Veľkonočný Balkán

Ako už je zvykom niekoľko rokov, na Veľkú noc sa tradične presunieme do krajín, kde sa tento sviatok v tom čase neslávi. A keďže letenky sú vtedy aj tak drahé, presúvame sa po zemi. V minulosti to bola Ukrajina a Rumunsko vlakom, Slovinsko gumochodom a tentokrát sme sa rozhodli podniknúť vo štvorici roadtrip do srdca Balkánu – Sarajeva.

Z Bratislavy sme vypadli už vo štvrtok okolo druhej smerom na Maďarsko, a aby bola cesta zaujímavejšia, “kilometrovo” sme si ju skrátili cez Székesfehérvár. Tu ale teda maďarské cesty nič moc. Podvečer sme na konci diaľnice odbočili smerom k Moháču a dali si pauzu pri pamätníku rovnomennej bitky z roku 1526, ktorá razantne zmenila dejiny. Lenže pri pamätníku nikoho nikde, všetko zatvorené a tak sme pokračovali až do Chorvátska.

Pamätník bitky pri Moháči

Na hranici nás nemilo prekvapilo 30 minútové čakanie, asi sa menili o šiestej smeny, dlho sa nič nedialo. Dlhými rovinkami, ktoré mi trochu pripomínali tie americké (predsa, aj 12km dlhá cesta bez najmenšieho náznaku zákruty je našich podmienkach niečo nevídané) sme úspešne dorazili do prvého cieľa našej cesty a to metropoly severovýchodného Chorvátska – Osijeku.

Tam sme sa ubytovali v lacnom, ale v pohode apartmániku neďaleko centra, všimli sme si prvé rozstrieľané domy. Po večeri v miestnej pizzerke sme obkukli celkom pekné nočné centrum.
Ráno sme dokončili prehliadku, Osijek za dňa vyzerá ešte lepšie, centrálna katedrála z konca 19. storočia je fakt monumentálna a obrovský park s druhým historickým centrom pri Dráve ma milo prekvapil.

Katedrála v Osijeku a príprava na Veľkú noc

Posilnení raňajkami z malej pekárne sme sa vydali smerom do Bosny cez malé mesto Vukovar, ktoré leží pri Dunaji na hranici so Srbskom a kde doteraz stojí rozstrieľaná vodovodná veža ako symbol Chorvátov a vojny za nezávislosť. Mesto bolo v roku 1991 až 3 mesiace obliehané, vežu trafili asi 600 krát (nie žeby mala strategický význam, ale je najvyššia v okolí a viala na nej chorvátska vlajka), ale vydržala.

Symbol Osijeku

Z Vukovaru sme to cez  hraničný prechod Orašje strihli do Bosny, kde začal ten pravý Balkán. Ktorý dom nebol zrekonštruovaný, bol buď posiaty dierami od guliek, alebo zničený, diaľnica sa vytratila a cesty obsadili staré mercedesy a golfy. Hneď som si spomenul na Kosovo, kde tiež každých pár kilometrov stojí čerpacia stanica a umyvárka, ale v Bosne k tomu aj cena paliva klesla hlboko pod 80 centov za liter.
Kvalita ciest ale celkom OK, krajina pekná, len tie mestá ako Doboj, Zenica, alebo Kakanj by mohli súťažiť o najšpatnejší panelák, alebo komín s najhustejším dymom.

Balkánska divočina

Po poslednom krátkom úseku na novej diaľnici sme sa do Sarajeva dostali okolo štvrtej poobede. Divokými úzkymi cestičkami, ktoré boli aj na jednosmerku tesné (ale žiaľ jednosmerky to neboli), sme sa dopracovali až k nášmu apartmániku s pekným výhľadom, cca 5 minút od centra.

Výhľad z apartmánu

Večer hneď prechádzka nočným centrom Sarajeva, to je celkom maličké a hlavne v piatok večer preplnené rôznymi suvenírmi a vetešom. Urobili sme aj prvú chybu, nečekli sme nejakú reštiku vopred na Foursquare a tak sme ako správni turisti zasadli do prvej voľnej, kde sme sa najedli celkom fajn, ale teda obsluha bola dosť zvláštna a WCko na bzučiak 😀 No, ale hlavne sme zistili nemilý fakt, že v Bosne sa stále všade fajčí a aj nefajčiarske priestory sú zafajčené, čo už je dosť nezvyk u nás.

Fontána Sebilj v srdci mesta

Po večeri sme šli na istotu do asi najznámejšieho podniku v meste a to do Zlatnej Ribice, ktorá vyzerá tak, ako keby si niekto v antikvariáte otvoril bar. Človek nevie kam skôr sa pozerať a čo fotiť, obsluha milá a slivková rakija bola tiež dobrá.
Chceli sme pokračovať ďalej, ale vytipovaný bar Tesla, bol až príliš plný a zafajčený. Tak že zoberieme taxi, Grge zadelil že 5 euro, radšej sme šli na apartmán peši…asi 1km ako sme nakoniec zistili. Taxikári nikdy nesklamú.

Erárna zlatá rybka

V sobotu ráno sme sa vybrali na výlet do známeho Mostaru, kam opäť viedol kúsok diaľnice a potom divoká, ale veľmi pekná cesta plná tunelov a viaduktov pozdĺž arielovo modrastej rieky Neretva a jednokoľajnej železnice (nabudúce určite vlakom by to chcelo absolvovať). Okolo obeda sme dorazili do cieľa, tam nás privítali miestni malí cigáni, čo chceli umývať za každú cenu okná a keď človek nedal peniaze, tak z úst malého anjelika vypadli slová, za ktoré by sa ani belzebub nehanbil. Samozrejme, že ich rodičia posedávali a pofajčovali naokolo. Klasika.

Mostar a hlavne okolie “nového” starého mosta je zaslúžene pod UNESCO a je to tam veľmi fotogenické, najmä v kombinácii s blankytnou Neretvou. Lenže ako to býva, celé centrum človek prebehne za hodinku a okolo sú už len paneláky a rozstrieľané domy. Zistili sme aj druh fakt, že máloktorá reštaurácia má WC, takže kým chlapci si dávali parádne čevapčiči a pljeskavice, tak dievčatá naháňali WC 🙂

Tím Mostar

Času sme mali habadej a vydali sme sa smerom k moru na Makarsku. Po ceste sme si všimli odbočku na Medžugorie a neodolali sme. V strede mestečka sa týči kostol. Sv Jakuba pri ktorom je vonkajší oltár a tisícky miest na sedenie. Boli sme celkom prekvapení, lebo Veľká noc a nikoho nikde, len desiatky suvenír shopov s unudenými majiteľmi. Ale až pod kopcom, kde sa uskutočnilo zjavenie sme zistili kam všetci zmizli. Úzkymi uličkami sa predierali, cúvali a manévrovali pomedzi autá a autobusy. Rýchlo sme odparkovali a vybrali sa na kopec zjavenia. Tam už desiatky ľudí, najmä Talianov, ale často sme začuli aj slovenčinu. Hore na kopci je pekný výhľad na okolie, na modliacich, ale aj na odvážnych bosých jedincov, ktorí sa po ostrých skalách vyštverali až k soche Panny Márie. Sám som mal sem tam problém v turistických topánkach s hrubšou podrážkou, tak nechápem ako to niekedy tie 100kg tety dali bosé s palicou.
Medžugorie na mňa zanechalo celkom zmiešané pocity, na kopci to malo celkom zaujímavú atmosféru, ale teda dolu, keď ste šli okolo suvenírov s krížikmi, panenkami Máriami, fľaštičkami s hlinou, ružencami a penziónu Panna Maria, tak to bolo fakt čudné.

Na kopci kúsok nad Medžugorím

Prázdnou diaľnicou sme prefrčali za necelú hodinku až do chorvátskeho Gradacu, kde v marci skapal pes, ale aj tá prázdna Makarska riviéra za západu slnka má niečo do seba.

VIP Jadran

Nastal čas návratu do Sarajeva za tmy, opäť vyše troch hodín jazdy popri Neretve. Zastavili sme sa aj v super motoreste Zdrava Voda, na pol ceste medzi Mostarom  a Sarajevom, kde voda poháňa malé vodné mlyny, ktoré nad grilom točia čerstvú jahňacinu. Keď to porovnám s ponukou niektorých slovenských motorestov… 😀 Naspäť do Sarajeva sme dorazili až okolo desiatej a teda po pivku sme automaticky zalomili do postele.

Ráno trošku spŕchlo, ale kým sme sa vymotali už sme prechádzali slnečným centrom metropoly, kde sme tradične zadelili asi najlepší burek v meste a kávička pri ottomanskej fontáne Sebilj nás naštartovala do nedele, ktorú sme si vyhradili pre hlavné mesto. Prvou zastávkou bola Žltá pevnosť (kúsok od väčšej Bielej pevnosti, odkaľ je pekný výhľad na staré mesto a okolité cintoríny, ktorých je žiaľ neúrekom (na Sarajevo je vo všeobecnosti pekný výhľad asi zovšadiaľ, keďže je učupené v doline).

Tradičná kávička na ráno

Odtiaľ sme sa vydali k smutne preslávenej bobovej dráhe, ktorá leží v bývalom olympijskom stredisku na hore Trebević. Hore nás už čakala pekná nádielka snehu a príjemná prechádzka na čerstvom vzduchu. Bobová dráha je celkom zdevastovaná a pomaľovaná grafitmi, ale že keď nie je snehu, dá sa po nej spustiť bicyklami. Trošku adrenalínu.
Pri parkovisku stojí aj zaujímavý hotel Pino, ktorý trochu pripomína Rooms hotel v gruzínskom Kazbeku. Lenže nedeľa poobede, úplne plný a samozrejme riadne zafajčený.

Laser Vučko na bobovej dráhe

Z prírody opäť do mesta cez kúsok Republiky Srpskej (až priamo na mieste človek pochopí ako komplikovaná je Federácie Bosny a Hercegoviny + Republiky Srpskej), tentokrát na najvyšší mrakodrap na Balkáne – Avaz Twist Tower pri železničnej stanici. Za 50 centov super výhľad na novšiu časť Sarajeva, paneláky odkiaľ srbskí ostreľovači počas vojny strieľali do všetkého čo sa hýbalo. Zaujímavý pohľad je aj na neďaleké depo, kde už niekoľko rokov odpočívajú rýchlovlakové súpravy Talgo za cca 70 milónov Euro, ktoré nikdy neboli v prevádzke. Veď načo, keď maximálne šli 70-kou po miestnych koľajniciach (a to dokážu ísť 220 km/h).

Hlavná stanica a Avaz Twist Tower

Samotná železničná stanica je takisto zaujímavá, obrovská budova, kde okrem znudených paničiek za okienkom a pár barov s automatmi nič nie je. Peróny väčšinu dňa zívajú prázdnotou, tých 10 miestnych a jeden medzinárodný rýchlik do Záhrebu by obslúžila aj zastávka na poli.

Výhľad z Avazu na opustené Talgá

Po obede sme sa vydali zase kúsok ďalej od mesta, na miesto, kde vyviera rieka Bosna. Tam nás skasíroval na parkingu miestny mufti, ale miesto veľmi pekné, voda a jazierka čistučké, labute, kačice a kľud. Viem si predstaviť, že v lete to tam musí praskať vo švíkoch, panuje tu od vody stále príjemný chládok.

Príjemné miesto kúsok od mesta

Cestou naspäť sme neodolali lokálnemu modernému shoppingu, ale keďže globalizácia prišla aj tam, nič zaujímave, čo by sa nejak vymykalo ostatným nákupným centrám po celom svete.

Posledná večera v asi najlepšej čevabdžinice na okolí, jednoduché menu, čevapi parádne a teľacia šnicľa ešte lepšia. A ako nápoj šumienka 😀 (4o ako som teraz zistil, nič neznáme pre dovolenkárov v Chorvátsku)

Mastné bolo treba zaliať pivom a tak sme poctili svojou návštevou aj známu Pivnicu HS, veľkú piváreň z čias Monarchie, neďaleko mostu, kde Gavrilo Princip zastrelil cisára pána. Pivečko super, veď Sarajevský pivovar je za rohom, len obsluha spoznala čaro smartfónov a tak na všetko sa čakalo.

Pivnica HS

Pondelkové ráno žiadna šibačka, ale odchod domov. Raňajky za 1 euro (jogurt + mega burek) až v Zenici v nonstop pekárni a cez Osijek na maďarsko-chorvátske hranice. Tam nás čakal už starý známy žiletkový plot a hlavne kolóna áut ako v deväťdesiatych rokoch. Takto sme prišili o 90 minút života, ale aspoň maďarské diaľnice opäť potešili a okolo šiestej večer sme už boli v Bratislave. Rozlúčka na autobusovej stanici, tam už nás privítala cigánska tlupa, ale našťastie hneď šiel bus do TT. Človek nemusí ani na Balkán ísť, stačia aj Nivy 😀

Vitajte v Schengene

Tento roadtrip hodnotím veľmi pozitívne, chcelo by to ale asi tak o jeden-dva dni viac na Sarajevo. Ale určite sa sem plánujem ešte vrátiť, najmä v lete to musí byť paráda.

Bosna má veľký potenciál (príroda, jedlo, história), veľká škoda zbytočnej vojny, ktorá krajinu vrátila o 20-30 rokov dozadu, pevne dúfam, že diaľnicu čoskoro potiahnu až k Chorvátsku a miestne letisko privíta aj lowcostové aerolinky 🙂

Komentáre

0 komentárov k článku “Veľkonočný BalkánPridajte vlastný →

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.