Do tepla! (novembrový výpad na Filipíny cez Dubaj)

Ešte koncom januára som trieskal do klávesnice v Korporácii, že čo je ten internet taký pomalý a po chvíli som radšej rýchle utekal na byt. Dôvod bol jednoduchý – objavila sa akcia na lety z Dubaja do Manily za ľudových 26 euro spiatočka. Po napínavých minútach, keď najprv padal server aerolinky a potom skoro ja zo stoličky, sa mi na november úspešne podarilo zarezervovať asi najlacnejšiu letenku na kilometer v mojej histórii lietania.

                                                                  

 

V pribehu ďalších týždňov sa dokúpil prípoj do Dubaja s ukrajinskými aerolinkami, čo v kontexte diania v tejto krajine bol trošku risk (nie žeby lietadlo zostrelili, ale skôr o to, že do novembra mohli aj skrachovať). Takisto som vybral jeden zo 7000 ostrovov na 6 dňovú návštevu a už len stačilo počkať pol roka.

Piatok večer, 20ho novembra nastal ten slávnostný čas, keď sme s Monči podvečer nasadli do osobného vlaku smer Kúty. Do Prahy rád cestujem touto trasou, keďže trať Trnava-Kúty je celkom maľebná a hlavne sa človek vyhne prestupu na hlavnej stanici v Bratislave. V Břeclavi sme prestúpili na najnovšiu pýchu ČD a to súpravu Railjet. Prekvapila nás najmä hraničná kontrola, keď tucet policajtov kontrolovala každého, kto nevyzeral na to, že  dá tri plzničky a knedlo vepřo na posedenie. Veľká škoda, že radšej nevyhodili chlapcov z Ostravy, ktorí potom cestu “spríjemňovali” až do Prahy.

 

V Prahe rýchlo checkin na hoteli (za ktorý mi vlastne hotwire zaplatil 15 euro :D) a nejaké tie pivká s Jardom a Jirkou v podniku 20 pip, kde už na nás automaticky hovorili po anglicky. Ach Praha, kam speješ 😀

Ráno sme sa dobre natlačili ako sa patrí pri švédskych stoloch a vyrazili smer letisko. Kombináciou všetkých možných taxi appiek a metra sme tam boli za pár korún a celkom rýchlo a pred obedom už sme sedeli v lietadle smerom Kyjev.

Opustený terminál F

Po prílete na letisko Boryspil nás čakalo smutné východeurópske počasie – mrholenie a teplota okolo nuly. Na prestup sme mali 5 hodín, tak sme sa rozhodli navštíviť neďaleké mesto Boryspol, ale žiaľ, autobusy nejak nechodili. Tak nasledujúce tri hodiny sme strávili potulovaním sa medzi prázdnymi terminálmi, parkoviskami, nonstopkou s fornetti a reštauráciou Oľga, kde boršč mali super, ale nikdy si tam neobjednávajte kiš.

Klasická Ukrajina – nonstopka pri letisku

Let do Dubaja odlete načas, prekvapilo ma veľa miesta a tak sme aj trošku prespali tých 5 hodín. Na DXB sme dorazili okolo druhej rána, pekne rozbití sme sa zaradili na imigračku, kde nám pasy opečiatkovali mrzutí Arabi a parádným Infiniti taxíkom sme sa za pár euro presunuli do hotela v Deire, kde sme rýchlo zalomili.

Ráno (to už vlastne v nedeľu) sme sa zobudili do horúceho slnečného dňa a tak sme hneď otestovali strešný bazén, ktorý ma potešil najmä výhľadom na desiatky odlietajúcich lietadiel z neďalekého letiska (lepšie ako pohľad na podobne veľké ruské báryšne rochniace na lehátkach).

Comfort Inn rooftop pool

Hneď ako sme otestovali parádne mangové shejky a sendviče u Inda sme sa vybrali na pláž. Vybral som tú najbližšiu, keďže Dubaj som dosť podcenil (na tie najznámejšie je to aj 20-30km), kde sme sa dopravili busom. Tu som prvý krát nastúpil zle, dámska časť je odelená a až po chvíli mi doplo, že tadiaľto cesta nevedie.

