Letný víkend v Bosne

Pred pár mesiacmi Wizzair oznámil veľkú expanziu na Balkán. Na mape lowcostových liniek sa objavili také perly ako Sarajevo, Podgorica alebo Tirana. Destinácie, kam sa ešte nedávno nedalo letecky rozumne dostať pod 100-200 euro, sa z Budapešti stali dostupnými za zlomok ceny. Neváhal som ani chvíľu a onedlho pristáli v mailboxe letenky do hlavného mesta Bosny a Hercegoviny, ktoré sme ešte pred rokom navštívili počas veľkonočného roadtripu.

Po dlhom čase som skončil v práci o tretej popoludní a bez stresov sme sa autobusom pána Slivu dostavili na autobusovú stanicu Nivy.  Tam nás okrem legendárnej zapekanej bagety a dobrého pivka na zastrčenej terase privítal aj email od Student Agency o meškaní prípoja do Budapešti. Zvítali sme sa s druhou polovicou zájazdu a extra čas využili ďalším kolom piva a obzeraním osadenstva krčmy. Onedlho bude aj tento skanzen zbúraný a nahradený obchodným centrom, v ktorom sa náhodou našlo miesto aj na stanicu. Ak chcete zažiť atmosféru rokov 90-tych, treba sa poponáhľať.

Pohostinná a prívetivá brána do Slovenska

S hodinovým oneskorením sme vyrazili na cestu do Budapešti, ktorú nám „spríjemňoval“ prdiaci Aziat o pár sedačiek ďalej. Neviem čo pred cestou zjedol, ale mám tušenie, že Sloboda zvierat by nebola nadšená. Po troch hodinách cesty a desiatkach vládnych billboardov so Sorošom (ktorého Viktor nechce nechať sa smiať ako posledného), sme konečne vystúpili na čerstvom vzduchu, premiérovo pri stanici Kelenföld. Tá je síce bližšie k centru, ale ďalej od letiska a vedie na ňu najnovšia linka automatizovaného metra M4.

Po pol hodine pod zemou sme napokon dorazili do malého penziónu, zložili veci a vybrali sa navečerať. Zapadli sme kúsok opodiaľ do riadne promaďarskej reštaurácie, kde síce všade boli mapy Veľkého Maďarska, ale transylvánske jedlo a víno na jednotku – za rozumné ceny aj pre obyvateľov Felvidéku. Kartou sa síce nedalo zaplatiť, ale eurá zobrali v slušnom kurze. Po príchode na ubytko sa mi podarilo vymknúť na spoločnom WCku vďaka pokazenej kľučke. Moja odvážna snúbenica ma našťastie zachránila – zvonku sa dalo otvoriť. Ešteže som nebol na veľkej, okienko tam nebolo 😀

Ráno sme rozospatí klasicky nastúpili na bus 200E, naraňajkovali sa v michelinovskej reštuarácii menom SPAR a  rýchlymi kontrolami sme sa ocitli pri gejtoch. Začiatkom roka konečne zbúrali tú plechovú stajňu, ktorú využíval najmä Wizzair na svoje mimoschengenské lety a stavba novej časti terminálu 2B je už v plnom prúde.

Prosím, skontrolujte si všetci platnosť svojich dokladov! Stali sme sa svedkami smutnej situácie – mamu pustili na palubu, ale dcére o mesiac expiroval občiansky preukaz. Do Sarajeva sme odleteli s menším oneskorením bez dvoch smutných pasažierov. O trištvrte hodinu sme pristáli na Balkáne, kde sme odmietli ponuky taxikárov a šoféra letiskového busu. Času do checkinu sme mali habadej a na neďalekom sídlisku, kde sme zbadali prvé rozstrieľané budovy, sme zobrali trolejbus č. 103 do centra. Hneď nás aj odchytil revízor, ale lístky som po chvíľke stresu našiel.

Po stopách Ferdinanda

Bzzz

Vystúpili sme na konečnej Trg Austrije a vydali sa cez most, kde nám zabili Ferdinanda, do historického centra plného ľudí. Moslimský vplyv je tu riadne cítiť, všade veľa zahalených žien (predpokladám, že ani nie tak miestnych ako žien investorov a návštevníkov z pokrokových krajín ako Katar alebo Saudská Arábia) a nájsť kombináciu piva a jedla je veľmi ťažké.  Najprv sme teda zahasili smäd pohárom Sarajevska a hneď vedľa si dali asi najlepšie čevapi v meste.

Spomíname

O tretej nám panička expresne odovzdala kľúče od pekného bytíku kúsok od centra a do večera sme zadriemali. Kedže všetci nejak prisilno zaspali, naštartoval som ich dobrou hudbičkou, ktorú som nedávno objavil. Síce nie je balkánska, ale niesla sa celým výletom.

Cez plné centrum (kde sme začuli klasickú scénu otec-dcéra – „Aha Slováci“…“Áno tato, nemusíš to kričať na plnú hubu“) sme sa presunuli k fontáne Sebilj, ktorá je asi najfotogenickejším miestom v centre vďaka nadbytku divokých detí a domácich holubov. Bez tekutého suveníru od lietajúcich krýs sme pokračovali ku klasickej vyhliadke na Žltej pevnosti. S klesajúcim slnkom pribúdalo návštevníkov tohto pekného miesta s parádnym výhľadom na mesto. Po kávičke a fotení sme sa vybrali k Bielej pevnosti, ktorá už nie je až taká známa medzi turistami. Tu sme na polozrúcanej budove už len otvorili miestne víno (ktoré asi kvôli podozrivo nízkej cene začalo chutiť až ku koncu) a nechali zapadnúť slnko.

Nálet

Mesto výhľadov

Dolu v meste sme doplnili kalórie v legendárnej burekárni Bosna a vybrali sa do pravdepodobne najkrajšieho baru na Balkáne – Zlatnej Ribici. Tu nás najprv vypoklonkovali z dôvodu plnej obsadenosti, ale odporučili nám skúsiť šťastie o polhodinu. Tú sme strávili neďaleko vo vinárni, kde už balkánska skupina hrala na plné pecky. Šťastie nám prialo a večer sme ukončili v peknom antikvariáte premenenom na štýlový podnik.

V Zlatnej Ribici

V sobotu ráno sme sa na moju nevôľu vymotali z bytu až okolo jedenástej a taxíkom sa odviezli do dedinky Butmir susediacej s letiskom. Tu sa nachádza dom Kolárovcov, ktorý počas vyše trojročného obliehania mesta srbskými vojskami slúžil ako vchod/východ tajného tunelu. Tento 800 metrov dlhý „tunel spásy“ vybudovaný pod letiskom kontrolovaným OSN, slúžil ako jediná bezpečná cesta z/do mesta. Historici odhadujú, že počas vojny bol využitý asi miliónkrát.

Sarajevská ruža

V dome a na dvore sa nachádza malé múzeum, kde sa dá toho dozvedieť veľmi veľa nielen o tuneli, ale aj o celom obliehaní mesta. Môžte si aj vyskúšať presun 25 metrov dlhou časťou tunela. Tento úsek nie je (narozdiel od začiatku 90. rokov) do pol pása zatopený, nepotrebujete masku na dýchanie a celý tunel nevibruje od výbuchov v okolí. A ani cesta netrvá dve hodiny.

Cestou naspäť sa zrazu všetky taxíky stratili a ani bus práve nešiel. Prešli sme sa peknou dedinkou popri letisku až na hlavný ťah, kde sme už odvoz rýchlo odchytili. Taxík sme zobrali už Republike Srpskej, no na hranici so Sarajevom (ktoré už leží v Bosne) vodič zastavil a rýchlo schoval zo strechy nápis TAXI. Je to tu stále komplikované.

O pár minút sme už frčali rýchlovýťahom na najvyššiu budovu na Balkáne – Avaz Tower. Na 35 poschodí je bar, odkiaľ je pekný výhľad. Za symbolickú 1 marku (50 centov) sa dá vybehnúť aj o poschodie vyššie, kde na čerstvom vzduchu leží mesto ako na dlani.

City 17

Klasickou československou električkou č.1 (znovu s revízorom) sme dohrkotali naspäť do centra. Vlado sa rozhodol, že sa dá ostrihať a pridal som sa tiež. V tejto krajine majú muži lepšie upravené vlasy ako ženy, bola by to škoda nevyužiť. V malom moslimskom holičstve si nás do parády vzali dvaja hipsteri. O pol hodinu neskôr sme už nagelovaní, vyfúkaní, napudrovaní, naolejčekovaní a navoňaní vychádzali ako správni domáci. A to všetko za cenu sídliskovej kaderníčky na Slovensku, ktorá vás vybaví bez paragónu za 10 minút a to si ešte stihne aj pofajčiť pred barákom.

Integrujeme sa

Kúsok od barbiera sme sa spýtali taxikára, či nás hodí k bobovej dráhe na vrchu Trebevič. Klasický taxibrav s najvyšším dosiahnutým vzdelaním – vodičský preukaz skupiny B z fleku zadelil 20 mariek. Samozrejme, že o pár metrov ďalej sme stopli iné auto a za necelých 13 taxametrových nás tam odviezol pánko, ktorý pôsobil ako vysokoškolský profesor.

Pri peknom hoteli Pino sme začali „túričku“ k rozpadnutej bobovej dráhe, spomienke na olympijské hry z roku 1984. Najprv nás zdržalo stádo koňov a potom zaujímavý úkaz „bučalo“ – podzemný hučiaci prameň, ktorý počuť len pri jednej skale popri ceste (nie pri chodníku nad cestou) a ľahko sa dá spliesť s hlukom prelietajúceho lietadla.

Niekde na dráhe

Bobovú dráhu sme najprv prešli k štartu, ale času sme mali ešte kopec, tak som rozhodol, že ju prejdeme celú. Cestou vnútrom betónového hada sme si popozerali rôznorodé graffiti, utiekli výletníkom na dodávke s popradskou ŠPZ-kou a dorazili ďalší lokálny hroznový mok.

Na mape sa mi pri dolnom konci dráhy ukázala vyhliadka. Na veľké prekvapenie sa z toho vykľula zničená budova jedinej hvezdárne v krajine, o ktorej som prednedávnom čítal. Schody našťastie vydržali a z miesta, kde sa pred vojnou nachádzal kupola s teleskopom, je tradične nádherný výhľad na Sarajevo.

Okno do Sarajeva

Na openstreetmaps som našiel aj cestu naspäť do mesta. Prvá polovica vyzerala sľubne, štrková cesta pre autá, ale posledných pár stoviek metrov sa premenilo na vyšliapaný chodníček plný kameňov. Chlapci mali tenisky, ale dievčence ako správne turistky mali len sandálky. Trošku sme si zanadávali, ale tie výhľady a západ slnka stál za to. Nenarazili sme ani na mínové pole, ktorých je po krajine stále dosť, dokonca aj v okolí hlavného mesta.

Cestou z hôr

Smerom k centru si Monči všimla tabuľu k reštike, ktorú našla v sprievodcovi na izbe.  Okolo opustenej železničnej stanice Bistrik (pozostatok úzkokoľajky, ktorá spájala Sarajevo s Belehradom) sme prešli k podniku, z ktorého sa vykľula reštaurácia na úrovni. Po preštudovaní menu sme svorne skonštatovali, že až tak hladní nie sme a môžme sa najesť aj v centre. Skvelá panoráma nás prinútila si objednať aspoň pivá a pod nami sa pomaly rozsvietila nočná metropola.

Taxíkom sme sa vrátili na byt, obliekli si teplejšie veci a za rohom sme do seba natlačili luxusný kebab s ayranom. Znovu sme sa ocitli v plnom centre a ja ako jediný v teplákovej súprave. Po osvojení módnych trendov susedných metropol ako Niš a Skopje som zostal sklamaný. Išli sme na istotu a zakotvili v Zlatnej Ribici a tu so starožitnosťami ukončili deň.

V nedeľu ráno sme sa pobalení vybrali taxíkom na železničnú stanicu. Taxíky sú v meste veľmi lacné, za 2 kilometre sme zaplatili 2 eurá, MHDčkou by nás to vyšlo dvojnásobok. Do Tuzly síce premávajú priame autobusy, ale nikdy nepohrdnem vlakom, najmä keď sa jedná o riadny bizarre.

Ešte v roku 2005 miestne železnice nakúpili od Španielov za vyše 60 milónov euro niekoľko súprav vagónov Talgo, ktoré sú stavané na maximálku 220 km/h. V roku 2011 boli dodané, ale len minulý rok uvedené do prevádzky na trati Sarajevo-Doboj. Tento rok sa s nimi dá dostať aj do Mostaru a trošku ďalej do Capljine. Na tom by nebolo nič zvláštne, keby železničné trate neboli po vojne v katastrofálnom stave a vlak dosahuje ledva sedemdesiatku.

Pri dennom počte spojov a cestujúcich sa nikto nikam neponáhľa a lístky sa vypisujú ručne. Kartou sa tu nedá platiť a bankomatu na stanici niet. V polovici nákupu som si odbehol pár stoviek metrov k autobusovej stanici vybrať hotovosť. Ešte si tá sviňa skasírovala 4 eurá. Fuj Raiffaisen.  Po úspešnom nákupe sme sa odmenili parádnymi burekmi  a nakúpili proviant na cestu.

