vybral už pri vybavovaní povolenia ako jeden z povinných príplatkov. Aj bez toho by som túto prehliadku vyše 50tich sovietskych a československých mašín vrelo odporučil. O exponáty je dobre postarané a aj počas našej návštevy sa renovovalo v plnom prúde. Nakukli sme aj do jedného z „teplovozov“, kde nám veselý reštaurátor urobil malý výklad. Až doteraz som si myslel, že naftové rušne poháňajú kolesá podobne ako automobily. V tomto prípade sa spaľovaním nafty generuje elektrická energia, ktorá poháňa elektromotory spojené s kolesami. Očeň interesno!

Každého emigranta čakal granát

Parovoz

Spomienka na staré časy

Omámení silou sovietskych technológií a farbou na kov sme v sa v kafé Nezabudka museli posilniť. Bar sa nachádza hneď oproti hlavnej atrakcii mesta – Brestskej pevnosti / Krepostu. Obrovskému areálu bývalej ruskej pevnosti z 19. storočia dominuje monumentálny vstup v tvare sovietskej hviezdy. Vo vnútri sa týči vysoký obelisk a  ohromí najmä obrovská betónová hlava symbolizujúca odvahu (alebo poslanca Róberta F.?). Brestská pevnosť sa v roku 1941 stala jedným z prvých významných bojísk Veľkej vlastenenckej vojny, kedy Sovietov napadli bývalí spojenci s hákovými krížmi. Ešte aj dnes je veľmi dôležitým miestom v histórii krajiny a susedov z Ruska. Inak Brestská pevnosť je jedným z 12 miest bývalého ZSSR s titulom Hrdinské mesto, preto sa tu týči aj obelisk.

Monumentálny vstup

Symboly mesta

Večný plameň tu nikdy nezhasne

Drsný (bielo)ruský film o udalostiach z roku 1941 (anglické titulky)

Neskoro poobede začalo už solídne pripekať a okolo parku 1. mája sme sa vrátili naspäť do centra. Samotný park vyzerá byť ako veľmi fajn miesto na oddych, ale nás už trápil smäd a hlad. Zaparkovali sme v neďalekom luxusnom hoteli Hermitage, kde sme si medzi ruskými bizňesmanmi a bieloruskými zlatokopkami zadelili slušný šašlik. Celkovo sú ceny v Bielorusku veľmi príjemné, Ukrajina to síce nie je, ale ani v lepších podnikoch neskrachujete. Po niekoľkohodinovej prechádzke Brestom sme sa vrátili na stanicu a znovu dali pauzu na izbe.

Aj Lenin sa tu zjavil cestou z emigrácie

Pred večerným výjazdom sme zasadli do príjemného staničného baru, kde som spozoroval podnesterský koňak. O pár minút neskôr už s nami pri stole sedel jemne podgurážený Žeňa, ktorý sa po týždňovke chystal domov. Do odchodu vlaku mu zostávali skoro dve hodiny, a tak si s vodkou v karafe krátil čas. Naša prítomnosť ho zjavne potešila a zaraz sme si pripíjali na družbu národov. Meno Lukáš nevedel vysloviť, ale po zopakovaní Lukašenko, Lukaš-enko už o nás vedela celá stanica. Onedlho sa zrazu zdvihol a spakoval si veci. Rýchlo som ho dohnal so zabudnutým mobilom. My sme ešte chvíľu posedeli pri Kvinte a pri odchode sme zbadali nášho Jevgenija – s policajnou eskortou a pomočenými teplákmi. Party hard, Belarus style.

Slovanská vzájomnosť

Pešia zóna večer praskala vo švíkoch. Znovu sme navštívili odskúšaný podnik a na večeru spráskali boršč a nejaké tie kotletky. Okolo pol desiatej sme sa zdvihli a vybrali sa na koniec pešej zóny obzrieť ďalšiu „svetoznámu“ atrakciu. V Európe sú vraj len tri mestá, ktoré zamestnávajú zapaľovačov pouličných lámp. Jedným z nich je aj Brest. A tak každý deň okolo západu slnka človiečik v historickom kostýme chodí po pešej zóne s rebríkom a zapaľuje niekoľko lámp. Ak sa teda k nim cez davy ľudí prederie a vydrží pózovať desiatkam fotografie-chtivých turistov. Po tomto milom predstavení sme ešte pozdravili Lenina a vrátili sa naspäť na stanicu, kde práve stál legendárny spoj ruských železníc na trase Paríž-Moskva.