Tak ale pláž Al Mamzar na hranici s emirátom Sharjah stojí za to, naozaj ma prekvapila čistota pláže a aj vody. Kúpačov mnoho nebolo, sprchy a WCka celkom OK, na koniec novembra veľmi fajn. Aj keď na tabuli veľa zákazov, nevyzerá, že by sa dodržiavali.

Al Mamzar beach

Po pláži dlhý presun metrom k Marina Walk na druhom konci emirátu. Cesta metrom je veľmi vhodná na pozorovanie ľudí. Človek si hneď všimne, že mužov je naozaj veľká presila (3 ku jednej, vďaka robotníkom z Ázie a Afriky) a ženy okupujú samostatný oddiel. Dokonca aj progresívne západné dámy si po čase takúto segregáciu zvyknú a kyslo sa zatvária ak tam muž omylom vstúpi. Je to naozaj zaujímava zmeska ľudí, najveselšie sú tam deti aj keď najmä tie juhoindické vo veku 5 rokov sú chlpatejšie ako ja. 

Marina Walk

Na večer sme sa poprechádzali v tieni mrakodrapov pri Marina Walk a vybrali sme sa k Burj Khalifa, najvyššej budove na svete. Tu až vidieť ako je Dubaj megalomanský. Od metra treba najprv prejsť kilometer dlhým klimatizovaným nadchodom do Dubai Mall, najväčšieho shoppingu na svete s 1200 obchodmi. Na večer sa pred Khalifou spúšťa naozaj impozantné fontánové divadlo, kde voda strieka do výšky 150 metrov. Samozrejme najväčsia fontána na svete.

Burj Khalifa

Bez penez do Dubaja nelez, v Dubai Mall a v celej novej lokalite to platí dvojnásobne, akvárko so žralokmi a rajami sme teda radšej obkukli zvonku a večeru si dali už v starom Dubaji za pár euro od Inda. Samozrejme, že sme boli jediní, čo používali na ryžu príbor 😀

Akvárium v Dubai Mall

Večera u Inda pri Union station

Na druhý deň bolo nutné Burj Khalifu vidieť aj za svetla a je to teda naozaj paráda. Sadli sme si pod mrakodrap, lúskali pistácie a obzerali drahé autá. Do toho som si všimol staré ošarpané autobusy s ventilátormi v oknách namiesto klimatizácie, ktoré vozili z táborov počerných robotníkov na prašné stavby. Kontrast ako sa patrí. Ešte prechádzka okolo obrovského umelého jazera a radšej späť do starej časti, ktorá tak rýchlo neomrzí. Loďka cez creek, shawarma za pár drobných, prekvapujúco zaujímavé dubajské múzeum a uličky plné tovaru z celého regiónu. Zažili sme aj najlepší scam, keď nám týpek s kamennou tvárou chcel predať pohľadnicu za 6 euro kus, keďže ostatné sú vraj fejkové.

Khalifa cez deň

Dubai Museum

Večer nás trošku zneistil obrovský kúdol dymu smerom od letiska, zrazu žiadne lietadlá na oblohe a nefungúca  časť linky metra. Po tom všetkom čo sa vo svete deje som už myslel na najhoršie a to buď havária lietadla alebo nejaký fešák, ktorý sa cítil bombovo. “Našťastie” horel len nejaký apartmánový komplex pri stanici metra a tak nič nebránilo nášmu polnočnému odletu smerom na Filipíny.

veľká grilovačka nás naľakala

Už tri hodiny pred odletom sa na checkine urobil dlhý rad plný Filipíncov s kopami batožiny. Aj s webcheckinom trvalo hodinu, kým nás odbavili, ale opäť sa dal krátiť čas pozorovaním zmesky ľudí cestujúcich do celého sveta.
Indovia nikdy nesklamú a tentokrát sme sa stali svedkami odbavenia sušiaka na prádlo smer Bombaj. Asi vianočný darček.
Najhorší bol ale malý arabský týpek s filipínskou ženou, ktorý sa stále tlačil a vyzeral byť veľmi nervózny. Najprv to bolo smiešne, ale po čase som chcel aj zavolať security na tých 150cm zloby a povedať im, že hovoril niečo o bombe 😀

Nakoniec sme sa dostali úspešne do lietadla smerom Manila. Cesta bola dlhá a hlavne uzimená (a trošku smradľavá, keďže mladý dredák si hneď otvoril nejaký kozí syr a začal to tlačiť s rožkom), lebo tak vyklimatizovaný let som ešte nezažil. Mikina nestačila.

Ujo mastne opečiatkoval

Po skoro deviatich hodinách sme dorazili do Manily, kde nás instantne prefackala tropická vlhkosť a horúčava. Rýchly presun na Domestic Terminal 4, kde to vyzeralo tak, že všetci zamestnanci sú tínedžeri, ale hlavne všetci sa len smiali a zabávali sa, od agenta checkinu po ochranku.
Terminal 4 je naozaj malý, časť čakárne je dokonca aj pred budovou, kde sa sme okúsili prvé filipínske jedlo pôvodom z Činy a to parené buchtičky s mäsom a sójovkou siaopao.

Čakanie na odlet


Keďže sme leteli na malý ostrov s krátkou pristávacou dráhou a vrtuľovým lietadlom, neodvážili len našu batožinu ale aj nás. Po hodinke pekného letu (ešte sme aj vyhrali na palube malý suvenír) sme sa konečne v utorok večer dorazili do cieľa, na ostrov Busuanga.
Miestne letisko je naozaj malé, pár letov do Manily denne, to je všetko. Batožinu vám podá pracovník do ruky, na WC v strope diera, voda netečie, vedľa terminálu domčeky so záhradkami.

Konečne na Corone

Do Coronu sme zobrali jeden z vanov, ktorý čakal na cestujúcich. Cca hodinku sme si to šinuli cez krajinu ako z Jurského parku až kým van nezastavil pred našim ubytovaním na rušnej ceste kúsok od centra Coron townu.
V Marley’s guesthouse sme z klimatizovného auta dostali na nemilú izbietku bez okna s malým ventilátorom nad posteľou.

Dali sme sa ted nejak dokopy a šli sme do večerného Coronu, kde to žilo trojkolkami, húfmi deciek a rôznymi obchodíkmi. Moje prvé ozajstné filipínske jedlo bolo asi aj najhoršie, tzv. sisig – praženica s pomletou bravčovou hlavou a chrupavkou. Luxusné.

Bravčová hlava sa pripravuje niekde v pozadí

Prvá noc na Corone prebehla žiaľ tak ako som predpokladal, v noci sme sa nevyspali, strašné teplo a hlavne hluk,  steny boli asi len z kartónu.
Tak na druhý deň ráno sme zaplatili za ubytovanie 8 euro a presťahovali sme sa do vedľajšieho B&B, aj keď drahšieho, ale s klímou, raňajkami a oknami od cesty.

Kvôli sťahovaniu sme museli zrušiť náš prvý výlet loďkou a tak sme teda navštívili dve blízke pláže na našom ostrove – Bali a Kabu beach. Obe sú nedaľeko od seba, platí sa malé vstupné, ale okrem miestnych, ktorí sa nejak nekúpu, tam nikto nebol, takže sme boli spokojní.

Bali beach

Večer sme ešte vyšlapali 700 schodov na Mt. Tapyas, kopec pri centre, kde okrem kríža je aj perfektný výhľad na celý región a západ slnka. Aj keď kopec je vysoký niečo cez 200 metrov, tak z tej vlhkosti a tepla na vrchole zo mňa pekne lialo (teoreticky za to môže aj mojich 90+ kg, ale to skor nie :D). Po úspešnej “túre” sme zadelili parádny mango a kokosový shake v milej vývarovni pod kopcom.

Výhľad z Mt. Tapyas

Hlavným ťahákom celého turizmu na ostrove sú jednodňové výlety loďkou po okolitých ostrovoch, kde sa dá kúpať na krásnych plážach, šnorchlovať, alebo aj potápať k vrakom lodí.
Štvrtok ráno sme sa teda vybrali na dohodnutý island hopping. Z agentúry sme sa spolu so skupinkou vydali do prístavu, kde sme sa malým katamaranom, alebo čo to bolo, vybrali smerom na CYC island. Ostrovček kúsok od mesta vyzeral parádne, tyrkysové more, biely piesok, nikdy som na ničom takomto nebol, tak sa veľmi páčilo. Trošku sme aj šnorchlovali, ale keďže pred dvomi rokmi tajfún Yolanda dosť toho poničil, koraly už boli mrtvé (a v agentúre ešte asi po dvoch rokoch na to neprišli).

CYC Island

Ale ďalšie destinácie ako Hidden Lagoon a najmä krásne jazero Kayangan s mierne teplou, slankavou vodou a silne motivovanou kresťanskou mládežou to napravili.
Celý takýto 8 hodinový výlet vyjde na nejakých 12 euro a ešte aj dobre najesť dajú (a dobre sa dá aj spáliť na slnku…).

Kayangan lake

V piatok sme si prenajali za 10 euro skúter a vybrali sme sa objavovať vnútrozemie ostrova. Cesta bola najprv fajn, asfaltka, lenže jedna odbočka a už sme si to šinuli po prašnej ceste a míňali malé osady s buvolmi a ryžovými políčkami.
Hlbšie do vnútrozemia tých osád bolo pomenej a cestička sa čím ďalej tým viac kľukatila nielen horizontálne, ale aj vertikálne. Ako to už býva, ani neviem ako sme sa so skútrom ocitli v prachu. Našťastie nič vážne, torchu odretý lak a kolená. Nič moc zážitok niekoľko kilometrov džungľou od najbližšej dediny, kde by asi aj tak bol len miestny opilec, ktorý by vás ponúkol pivom. Po ceste sme ešte zobrali malú stopárku a po piatich hodinách a cca 60km, sme sa opäť objavili v Corone na pláži Kabu.

So stopárkou

Cestou domov sme sa ešte stavili pri Maquinit Hot Springs, kde sme naše ubolené telá odmočili v až veľmi horúcich prameňoch kúsok od mora, odkiaľ na nás z piesku kývali desiatky malých krabíkov.

Maquinit Hot Springs

Malý kývač

Predposledný deň ostrovného života sme sa opäť vybrali na druhý island hopping, tentokrát na malé ostrovčeky vzdialené skoro dve hodiny loďkou smerom na juh. Riadne spálený s predchádzajúceho dňa som si skôr ako slnko užíval krásne scenérie v tieni, keďže ostrovy Banana, Cauyan a Malcapuya vyzerali ako z pohľadnice. Konečne sme šnorchľovali na zaujímavých miestach, kde už aj nejaký ten podmorský svet prežil. K tomu skvelý obed, kde sa podávali na lodi pripravené kraby a ryby… no raj na zemi.

Malcapuya Island

Nemo

Ostrovná hostina

Posledný deň sme sa doobeda vybrali s našimi novými kamoškami Leslie a Meggie na malý piknik k miestnej riečke. Tam sa už veselo pralo a trošku šibnutý teplúch Joel čistil brehy rieky vypaľovaním a následným hasením. Samozrejme, že mal na sebe len malé čierne dievčenské gaťky. S dievčatami bolo veselo, veľká škoda, že sme sa s nimi nezoznámili už na začiatku, ale čo sa dá robiť.

Piknik s Leslie & Maggie

Joel

Okolo tretej sme s poslednými pesos stepovali na letisku (ledva sme naškrabali na “poplatok za terminál”) a večer sme už v manilskom taxíku hľadali náš hotel. Keď sme ho konečne našli, tak nás poslali o pár ulíc ďalej, lebo už pre nás nemali miesto.
Náš nový hotel vyzeral celkom fajn, klíma, veľká izba, obývačka, ale teda aj sem tam nejaký hmyz podobný švábom. Večerná prechádzka okolím bola krátka, táto štvrť Manily nevyzerala najlepšie, dosť ľudí a detí spalo na ulici a narozdiel od Corončanov už aj divne pokukovali. V miestnej kópii McDonalds sme dali smutnú večeru, SBSkár s pištoľou odniesol tácku a my sme sa presunuli naspäť na zahmzyenú izbu.

Noc našťastie prebehla v poriadku, štípance žiadne a tak sme sa vybrali ešte pozrieť centrum Manily. Nadzemkou sme sa rýchlo presunuli k starej časti Intramuros, kde sme strávili nejkaú tú hodinku, ale žeby nás to nadchlo, nedá sa povedať. Omylom sme zablúdili na golfové ihrisko v centre mesta, odkiaľ nás rýchlo vyprevadil milý policajt. Celkom kontrast, keďže o pár ulíc ďalej dieťa (dúfam) spalo v kontajneri. Príjemná bola návšteva Orchidária, kde bolo príjemne chladno narozdiel od  výpeku na zastavaných plochách a ešte ako bonus tam bolo asi milión rybičiek.

