Leto na Kréte ešte nekončí

V jeden októbrový podvečer sme hodili na chrbát ruksaky, zamkli za sebou dvere a o pár minút sme už sedeli v autobuse Regiojet na novej linke do Prahy (aj) z rodného mesta. Spoj bol poloprázdny, D1-čka klasicky hrkotala a tak sme skoro celú cestu strávili pozeraním seriálu Arrow, ktorý sme objavili týždeň predtým v Jančurovom vlaku z Liptova.

Do Matičky Prahy sme dorazili o 5 hodín neskôr a jemne zlámaní sme sa doteperili na Smíchov, kde sa nachádza naše tradičné prechodné bydlisko u pánov Jarolíma a Juraja. Kedže som bol oblečený v čistom, odmietol som ponuku navštíviť neďalekú zafajčenú putiku (prevaha nefajčiarskych podnikov na Slovensku je veľké plus) a radšej sme do tretej rána debatovali pri špeciálnej edícii Captaina Morgana.

Raňajky predznamenali správny štart výletu spolu s chlebíčkami na Vodičkovej a pivkom oproti v Branickej formanke. Rozlúčka, smer metro a onedlho už na pražskom letisku. V ruzyňskej Bille mali akciu na hrozno, samozrejme som zakvapkal celú lavičku v termináli, ale stálo to za to 🙂

Raňajky na Vodičkovej

Stredajší let do Heraklionu trval cca 2 a pol hodiny, lietadlo bolo naplnené na tretinu a slušný servis (t.j. dali najesť a napiť zadarmo) od Aegeanu spríjemnil cestu.

O piatej večer nás na letisku v Heraklione privítal riadny výpek, rýchlo sme sa vymotali z haly a medzi desiatkami požičovní sme našli tú svoju. Vyplnil som tlačivá a o pár minút som už štartoval intergalaktický Hyundai Atos Prime so 60 neskrotnými koňmi pod kapotou.

V Google Maps som rýchlo vyhľadal Despina Apartments a už sme sa po diaľnici rútili smerom na východ. Cesta peknou autostrádou trvala podozrivo krátko a až recepčný nám vysvetlil, že jeho apartmán sa volá Despina, ale nachádzame sa v zlom meste:) Tak sme teda pokračovali 20km ďalej až do Malie, kde sme už našli správne ubytovanie.

Tam nás na balkóne už čakali modré tangáče, ktoré asi stratila jedna z ruských susediek. Špinavá handra a šup boli v tej správnej izbe. Centrálne umiestnené ubytko inak fajn aj s luxusne pôsobiacim bazénom, ktorý sme ale za celý čas nevyužili.

Slušné za dvacku na noc

Malia má povesť párty centra pre najmä anglicky hovoriacich turistov. Centrum je plné barov a diskoték najdivokejších tvarov, požičovní štvorkoliek, ale v októbri skôr pripomína skrachovaný zábavný park, do ktorého sem-tam zablúdi nemecký dôchodca na požičanom kabriolete. Alebo ruské turistky hľadajúce kožuchy. Dokonca ešte aj miestny McDonald bol zatvorený a vonkajšia terasa čakala  zabalená v igelite na sezónu 2017. Ale keďže my sme nočný život ani nehľadali, veľmi nám absencia pártychtivej omladiny vyhovovala.

Zabalený a pripravený na sezónu 2017

Po večeri a nákupe v supermarkete sme sa vybrali na neďalekú pláž, kde okrem opustených lehátok a popíjajúcej rusky hovoriacej mládeže (sem tam klikovala a neraz aj slovansky squatovala) nás privítala už len hviezdnatá obloha a príboj. Táto letná destinácia sa mi začala páčiť a nebolo to len neidentifikovateľným vínnym produktom z obchodu 😀

Vo štvrtok ráno som sa aj napriek časovému posunu +1h zobudil na dôchodcu už okolo šiestej ráno, rozložil som na balkóniku svoj home office a pozoroval okrem pomalej databázy aj smetiarov a bežcov. Oprášili sme erárnu dvojplatničku a zadelili sme aj poriadne raňajky. Tie grécke rajčiny zo supermarketu sú úplne iná liga.

Autíčko do rána vydržalo na obskurnom parkovisku a úspešne sme vyrazili smer na pláž. Prvou zastávkou bol neďaleký Milatos s kamenistou (až balvanovou) plážou, priezračnou vodou a nula turistami a ako bonus stále funkčnou sprchou.

Pláž v Milatose

Po prvej kúpačke sa objavili prvé problémy s navigáciou, kedy nás Sygic ťahal cestičkami a pomaly predsieňami domov v malých dedinkách a napokon musel zvíťaziť zdravý rozum a Google Maps. Nakoniec sme sa ale úspešne vyštverali na kopec, kde sa nachádza jedna z mnohých jaskýň, ktorými je Kréta prevŕtaná. Tam som zapol svetielko na telefóne a preskúmali sme tento pozemský otvor lomeno kostolík. 

Veľmi peknou trasou cez hory plnou zákrut, priesmykov a dediniek sme sa dostali až do Plaky, ktorá je vstupnou bránou na ostrov Spinalonga, útočisko kde do polovice 20. storočia relaxovali malomocní. Južanský “scam” sa nezaprel, za 5 minútovú spiatočnú plavbu loďkou si kapitán vypýtal 8 euro na hlavu a na ostrove nás samozrejme ešte skasírovali ďalšími 8 eurami za vstup do mestečka za hradbami, ktoré pokrýva 99% rozlohy Spinalongy.

Človek aby aj malomocným výhľad závidel

Sa ani nečudujem srbskému vedúcemu školského zájazdu (s výzorom Fantozziho kolegu Filiniho), ktorého skoro porazilo po vystúpení z lode po tom, ako krvopotne vybavil skupinovú zľavu s prievozníkmi.

No ale Spinalonga vystrihnutá ako z kulís Game of Thrones, väčšina budov v dezolátnom stave, tých pár zrekonštruovaných slúži ako malé múzeum. Všade naokolo nás obklopovali skaly a kaktusy a na vrchole parádny výhľad na celý “Eloundský” záliv.

Na najvyššom bode ostrova

So zapadajúcim slnkom sme sa po pobreží  dostali do malebého mestečka Agios Nikolaos, kde sme zadelili poriadny gyros. Napráskaní sme z výšky omrkli peknú marínu a celkom zničení sa po “rýchlostnej” ceste expresne dopravili do Malie.

Ráno som opäť vstal na dôchodcu a na nevôľu niektorých členov našej dvojice som zavelil smer východ slnka. Atosom sme prefrčali k neďalekému stredisku Horizon Beach v Stalide  (inak veľmi slušne vyzerajúci rezort) a odtiaľ sme si po dlhom čase pozreli začiatok nového dňa.

A brand new day

Na apartmáne nás už čakala teta upratovačka, ktorá chcela silou mocou upratovať, ale aspoň sme jej dovolili vyniesť smeti. Osobne nepreferujem ak mi niekto cudzí každý deň ustieľa posteľ a odkladá veci.

Po piatkových raňajkách sme sa opäť vybrali na cesty, tentokrát do 100km vzdialenej Mataly. Šoférovanie na Kréte je veľmi zaujímavé, pretože na cestách sú len dva typy vodičov – divokí miestni a potom šoféri malých prdítiek z auto-požičovní. Veľa takýchto sviatočných vodičov pochádza z väčšieho ostrova (Veľkej Británie), nezriedka sú neistí v kruháčoch a radi parkujú do protismeru. Ani predbiehanie cez plné čiary tu nie je problém, hlavné ťahy majú široké krajnice a tak pomalší sa vždy tlačia ku kraju, takže Hyundai nemal problém predbiehať aj pol minúty 😀 Cesta z Heraklionu smerom na juh je veľmi pekná a často sme spomalili kvôli výhľadom a neraz aj kvôli výkonu motora spolu so zapnutou klimatizáciou.

Olivy všade kam sa len pozrieš

Gréci majú frappečko asi aj v DNA a ani my sme neodolali tomuto mixu “nesky”, ľadu a mlieka. Zastavili sme sa v náhodnej dedine Agioi Deka a v lokálnej putike nám teta také zrobila, že sme až neverili. Najmä keď prišiel účet a porovnal som to s predraženými nápojmi z promenády v Solúne, ktorý som navštívil v septembri.

Matala nás privítala razantným nárastom turistov, no stále v prijateľnej miere. Aj keď neviem ako to tam môže vyzerať počas leta. Pláž opäť tip top, voda skvelá, lehátko, slnečník, grécke melódie – neviem či je to vekom, ale začína sa mi to páčiť 😀

Idylka na Matale

Pomaly sa slnko začalo schovávať a rozhodli sme sa ísť naspäť. Už sa patrilo aj natankovať a zastavil som na najbližšej pumpe. Otvoril som nádrž, už už som šiel doplniť palivo, keď sa zrazu objavila malá teta v čiernom a predbehla ma. Až po pár sekundách som pochopil, že sa pani cestou z kostola nepomýlila, ale je to vážená vedúca Shell-ky.

Lady V-Power 

Cestou naspäť zlyhali obe navigácie najmä v dedinke s pekným názvom Vagionia, kde sme sa hodnú chvíľu nevedeli zorientovať. Problém je najmä ten, že v týchto dedinkách síce hlavná cesta je, ale veľakrát vyzerá úplne rovnako ako vedľajšie uličky a krúti sa zľava doprava, bez označenia smeru.

No ale nakoniec sme sa vymotali a potom sme si už len užívali desiatky kilometrov prázdnych nočných miest pomedzi olivové háje a cez prázdnu krajinu ožiarenú mesiacom a hviezdami. Raz za čas auto, ale zvyčajne iba nejaké myšky a žaby čo prebehli cez cestu. Zastavili sme sa až v Kastelli, kde sme sa navečerali, opäť sme dali šancu navigácii a tá nás tentokrát ako prejav vďaky poslala pred bránu leteckej základne.

V noci z piatka na sobotu riadne fúkalo a ráno som musel hľadať pod balkónom uterák a plavky. S 50% úspešnosťou. Aj tento deň sme sa vybrali najprv do vnútrozemia a to na neďalekú náhornú plošinu Lasithi, ktorá sa rozprestiera vo výške okolo 850 m.n.m . Hyundai sa trošku potrápil, ale nakoniec sa pred nami otvorila pekná rovina medzi horami plná veterných mlynov. V malej dedinke sme si dali pauzu, opäť obsluhovala len stará babička, ktorá nám ako “predjedlo” priniesla orechy zo stromu oproti taverne a pripravila znovu skvelé frappečko.

Mimosezónna obsluha

Chceli sme navštíviť aj neďalekú jaskyňu Psychro (kde sa možno narodil Zeus), ale keď sme zistili, že nemáme dostatok hotovosti a bankomatu nikde, vybrali sme sa teda opäť smerom Agios Nikolaos, tentokrát kľukatými cestičkami vnútrozemia. Vyše hodinu som len krútil volantom zľava-doprava a naopak, podraďoval, preraďoval, obdivoval výhľady, pozdravoval ovečky a kozičky, ruských chlapcov s pivami v kabriolete, až sme sa dostali konečne na hlavnú cestu a ukončili roadtrip v Istrone. Tu sme doplnili zásoby vody v smutnom supermarkete, ktorý zíval prázdnotou a z kalendáru ročník 2007 sa usmievala bacuľatá dievčina, ktorá nás o 9 rokov neskôr obsluhovala.

Mýtický Atos

Hneď pri Istrone sa nachádzajú dve pláže. Ako prvú sme zvolili menšiu plážičku  s pekným kostolíkom na jednom kraji a skalami s lesíkom na konci druhom . Pláž opäť prázdna, pár lehátok a slnečníkov k dispozícii zdarma, sprchy a WCka a asi tak 5 turistov, ktorí len čítali knihy. More exkluzívne modré a voda akurát teplá a mokrá.

Privátna pláž

Po pár hodinách nám vyhladlo a vybrali sme sa nájsť niečo pod zub. Kúsok pri ďalšej pláži sa nachádza viacero stravovacích zariadení, ale tejto “tourist trap” lokalite som veľmi nedôveroval. Nakoniec som sa ale veľmi mýlil a v jednej z nich sme sa veľmi dobre najedli pod taktovkou miestneho Ferka Mikloška. Po dobrom obede sme sa presunuli na asi najkrajšiu pláž Voulisma, kde sme už len nechali naše plné bruchá nadnášať slanú morskú vodu.

Trávenie na Voulisme

Po západe slnka sme sa vydali naspäť, ale dali sme si ešte pauzu v peknej dedinke Sissi s príjemnou marinou.

