Smer Kazachstan

Po zimnom sólo-tripe do kazašskej metropoly Astana mi bolo jasné, že túto krajinu navštívim aj pri plusových teplotách. To sa stalo realitou na sklonku leta o deväť mesiacov neskôr. Vďaka nízkonákladovej kombinácii leteniek s Wizzair a ukrajinských aeroliniek sme sa s Lukášom (tentokrát mu to vyšlo) vybrali na týždňovú návštevu Strednej Ázie.

DEŇ 1.

Už pred obedom som sa rozlúčil s korporáciou, vyzdvihol spolucestovateľa a HOPIN-om sme sa vydali na bratislavské letisko. Po dlhom čase som v Bratislave okúsil regulárne taxi, a teda bolo vidieť, že psychotesty a licencia majú zmysel. Veď ako inak by sa bez pevných nervov dalo jazdiť konštante 10-20km nad limitom. Dve a pol hodiny pred odletom sme v termináli našli iba opustený pultík, čo nám trošku skrížilo plány. Chceli sme sa rýchlo zbaviť príručnú batožiny a už len naľahko zbehnúť na kontrolu a do salóniku. Ochotný pracovník nám oznámil, že checkin sa otvára iba 2 hodiny vopred. Vždy som myslel, že to je viac, no skoro vždy idem priamo na kontrolu. Po krátkom telefonáte nám promptne potvrdil, že bez prirážky môžme odovzdať kufrík aj na bráne. Bolo vidieť, že na letisku majú stále zmätok v prípade nových pravidiel Wizzair.

Salónik pomaly stráca na kvalite, ale darovanej Mázikovej na zuby nepozeraj. Len tú starú zahraničnú dennú tlač by mohli upratať. Chápem, že Mastercard lounge sa chce tváriť medzinárodne, ale nás neobalamutia a majetnejším dôchodcom na výlete do Antalye to je jedno. Polhodinku pred odletom sme sa občerstvení zdvihli a presunuli na boarding. Po dlhom čase sme odleteli dokonca niekoľko minút vopred a o hodinku a pol pristáli na kyjevskom letisku Žuljany. To v súčasnosti rozširujú a pasovka je schovaná v malom domácom termináli. Imigračka (až na orientálneho pána s tučnými prstami, ktorý nedokázal odovzdať odtlačky) prebehla rýchlo a vyzdvihli sme si kufríky so zaseknutého pásu. Nikto nerátal, že sa Wizzair rozhodne spoplatniť príručnú batožinu „so sebou“ a na krátkom páse sa zrazu objavili desiatky malých kufríkov a sabotovali príletový terminál.

Čerstvé novinky pre finančných žralokov

Uberom sme sa cez hustú premávku predrali až ku stanici metra Olympijska. Tu som si splnil prvú úlohu a v malej foto predajni vyzdvihol nový objektív (o tretinu lacnejšie ako u nás).  S detskou radosťou v očiach sme odfrčali na ubytko pri železničnej stanici. Kým naposledy cestou do Arménska nás v hosteli ubytovali v peknej izbe v hlavnej budove, tentokrát sme vyfasovali izbu v neďalekom paneláku. Všetko by bolo ok, keby sme v kúpeľni nenašli toto.

Zažil som všelijaké toalety, ale stupačky v zrekonštruovanom byte neboli ani v Číne. To by ani nevadilo, keby sa páni-hostia vedeli trafiť pri čísle jedna. Aróma zblíženia. Ani sa nečudujem, že na fotkách z bookingu je kúpeľka šikovne nafotená bez tohto spestrenia.  Radšej sme zhodili veci a zakotvili na večeri v neďalekej Puzatej Chate. Rovnako preplnené ako táto táckareň bolo aj metro, ktoré nás odviezlo do srdca mesta. Tu sme len rýchlo prebehli Majdanom a večer zavŕšili pri koňaku v reštaurácii Panorama. Na streche hotela Dnipro ponúka pekný výhľadna Oblúk (asi už bývalej) družby národov a rieky Dneper. Čašník nám ako pozornosť otvoril balkón, kde sa pred nami rozprestrel nočný Majdan s Chreščatykom. Panasonic otvára dvere :))

Majdan Nezaležnosti z inej perspektívy

DEŇ 2.

Už o šiestej ráno neznámy spolubývajúci zobudil celý byt buchotom v kuchyni a nám nezostalo nič iné, len tiež pomaly vstať. Aromatickou sprchou sme ako tak naštartovali deň a rýchlo sme sa pobrali do hostelového „velína“, kde sme odovzdali kľúče a batožinu. Po riadnych puzatých raňajkách sme hodili ranné kafíčko a iné hnedé veci v neďalekom Mekáči a maršrutkou sa odviezli na stanicu Lybidská. Kyjev som navštívil mnohokrát a teraz už skôr objavujem i menej známe dominanty hlavného mesta. Tu na okraji centra sa nachádza budova opustenej technickej knižnice Inštitútu informácií, ktorej dominuje veľké UFO. Srdce každého milovníka divokej socialistickej architektúry zaplesá.

Hrdzavé UFO

Blízke stretnutie tretieho druhu

Metrom sme prefrčali cez celé mesto na stanicu Poštová, kde sme obzreli ľudoprázdne nábrežie Dnepra v okolí zatvoreného riečneho prístavu. Výletné lode tu síce premávajú, ale priamo z móla. Funikulárom sme zdolali kopec a znovu sa objavili v historickom centre. Pomaly sme sa prešli okolo chrámov sv. Michala a sv. Sofie až k Zlatým vrátam. Teplota začala pomaly stúpať a príjemný chládok poskytol park botanickej záhrady.

Metro devuška

Oddýchnutí sme znovu zostúpili do podzemia, nasadli na metro a dvere sa otvorili  na najhlbšej stanici metra na svete – Arsenalnej. Cesta eskalátormi na denné svetlo trvala tak dlho ako jazda samotná. Po krátkej pauze s biznismeňmi v ikonickom hoteli Saljut sme sa ocitli v areáli múzea 2. svetovej vojny (príp. Veľkej vlasteneckej), kde sa týči obrovská socha Matky vlasti. Bol som tu už veľakrát, toto miesto ma asi magicky priťahuje.

САЛЮТ

Pobeda!

Nasýtení Kyjevom sme sa s jemne zmäteným Uberom doviezli naspäť k železničnej stanici a naložili si na tácky zaslúžený obed. Necelé tri hodiny pred odletom sme vyzdvihli z hostelu bagáž a tentokrát sa s lacnejším Taxify vydali smerom na hlavné kyjevské letisko v Borispole. Podvečerná premávka nesklamala a cesta nám trvala vyše hodiny. Už aby bol v prevádzke letiskový vlak, ktorého situácia na cestách nezaujíma.

Na kyjevskom letisku sa toho veľa nedá robiť, dopili sme teda posledné dúšky boržomky a rýchlo prešli cez kontrolu. Pri našej bráne D3 sa už vinul hadík stredoázijských tvárí poslušne dezorganizovane čakajúcich na nástup. Ten začal až v čase plánovaného odletu a s polhodinovým oneskorením sme vyrazili smerom na juh. Ukrajinské lietadlá nemôžu prelietavať nad Ruskom a do Almaty sa letí smerom Odesa – Čierne more – Gruzínsko –  Azerbajdžan – Kaspické more – Turkmenistan a Uzbekistan. Trasa snov. Na lete nás okrem celkom slušnej stravy prekvapila najmä otázka zo zadnej trojsedačky, či rozprávame po slovensky. Z Rozimata sa vykľul študent STU-čky smerujúci na prázdniny rodičom do Taškentu. Narozdiel od nás ho ešte čakala dlhá cesta busom domov z Kazachstanu do Uzbekistanu.

DEŇ 3.

Riadne vyhrkaní turbulenciami, kedy aj jednu cestujúcu bolo nutné ratovať, sme úspešne po piatich hodinách letu pristáli na najrušnejšom letisku v Strednej Ázii. Po obligátnom potlesku nasledovala tlačenica v chodbičke. Príjemne prekvapila asi 20 sekundová imigračka, kde som len potvrdil, že víza už netreba a Welcome to Kazakhstan. Pred pár rokmi niečo nemysliteľné. V termináli sme už len vytiahli pár tisíc tengov a pred piatou hodinou rannou dohrkotali kufríky na veľmi sparťanský letiskový hostel. Účelu síce poslúžil, ale oproti sa nachádza za rovnakú cenu lepšie vyzerajúci hotel Aksunar, kde netreba opúšťať budovu pri návšteve WC-ka a pravdepodobne sú v cene aj záclony.

Zaslúžený oddych

Po pár hodinách spánku sme už v letiskovej táckarni tlačili miestne dobroty, nainštalovali kazašské simkarty Beeline a autobusom č. 92 sa vybrali do centra. To sa ukázalo ako šetrenie na nesprávnom mieste vo chvíli, keď si autobusár urobil asi 10 minútovú fajčiarsku pauzu a potom agresívne dobiehal stratený čas. Medzitým nás stihli 2x nezávisle od seba skontrolovať revízori a po skoro hodine jazdy v hustej almatskej premávke sme s úľavou vystúpili neďaleko železničnej stanice.

V svojrázne vizuálnej a stavebne (ne)kvalitnej budove čínskeho obchodného centra a hotela Zlatý drak sme našli na treťom poschodí kanceláriu autopožičovne Vladeks. Tu nás privátal mladý Rus Vladimír. Po skoro hodine papierovačiek, vysvetľovania úskalí kazašskej premávky a prelistovaní desiatok pokút z radarov, sme konečne nasadli do nášho rumunského tátoša – Renaultu (Dacia) Duster. Dvojliter benzín, automat a pohon všetkých kolies sme nevybrali náhodou. Spotreba sa tu pri cene okolo 40 centov za liter benzínu vôbec nerieši, automat poteší do divokej premávky a 4×4 sa zíde „do prírody“.

Yandex mapy nás úspešne v zdraví odnavigovali riekou áut na okraj mesta, kde sme v malom shoppingu/bazári nakúpili zásoby a vo vedľajšej reštike/motoreste absolvovali prvý kazašský obed. Kvas, boršč a plov sa ukázali ako skvelá postsovietska voľba.Tu na výpadovke sa stratil ako-tak „európsky“ lesk bývalého hlavného mesta a prašné dusno prezradilo správnu polohu na zemeguli.

Gastro na výpadovke

Premávka so vzďaľujúcou sa Almatou začala prudko rednúť. Po pár kilometroch sme sa napojili na prázdnu novučičkej diaľnicu A2 (tohto času ešte nie je ani na Google Maps), smerujúcu k čínskym hraniciam. 100 kilometrov do Sheleku ubehlo ako voda. Tu sme zliezli z diaľnice na hlavnú cestu v obstojnom stave a krajina sa pomaly začala meniť. Objavili sa prvé hory a Kokpecký priesmyk ponúkol trošku zábavy za volantom. Od diery menom Kokpek nasleduje vyše 20 kilometrová rovná cesta, ktorá vyzerá ako vystrihnutá niekde z Arizony. Len tie Lady trošku „kazia“ dojem. Kazachstan napreduje, a tak nečudo, že posledný úsek ku kaňonu Šaryn pokrýva novučičký asfalt. Ešte donedávna to bola len prašná cesta v stepi, ale čiernočierna cesta čaká na návaly turistov. Zatiaľ to veľký efekt nemá,  podvečer sa nás tam zišlo dokopy maximálne dvadsať kúskov.

Nekonečnými cestami južného Kazachstanu

Asfalt natiahnutý

Podvečerná geológia

Šarynské dvojičky

Tento kaňon je vraj druhý najväčší na svete, ale len podľa Kazachov. Na dĺžku má okolo 90km, no väčšina návštevníkov (spolu s nami) navštívi iba pár-kilometrový úsek s názvom Údolie zámkov. Aj táto krátka ochutnávka obrovského kaňonu je naozaj nádherná a prechádzka vás v mysli premiestni do Divokého západu. Slnko začalo pomaly zapadať a rýchlo sme sa rozhodli, že nebudeme hľadať nocľah niekde v rozľahlej stepi, alebo sa vracať desiatky kilometrov. Na konci údolia sa nachádza veľmi pekný „eko-park“, ktorý ponúka nocľah v bungalovoch, jurtách a v malej hotelovej časti. Jurty prichýlia až osem osôb a zvolili sme teda zlatú strednú cestu – bungalov kúsok od riečky Šaryn, kde sa cez deň dá aj kúpať. Síce je to tu veľmi príjemné, ale návštevníkov by dokázal spočítať aj poslanec Krupa. Nie je tak problém prísť aj bez rezervácie, ktorú by pravdepodobne aj tak nikto nenašiel, mobilný signál tu úplne absentuje.

V Údolí zámkov

Bungalovy kúsok od riečky Šaryn

Jurty tento večer zostali prázdne

Dobří holubi se vracejí

Je zaujímavé ako sa dá rýchlo odhadnúť národnosť. Oproti nám šli dvaja mladí muži a vravím Lukášovi, že to budú určite dvaja teplí Poliaci, Maciej a Ryszard. Neskôr na večeri sme sa s nimi zakecali a bum, poľskí bratia na výlete do Číny, Maciej a Marcin. Pri čínskom pive a šašliku sme sa dohodli, že ich ráno odvezieme aspoň do Sheleku, kde si ľahšie nájdu odvoz ďalej na východ. Po zotmení sa na jasnej oblohe ukázali v plnej kráse milióny hviezd. Svetelný smog v tejto časti sveta absentuje a je dobré po dlhšom čase vidieť niečo iné na oblohe ako len Mesiac, Veľký voz a pár blikajúcich lietadiel.

DEŇ 4.

Rannú hygienu som absolvoval v studenej rieke, ale Poliaci sa v dohodnutý čas nedostavili. Po krátkom čakaní sme sa vydali naspäť k autu. Slnko z rána ukázalo skalné výtvory úplne z inej perspektívy a cítil som sa tu ako keby som tadeto vôbec večer nekráčal. Duster nás hore na parkovisku počkal bez ujmy a znovu sme vyrazili na kazašské cesty. V Kopeku som neodolal a zastavili sme v „motoreste“ ako vystrihnutom z Falloutu/Mad Maxa. V plechovej búde nás privítal milý majiteľ a deň sme úspešne začali pirôžkami s varenými vajíčkami.

Lákavý motorest

Ranná pohoda ďaleko od zhonu veľkomiest

Po prekonaní jemného priesmyku sme sa znovu zjavili na diaľnici a po pol hodinke z nej aj odbočili smerom na Turgen. Po kvalitnej ceste sme sa doviezli až do mestečka, kde sme sa chceli ešte občerstviť, ale nič tu okrem obchodíkov a prázdnych púmp nefungovalo. Za mestom sme naďabili na veľký hotelový komplex s honosným názvom Royal Fish, ktorý bol síce otvorený, ale okrem záhradníka tu nikto nebol. Aspoň tu majú čisté toalety. Pekným údolím sme sa po slušnej ceste doviezli až do osady Batan. Tu začína už len kamenistá cesta plná výmoľov, schodná len pre autá s vyšším podvozkom. Duster sa smelo pustil do terénu a bez zaváhania sa škriabal nahor. Naleštené SUV-čka to radšej otočili. Pred nami bolo posledných 15km na náhornú plošinu Assy. Prvú tretinu cesty sme sa skôr vyhýbali ostrým kameňom a dieram, skôr sme sa báli o pneumatiky ako o podvozok. Posledných 10 kilometrov je po poľných cestách veľmi svižných a Duster prášil ako sa na jeho meno patrí. Náhorná plošina sa rozprestiera vo výške od 2 kilometrov nad morom a je to raj pre dobytok a kone. Všade naokolo sa pasú tucty stád a nad nimi pomaly plachtia dravce. Na svahoch sa čupia jurty a celej panoráme kraľujú dve kupoly nedokončeného astronomického observatória. To vo výške 2700 metrov nad morom čaká na prevádzku od rozpadu ZSSR.

Skoro na vrchole

Observatórium na kraji sveta

Autoturista 

Kone a jurty

Síce sa nachádzame vyššie ako Gerlach, ale okrem prudšieho vetra je tu celkom teplo. Okrem nás je tu už len skupinka ruských cyklistov a po nabažení sa pohľadov na okolie, sa pomaly vydávame na spiatočnú cestu. Mať tak viac času, dalo by sa cez hory pokračovať k jazeru Bartogay, príp. až do obľúbenej dedinky Saty s jazerami Kolsaj a Kaindy. Na polceste medzi Batanom a Turgenom sa nachádza odbočka k vodopádu Medveď. Kedže sem vedie dobrá cesta a k vodopádu je to necelá polhodinka po chodníčku, zrazu sa tu objavil väčší počet sviatočných turistov. Medveď je klasický vodopád, nič svetoborné, ale prechádzka potešila. Od bábušiek sme si kúpili za 50 centov plný pohár černíc a zasadli do blízkej reštaurácie. Po hodnej chvíli bez obsluhy sme sa zdvihli a vyskúšali o pár minút neskôr šťastie na „ranči“ Stetson. Tu to vyzeralo, že ich skôr s kávou otravujeme, a keď sme zbadali svadobnú limuzínu, uvedomili sme si, že dnes tu majú asi väčší bizňes. Inak rôznych divokých predĺžených bielych limuzín je v Kazachstane neúrekom, od Hummerov, cez G-čka až po Rolls-Royce. Z blízka síce vidieť, že predĺžená karoséria bola vyklepaná z plechov niekde u Nursultana v garáži, ale účel to plní, malomeštiaci tlieskajú.

Medved Waterfall GIF - Find & Share on GIPHY

Medveď 

V Turgene som šokoval obsluhu pumpy požiadavkou na platbu kartou, čo sa nakoniec nepodarilo, ale plná nádrž v prepočte za cca 15 euro potešila. Hotovosť je v mimo miest nutnosť. S veľmi dobrým medzičasom sme sa rozhodli, že kazašského vidieku na dnes stačilo, na diaľnici som bookol izbu a podvečer sme zaparkovali pred pekným ubytkom na juhu Almaty.

Konečne sme po štyroch dňoch okúsili potešenie z poriadnej sprchy, bez zbytočnej arómy moču a so silným tlakom. Znovuzrodení sme sa vybrali navečerať do príjemnej reštaurácie Gakku, kde sme v sobotu večer boli jediní hostia, no to nemalo vplyv na gurmánsky zážitok. Fermentované kobylie mlieko kumys je veľmi chuťovo špecifické, ale našťastie nezanechalo žiadne krátkodobé následky. Pár kalórií sme spálili prechádzkou k pekne osvetlenej monumentálnej radnici, no jej okolie zívalo prázdnotou. Pomaly sa aj nám začalo zívať a tak sme zobrali Yandex Ladu smerom do postele.

Nočná radnica

DEŇ 5.

Po prvom plnohodnotnom spánku za posledné dni sme sa svieži vybrali do ranných ulíc Almaty. V nedeľu ráno to veľmi nežilo, v okolí okrem KFC-čka a potravín nebolo nič otvorené. Hnusná káva od Colonela nepotešila, bageta z potravín neurazila a po luxusných poloprázdnych cestách Almaty sme sa vydali smerom k Veľkému Almatínskemu jazeru. Plány nám po chvíli skrížili cyklisti, pre ktorých uzatvorili veľkú časť hlavného ťahu. Nejak sme sa vymotali, no pri bráne národného parku sme sa dozvedeli neradostnú správu – jazero je v tento deň zatvorené. Asi sanitárny deň alebo manévre na kirgizských hraniciach. Tak sme trošku pogooglili a našli pekné kafíčko, kde sme zadelili dobré raňajky. Café Nedelka je obľúbené miesto expatov (menu po anglicky a káva zo stroja sú v tejto časti sveta zárukou úspechu) a užili sme si aj jedného amerického geronta, ktorý skôr mladú Kazašku pourážal, ako by ju zlákal na doučovanie. (You are not stupid, but you should speak good English for your own good).

Pred obedom sme sa presunuli na vopred zarezervovaný hotel neďaleko železničnej stanice. Tahar zvonku nevyzerá najvábnejšie, no zvnútra je to pekne zrekonštruovaný panelák. Vypratali sme verného Dustera, dotankovali nádrž a po skoro 600km odovzdali spokojnému Vladovi.

„Kontík“ to nie je, ale poslúžil

O chvíľku nás už čakala Yandex Lada Granta a zaviezli sme sa k najvyššie položenému zimnému štadiónu na svete, kde boli pokorené desiatky rekordov – Medeu. Ten sa nachádza na úpätí rovnomennej obrovskej priehrady, ktorá je zvyčajne prázdna a jej úlohou je ochraňovať mesto pred záplavami z hôr. Odtiaľto sme sa tromi lanovkami dopravili až do výšky 3200 metrov nad morom, kde sa už slušne zozimilo a trošku aj nasnežilo. V zime sa tu lyžuje a celé toto stredisko s názvom Šymbulak je najväčšie v Strednej Ázii. Na prvú stanicu, ktorá pripomína skôr jarmok, vedie aj nová luxusná asfaltka a viem si predstaviť, že v zime to tu musí byť veľmi populárne. Riedky vzduch prekvapivo rýchlo unavil a silný vietor odradil od krátkeho výstupu na horu Šymbulačku. Síce je to len výškových 250 metrov, ale radšej sme dali v prednosť teplým nápojom v bare, kde bolo zaujímavé pozorovať turistov v šľapkách a zmaľované pipiny bojujúce s nízkymi teplotami. Lístok na lanovku si kúpiš, ale mozog nie.

Šymbulak zdolaný, ani to nebolelo

Šymbulačku sme už nezvládli

Selfie je nutnosť

Hory, hory, hory

Kamoši

Z lanovky sme si všimli, že štadión vyzerá byť zatvorený a rozhodli sme sa pokračovať dolu do mesta. Po dlhých chvíľach kontrolovania prázdnej appky Yandex Taxi sme už boli zmierení cestou úplne preplneným autobusom. Našťastie sa zrazu na mape objavilo autíčko a na zastávke nás za pohŕdavých pohľadov spolutrpiacich vyzdvihla stará Camry. Tá sa úspešne nerozpadla a vypadli sme sa na Arbate, hlavnej pešej zóne. Okrem rôznych pouličných umelcov a maliarov predávajúcich výtvory tu obďaleč oslavoval narodeniny miestny obchodný dom, takže ľudí bolo všade požehnane. Večeru sme absolvovali vo veľmi peknej uzbeckej reštaurácii so skvelým jedlom a neďaleko našej základne sme u Gruzíncov otestovali koňaky. V bývalom ZSSR sa dá vyberať z rôznych dobrôt, no neviem, ako tieto reštaurácie hospodária, keďže všetky boli prázdne. Tradične som uspokojil nutkanie navštíviť železničnú stanicu, kde toho veľa nepremáva a ešte vás skontrolujú ako na letisku. Okrem pár taxikárov a policajtov tu nikoho nebolo a vydali sme sa radšej na izbu.

Almatské retro dvojičky

Na prechádzke

DEŇ 6.

Na recepcii nás už o ôsmej čakali opraté veci (Tahar 5*****) a znovu sme zvolili Nedelku ako vhodné miesto na raňajky. Dnes sme nezobrali Yandexa, ale otestovali sme metro na stanicu Abay. V regióne je Almaty len druhým mestom po uzbeckom Taškente, ktoré sa môže pýšiť týmto typom hromadnej dopravy. Budovať sa začalo ešte koncom života ZSSR, ale prvá časť bola otvorená len pred siedmimi rokmi. A tak to aj vyzerá – stanice a turnikety so žetónmi sovietske, no vlaky kórejské. Dá sa tu platiť aj bezkontaktne na turnikete. To sme si všimli až po tom, ako sme kartou kúpili lístok na pokladni, ktorý sme ukázali pracovníkovi a ten nás následne cez vozíčkarov pustil dnu. Prečo nám pani nepredala hneď žetóny, ostáva záhadou.  V súčasnosti má jediná linka na jedenástich kilometroch deväť zastávok a sedem vlakom premáva každých 7-15 minút. Nič moc oproti takému Kyjevu alebo Moskve, kde spoje frčia v 90 sekundových intervaloch. Nečudo, že ani v rannej špičke nie je problém nájsť miesto na sedenie.

Špička

Tu sa netlačíte

Po raňajkách sme zamierili do Parku 28 panfilovcov. Je pomenovaný podľa legendárneho pluku, ktorý hrdinsky, pomaly až nadpozemsky, zastavil nemeckú tankovú divíziu pri obrane Moskvy. Či to bola pravda alebo len propaganda, to nechajme na historikov, ale tu a v Rusku je táto historická udalosť posvätná. Okrem tradične monumentálneho Pamätníku slávy, sôch a vojenského múzea, sa tu týči aj Zenkova katedrála, žiaľ tohto času v rekonštrukcii. Naháňanie lenivých holubov prerušil telefonát od Vladimírovho kamaráta-taxikára, s ktorým sme na tento deň dohodli odvoz na Veľké Almatínske jazero.

Pobeda vol.2!

Unudené hlodavce pred katedrálou

O polhodinku neskôr sme sa už  s mladým mužom z Volgogradu (priženeného do Almaty), túžiacom po živote v eurosajuze, viezli serpentínami medzi vrcholmi národného parku Ile-Alatau, znovu do výšky okolo 2500 metrov nad morom. Ako to už býva, vo veľhorách si počasie nenaplánujete a trošku začalo pršať. No to nič neubralo na kráse modrastého jazera obklopeného štvortisícovými obrami. Jazero je zásobárňou vody pre celý región, nachádza sa kúsok od hranice s Kirgizskom a legálne sa k brehu nedá dostať. Keby nepršalo, možno by sme skúsili „zablúdiť“, no radšej sme sa len z prístrešku kochali týmto výtvorom prírody. Pokúsili sme sa navštíviť aj neďaleké observatórium, no pri pohľade na rampu s búdkou a pohraničníkmi sme to radšej otočili.

Číslo 5 prežíva

BOA – Balšoje Almatinskoje Ozero

V meste sme sa nechali vyhodiť pri Zelenom bazáre (Kok Bazar). Žiaľ, v pondelok je táto obrovská tržnica zatvorená, ale aspoň sme sa dobre napráskali „mantami“ v blízkej táckarni. Znovu sme sa prešli na Arbat a pri domácom gruziňáku som objavil na Google Maps veľké jazero na západe mesta. O chvíľku sme už fičali metrom na stanicu Sayran, kde sme našli len vyschnutú vodnú nádrž v areáli veľkej rekreačnej zóny. Tak možno nabudúce.

Plov na každý deň

Vody niet

Podvečer sme sa cez veľmi hustú premávku predrali naspäť do centra, tentokrát ku spodnej stanici lanovky na Modrý vrch – Kok Tobe (tu narozdiel od zeleného bazáru Kok znamená modrý…). Podobne ako napr. v Tbilisi, aj v Almaty majú jeden kopec rezervovaný pre televíznu vežu a zábavný park. Po peknej jazde lanovkou sme sa objavili na jarmoku – všade kopec atrakcií, kolotoče, ruské koleso a hlavne bobová dráha, ktorej sme neodolali. Tomuto celému areálu s výhľadom na veľkomestský smog kraľuje skoro 372 metrov vysoká TV veža. Okrem nás Kok Tobe voľakedy navštívili aj Kadyrov, Seagal a Gašparovič. Dobrá spoločnosť.

Smog náš každodenný

Lowcost tréning kozmonautiek

Travelhacker Alfa

Beatles tu majú jemne orientálny nádych

Po menšej komplikácii s Yandexom (celý areál je za závorou a platí sa 2500 tenge vstup pre auto) sme sa zviezli opäť dolu lanovkou. Nenechali nič na náhodu – znovu sme sa zjavili v uzbeckej reštaurácii. Na dobrú noc sme ešte pri stanici zadelili v parku čapované pivo z malých potravín. Síce tu nemôžu nalievať do pohárov, ale to nebráni načapovaniu do plastovej fľašky + poháre grátis. Inak v krajine je mierna prohibícia, v obchode tvrdý alkohol po deviatej večer nekúpite (pivo, víno a pod. po jedenástej). Na hlavnej ceste pri hoteli ma zaujali ženy rôzneho veku, štrngajúce s kľúčmi na okoloidúce autá. Hneď mi prišlo na um, či nie sme v nejakej pochybnej štvrti, ale jeden z miestnych mi vysvetlil, že takto ľudia ponúkajú ubytovanie. Zaujímavý štýl AirBnB.

DEŇ 7.

V utorok ráno nám nezostalo nič iné, len si pobaliť kufríky a zavolať si Yandex už tradične k Nedelke. Prišiel pre nás pánko v novom Pajere, ktorý sa asi taxikárčením zabáva, keďže to euro od nás asi veľmi nepomôže rodinnej kase. Ako jeden z mála vedel trošku po anglicky a hlavne správne identifikoval Slovensko, Gamšíka a Gusáka 🙂 Na letisko sme sa veľmi ponáhľať nemuseli, na odletovej tabuli si nás počkalo hodinové meškanie. To sa chvalabohu nepredĺžilo a na obed sme 23 ročným Fokkerom lokálnej aerolinky Bek Air vzlietli smerom na sever. Až z výšky si uvedomíte, aký je Kazachstan obrovský a nekonečne pustý. Let síce trval asi hodinu a pol, no z okienka som zaregistroval len Almaty, step, veľké jazero/rezervoár Kapchagay, step, obrovské Balchašské jazero, step a dráhu letiska v Astane.  Kým na podobnom lete z Bratislavy by sme už boli v Kyjeve, Paríži alebo v Amsterdame, tu sme sa posunuli len pár centimetrov na mape tejto rozľahlej krajiny.

Na letisku je dovolené aj pred obedom

Fokker to zvládol

Na letisku v Astane nás privítalo sviežejšie počasie a podozrivý hrkot ľavého motoru. Dúfam, že to nebolo nič vážne. Vyzdvihli sme batožinu a už sme Yandexom frčali cez túto modernú metropolu na ubytko do modernej časti mesta. Astana síce metro nemá, ale už sa v plnom prúde buduje nadzemka z letiska cez nové centrum na ešte novšiu železničnú stanicu.  Mestu to určite pomôže, je až neuveriteľné aká tu je v špičke hustá premávka na tak širokých cestách. V strednom mrakodrape komplexu „Polárna žiara“ som na hosteli pozdravil poloautistu/polosprávcu Arťoma, ktorý sa od mojej decembrovej návštevy od stola a telefónu nepohol. Pamätal si ma, čo potešilo. Astanu som slušne pobehal pri -28 stupňoch, Lukášovi som vybral také tie „must see“ na najbližších 36 hodín.

V zajatí mrakodrapov

Začali sme pekným výhľadom z našej izby a potom z 31. poschodia na núdzovom schodisku. Opodiaľ v shoppingu sme po týždni zadelili západný fastfood v Hardee’s, ktorý na krátko poteší, no potom s ním telo bojuje ešte pár hodín. Vonku panovalo príjemné počasie a blížila sa zlatá hodina. Nestrácali sme drahocenný čas a prešli sa  „pešou zónou“ plnou prekážok k dominante mesta – Baytereku. Vo vnútri ligotavého „vajca“ bolo klasicky teplo a všetci sa s radosťou fotili pri zlatom odtlačku prezidentovej ruky. Odtiaľ sme pokračovali prázdnym bulvárom k obrovskému prezidentskému palácu, kde vraj prezident ani len nežije. Len je 10x väčší ako Biely dom. Tu Yandex trošku zlyhal, lebo na priľahlú cestu  treba mať povolenie. Aj druhý Yandex šofér opodiaľ zmätkoval, narozdiel od Almaty majú v Astane vodiči tendenciu vám vopred zavolať, namiesto toho, aby sa pozreli na vašu polohu v aplikácii. No a dohaduj sa potom po rusky s Kazachmi.

Symbol mesta

Total Recall

Na výlete veselo

Skromný príbytok

Nakoniec sme sa nejak dohodli a odviezli k najväčšej mešite v Strednej Ázii. Narozdiel od minulej návštevy som konečne našiel správny vchod a počas modlitby sme posedeli na mäkkom koberci v luxusných priestoroch tohto svätostánku. V budove mešity sa dá aj najesť, ale výber jedál na večer bol biedny. Pokračovali sme okolo Palácu kreativity Národnej univerzity umenia k monumentu Kazakh Eli, ktorý symbolizuje nezávislosť krajiny. Hlavne si ním urobil radosť ešte žijúci prezident, ktorého socha tu dominuje. Všimol som si aj nový pamätník, tzv. Stenu mieru, ktorý slávnostne Nursultan otvoril len koncom augusta,  pri výročí uzatvorenia jadrového polygónu v Semipalatinsku. Sovieti tu testovali atómovky jedna radosť a následky si tento kazašský región bude niesť ešte veľmi dlho. No a hlavne je to ďalší zbytočný monument na oslavu Nazarbayeva.

Hazrat Sultan

Čakanie na tata

Otec národa načúva

Nursultan je OG

Po večeri so zvláštne pomalou obsluhou v Taikazane sme sa prešli do príjemnej reštaurácie/baru Večné Nebo v biznis centre Moskva. Tu je z 25. poschodia pekný výhľad na celé mesto, no najmä vysvietený Bayterek. Po celom dni sme rýchlo zalomili na izbe už o desiatej.

Nočný Bayterek

DEŇ 8.

V posledný deň sme raňajky vybavili priamo v našom komplexe. Interiér nákupnej časti Polárnej žiary pôsobí o 20 rokov staršie ako výškové budovy, no nájdete tu úplne všetko čo treba k životu. A to sa najmä v zime veľmi cení. Po krátkej prechádzke po prázdnej ulici k najväčšiemu stanu na svete – Khan Shatyr, sme sa vrátili naspäť. Čakali ma dve povinnosti – vytlačiť boarding passy na večerný let a ostrihať sa. Po skoro hodine som obe splnil. Síce mám dokopy asi tak 50 vlasov, ale kazašský kaderník sa vyše 45 minút hral s mojim három. Salón Liana v „Polárnej žiare“ môžem len odporučiť.

Stan z ktorého nohy netrčia

Na izbe sme už len zbalili a odložili kufríky, doplatil som 20 tenge za tlač v malom polygrafickom štúdiu v útrobách komplexu a Yandexom sme sa presunuli do areálu EXPO. Do tejto udalosti roku 2017 (pre Kazachstan) bolo investovaných vraj okolo 5 miliárd dolárov. A čo tu je teraz? Okrem kazašského pavilónu je všetko pozatvárané, vyprázdnené a prvé rozbité okná zakrýva igelit. Vo vnútri obrovskej sklenej gule, Nur Alem, alebo Hviezdy smrti (to Kazachom nehovorte) sa nudí viac zamestnancov ako návštevníkov, veľká časť mechanických exponátov je pokazená a atmosféru nezachránilo ani pár po rusky hovoriacich robotov z nedávnej výstavy. Aspoň je odtiaľto pekný výhľad a otvorené átrium vyzerá super. Len či toto všetko stálo za tie miliardy.

Hviezda smrti ktorá ani lasery nemá

Kuk

Ani hrajúci roboti to tu nerozveselili

Smutný brum

Od areálu sme sa odviezli k UFO budove cirkusu. Kúsok opodiaľ sa týči jeden z najvyšších vlajkových stožiarov na svete, no tentokrát tú vlajku zabudli vyvesiť. Cez veľký Centrálny mestský park sme zablúdili až na breh rieky Išim, ktorá rozdeľuje mesto na starú a novú Astanu. Ľudia sa tradične niekde vyparili a všetko zatvorené. Slnko pomaly začalo vykúkať a čas sa krátil, tak sme sa zaviezli naspäť k Baytereku s nespokojným vodičom z Almaty, ktorý nevedel pochopiť, načo sme vôbec v Astane. On ju jednoducho neznáša, ale ďengy treba. Pod symbolom mesta sme na tajnáša strelili rozlúčkový koňak, v Keurene nakúpili proviant na dlhú cestu a vyzdvihli si na hosteli veci.

Astana GIF - Find & Share on GIPHY

 

Plán na nasledujúce 2-3 hodiny bol jednoduchý – tropická pláž v Khan Shatyre. Po našom príchode na recepciu sme zistili, že akurát tento týždeň tu prebieha rekonštrukcia. Plavky v rukách, čo teraz? Spomenul som si na populárne verejné kúpele a zaraz sme nastupovali do taxíka pred stanom. Kermet, ako sa kúpele nazývajú, sú asi najznámejšie v meste. Naposledy som takúto ustanovizeň navštívil v Kórei, tak som presne nevedel čo čakať. No rýchlo sme pochopili, že tu s plavkami budeme skôr na smiech. Zobrali sme plachty, dobre sa vyumývali a ani sme sa nenazdali a už sme sa šľahali brezovými vetvičkami v ruskej saune (#nohomo). Na schladenie tu slúži veľký bazén, imitujúci rímske kúpele. Celé to tu je jedna veľká sausage party a návštevu odporúčam iba osobám rovnakého pohlavia. Nie sú tu žiadne spoločné priestory na oddych ako napr. v spomínanej Kórei, takže vaša polovička bude niekde na druhej strane budovy.

Tak niekedy nabudúce

Dobre vykúpaným nám vyhladlo a poslednú večeru sme smutne absolvovali vo foodcourte blízkeho obchodného centra. Do odletu zostávalo cca 2,5 hodiny a zavolal som naposledy Yandex. Ten sa objavil okamžite, no večerná premávka v meste je jednoducho strašná. Všade samé zápchy, semafóry nepomáhajú, cesta nám trvala vyše hodiny. Na letisku to už šlo ako po masle, na checkine sme odovzdali kufríky, tete sa nepozdával malý ruksačik, ale argument, že tam mám cennosti ju presvedčil. Medzinárodný terminál večer zíval prázdnotou a cestujúci do Budapešti tu boli asi jediní pasažieri v túto dobu. Duty free s 2 eurovou vodou a drahým koňakom nepotešil, no aspoň sme v lietadle vybavili miesto vedľa seba a s voľnou sedačkou ako bonus.

DEŇ 9.

Odleteli sme síce načas, ale tento päťhodinový let je zabijak . Za celý čas som sa z miesta ani nepohol a na asi tri hodinky som zázračne zaspal. Zobudil som sa niekde nad Ukrajinou a do Budapešti sme doleteli o pol dvanástej večer, pol hodinu pred plánovaným príletom, 4 hodiny dozadu oproti Astane. Čakanie na bagáž a už tradične štrajkujúci automat na lístky znamenal odchod do centra expresným busom o 00:40, teda vyše hodinu po prílete. Bratislava style. Aspoň ten bus 100E je takto v noci fakt expresný, len tie rozbité budapeštianske cesty nemajú zďaleka na tie kazašské. Narozdiel od metropol Kazachstanu to tu v noci riadne žilo a po dlhom čase som zažil niečo ako reverse culture shock – hlučné stag party, bezdomovci, striptíz bary…jednoducho západná dekadencia :). S Taxify sme sa už len priblížili k hostelu na Oktogone, strategicky umiestnenom neďaleko stanice Nyugati. Do postele sme tak zaľahli o pol druhej ráno. Budík zazvonil pred piatou a pomaly sme odrolovali kufríky na posledný úsek našej cesty – EC Metropolitan s odchodom 5:41 smerom Bratislava. Nemusím pripomínať, že ma pred sebou čakal celý pracovný deň 🙂

Nikdy by som nebol povedal, že navštívim Kazachstan dvakrát v priebehu necelého roku. Po mrazivej bizarnej Astane som mohol spoznať aj krásy prírody na juhu krajiny a bývalé hlavné mesto Almaty. Kazachstan má ešte toho veľa čo ponúknuť a mimo týchto dvoch miest je to jedna veľká tabula rasa. Kto má rád nekonečné obzory, mohutné hory a nedotknutú prírodu, určite si príde na svoje. Kto obľubuje mestá, tak vrelo odporúčam prekvapujúco kozmpolitné Almaty. Táto metropola toho ponúka oveľa viac ako na prvý pohľad ohromujúca, ale čoskoro nudná a únavná Astana. Akokoľvek sa rozhodnete, hlavne nezabudnite na plov!

Clivá kazašská legenda

 

Komentáre

0 komentárov k článku “Smer KazachstanPridajte vlastný →

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.