Manilu sem tam vytopí

Blade Runner

Golf medzi chudobou

Návštevu Manily sme zavŕšili mojim obľúbeným ananásom, tentokrát nie na paličke ako v Čine, ale nasekaný v sáčku. Najlepší snack na svete.
Na termináli 3 nás už pred vchodom čakal dlhý rad na kontrolu, ale prekvapujúco všetko šlo rýchlejšie ako napr. v Dubaji. V termináli je veľmi veľa reštauračných prevádzok, tak sme sa aj nabalili na let smer Dubaj. Tentokrát už poučení sme pripravili teplé oblečenie a dostatok proviantu. Po 10 hodinách už ako starí známi sme opäť dorazili do hotela a odpadli.

Ráno obligátny bazén a obed u Inda a smer Mall of Emirates. Niežeby som bol fanúšikom obchodných centier (toto dokonca aj celkom tradičným dizajnom pekné), ale chcel som tu vidieť jednu vec a to ten preslávený Ski Dubai – zjazdovka v púšti. Celkom zaujímavý pohľad na Arabov v kombinézach na snehu, ale celkovo ma to skôr znechutilo ako nadchlo. No ale pri tej cene vstupného a návštevnosti asi nemajú problém s platbou energií.

Kúsok zo SKI DUBAI

Z shoppingu sme sa rýchlo pobrali k poslednej atrakcii a to Burj Al Arab, teda preslávnej 7* plachetnici, ktorá aspoň u mňa symbolizuje začiatok boomu v Emirátoch. Pekná prechádzka po pláži Jumeirah Public beach, pár fotiek, pekné fejkové mestečko v púšti Souk Madinat s vodnými kanálmi a gondolkami a Lexusom naspäť na metro pri Mall of Emirates, kde nás taxikár vyhodil medzi Ferrari a Rollys Royce, tak sme boli chvíľu zmätení.

Souk Madinat

Burj Al Arab

Dubajský pobyt sme zavŕšili príjemným posedením v Deire so známymi zo Slovenska, predsa je jednoduchšie sa stretnúť v Dubaji ako v Trnave, alebo v Čadci 😀 Návšteva Spice Souku a Gold Souku (bazárov) prebehla tak ako som predpokladal, všade samí heloumajfriendi a turisti.

Stretko pri creeku

Nočná cesta do Kyjeva prebehla OK, opäť sme vyfasovali exit rows, takže sa aj trošku dalo natiahnuť a pospať. V Kyjeve trošku zmätky, nikomu z nášho letu nedali borading pass na nadväzujúci let a na transfer desku najprv polhodinu nikto nebol. Tak po hodine čakania rýchlo na kontrolu, vodku z duty free, poskačkať si v mínusových teplotách na schodíkoch a smer Praha.

V Prahe rýchly presun na hlavnú stanicu, Airport Express zdrhol pred nosom, ale našťastie EC Hungaria nesklamala a meškala 20 minút. V Kútoch akčný prestup cez bufet, na večeru fornetti v osobáku a pred piatou sme už vystupovali v Trnave na mojej obľúbenej zastávke.

Ak by som mal zhrńuť moje dojmy, tak Dubaj OK na prestup a pár dní, inak je to taká veľká kulisa, kde sa kvôli príkazom a zákazom človek až tak neuvoľní a príliš lowcost sa tam nedá žiť. Za všetky atrakcie si pýtajú celkom dosť a dobré ubytko tam stojí v sezóne nemalý peniaz. Ale stravovanie v indicko/pakistansko/bangladéšskych reštikách je super 🙂

Coron úplná paráda, Manila bieda (môžu tam natáčať Balde Runner 2, alebo ďalší Total Recall), filipínske jedlo nič moc, keďže tam sa bravčové s ryžou tlačí aj na raňajky. Ale Filipínci, najmä na ostrove veľmi milí a navždy si zapamätám tvár starostky Coronu, pani Kláry Reyesovej, ktorej fotka bola všade, aj na povoleniach k predaju 😀

Komentáre

0 komentárov k článku “Do tepla! (novembrový výpad na Filipíny cez Dubaj)Pridajte vlastný →

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *