Víkend v Paríži

 

Dlhšiu dobu som doma počúval, že by sa pani matku patrilo konečne zobrať do Paríža. Pred pár mesiacmi sa Vueling pochlapil peknými cenami leteniek z Prahy a Viedne, neváhal som a zarezervoval som dva kusy na prvý júnový víkend. Veď jún, skoro leto, to bude super počasie a pohoda.

Fast forward/rewind 3 týždne dozadu, všetko, čo sa mohlo pokaziť sa aj chcelo pokaziť – záplavy vo Francúzsku, štrajky železnice, metra a najmä dispečerov leteckej prevádzky, to všetko naplánované presne na prvý júnový víkend. Zázrakom sa ale štrajky odvolali a tak žiadny e-mail o zrušení letu sa nekonal a my sme vo štvrtok večer nastúpili do zmeškaného Regiojetu smer Bratislava. Tam nás už chytila nielen prvá búrka, ale skoro aj  revízor v trolejbuse na Nivy – lístky sme poctivo kúpili a aj cvakli (keďže som tentokrát poctivý syn), ale až tesne pred kontrolou zisťujem, že nová mašinka označila len jeden lístok. Našťastie jedna prichytená pani už nadávala holohlavému pánovi s ľadvinkou do hajzlov a drsní chlapci len letmo skontrolovali lístky ostatných pasažierov. S dobrým pocitom ušetrených 70 centov (príp. 50 euro) sme rýchlo vystúpili na autobusovej stanici.

Tesne pred odchodom prišla SMS, že WC nefunguje, tak sme sa preventívne pripravili, no žiaľbohu WC v buse do Prahy fungovalo a celú cestu ho aj došťané osadenstvo smelo využívalo. To by nebol problém, keby sme nesedeli tesne pred ním a dvere kadibúdky nevŕzgali ako na starej maštali.

 

Vždy poteší takáto kombo SMS

Okolo desiatej večer sme sa konečne dostavili na Florenc a vyklepaní z D1ky odrolovali kufrík do neďalekého hotelíka Aron, kde sme pri pozeraní správ o vytápaní Paríža so zmiešanými pocitmi zaspali.

V piatok ráno bol plán sa najesť a ešte sa prejsť centrom Prahy. Lenže lejak riadny, tak som znechutený po raňajkách šiel naspäť na izbu, ale kým som sa zbalil, slnko vykuklo. Takže hneď checkout, metrom na Mostík/ Můstek a pomalým tempom okolo Orloja cez Karlov most na metro Malostranská. Svet je malý, cestou dolu eskalátorom som stretol aj stúpajúceho Ondřeja, s ktorým sme presne pred rokom hostelovali v Soule.

Na letisku sme boli cca 2 hodiny pred odletom – tie sme zabili nákupom proviantu v Bille, nadýchali sa výparov na terase a už sme sedeli v A320ke Vueling. Prvýkrat som letel touto spoločnosťou, lowcost ako sa patrí, ale na parížskom letisku CDG sme boli načas. Lowcostový terminál 3 je trochu od ruky, treba asi tak 5 minút šľapať na stanicu automatizovaného vláčiku CDGVAL a odtiaľ na terminál 2F, kde ešte počkať na zmeškaný spoj Easybusu. V mikrobuse sme sa viezli len štyria, šofér bol prekvapivo Angličan a pri Louvri nás vyhodil okolo štvrtej. Múzeum bolo kvôli zvýšenej hladine Seiny zatvorené, tak sme si ho pozreli len zvonku a prešli sme sa okolo rieky, kde bolo asi najviac turistov fotiacich si blížiacu sa apokalypsu. Pred Notre Damme opäť milón ľudí, žiadny hrbáč, iba pár cigániek, rýchlo pár fotiek na pamiatku, metro a hor sa na hotel.

