Letecký víkend na Ukrajine

Ako pozerám na svoje posledné príspevky, tak tento blog by som mohol pokojne premenovať na Tonicove cesty po Ukrajine:) Môj posledný výpad takisto smeroval k našim východným susedom, tentokrát v znamení lietania a obskurných, či menej známych lokalít.

DEŇ 1.

Po krátkom spánku, po dlhom čase spojeným s cestovnou horúčkou, som o pol šiestej ráno vyrazil smerom na bratislavské letisko. Už o tomto čase sa diaľnica slušne zaplnila a úprimne nezávidím takéto dochádzanie za prácou. O šiestej sa mi úspešne podarilo nájsť  miesto na preplnenom parkovisku pri Kozmose a o pár sekúnd zaparkoval aj Roman. Ten ma nepotešil smutnou správou o svojom aktuálnom zdravotnom stave. Nepresvedčilo ho ani vypaľovanie červa ukrajinskou vodkou, vrátili sme sa z autobusovej zastávky a hodil ma na letisko. Tu sme sa zvítali s ďalším „letenkáčom“ Mirom a Roman nás opustil smerujúc naspäť do postele. Žiaľ, aj to je súčasť tvrdého chlebíka cestovateľa vo voľnom čase bez miliónov na účte.

Za rýchlou kontrolou sme to zapichli do salóniku, kde doplnili 10-ročný Ararat a pri bagetkách si štrngli na úspešný štart výletu. Final call hlášky sa začali ozývať už 45 minút pred odletom, no samozrejme boarding začal reálne tú štvťhodinku vopred. Zbytočne sme  oželeli digestív a skysli v klietke hanby. Jesenné počasie vyšlo na jednotku a z výšky bolo pekne vidieť domovskú Trnavu, celé stredné Slovensko a štíty Tatier sa ukázali v plnej kráse. Prefrčali sme nad Poloninami cez východnú hranicu , v diaľke sa zjavil Ľvov, pod nami kruhové kúpeľné mesto Truskavec a onedlho sme už rolovali na Žuljanoch.

Ráno ako sa patrí

Nad Tatrou bezoblačno

Iev Zhulyany GIF - Find & Share on GIPHY

Touchdown/приземлення!

Po netradične pomalej pasovke sme v úschovni zhodili batohy, dobili kredit na ukrajinskej SIM karte a prešmykli sa pomedzi dobiedzavých taxikárov. V slnečnom počasí sme sa prešli pár stoviek metrov k starému terminálu. Oproti nemu stojí letiskový hotel Žuljany, kde si ubytko online nezarezervujete a napadlo mi skontrolovať aktuálnu situáciu. Hotel je riadne retro, nečakajte žiadny luxus, ale izba za 10 euro pre dve osoby na noc poteší. V budove sa nachádza aj sympatické „kafe Vzducholoď“, teda táckareň, kde sme sa s vojakmi posilnili výborným plovom.

Poklad Strednej Ázie

Spokojní sme zavolali ubera a nechali sa cez celé mesto odviezť vyše 25km na severozápad do štvrte Podil. Tu na rušnom kruháči spojenom s tržnicou sa nachádza zastávka električky č.12. Tá premáva cez les do rurálnej rekreačnej oblasti Pushcha-Vodytsia. Po pár minútach čakania dohrkotala stará klasická T3-ka a jazda hustým jesenným lesom mohla začať. Po chvíľke sme zistili, že lístky sa predávajú u vodiča a prvú etapu našej cesty sme sa odviezli na čierno. Na zastávkach vystupovali a pristupovali najmä starší ľudia s košíčkami (asi na hríby). Na lesnej zastávke na znamenie sme opustili dopravný prostriedok. Po pár stovkách metrov sa pred nami zjavila 40 metrová požiarna veža „kalanča“, po ktorej je blízka zastávka pomenovaná. Trošku urban exploringu nikdy nezaškodí a úspešne sa mi podarilo z výšky skontrolovať, či sa v tejto oblasti nerozhorel žiadny požiar. Nerozhorel.

Lesná električka

Kalanča

Po požiari ani stopy

Liek na akrofóbiu

Po úspešnej kontrole sme ešte omrkli susedné futbalové ihrisko v strede lesa a vydali sa električkou priamo do obce Pushcha-Vodytsia. V nej je zastávka na každom rohu a chvíľu trvá, kým sa dostaneme na konečnú. Retro električka sa otočila smerom naspäť do Kyjeva a my smerom do „magazinu“. Kúpili  sme pivká a cez dedinu sa vydali znovu do lesa. Ten s piesočným podkladom a borovicami pripomína Záhorie. V tejto lokalite sa pomaly rozpadajú aj bunkre Stalinovej línie z medzivojnového obdobia. Jeden taký s číslom 486 sme aj preskúmali a skonštatovali biedny stav zrúcaniny.

Kyjevské Záhorie

Jeden z mnohých bunkrov Stalinovej línie

Električkou sme sa vrátili zopár zastávok naspäť, kde sa začína veľmi pekný park s rybníkom Horaščynka na riečke Koturka. Idylické miesto na oddych a správna úniková cesta od ruchu veľkomesta. Nečudo, že v tejto oblasti sa nachádza viacero sanatórií, zdravotníckych zariadení a aj detský kemp Artek.

Jesenná pohoda pri rybníku

Čas sa nám pomaly krátil a rozhodli sme sa pre návrat do Kyjeva. Električkou by to trvalo dlho, ale žiadne online taxíky v appke nebolo vidieť. Nakoniec sa jeden objavil práve vo chvíli, keď sme už po dlhom čakaní nastupovali do električky. Víťazoslávne sme vyskočili a na to som zistil, že auto je vzdialené 20 minút. Našťastie som zbadal maršrutku a tá nás napriek silnejúcej premávke celkom expresne doviezla do mesta k stanici Nyvky. Vidiecku pohodu vystriedal mestský ruch a metrom sme sa zviezli dve stanice na Šuljavsku. Tu nás privítala Puzata Chata, kde sme sa riadne „nadlábli“. V tejto sieti som bol už veľakrát, ale nikdy sa mi nestalo, že by mi niečo nechutilo.

Stanica pod prísnym dohľadom

Naspäť na letisku sme sa ocitli okolo pol siedmej, zaplatili sme v kase 70 hrivien za 7 hodín úschovne, dostali sme pečiatku na ústrižok a až potom sme si mohli vyzdvihnúť bagáž u tety. Byrokracia a bumážky patria k sebe. Z medzinárodného terminálu sme prešli pár krokov k malému vnútroštátnemu. Na symbolickom checkine sme si vyzdvihli palubné lístky na highlight leteckého výletu – let M9 202 s Motor Sich do Zaporožia na palube 45 ročného Antonova An-24.

Po pár hodinách naspäť na letisku

Radostný check-in

Za kontrolou toho veľa nie je a zasadli sme v malom bare hneď pri gejtoch. Okrem letu do Zaporožia sa v skoro totožný čas odlietalo s druhým Antonovom aj do Odessy. Väčšina cestujúcich boli skôr biznismeni, ktorí so svojimi plastickými bábikami prišli riešiť kšefty do hlavného mesta. Polhodinku pred odletom sa začal ozývať hukot dvojice mocných sovietskych motorov Ivčenko AI-24A.  Tradične nás čakala niekoľkosekudová jazda autobusom a zrazu sme už nastupovali po roztrasených schodíkoch do Antonova. Vo vnútri nás privítali 60-roky – tlmené osvetlenie, kruhové okienka, elegantné záclonky a odkladací priestor ako v karose. Miesta na sedenie veľa nebolo, ale to nám nepokazilo detský úsmev na tvári. Po chvíli rolovania sme s hukotom ležérne vzlietli v ústrety nočnej oblohe. Let ubiehal celkom rýchlo, keďže nechýbalo občerstvenie a čas sme si krátili obzeraním retro interiéru. Návšteva WC je kapitola sama o sebe – žiadna vákuová toaleta, ale skôr kombinácia starej vlakovej misy a chemikálií z toi-toi búdky. Ako bonus vám prísna letuška oznámi, kedy je WC voľné – svetelnú signalizáciu som si nevšimol.

Večerný boarding

Iryna víta na palube

Hlavne vydržať

Detská radosť

Dopobáčenja Kyiv!

Palubný servis začína  

Ani zahraničný pasažier sa nevymkne 

Animated GIF - Find & Share on GIPHY

Ide to aj bez vákua

Po hodine letu sme sa na GPS-ku priblížili k Zaporožiu, no stále nie a nie klesať. Nad mestom sme krúžili skoro 40 minút, čo nepridávalo na pohode. Až ku koncu sme z telefonátu jednej pasažierky zistili, že na letisku je práve Porošenko, ktorý v ten deň navštívil vojenské manévre v regióne. Nakoniec sme úspešne pristáli a starým busom po pár metroch dohrktotali do malinkej príletovej haly. Hneď sme boli vonku. Taxíky si cestujúci rýchlo rozobrali a autobusu nikde. Uber našťastie v meste funguje a na prázdne letisko v strede ničoho (dokonca nie je ani napojené na diaľnicu, ktorá prechádza popri termináli vo vzdialenosti 200-300 metrov) sa onedlho dostavil. Prázdnymi cestami (v prekvapivo dobrom stave) sme sa cez celé nočné mesto zviezli až do centra k nášmu ubytku v hoteli Ukrajina. Najväčšiu slávu má toto ubytovacie zariadenie dávno za sebou, ale pomer poloha/cena zvíťazil.

Vitajte v Zaporoží

Autobusu sme sa nedočkali 

Prívetivá chodba hotela Ukrajina

V piatok o jedenástej večer sa v uliciach toho veľa nekonalo. Okrem pár najstarších remeselníčok a policajtov opravujúcich UAZ pred pekne nasvietenou oblastnou radou tu bolo mŕtvo. Kúpili sme si aspoň v stánku vodu na ráno a večer zavŕšili Tavrijou X.O. v blízkom lobby bare hotela Intourist. Po vlažnej sprche v studenej hotelovej izbe sme zavelili na dobrú noc.

Oblastná rada v národných farbách

DEŇ 2.

Ráno nás budík zobudil už o šiestej. Žiaľ, dva dni pred odchodom nám posunuli čas odletu do Kyjeva o tri hodiny skôr a na prehliadku mesta nám zostalo nejakých 5 hodín. Rýchlo sme sa dali dokopy a pred pol siedmou už nastupovali do Uklonu (ukrajinský Uber). O tomto čase bolo mesto prázdne a cesta na najväčší riečny ostrov na Dnepri – Chortycja trvala asi desať minút. Možno aj preto, že si to šofér šinul stále stovkou. Za svitania sme sa ocitli na severovýchodnom cípe ostrova. Tu sa týči malý kopec s krížom a najvyšším stožiarom s ukrajinskou vlajkou v krajine. Odtiaľto je parádny výhľad na industriálne mesto, útesy, široký tok rieky Dneper a najmä na najväčšiu hydroelektráreň na rieke – DneproHES. Do tejto priemyselnej nádhery pomaly vyšlo slnko a rozohrialo naše uzimené ulity. Celý ostrov je veľkým zeleným lesoparkom a je tu mnoho cestičiek, na ktorých sa začali objavovať prví bežci. V diaľke sa týči obrovský pilier nedostavaného cestného mostu cez Dneper, ktorého dátum dokončenia je podobne ako pri diaľnici do Košíc neznámy.

Panoráma Zaporožia

Cestou popri svahu sme prešli k jednej z turistických atrakcií mesta Múzeum kozáctva – Zaporožskú Sič. Je to verná kópia drevenej kozáckej pevnosti, ktorá tu stála až do roku 1775, kedy ju dobyli, ako inak Rusi. O siedmej ráno bola už brána otvorená, ale tety pripravujúce obchody nás upozornili, že komplex sa otvára až o desiatej. Dovolili nám aspoň pofotiť vstupnú časť areálu, ale to nás už o chvíľu hnal premotivovaný starý SBS-kár, ktorý bol naposledy v takejto akcii asi v Afganistane.

Vstup do Zaporožskej Siče

Ešte sme sa pokochali nádherným industriálnym výhľadom na obrovské trojičky – stĺpy vysokého napätia a vybrali sme sa naspäť na hotel. Tu nám vedúca smeny poctivo opečiatkovala oficiálny kupón a vďaka nemu sme sa slušne naraňajkovali v hotelovej reštaurácii. Pobalili sme si veci a po rušnej hlavnej triede sme sa prešli k modernému pamätníku likvidátorov černobyľskej havárie.  Odtiaľto to je kúsok k Parku Víťazstva (Pobedy/Peremohy), popri ktorom sa vinie električková trať so známymi T3-kami.  Práve sa tu konal nejaký sponzorovaný beh, ale nestihli sme povzbudzovať  – pomaly sa blížila desiata hodina.

Industriálna romantika level 150kV

Presne načas sme dorazili do technického múzea, ktoré práve otváralo svoje brány. Zaporožie je priemyselné mesto a okrem obrovských oceliarní a automobilky ZAZ tu sídli veľký výrobca leteckých motrov – Motor Sich. Spoločnosť je hlavným sponzorom múzea, do ktorého sa dostanete za symbolických 10 hrivien. Pre skrblíkov je vonkajšia expozícia zdarma, nejaká tá obrnená technika, staré traktory, pár lietadiel a Mi-24ka. No vo vnútri sa nachádza prekvapivo bohatá a dobre udržiavaná kolekcia motorov rôzneho druhu – od motorkových, cez staré vrtuľové až po moderné prúdové. Celé sa to prelína s históriou spoločnosti, od jej vzniku v roku 1907 až po súčasnosť. Letecky orientovanú expozíciu spestruje slušná zbierka motocyklov a nájdu si tu peknú výstavu aj milovníci samovarov a harpún 🙂 Najlepšie na tom bolo, že sme tu v sobotu doobeda boli úplne sami. Iba sem-tam nás omrkol ochrankár so samopalom. Nič nezvyčajné v tomto kraji.

Hrdinom-likvidátorom

Pýcha ukrajinského automobilového priemyslu zo Zaporožia

Hind pred múzeom techniky

Pohon z Mrije

Čezeta tu nechýba  

Na malé letisko sme sa doviezli okolo pol dvanástej. Nič tu dokopy nie je a čas sme zabíjali prieskumom medzinárodného terminálu s dizajnom autobusovej stanice v Užhorode. Nový terminál sa stavia hneď vedľa. Okrem malého baru je na treťom podlaží dokonca aj hotel, no v súčasnosti nefunkčný. Našťastie to vyzerá, že ho len rekonštruujú. Čakanie na odlet v susednom (miniatúrnom) vnútroštátnom termináli nám spestrili vzlety dvoch stíhačiek, inak tu je letecká premávka slabá. Po prílete nášho „biznisjetu“, malého Embrearu 145 spoločnosti Windrose (vo farbách Dniproavie, operujúcej pre Ukraine International :)), sa pomaly začal boarding. Nechápem tú obsesiu autobusmi, tých 50 metrov na prázdnom letisku by sme prešli aj peši.

Statická tabuľa príletov a odletov

Malý vnútroštátny terminál

Zlý smer

Tu sa nestratíte

Tieto malé prúdové lietadlá majú niečo do seba

 Lietadielko sa pomaly vybralo na odlet a z okienka sa nedali nevšimnúť desiatky odstavených Iljušinov Il-76 v rôznom stave rozkladu. Smutný pohľad na takýto plechový cintorín. Narozdiel od Antonova vyštartoval tento malý Brazílčan ako stíhačka, zakrátko som už obdivoval mocnú rieku Dneper a metropolu Dnipro(petrovsk). Na hlavnom kyjevskom letisku sme zlomení pristáli o necelú hodinu. Rýchlo sme zobrali uber na najbližšiu stanicu metra Boryspilska. Pol hodinu sme sa terigali metrom do centra, aby som pri Zlatých vrátach zistil, že sme mali vystúpiť o stanicu skôr. Vracať sa nám už do hlbokej stanice nechcelo a do toho sa začal ozývať aj hlad. Zaparkovali sme kúsok opodiaľ v známej sieti Mafia, kde sme doplnili zásoby výborným sushi. Treba si aj oddýchnuť od ukrajinskej kuchyne a surové ryby celkom pasujú ku koňaku 🙂

Už nevzlietnu

Dneper a Dnipro

Spokojní sme sa sa prešli k Bessarabskému rínku na začiatok Chreščatyku, kde sme po chvíľke hľadania našli správny vchod do nášho apartmánu. Škoda, že sme sa tu znovu objavili len na pár hodín, byt je naozaj veľký a dokonca aj so saunou. Tetu upratovačku/rentiérku som vyplatil kúsok od zmenárne a bez prestojov sme odrfčali uberom znovu na letisko – tentokrát menšie Žuljany. Nie k terminálu, ale „za roh“ k leteckému múzeu. So zapadajúcim slnkom sme sa pomotali medzi desiatkami sovietskych strojov, či už bojových, dopravných, vrtuľových, alebo prúdových. Mňa osobne najviac zaujal prototyp sovietskej odpovede na Boeing 747 – Iljušin Il-86. Škoda, že sa s týmto hebedom už nedá preletieť a aj pri mladšom bračekovi Il-96 treba skúšať šťastie na Kube. Návštevu tohto múzea odporúčam všetkými desiatimi, najmä počas „zlatej hodiny“ to tu je spektakulárne.

Každý si tu niečo nájde

Kapitán a mašina

Po zotmení sme sa pobrali do nočného Kyjeva. Tradične som novicovi ukázal obľúbený (skrytý) podnik Palata no.6, kde nesklamali výborným pitím a už legendárnou ohňovou show. Po hodine sme sa presunuli k Poštovej plošče, kde sme mali v pláne navštíviť Happy Grill Bar, kópiu známeho konceptu z Bulharska, ktorý jednoducho skopíroval americký Hooters.  V sobotu večer to tu praskalo vo švíkoch a radšej sme sa rozhodli zavítať na drink do neďalekej Puzatej Chaty. V tom sme si všimli reklamnú tabuľu na gruzínsku reštauráciu a bolo rozhodnuté. Síce sme v celom podniku boli sami, ale či už chačapuri, basturma alebo šašlik, boli na vysokej úrovni. Gruziňák nemohol samozrejme chýbať. Nakoniec sme aj tak skončili v Happy Grille, kde sa našlo miesto na sedenie a ukončili sobotný záťah.

Sestry v akcii

Firestarter

Animated GIF - Find & Share on GIPHY

Divoký východ

DEŇ 3.

Ráno sa nám podarilo vymotať až okolo desiatej. Prvé kroky viedli do malých potravín, kde ma Borjomi vrátila späť do hry. Chreščatyk je v nedeľu pre autá uzatvorený a preplneným bulvárom sme sa predrali (nečakane) až k „flagship“ Puzatej Chate. Tú presťahovali kúsok opodiaľ do nových priestorov a vyzerá veľmi k svetu. Škoda, že podobný koncept nemáme tu na Slovensku. Ale asi musí prehrmieť ošiaľ z predražených hambáčov a možno sa niečoho podobného dožijeme.

V okolí Majdanu to už poriadne žilo, 14. október je nielen Dňom obrancov Ukrajiny (čo je v súčasnom dianí veľký sviatok), ale v tento deň sa oficiálne ukrajinská pravoslávna cirkev vymanila spod moskovského patriarchátu. To vyvolalo búrku v ortodoxnom svete a hovorí sa o rozkole. Samozrejme za všetkým treba hľadať politické dôvody a Kremeľ už stihol vyhlásiť, že Rusko bude chrániť záujmy ruského pravoslávia na Ukrajine.  Keď my sme mohli mať birmovaného komunistu, tak aj agenti KGB (Voloďa + moskovský patriarcha Kirill) môžu byť archanjeli. Podobne ako keď sa rozdávajú ruské pasy v neposlušných krajinách, aby potom bolo treba Rusov chrániť. Karel Havlíček Borovský tento trik už v 19. storočí prekukol, vtedy ešte s panslavizmom:)

Tito pánové počínají všude místo ruský říkati a psáti slovanský, aby pak místo slovanský zas také ruský říci mohli.

Na Sofijskom námestí pred rovnomennou katedrálou sa tiesnili tisíce ľudí, všade viali ukrajinské vlajky a spievala sa aj hymna. No prezident nám opäť zdrhol a na pódiu zostali len duchovní z celej krajiny. Kúsok od neďalekého kláštora sv. Michala už stáli desiatky kusov vojenskej techniky a z omše ľudia prišli priamo na výstavu najnovších výstrelkov ukrajinskej armády. Najviac ma zaujal modernizovaný tank Oplot-M, monštrózne delo 2S7 Pion a zahliadol som aj nejaké raketové systémy (Buk nemohol chýbať). Narozdiel od jačiacich detí sme sa po technike nešplhali a s blížiacou sa dvanástou hodinou odišli naspäť na apartmán. Teta prišla o 15 minút skôr, len sme rýchlo zbalili veci a s plnou poľnou vyrazili do ulíc ešte stále „baboletného“ Kyjeva.

Sviatočný deň pred Sofijskou katedrálou

Z kostola

Igelitka je na Ukrajine dôležitá súčasť hlavného velenia ozbrojených síl 

Od malička vojakom

Smutný múr kláštora Sv. Michala

Cez celé mesto sme sa rozbitým Daewoom premiestnili na sídlisko Voskresenka, kde si po chvíli čakania Miro mohol pozrieť veľdielo pána Čajku. Domáci obyvatelia už legendárneho vchodu sú na návštevníkov ich schodiska zvyknutí a hneď nás poslali výťahom hore. Pána Čajku smev túto nedeľu nestretli, ale oproti aprílovej návšteve bolo badať malý progres.

Originál

Po tejto krátkej kultúrnej vložke sme znovu otestovali MHD – tentokrát električkovú „rýchlodráhu“ na okrajové sídlisko Troješčina. Livobrežna línia je jedna z dvoch kyjevských „rýchlodráh“ – síce nie je až tak rýchla, ale je oddelená od ostatnej premávky a do staníc sa vstupuje cez turnikety. Takto to mohlo vyzerať aj napr. v Bratislave s petržalskou linkou, no už len nastaviť semafóry s preferenciou MHD je v tomto západnom metropolise neprekonateľný  problém. Troješčina bola svojho času vyhlásená za jedno z najhorších sídlisk v Európe. No v tento pekný slnečný deň to tu nevyzeralo oveľa horšie ako u nás. Áno, baráky ešte nie sú zateplené a opitá žena v rokoch močila pod stromom v strede vnútrobloku. Inak taká sídlisková klasika – gopnici popíjajúci pivečko na múriku, deti hrajúce sa na ihrisku a babky vykúkajúce z okien, suplujúce bezpečnostné kamery. Také 90.roky na Slovensku. Cez jednu takúto CCTV sme sa prešmykli a temným výťahom odviezli na 16. poschodie obrieho panelákov miestneho „pentagonu“. Z balkónu únikového schodiska je zaujímavý výhľad na okolie, no pre istotu sme sa dlho nezdržali.

Srdce Troeščiny

Národný prašák

Prebudení zo sídliskového sna sme naposledy zamierili do Puzatej Chaty pri stanici Darnytsia. Zhodli sme sa, že keby sme mali do konca života chodiť len do jednej sieti reštaurácií, tak by to bola určite táto. Metrom sme sa znovu premiestnili na Chreščatyk, kde už vyhrával vojenský orchester. Žiadna nuda, chlapci si struhli aj napr. Bohemian Rhapsody. Znovu sme si ešte v kľude obzreli vojenskú techniku a pri Zlatých vrátach som konečne objavil bronzovú sošku mačky Paňťuše. Táto perzská číča bola v 90. rokoch maskotom neďalekej talianskej reštaurácie a obľúbili si ju ako hostia, tak aj personál. Žiaľ, tragicky zahynula pri požiari prevádzky a na jej počesť vztýčili bronzové súsošie mačky s vrabcom. Vrabec medzitým „uletel“ niekomu do súkromnej zbierky.

Párty na Majdane

Богемська рапсодія

S mačacou legendou

Tradične sviatočne

Našu kyjevskú prechádzku sme zakončili pri parku Tarasa Ševčenka, kde sa zhromaždilo cca 50 tisíc nacionalistov a ultrapravičiarov. 14. október je Deň obrancov Ukrajiny, ale aj dátum vzniku kontroverznej Ukrajinskej povstaleckej armády, ktorá operovala počas II. svetovej vojny a Sovietom robila vrásky na čele ešte 10 rokov po jej skončení. Dobrý dôvod na stretnutie prívržencov Pravého sektora, ukrajinských domobrancov „Národnej družiny“, veteránov ATO, ale aj tisícov protirusky naladených demonštrantov. Kým u nás je „alternatíva“ jednoznačne rusofilná, tak na východe od nás by Moskvu najradšej zrovnali so zemou.

Vo vzduchu cítiť napätie

Branci pochodujú

Bábuška tomu nemôže uveriť

Poslednú jazdu metrom sme absolvovali na okrajovú stanicu Charkovská. Síce sme sa sem viezli vyše polhodiny, ale aspoň sme sa vyhli tradičným zápcham z centra smerom na Boryspol. Okolie stanice je jedno veľké trhovisko, kde sme zadelili poriadnu šawarmu, u hipstera s ambulantným kávovarom za 30 centov vybavili silnú dávku kofeínu a u PoROSHENka nakúpili sladký proviant. Finálna jazda Uberom bola aj najrýchlejšia. Swagger na štvorkovom Golfe to po diaľnici valil 160-180 km/h, ledva sme si vypočuli tri repíky a už sme boli pri termináli.

Trh pod nadjazdom

Na letisku to šlo ako po masle, okrem mladých zabrzdených ortodoxných pasažierov letu do Tel Avivu, ktorí zastavili celý duty free, sa tu nestalo nič zaujímavé. Zlatú Visa kartu majú, ale po anglicky nevedia. Za zmienku stojí fakt, že ukrajinské aerolinky zatvárajú bránu len 10 minút pred odletom, čo som pri medzinárodných letoch ešte nevidel. V buse ma prekvapil značný počet Indov a ako som zistil, let cez Kyjev je jedna z najlacnejších alternatív z Delhi do Viedne. Tým chvíľku trvalo, kým sa pousádzali, no na viedenské letisko sme doleteli načas aj s pekným nočným preletom nad rakúskym hlavným mestom. Automatické imigračné brány nás promptne odbavili, v SPAR-i sme zakúpili večeru/raňajky a vonku nás už čakal Vlado s odvozom do Bratislavy.

Smer Viedeň

Mám rád takéto nabité víkendy. Na spiatočnom lete sa vždy dušujem, že by aj stačilo takýchto výletov. Síce na druhý deň ráno sa neviem zobudiť, ale poobede už pozerám kam najbližšie. Ukrajina znovu príjemne prekvapila a let starým Antonovom spojený s návštevou industriálneho Zaporožia stál za to. Veľmi ma teší, že som konečne mohol spoznať aj menej známe časti Kyjeva a určite sa sem znovu s radosťou vrátim. Najbližšie už o mesiac.

Komentáre

0 komentárov k článku “Letecký víkend na UkrajinePridajte vlastný →

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.