Zapaľovač v obkľúčení, ani zaostriť sa nedalo

O šiestej ráno nám zazvonili budíky a po rýchlej sprche a balení, sme už čakali s desiatkami ľudí na pasovú kontrolu priamo na železničnej stanici. V dave si nemožno nevšimnúť niekoľko exoticky pôsobiacich cestujúcich rôzneho veku. V meste žijú stovky čečenských utečencov, ktorí sa snažia dostať do Európskej únie.  Každý deň sa mnoho z nich vydá na cestu vlakom do Terespolu, ale zvyčajne ich Poliaci otočia a spiatočným spojom sa vracajú naspäť. Preto im vraj v Breste nepredajú jednosmerné lístky, ale len spiatočné. Sem-tam sa niekto na západ dostane a tak veľa rodín stále skúša šťastie.

Skúšajú šťastie

Hviezda dohliada na poriadok v staničnom duty free

Po trošku chaotickej pasovej kontrole (teta policajtka stále chcela vidieť „strachovku“ – teda poistenie, ktoré sme samozrejme ukazovali už pri vstupe do krajiny) sme sa úspešne usadili v prvom vagóne. Čečenci dostávajú miesta automaticky vo vagónoch posledných a sú „vypustení“ v Poľsku až na konci. Po dvadsiatich minútach v plackarte sme prešli mostom cez hraničnú rieku Bug a opäť sa vkročili na únijnú pôdu. Celá kontrola prebehla promptne, len málo z cestujúcich malo EÚ pasy a pri dedikovanom okienku sa dlho nečakalo. Colník sa pri prehliadke môjho ruksaku len zasmial nad „podpiwkami“ ako Poliaci nazývajú kvas a zaraz sme už zvonili pri bráne parkoviska.

Rovnako ako v predchádzajúci deň sme v hraničnej reštike zadelili jaječnicu a vyrazili na cestu. Do Varšavy sme sa presunuli za asi dve a pol hodiny. V mliečnom bare žiaľ ešte nepodávali obedy a pred odletom sme znovu zjedli raňajkové menu. Ešte sme dotankovali Smarta a vyrazili na letisko. Na varšavskom letisku majú autopožičovne svoje parkovacie miesta v garážach. Tú správnu sme najprv netrafili a dobrých 20 minút sme zabili krúžením a dohadovaním sa s obsluhou. Nakoniec sme museli zaplatiť 10 zlotých za výjazd, ale do správnej garáže sme už trafili.

Bary mleczne zažívajú comeback

V termináli som už len hodil kľúčiky do schránky a prešli sme kontrolou. Varšavské letisko okolo obeda žilo rušným životom. LOT slušne expanduje a nebolo problém vidieť naraz na ploche štyri novučičké Dreamlinery. Dokonca som objavil aj sprchu priamo v tranzite, ktorá je voľne prístupná pre pasažierov, ale okrem malého piktogramu pri dverách k nej nevedú žiadne iné značky. Do Bratislavy sme odleteli načas a pristáli po necelej hodine príjemného letu. Na ploche nás už čakali legendárne autobusy a pri termináli osratá dlažba od holubov. Trošku tej bieloruskej čistoty by sa zišlo tejto „prestížnej“ vzdušnej bráne.

Úvod do Slovenska

Bielorusko som už takto na krátko navštívil po druhýkrát. Pred pár rokmi som na 2 dni pomocou tranzitných víz objavil hlavné mesto Minsk. Dostať sa do krajiny lacno je stále trošku komplikované, ale krajina sa pomaly otvára aj Západu a možno onedlho budú víza zrušené úplne. Síce to nie je prvoplánová dovolenková destinácia, no má čo ponúknuť skoro všetkým (okrem milovníkov hôr a mora:)) . Nikdy sa sem nepohrnú davy turistov,  takže pre tých, ktorí hľadajú niečo trošku iné to nie je zlá voľba. Brest je fajn na deň, maximálne dva a ak ste fanatik do II. svetovej vojny tak aj na tri. Pekné mesto s fajn centrom, no taká usporiadaná nuda. Chýba tomu tá východná divočina, pre ktorú vostok rád navštevujem.

UPDATE: V žiadnom prípade si nepožičiavajte auto z varšavskej pobočky Global Rent-A-Car. Ja som si neprečítal recenzie a teraz čakám na reklamáciu platby, príp. na doplatok od externej poisťovne za vymyslený škrabanec a odovzdávací protokol.

Na záver trošku patriotistického rapu od Xénie

Komentáre

1 komentár k článku “Deň v bieloruskom BrestePridajte vlastný →

  1. Spätné upozornenie: Stalinova línia - Batoháč.sk

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.