O desiatej nás už na peróne čakala pýcha ŽFBH, do ktorej sa nastupovalo len jednými dverami. Síce sme mali povinné miestenky, ale aj tak nás posadili na prvé voľné miesta. Z 9 vagónov boli obsadené asi dva a to sú k dispozícii aj zamknuté kupé s lôžkami… Vyštartovali sme načas a peknou krajinou popri rieke Bosna sa vydali na sever. V reštauračnom vozni sa zišlo všetkých 5 sprievodcov a my, ktorí si asi ako jediní objednali kávičku. Okrem pár minerálok a sladkých žbŕnd tam aj tak nič iné nebolo. Vo vlaku fungovalo aj wifi (pro tip – heslo z elektronickej tabule treba zadať malými písmenami), ale väčšinu cesty sme aj tak len podriemkavali. Sem-tam som otvoril oči a obkukol riadny industriál ako napr. koksáreň a oceliareň v Zenici, alebo monštruózny panelák Lamela v rovnakom meste.

Balkan Shinkanzen

Po troch hodinách a 150 kilometroch sme dorazili na konečnú v Doboji. Na stanici skapal pes, najbližší vlak do Tuzly šiel až o dve hodiny a radšej sme sa presunuli na neďalekú autobusovú stanicu. Pridali sme do kroku a na poslednú chvíľu sa schovali pred krátkym lejakom.

Starou Setrou sme sa po krátkom čakaní vydali smerom do Tuzly. Tá je síce vzdialená len 60 kilometrov, ale cesta sa zdala nekonečná. Do toho sa ešte ozval aj mechúr – nemal som exovať ten Jelen. Monči najprv zápasila s autobusovým WC a ja som v poslednej chvíli vybehol na krátkej zastávke v Lukavace. Autobusár len kričal „Hajde, hajde“, ale ja už som spokojne vykračoval naspäť na svoje miesto.

Po hodine a pol sme konečne vystúpili na modernej autobusovej stanici v Tuzle. Ako sa hovorí – toľkokrát si berieš taxík, až ťa niekto natiahne. Síce to bolo len pár euro, ale výhovorka, že v Tuzle sa platí podľa počtu pasažierov mi prišla viac než pochybná. Na ubytku nás o štvrtej poobede privítala milá babička a po chvíli aj rozospatý Ahmed v pyžame. Hellomyfriend mi vysvetlil, že v Tuzle sú najlacnejšie taxíky v bývalej Juhoslávii – 10 kilometrov za 3 marky. Keď som mu povedal, že pred chvíľou som platil 8 mariek za 1,5 kilometra, tak len odvetil, že to je normálne, lebo sme štyria. Divná logika.

Vybalili sme sa v „babkinom“ izbe a Ahmed nás zobral do centra. Vo vychýrenej čevapárni sme naordinovali posledné jedlo výletu a stretli sme tam aj prefíkaného taxikára. Ten sa už očnému kontaktu vyhýbal a už znovu neponúkol odvoz na letisko.

Počasie bolo trochu na hrane, ale nemohol som si nechať ujsť kúpačku v slaných jazerách. Tri týždne dozadu v Solotvine na ukrajinsko-rumunských hraniciach mi dážď prekazil môj plán, tentokrát nás nejaký mráčik neodradil. Vstupné do veľkého komplexu Panonika (s tromi veľkými soľnými jazerami/bazénmi a niekoľkými atrakciami) bolo večer len tri marky a návštevníkov minimum. Hneď sme obsadili lehátka, prezliekli sa a skočili do príjemnej vody, ktorá bola v túto hodinu teplejšia ako vzduch.

Panonika

Areál je cez leto otvorený až do deviatej, ale o siedmej večer nebolo nikde nikoho a skoro všetko zatvorené. Len upratovačky pomaly umývali sociálne zariadenia. Pobehali sme okolie jazier a zhodnotili, že za tú cenu je to veľmi dobrá ponuka a pokoje  by som si vedel predstaviť víkend v Tuzle na lehátku. Ale ako sa poznám, asi by som aj tak nevydržal 😀

Dôstojné cvičisko

Historické centrum je síce malé a ničím nejak špeciálne – upravené námestie, fontánka, minaret. Na druhú stranu kvantum ľudí, sediacich na treskách alebo prechádzajúcich sa, mu dodáva takú tú fajn atmosféru. Atmosféru ktorá často chýba v oveľa krajších mestách, či už u nás, alebo na západe.

V centre Tuzly

V Konzume sme nakúpili večerný proviant s prézentami a peši sa vrátili na ubytko. Tu sme pod altánkom ešte pokecali a onedlho išli spať. O pár hodín neskôr začala najsmutnejšia časť výletu. Pred pol štvrtou ráno nás zobudil budík, nejak sme sa dali dokopy a o štvrtej sme už nastupovali do taxíku. Ahmed nás presvedčil, že na letisko treba ísť skoro. O necelých 20 minút neskôr sme sa objavili na maličkom aerodrome. Nasledujúcu hodinu sme strávili popíjaním kávičky a pozorovaním poddimenzovaného terminálu, ktorý nebol plánovaný na 2 odlety v priebehu jednej hodiny. Poučenie do budúcna – na letisko v Tuzle stačí prísť hodinu vopred, na kontrole majú prednosť cestujúci na skorší let.

Trinásta komnata

Vďaka erroru som mal prvýkrát v živote v cene letenky priority boarding, ale keďže sme v Tuzle, tak to bolo jedno. Tlačil som sa rovnako, predbehli ma, ale aspoň sedačka 1A bola fajn.  O šiestej sme odleteli na sever. V polovici letu sme prefrčali ponad Balaton, pri Gyori preťali Dunaj a z diaľky nás privítal dymovými signálmi Slovnaft.

Slovnaft víta

V Bratislave nás už čakali trápne autobusy, ktoré nás odviezli 50 metrov k príletom. Najlepší boli českí travel hackeri, ktorí nastúpili poslední do busu s tým, že prví vystúpia a môžu rýchlo utekať na pasovku. Samozrejme, že sa dvere otvorili na opačnej strane. Hraničná kontrola prebehla celkom promptne, ráta sa mi, že na bratislavskom letisku sa dodržuje rozdelenie na EÚ občanov a ostatných. Takže ak sa objaví nejaká ukričaná balkánska rodinka v počte 8 kusov v EÚ rade, pán policajt ich nemá problém otočiť a poslať k tomu správnemu a pomalšiemu okienku.

BTS tragikomédia

Na 61-ku sme čakali len cca 5 minút a o pár zastávok neskôr sme sa rozlúčili so spolucestujúcimi. V rannej pondelňajšej premávke (a spoločnosti smrdutých spolucestujúcich z neďalekej ubytovne) sme s desaťminútovým meškaním dorazili na hlavnú šťanicu. Ak by sme nestihli tento bus, tak na stanici stvrdneme ďalšiu hodinu.  V rýchliku nás už čakala moja (zdravotná) sestra, ktorá sa vracala z nočnej a cesta ubehla rýchlo. Tri a pol hodiny po odlete z Tuzly som už zapínal notebook a vrátil sa do ne-balkánskej reality, kedy počas pracovného dňa nevyfajčuje na terase pol mesta.

Ako tvrdím asi po každom cestopise z tohto regiónu, poctivý Balkán nikdy nesklame. Tuzla je fajn, kúpanie super, ale netreba sa tam dlho zdržiavať. Klišé nemám rád, ale Sarajevo je fakt perlou Balkánu a toto mesto by mal navštíviť každý. Nielen preto, že je to pekná metropola plná histórie, dobrého jedla, rôznorodých obyvateľov a nádherných výhľadov. Celá krajina je pripomienkou toho, že stačí pár nacionalistických debilov a zrazu namiesto kávičkovania na starej pevnosti po vás strieľajú cestou na nákup snajperi a do bytu vám vletí „zatúlaný“ delostrelecký granát. Necelých 30 rokov dozadu si nikto nemyslel, že pár rokov po olympiáde sa skokanské mostíky premenia na popravisko a po celom štáte pribudnú desiatky tisíc bielych náhrobných kameňov. Sarajevo je už dnes síce plné života, ale len tak ľahko nezabudne.

 

Komentáre

5 comments on “Letný víkend v BosnePridajte vlastný →

  1. Už delší dobu Vás sleduji a opět super cestopis. Přesně za 3 měsíce nás to taky čeká a nemůžu se dočkat. My teda máme v plánu půjčit auto, hned z letiště Sarajevo, v pátek tam, v sobotu bobovou dráhu a Bjelašnica a v neděli snad Mostar, popř. Kravica. Nicméně zpět do Tuzly je to kolem 5 hod. cesty, tak ještě váhám, jestli přehodit Mostar na sobotu a hory okolo Sarajeva na neděli a nebo se na to vykašlat a strávit neděli v Tuzle a okolí. Těším se na další Vaše cestopisy, jen tak dál 🙂

  2. Výborné, zase hezká inspirace na červenec a cestu z Chorvatska… Zastávka v Bělehradu a Sarajevu se tak jeví více než pravděpodobná 🙂

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.