Koniec dňa v Sissi


Na izbe ma po pripojení na net čakalo nepríjemné prekvapenie – online checkin na nedeľný odlet domov nefungoval a z rezervácie mi zmizol spiatočný let. Vysvetlenie jednoduché – Gréci chceli štrajkovať a tak aerolinka preventívne zrušila všetky lety z/do Grécka. Po polhodinovom čakaní na linke mi nevrlá teta oznámila, že najbližší let z Kréty je až o týždeň a ak sa mi nepáči, tak môže zažiadať o vrátenie peňazí… To už ale našťastie bol štrajk medzitým odvolaný a vďaka kolegom z fóra mi bolo oznámené, že let odletí (iná skupina cestujúcich už bola na letisku pre info a oznámili im radostnú novinu).

Tak či tak sme sa v nedeľu pobrali z hotela preč už skoro ráno, zamotali sa do vojenskej kolóny smerujúcej na pohreb a na letisku si pre istotu potvrdili kladné info. Vybrali sme sa do Heraklionu, že teda dáme aj mestskú turistiku. Lenže teplota stúpala k 30-ke, všade plno turistov, americké babky v Starbuckse a pred nimi počerní predavači ponúkajúci namiesto selfie tyčiek nový hit = škrabky na kapustu. Obzreli sme si aspoň miestny kostol Agios Titos, jednu fontánku a pomotali sa okolo prístavu a pevnosti. Pekné mesto, ale po opustených bielo-tyrkysových dedinkách na nás mestský ruch pôsobil veľmi únavne.

Biznis plán sezóny 2016

Do odletu nám zostávalo ešte dosť času a vybrali sme sa opäť na pláž. Tentokrát som vybral “letiskovú”. Pár stoviek metrov od pristávacej dráhy, pekná piesková a plne vybavená. Do toho pohľad na pristávajúce stroje – pohodička ako sa patrí.

V tomto počasí by si ani psa z tieňa nevyhnal

Pár hodín pred odletom sme sa vybrali hľadať miesto na našu “poslednú večeru”. Po asi polhodinovom hľadaní vo vnútrozemí sme objavili v dedinke Kallithea jednu prázdnu reštauráciu. Vyslal som Moničku nech zistí, či varia a po chvíli sa vrátila, že varia, ale menu nemajú, keďže sú otvorení len necelý mesiac.

Odparkoval som auto a zaparkovali sme za stôl. O chvíľu prišla teta s karafou  vína, tanierikmi rôznych jedál na ochutnávku, ktoré nás poctivo zasýtili. Objednali sme si hlavné jedlo a onedlho prišla ešte väčšia porcia parádnej stravy a na koniec nám “nanútili” flaštičku rakije plus zopár luxusných dezertov. Keď prišiel účet 17 euro, myslel som si, že mám od prežratia halucinácie. 50% sprepitné si naozaj zaslúžili.

Rakija sa vždy zmestí

Dogúľali sme sa na letisko, rozlúčili sa s Atosom, ktorý zvládol 500km bez problémov a úspešne sa zacheckovali na spiatočný let. Pri bránach nátresk, veľa kúpačov sa chartrami vracalo domov, najmä Poliakov bolo požehnane. Len do Katovíc odlietali v priebehu hodiny 3 linky.

A domov…

Narozdiel od prvého letu bol tento úplne plný, ale exit rowy a slušné grécke vínko pomohli prežiť let v príjemnej atmosfére. Ešte som sa zabavil na bratoch Čechoch, ktorí sedeli vedľa mňa a určite počuli, že hovoríme po slovensky, ale keď niečo chceli, tak pre istotu na mňa hovorili po anglicky. Asi boli od Plzne 🙂

Večer v Prahe nás už privítala para od úst a ultimátne sociálne prípady z metra. Do Trnavy sme dorazili okolo tretej ráno priamym busom, takže si asi viete predstaviť tú radosť v práci o pár hodín neskôr  🙂

Kréta bola jednoducho super. Počasie vyšlo na jednotku, more exkluzívne, turistov mimo hlavných centier minimum, krajina na prieskum autom ako stvorená, jedlo luxusné a ceny veľmi priaznivé. Po takých nemastných-neslaných skúsenostiach s Aténami, Solúnom, alebo Korfu (aj keď uznávam, že sme boli len v metropole Kerkyra) ma tento ostrov veľmi potešil. Určite sa sem rád opäť vrátime, ale znovu len mimo sezóny.

Komentáre

0 komentárov k článku “Leto na Kréte ešte nekončíPridajte vlastný →

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *