Moskovská pohoda

Priznám sa, že aj keď som veľkým fanúšikom všetkých krajín na východ od nás (najmä tých, kde sa toaletný papier hádže do koša :)), Rusko ma až tak nikdy nelákalo. Hlavný dôvod bola asi nutnosť zaobstarania si víz do tejto krajiny (ako do poslednej v Európe), ale keď sa objavili letenky priamo z Bratislavy za cca 40 euro, dlho som neváhal.
Nakoniec ani tá vízová procedúra nebola až taká strašná, aj keď treba si všetko s veľkým predstihom pozisťovať, správne vyplniť a v presnú hodinu konzulátu odovzdať. Inak cestujúci zaplatí ďalšie eurá vízovému centru – zbytočné poplatky naviac bez pridanej hodnoty.

Pol roka po nákupe leteniek som na obed tradične nastavil v Outlooku “out of office”,  zatvoril laptop, obliekol si novú zimnú bundu (idem predsa do Moskvy a dva víkendy dozadu tam bolo -30°C ), odroloval kufrík na stanicu a nasadol na osobák smer Bratislava. So mnou sa odviezli aj desiatky hučiacich školopovinných deciek, ktoré našťastie povystupovali v okolitých obciach a pred jednou som si už “užíval” preplnenú hlavnú šťanicu.

61-ka klasicky napráskaná kúpychtivými cestujúcimi smerujúcimi do Avionu a sociálnymi prípadmi do ubytovní pri letisku (koho toto bol nápad, radšej ich mohli postaviť pri parlamente). Lukáš priskočil na Trnavskom mýte a o 20 minút sme vystúpili pred letiskovou budovou. Po dlhom čase sme sa ocitli aj na check-ine, kde nám milá tetuška zmenila miesta a dokonca nám pridelila aj exit rowy. Okrem toho tam aj prísne pozerali na príručnú batožinu, keďže Pobeda má veľmi zvláštnu politiku – na palubu zdarma len malá kabelka, prípadne laptop a do podpalubia bez poplatku batožina vo veľkosti príručnej, napr. malý kufrík na kolieskach.

Za kontrolou klasicky prázdno a kopec času, takže nám napadlo, že si skrátime čakanie s vínkom. V duty free sme zakúpili Matyšáka a na lavičkách sme si uvedomili osudovú chybu – fľaša s korkom. Vývrtku nemali ani v bare, fľašu sme zbalili naspäť do duty-free igelitky a vybrali sa na pasovku a gejt. Tam už nás opäť teta upozornila nech si schováme duty free tašku, inak si Pobeda pýta 35 euro za takúto “nadváhu”. Rovnako sme aj malý ruksak museli schovať do bundy. Tajní agenti.

Víťazne na Moskvu

Na palube novej 737čky nás už privítali rôzne fejsíky z celého impéria, od babičiek s ručníkmi, cez zlatokopky v kožúškoch až po kaukazské a stredoázijské úsmevy plné zlatých zubov. Odlet a prílet načas, cesta prebehla celkom rýchlo, len ma celkom prekvapilo, že na palube nič nepredávali – asi tento lowcost chce zarábať na duty free igelitkách. A igelitky su stále na východe populárne. Má to zmysel 🙂

Na letisku Vnukovo sme pristáli okolo deviatej večer. V Rusku s “eurosajuz” pasom veľkú dieru do sveta neurobíte a za mnou ako posledným zatvorili colnicu. Z bankomatu sme vytiahli každý 2000 rubľov (ссa 35 euro, čo sa nakoniec ukázalo ako aj príliš veľa, skoro všade možno platiť kartou) a vybrali sa hľadať autobusovú zastávku. Tá sa samozrejme nenachádza pred budovou letiska, ale zákerne až za nadzemnými garážami a treba prejsť cez štvorprúdovú cestu.

Busom č. 911 sme sa odviezli na najbližšiu stanicu metra Salaryevo a po 2 a pol hodinách od príletu sme našli náš zašitý hostel pri stanici metra Tsvetnoy bulvar (Kvetinový bulvár – tentokrát pod snehom). Majiteľovi chvíľku trvalo, kým sa dostavil na recepciu, uviedol nás do našej no-homo izbietky a o pár minút neskôr sme sa pred polnocou vybrali preskúmať okolie.

Foursquare nás naviedol do najbližšej krčmy – globalizácia a hipsterstvo sú pliaga a zrazu sme sa zjavili v štandardnej  craft beer/burger/raw/aeropress prevádzke, ktorá by bez azbuky vyzerala ako všetky ostatné “dizajnovo jedinečné” podniky roztrúsené po celej planéte.

Zobral som 2 ruské “remeselné” pivá (najprv ma chceli zlákať na Staropramen :D), pípol kartou a bum – 8 euro v čudu. Príjemný prvý kontakt s cenami v Moskve.

Únava nás pomaly zmohla a o jednej sme už chrápali na príliš mäkkých matracoch v našej kutici. O pol siedmej ráno nás už zobudil zvonček vymknutého hosťa a riadny buchot na dvere trvajúci asi 5 minút. Dobré ráno Moskva.

Po sprche sme sa vybrali na raňajky do neďalekej siete kaviarní. Tam nám dali hneď najavo, že s angličtinou nepochodíme, ale aspoň mali anglické menu a opäť anglické ceny. Kávička a omeletka za 7 euro na ulici, kde babička opodiaľ žobre s tabuľkou “moja penzia je 8500 rubľov, pomôžte” sa len tak nevidí. Babička by mala ledva na 20 takých raňajok a tá sieť nebola vôbec “fancy”.

Plní energie a očakávania sme sa presunuli metrom o 2 zastávky a objavili sa neďaleko Kremľa. Okolo deviatej ráno vládlo stále prítmie, Červené námestie ľudoprázdne, ale o desiatej sa rozozvučali zvony, otvorilo sa Leninove mauzóleum a slnko vyšlo spoza Spasskej veže. Do toho mi v hlave dookola hrala tato legenda 😀

Spirituálny zážitok.

Krasnaja ploščad’ je krasnaja

Niekedy sa na Lenina čakalo hodiny v rade, ale tentokrát sme celú túto bizarnú procedúru absolvovali za 15 minút. Na to, že sme tam boli presne v deň výročia úmrtia, nič tomu nenasvedčovalo. Už ani nebolo treba uschovať všetky veci, stráž letmo skontrolovala obsah ruksakov a mohli sme vojsť do mauzólea. Tmavou chodbou s vojakmi a tabuľkami zákaz fotenia sme sa dostali do miestnosti, kde ako nepodarená vosková figurína už 93 rokov oddychuje sám veľký Lenin. Pomaly sme sa presunuli okolo malého, zažltnutého tela, nevedel som, či sa mám aj pokloniť, alebo prežehnať, tak to bolo čudné 😀 O pár minút sme už boli vonku a fotili sa pred Stalinovým hrobom. Celkovo veľmi zvláštny morbídny zážitok.

Chill (foto z netu)

Súdružská pred Stalinom a ja dogabaný

Po pár obligátnych fotiek Kremľa a chrámu Vasiľa Blaženého sme sa už ochvíľu zohrievali pri kávičke v legendárnom obchodnom dome GUM. Je to naozaj veľmi pekné obchodné centrum a stále vo vianočnej výzdobe. Len tie WC-ka by mohli byť pre zákazníkov drahých obchodov trošku lepšie, ale zase nemôžeme mať všetko.

Takko Fashion a JYSK sme nenašli

Hneď oproti bývalému sídlu KGB (dnes FSB) na Lubjanke sa nachádza veľký obchodný dom Detskiy Mir (Detský svet), ktorý na streche ponúka peknú vyhliadkovú plošinu. Tu sme okrem výhľadu spoznali aj našu novú obľúbenú sieť táckarní Grably (Hrable), ktorá snúbi krásny interiér a skvelú ruskú kuchyňu. A to za celkom prijateľné ceny.

Metrom sme sa ďalej presunuli na Vrabčie hory, kde je pekný park pri rieke Moskva a parádny výhľad na finančné centrum s ansámblom mrakodrapov Federation Complex. Na druhej strane rieky vidieť obrovský štadión Lužniki a kúsok opačným smerom sa týči 240 metrov vysoká, impresívna, stalinistická budova Lomonosovovej univerzity. Takto mal vyzerať Ceausescov palác v Bukurešti, monumentálne stavby treba ťahať do výšky.

Moskovský downtown

Niečo ako výška zo Sládkovičova

Zasneženým bulvárom sme sa prešli až k univerzite, kde sme zistili, že najbližšie metro je ďalších 30 minút chôdze. Nastal teda čas na Uber a o pár minút neskôr nás už v Hyundai Solaris (asi najpopulárnejšie auto v meste) viezol Azerbajdžanec Vagif. Ten si najprv myslel, že sme Fíni, že máme podobný prízvuk ako jeho kamaráti z Karélie. To asi tá trnavčina. Pomalou premávkou nás doviezol k Parku Pobedy, ktorému dominuje 141,8 metra vysoký obelisk (1 deň vojny = 10 cm). Tu sme museli navštíviť parádne múzeum Veľkej vlasteneckej vojny (ako Rusi nazývajú Druhú svetovú vojnu) plné expozícií, zaujímavých diorám a samozrejme červených hviezd a kosákov s kladivom.

Skvelé múzeum Veľkej vlasteneckej vojny

Jedna z diorám – blokáda Leningradu

Plní vedomostí sme sa vybrali popri Kutuzovskom prospekte k modernej finančnej štvrti. Cez plot sme omrkli aj ľadové kráľovstvo, ale v tom sa rozpútala taká metelica, až sa mrakodrapy úplne stratili. Smútok sme chceli zahnať vodkou, ale z neznámych dôvodov nám ju teta v samoobsluhe nechcela predať. Amerikanski špijoni. S dlhým nosom sme sa pobrali na najbližšie metro a dopravili sme sa späť do centra na Arbat.

Zimná rozprávka

Tu sa nachádza pešia zóna, ktorá veľmi nenadchla. Nič načo by sme z našich končín neboli zvyknutí, teda až na pretlak matriošiek a suvenírov s Putinom. Už aj tá naša trnavská hlavná ulica je krajšia 🙂 Ale zase my nemáme ďalšiu sieť táckarní s názvom Mu-mu, kde sme si dali asi najlepší boršč v histórii.

Matrioške neutečieš

Gastronomický raj

Poriadny “linner” nás zmohol a rozhodli sme sa vrátiť na izbu. Trošku sme sa najprv pomotali, lebo niekto rozumný nazval menom Arbatskaya dve rôzne stanice metra na rôznych linkách. Presun sme ale zvládli a večer sme už popíjali Matyšáka z hrnčekov na kávu. Do izby nám vtrhla stredoázijská upratovačka, ktorá koncept dverí ešte asi nestihla spoznať. Mimochodom všetky tie stredoázijské národy upratujú Moskvu. Môžete si byť na 90% istí, že upratovač/ka či už v metre, na ulici, alebo v reštaurácii, pochádza z nejakého -stanu. Aj vďaka tomu je v Moskve každý desiaty Moksvič moslim. Imigranti a islamisti v srdci Slovienstva- ako toto mohol vodca dopustiť 😀

Veľkopanský import vína z EÚ

Tadžik sa teší, že je jeho metro čisté

Oddýchnutí sme sa opäť objavili na Červenom námestí, ktoré v noci aj s vianočnými trhmi a vysvieteným GUM-om vyzerá ešte lepšie ako cez deň. Do toho príjemná hudbička a pár vločiek, no sovietska romantika. Ako sme zistili, nočný život v Moskve nie je žiadna lacná záležitosť a urobil som malý prieskum podnikov. Ani neviem ako sme sa objavili za TsUM-om (ďalší legendárny obchoďák) v zapadnutom bare vo dvore. Najprv naľakal  vyhadzovač ako vystrihnutý z filmov o ruskej mafii a potom prekvapila nekompetentná obsluha v zložení černoch a 2 stredoázijky.  Kým sme pochopili princíp, že sa objednáva na bare, obsluha objednávku prinesie na stôl, ale novú objednávku nezoberie a ešte vám chce zobrať aj nedopitú vodku, tak nás aj prešla chuť na nejakú väčšiu akciu.

Vianoce nekončia

Z navigácie sme zistili, že náš hostel je len cca 20 minút chôdze a vodky sme rozdýchali prechádzkou nočnou Moskvou. Objavili sme aj malú zapadnutú gruzínsku reštauráciu – chinkalnaju, ale žiaľ už zatvárali a aspoň som rýchlo preštudoval menu – to 4 eurové pivo nebola v piatok večer výnimka, ale skôr pravidlo.

Ráno nás tentokrát nezobudil vymknutý hosť, ale skupinka Číňanov, ktorá vo vedľajšej izbe kvákala od siedmej…Pár buchnátov na stenu a mali sme pokoj do konca výletu. Boršč na raňajky v Grably nemohol chýbať a plní energie sme sa vydali smerom na sever, k stanici monorailu. Tento necelých 5 km dlhý dopravný systém bol vybudovaný s veľkou slávou za vyše 6 miliárd rubľov (vtedy cca 240 miliónov dolárov). Lenže o 13 rokov neskôr premáva v intervale 20-25 minút a rýchlosťou takou, že ak vám pred nosom utečie spoj a nechce sa vám čakať, na konečnej ste rýchlejšie peši.

Pomaly, ale iste

Dohrkotali sme sa v kabíne bez vykurovania až k zastávke Telecenter, odkiaľ sme sa prešli k hlavnému vchodu najvyššej stavby Európy – televíznej veže Ostankino. Vždy som si myslel, že v USA to preháňajú s kontrolami, ale ochranka z veže je o triedu vyššie. Najprv kontrola bagáže pri hlavnej bráne, lístky na meno a nakoniec ešte pred vstupom rontgen batožiny a celotelový skener ako sa používa na niektorých letiskách. To všetko pod dozorom prísnych pohľadov chlapcov so samopalmi.

Betónová raketa

Rýchlovýťahom sme sa vystrelili až do výšky 348 metrov odkiaľ je pekný panoramatický výhľad najmä na okolité sídliská, centrum Moskvy je dosť ďaleko. 15 miliónov ľudí sa niekam zmestiť musí a tak panelákov sú tisícky. Taký bratislavský Lamač je slabý odvar s výbornou polohou pri centre mesta :). Ale najväčší bonus je priehľadná časť podlahy, akorofobikom byť neradno.

Nehovor hop…

Downtown a staré mesto niekde tam v diaľke

K stanici nadzemky je to vyše kilometra, tak sme opäť zvolili Uber a nechali sa vyhodiť pri múzeu kozmonautiky. Tomu kraľuje veľmi impozantný monument štartujúcej rakety (pod Leninovým vedením) a rovnako aj výstava je veľmi zaujímavá. Inštitúcia mapuje začiatky kozmonautiky v ZSSR až po súčasné misie a exponátov je tu nespočetne veľa (niektoré naozaj prekvapujúce ako napr. sovietsky skafander pre neuskutočnené lety na Mesiac). Len veľká škoda, že väčšina informácií je len v ruštine.

V ústrety svetlým zajtrajškom

Po presýtení informáciami nám aj vyhladlo a Foursquare našiel kantínu vraj v hoteli Cosmos. Neďaleký hotel je v súčasnosti najväčší v Rusku a s cca 1800 izbami na 25-tich poschodiach to je mesto v meste. Aj keď skôr v nedeľu pripomínal ospalú dedinu a po vývarovnini sluchu ni duchu.

3* mega králikáreň 

Vybrali sme sa teda ďalej do areálu VDNKh (Výstava úspechov národného hospodárstva), kde sme síce našli len kávu a fastfood ale aj najväčšie klzisko v Európe. Tisíce korčuliarov sa na 2 hektároch dráh premávajú hore-dolu v areáli väčšom ako Monako so stovkami pavilónov a rôznych budov v rôznom stave. A na moju veľkú radosť sa tu nachádza aj niekoľko leteckých exponátov a raketa Vostok. Keď už Sovieti stavali, tak vo veľkom štýle.

Najväčšie klzisko široko ďaleko

Najbližšia stanica metra bola opäť 20 minút vzdialená a Uber nás znovu zachránil. Zadelili sme riadnu večeru s vodkami v ďalšej pobočke Grably, kde mi po dlhom čase skontrolovali vek. Metrom sme sa previezli 2 zastávky na stanicu Botanicheskiy Sad, kde sme prestúpili na parádny “s-bahn”. Ten bol otvorený len na jeseň minulého roku a nemecké súpravy krúžia okolo mesta v špičke každých 5 minút.
Onedlho sme už vystúpili v Izmajlove, kde sa nachádza druhý Kremeľ, trošku viac gýčovejší a podvečer aj žiaľ prázdny. Nedalo sa nič robiť, späť na metro a do centra s povinnou zastávkou na stanici Elektrozavodskaya, ktorá patrí medzi najkrajšie.

Elektrozavodskaya

Nedaľeko Lubjanky sa nachádza Múzeum sovietskych hracích automatov, kde sme sa s meštekom kopejok celkom dobre zahrali na rôznych strojoch z rokov 70-tych a 80-tych. Niektoré elektromechanické simulátory boli fakt zaujímavé a dalo by sa tam stráviť kopec času. Toho sme už ale veľmi nemali, lebo nás čakala misia Beluga. Jedna pani Kristína zo Švajčiarska nám prezradila, že v GUMe nalievajú za 1,50 euro túto preslávenú vodku. S iskričkami v očiach sme sa najprv na trhoch posilnili a zamastili gamby čeburekmi a rozbehli sa do obchodného domu. Tam sme ale nikde nenašli nejakú orientačnú tabuľu a chvíľku nám trvalo, kým sme našli na prízemí Beluga Caviar Bar. Radosť nás ale rýchlo prešla, keď sme si pozreli menu a neskôr zistili, že lacnú vodku nalievajú asi len po bohatej konzumácii rovnomenného kaviáru.

Legendárny sovietsky gameboy

Rozlúčili sme sa teda s GUM-om aj Červeným námestím, kde začalo práve romanticky snežiť a pri stanici metra Tverskaya sme zakotvili ako inak v Grably. Tam už v radoch neskutočné kvantum ľudí a onedlho sme zistili aj prečo – po deviatej večer zľava na jedlo 50% a na alkohol 25%. Neváhali sme, za euro sme naložili boršč, pečivo aj egrešový kompót a za ďalšie 2 eurá decové vodky, keďže “50 gramm stakanky” už ani nemali.

Večer je to tu ešte krajšie

Zopárkrát repete a okolo jedenástej sme už šli cez ulicu pozrieť prvý MacDonald’s v ZSSR. Otvorený začiatkom roku 1990, ale prvé vyjednávania vraj začali už v roku 1976 a licencia bola vydaná až v roku 1988. V prvý deň prešlo dvermi okolo 30 000 zákazníkov a hambáč zmastil aj Jeľcin, ale dnes po prevádzke ani pes neštekne (tak ako po Borisovi, alebo Voloďovi v mauzóleu).

Prvý a najväčší (Первый и самый большой!)

Cestou “domov” sme ešte obzreli pekné stanice metra ako Mayakovskaya, Kiyevskaya a Novoslobodskaya, všetky majú niečo do seba. Pri prestupe na stanici Belorusskaya sme vybehli von pozrieť vlakovú stanicu, ktorá pred polnocou síce bola prázdna, ale aspoň sme privítali vlak z Prahy.

Kiyevskaya

Po príchode na hostel sme ešte riešili záhadu zmiznutých Lukášových jutových papúč, ktoré miestny Rus anektoval, ale našťastie ich návrat majiteľovi prebehol síce bez ospravedlnenia, ale hlavne bez zbytočného konfliktu a embarga na sprchu.

Ráno sme sa už len pobalili, “zgrably” raňajky a vybrali sa na nákup do supermarketu na Arbate. Ceny potravín úprimne nič moc, aj s devalvovaným rubľom je to tam drahšie ako na “západe”. Ale aspoň vodka má stále dobrú cenu. O dvanástej sme už dali na hosteli checkout a posledný obed. Celkom sme už aj boli unavení z metra, ktoré je síce super a jazdí každých pár minút, ale všetky stanice sú hlboko. Len k nástupištiam to trvá častokrát dlhšie ako samotná jazda. A o transferoch ani nehovorím, schodiská a nekonečné chodby. ZŤP nemá šancu.
Tak som teda pozrel, že koľko by stál Uber na 30km vzdialené letisko – a hľa, fixná cena 850 rubľov, t.j. cca 13,5 eura. O pár minút sme už sedeli v aute a predierali sa premávkou cez celé mesto. Narozdiel od metra sme tentokrát toho videli viac a potvrdil sa výhľad z Ostankina – obrovské sídliská kilometre každým smerom a všade billboardy s “vynikajúcimi” cenami nehnuteľností (ako napr. garsónka v Salaryeve 20km od centra už od 45 000 euro – priemerný plat v Moskve je síce cca 1000 euro v čistom, ale hypotéka má úrok až 11%). Tu už ten šarm metropoly opadol.

Na checkine nás už čakala veľmi nepríjemná pani, ktorá po anglicky nevedela, odmietla nás spolu presadiť (Pobeda priraďuje miesta fakt náhodne), vynadala mi, že mám zlé číslo pasu na letenke (kvôli vízam som si musel vybaviť nový pas) a ešte sme museli natlačiť prázdny mini ruksak do bagáže. Pekná rozlúčka. Pasovka a kontrola prebehla rýchlo a boarding začal načas. Trošku sme ešte pomrzli v autobuse, ale onedlho sme sa vzniesli v ústrety domoviny.

Dasvidanja! 

Po prílete sa všetci ruskí pasažieri rýchlo balili a vstávali, spolusediaci ma pomaly chceli preskočiť ako keby nevideli, že aj v Bratislave na nás čaká pri lietadle bus. Po vystúpení z autobusu všetci svorne šprinty na pasovú kontrolu, ale tentokrát mal pas EÚ veľkú silu a aj keď som prišiel k colným búdkam asi na 30. mieste, do haly som vstupoval ako prvý 😀

Moskva ma príjemne prekvapila, vidieť naživo tieto legendárne miesta, ktoré doteraz ospevujú naši rodičia a prarodičia z výletov ROH, má niečo do seba. Centrum naozaj veľmi sympatické a čisté (inak by mali stredoázijské krajiny nezamestnanosť 50%), funkčná hromadná doprava a udržiavané pamiatky. A všade hrala naozaj príjemná hudba! Trošku dosť ma zarazila cenová úroveň v gastronómii, kde by som sa do normálnej reštaurácie skoro ani neodvážil vojsť (to je raz tak, keď som vychovaný na dennom menu za 3,50-5 euro :D). O cenách alkoholu v baroch ani nehovorím. A ani v centre žiadne Lady a Žiguli 🙁 Dokonca ani najnovšie modely, čo ma trošku sklamalo. Ale rôznych drahých limuzín a SUV sú na každom rohu desiatky.

Ale najlepší na celom meste je stále ten “ZSSR feeling”, či už v metre, múzeách, na letisku, ale aj na rozčľapkaných uliciach, kde sa promenádujú nahodené mladé Rusky v kožuchoch. Cítiť to najmä na zasneženom Červenom námestí obklopený červenými hviezdami z kremeľských veží, Leninovým príbytkom a vojenskými piesňami z neďalekého trhu. Chýba už len kapitán Danko. Ivan Danko, nie Tomtom.

 

Komentáre

1 komentár k článku “Moskovská pohodaPridajte vlastný →

  1. Spätné upozornenie: Mrazivá Astana - Tonicove Cesty

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.