Hello my friend

Seina kulminuje

Nájsť ubytovanie v Paríži  v rozumnej lokalite a cene (blízko metra v zóne 1 a do 50-60 euro noc) je celkom fuška a aj keď náš hotel mal na booking.com hodnotenie viac ako 7.0 (čo je u mňa psychologická hranica pod ktorú nerád idem), vyzeral skôr ako zanedbaný internát. Ale čo už, na prespanie fajn, metro pod nosom a sociálne zariadenia čisté 🙂

Najkrajšie vstupy do metra v štýle art nouveau

Na izbe sme sa dali dokopy a vydali sa na Montmartre obkuknúť Sacre Coeur. Kopček sa zdal menší ako pred 15 rokmi, funikulár sme teda nezadotovali. Výhľad od katedrály parádny, lenže všade naokolo “heloumajfrendi”, ktorí sa neštítili človeka chytiť aj za rukáv, držať a vnucovať “gifts from Africa”. Keď sa už tretí opýtal otázku či chcem “gift from Africa” tak na moju odpoveď, že či “is it Ebola?”, mi dal pokoj. Poslednému som tiež hneď, ešte predtým ako ma oslovil, povedal že nič nechcem, ale to bol sekuriťák čo kontroloval obsah ruksakov pred chrámom. Len sa zasmial, asi sa mu to tu stáva často.

Výhľad zo Sacre Coeur fajn

Viac sme už prvý večer nestihli, uličkami Montmartru sme sa predrali pomedzi obchodmi so suvenírmi k metru, kde sa už naokolo hádali opití černosi o fľašku a ďalší zalievali svojimi hadicami okolité stromy a kríky. Paríž je naozaj najromantickejšie mesto.

Go big or go home, alebo Rusi žobrú vo veľkom štýle

Ráno supermarketové raňajky a vláčikom RER smer Víťazný oblúk. Ale keďže bolo celkom skoro, tak sme vystúpili až v La Defense. Tam nás turniket nechcel vypusiť (už sme boli mimo zóny platnosti lístka), ale našťastie niekto otvoril vchod pre vozíčkárov a s rachotom sme sa prešmykli. V sobotu ráno o deviatej vyzerá celá moderná štvrť s Archou (v rekonštrukcii) veľmi sureálne, ľudoprázdne, iba sem-tam sa vojaci s puškami poprechádzali ako pri čakaní na nával zombíkov. Spomenul som si v Decathlone na bizarné sídlisko, pred ktorým nás učiteľky varovali počas výletu v roku 2001, Google maps ho našli hneď a voilá, len 5 minút od Archy.

Ľudoprázdne

Jedná sa o zaujímavý projekt z konca 70. rokov s názvom Tours Aillaud (alebo aj Tours Nuages – Obláčikové veže). 18 rôzne vysokých budov s vyše 1600 bytmi a divokou brutalistickou architektúrou boli naplánované pre strednú vrstvu, ktorá pracovala v rodiacom sa finančnom centre Paríža. Lenže špeciality ako okná, ktoré sa nedali otvoriť, alebo izby bez okien bohatých príliš nenadchli a tak tu dnes bývajú najmä imigranti a chudobnejší. Možno pred 15 rokmi to bolo nebezpečné miesto (pred ktorým nás francúzštinárky pri rozchode varovali), ale počas tohtoročnej návštevy sa tam konal trh s detským oblečením, okolie krajšie ako ktorékoľvek slovenské sídlisko a aj tá architektúra má niečo do seba.

Obláčikové veže a detské ihrisko “Serpent”

RERom sme odfrčali naspäť do centra k Víťaznému oblúku, kde opäť asi milón turistov a nekonečný rad na lístky. Pohľad na Champs-Élysées pekný, pár fotiek a pomaly k Eiffelovke. Zaujali nás ceny jedla v 5* hoteloch v okolí, predjedlo za 50 euro, alebo viacchodové menu za 200 euro nebol problém, najmä pre Číňanov, ktorých sa tam motalo neúrekom.

Konečne sme sa dostali k highlightu Paríža – a to veži pána Eiffela, ktorú najprv chceli po Svetovej výstave rozmontovať, aby nešpatila mesto. Ako inak, ľudí 2 milóny, predavačov/vyrábačov suvenírov rovnako a rady na výťah kilometrové. Oddýchli sme na lavičke v parku, kde sa už všetko pripravovalo na otvorenie EURO 2016 a pozorovali ľudí.

Na toto čas nemáme

Povinná rodinná

Pomalým tempom popri kulminujúcej Seine a okolo Grand Palais sme sa dostali až k Veľkému kolesu na Place de La Concorde. Vo veľmi príjemných Záhrades des Tuileries sme odkväcli na pohodlných stoličkách pri jazierko-fontáne. Celkom zničení sme opäť pri Louvri zobrali metro na hotel, kde sme na dve hodiny upadli do kómy.

Po zobudení okolo ôsmej večer ma asi osvietilo a zistil som, že bývame neďaleko neslávne známeho klubu Bataclan, takže sme sa tam šli pozrieť. Všetko ohradené, pár kvetín a fotiaci sa turisti na mieste, kde zahynulo skoro 100 ľudí. Pietne.

Metrom sme sa vrátili na Trocadero, kde už stovky ľudí sediac na schodoch pozorovali nočnú Eiffelovku a treba uznať, že osvetlená má niečo do seba. A keď o desiatej ešte začali aj blikať svetielka, tak to vyzeralo super. Zopakovali sme si prechádzku popod vežu až k mostu Alma, kde sa zhodou náhod v tuneli s replikou pochodne zo Sochy slobody zabila princezná Diana. Nakoniec obligátne metrom na hotel a tma.

chillin

Hrátky s uzávierkou

Nedeľné ráno ešte rýchly nákup suvenírov v supermarkete a presun k Louvru, kde nás už čakal mikro-Easybus. Do odchodu sme mali ešte polhodku, tak sme sa trošku pomotali v ľudoprázdnych uliciach, kde sme boli len my a pár zmätených ázijských turistov. V čase odchodu nás privítal opäť šofér z Anglicka, ktorý vyzeral, že ešte nejaké to promile po sobotnej párty má a ako VIP sme sa o 40 minút objavili na letisku.  Easybus touto jazdou zarobil 4 eurá pred zdanením, viezli sme len my dvaja a šofér.

Au revoir

Do odletu opäť vyše dvoch hodín, tak sme sa aspoň povozili CDGVALom, preskúmali zaujímavý oldschoool terminál 1, stihol som stratiť a o 20 minút znovu nájsť môj fotoaparát (klasicky zmätok na kontrole) a s polhodinovým meškaním sme v polospánku vzlietli za bubnovania dažďa smer Viedeň.

Vďaka meškaniu sme nestihli Slovak Lines bus zo Schwechatu do Bratislavy, aj Regiojet musel zdrhnúť asi tak 10 sekúnd pred koncom nášho behu cez celé letisko, tak sme si počkali na ďalší. Slovak Lines investovali do nových Neoplanov, audio/video , klíma, voda, všetko super, až na jedno a to najdôležitejšie – miesta menej ako vo Wizzair. Žiaľ, taký je trend = viac zábavky, ale menej miesta.

Paríž nesklamal, ani nenadchol (mamu našťastie áno:)), bolo to veľmi zaujímavé navštíviť mesto po 15 rokoch a vidieť miesta, kde som behal s kinofilmovou automatickou Minoltou  (zásluha za birmovku :D) a fotil svoje prvé fotky. Veľké šťastie, že sa nekonali štrajky, Seina sa nevyliala a aj to počasie sa umúdrilo – veď pršalo len ráno v Prahe a na letisku pri odlete. Jediná škoda, že tie fotky so sivou oblohou nevyzerajú tak dobre 😀
Ale žiaľ ako každé známejšie mesto (po Londýne najnavštevovanejšia metropola v Európe), aj Paríž trpí neduhami ako veľkým počtom turistov (nečakane :D), rôznymi vyrábačmi, drahotou a takou tou stratou autenticity. Preto sa mi asi najviac páčila opäť ľudoprázdna La Défense, zaujímavé Obláčikové veže a trčiaca Eiffelovka spoza prázdných uličiek neďaleko mosta Alma. A znovu sa mi potvrdilo (naposledy počas 10 hodinovej návštevy Londýna), že ak človek nenavštevuje múzeá a má dobrý plán cesty, tak svižným tempom, ale stále v kľude obzrie všetky hlavné pamiatky aj väčšieho mesta.

Komentáre

0 komentárov k článku “Víkend v ParížiPridajte vlastný →

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *