Víkendový Balkan beat

Keď sa minulý rok objavila v éteri informácia o tom, že Wizzair začne lietať z Bratislavy do Skopje, vedel som, že tú linku využijem viac než len raz. Balkán je spolu s krajinami ex-ZSSR mojou najobľúbenejšou časťou zemegule, a tak pár mesiacov po výlete do Albánska sme už sociálnym autobusom č. 61 hrkotali na bratislavské letisko.

Toalety tejto “brány na Slovensko” už v túto pokročilú večernú hodinu  dosahovali balkánsky štandard a radšej sme rýchlo šli na kontrolu. Za ňou našťastie stále ponúkajú v trafike asi najlacnejšie pivo bez duty free prirážky, ktoré pomohlo zabudnúť na počiatočné zážitky.

Po asi 20 minútovom meškaní, keď sa už v mimoschengenskej časti nedalo pomaly dýchať sme úspešne nasadli do lietadla, samozrejme s jedným batoľatom vedľa a druhým kojencom cez sedačku. Dobre sme sa zabavili na staršom slizkom pánovi z Rakúska, ktorý za každú cenu chcel na sedačku pri okienku, ktorú si neviem načo na letný let priplatil. Vyhnal mladého zmäteného muža a ten si radšej presadol aj do vedľajšieho radu. Pri Fritzlovi Juniorovi celú cestu plakalo malé bábä, ale aspoň si užil výhľady na čiernočiernu tmu.

Na letisku v Skopje nás už čakal taxikár Borče z Hostela 42, ktorý sa ale asi trošku prepočítal a do jeho Mercedesu nás nasúkal piatich (+ vodič). Pridal sa k nám ešte párik zo Slovenska, ktori bol na Balkáne po prvý krát a ešte asi nechápali, že tento regióne je “no problem”, takže celú cestu boli trochu rozpačití. Keď som im poradil, že nech idú aj do Kosova na výlet, tak zdvorilo odmietli.

Po divokej jazde nás na hosteli čakal už majiteľ, týpek Goran, ktorý nás poslal do nového ubytka a to apartmánu v bytovke kúsok od centra. Veľmi dobrý deal. Dali sme sa trošku dokopy a vyrazili do nočného mesta. Skopje je stále rozostavané, progres oproti máju skoro žiadny, pribudlo pár fejkových antických stĺpov, ale nič viac. O polnoci sme na námestí rozumne zadelili horúci burek a vybrali sa schladiť rozleptané vnútornosti na pivný festival. 

Nebezpečná rýchlosť 3: Skopje

Na hradbách nad mestom nás už čakali tisíce ľudí, trochu bordelu, riadna hudobná produkcia a desiatky stánkov s jedlom a pivom. Na tieto pivné festivaly máme šťastie, pred pár rokmi sme takto prišli do rozjarenej Prištiny. Obehli sme celý areál popozerali miestnu omladinu a vypočuli najnovšie balkánske beaty. Z jednej strany ľudovky, z druhej hardbass, ale nikomu to nevadilo. Pivové fľaše a plastové poháre sa hádzali do vykopaných jám a tancovalo sa o dušu. Odchádzali sme o druhej ráno, ale nezdalo sa, že párty končí.

Kvalitne sa kalilo na Kale

Ráno nás okrem sušáku zobudilo aj teplo v byte, tak sme sa radšej presunuli do centrály Hostelu 42. Tam nás už čakal pofajčujúci taxikár Borče a za 7 euro nás zobral pár kilometrov za mesto, kde sa nachádza klenot medzi rekreačnými oblasťami – kaňon Matka na rieke Treska. Je to až na neuverenie, že kúsok od toho divokého Skopje je takáto oáza pokoja, len voda, skaly, stromy a traja retardi na kajakoch. Posilnení úspechom bratrancov Škantárovcov sme aj my pádlovali o 106, na prvýkrát to nebolo zlé, myslím, že ešte pár návštev Skopje a prirobený motorček a môžme smelo súťažiť 😀

Expedícia Treska

Cestou naspäť som najprv nastúpil do zlého taxíku, až prekvapený výraz trojzubého vodiča ma vyhnal z auta, ale nakoniec sme sa po pár SMS opäť viezli s Borčem smerom na Vodno – horu, ktorá sa týči nad mestom.
Žiaľ cestu práve dávali dokopy a tak sme sa na polceste zastavili pri riadnom rezorte s názvom Makedonske Selo, ktoré skolaudovali len v júni tohto roku. V podstate je to malá dedinka vybudovaná v tradičnom štýle s rôznymi obchodíkmi, ubytovaním a hlavne veľmi peknou reštauráciou s výhľadom na mesto. Čo dodať, takú pljeskavicu som ešte nemal, vínko super a obsluha na jednotku. A to všetko za cenu väčšieho šalátu v centre Bratislavy.

Makedonsko Selo na úrovni

Dobre natlačení sme sa presunuli na hostel, vyzdvihli bagáž a zaplatili poslednú cestu Borčemu na dystopickú stanicu. Myslím, že na nás bude iba v dobrom spomínať 🙂

V Macedónsku je železničná doprava skôr okrajová záležitosť a tak to aj vyzerá. Niekoľko nových vlakov premáva len okolo hlavného mesta, ale na nás čakala stará, rozbitá, sovietska mašina známa najmä z východných krajín.  Pár minút pred piatou sa pomaly rozbehla a my s ňou. Interiér asi posledných 20 rokov len zametajú, vodu a saponát videl naposledy za Tita. Fotky WC mám, ale tie tu radšej neuverejním 😀
Pri každom brzdení sme cítili spálené brzdy a najväčší bonus bol, že dvere do vagóna sa nedali zatvoriť a tak sa dalo pekne sedieť na schodíkoch a užívať si cestu s vetrom vo vlasoch a kto fajčil tak aj s cigou v ústach.

No problem

Cesta ubiehala pomaly, krajina malebná, ale prázdna. Raz sme dokonca zbadali aj pri trati v strede ničoho chillovať cigánsku rodinku. Až  neskôr sme pochopili, že ideme po balkánskej trase a família bola Ahmedova, na ceste do Nemecka.

Nerád by som šľapal popri trati

Do nočnej Gevgelije sme dorazili s meškaním, prešli sa ponurými uličkami a ubytovali sa v peknom rodinnom dome so záhradkou v tichej uličke. Teta hostiteľka sa čudovala, že nejdeme za utečencami do neďalekého tábora na hraniciach s Gréckom ako jej ostatní hostia. Na jej odporúčanie sme navštívili fajn reštauráciu, kde sme ukončili sobotný večer.

V nedeľu ráno sme sa vybrali už za svetla na prieskum mestečka. Okrem pár kasín, herní a malej pešej zóny nič zvláštneho (vždy som si myslel, že Gevgelija bude ako vystrihnutá z divokého západu/východu) a po raňajkách sme sa presunuli na autobusovú stanicu. Tam sme zistili, že bus k jazeru Dojran ide až o dve hodiny a tak sme sa prvého taxikára spýtali, že koľko by stála táto 30km cesta – za 13 euro sme neváhali a naskočili Goranovi do starého Oplu.

Celú cestu niečo kecal, tak sme sa dozvedeli, že za Juhoslávie bolo super, pred rokom tu vybuchla nelegálna plnička plynových fliaš, že biznis je slabý, pred rokom 10x otočil s utečencami Macedónsko, keď ich vozil priamo na srbské hranice…ponúkol nás chorvátskymi cigaretami…cesta ubehla rýchlo.

Okolo desiatej sme dorazili do cieľa – jazero Dojran je tretie najväčšie v krajine, ale žiaľ trošku sinicové. Našťastie hotelový bazénik priamo pri brehu je bezplatný a pre istotu sme zakotvili tam. Pár piviek v plážovom bare, do toho lounge muzička, slnko, čerstvý vzduch – ako povedal Goran “Macedonia – it’s not Hawaii, it’s not Bahamas, but it’s OK!” A teda mal pravdu.

Dojran

Prevetrali sme aj vodný bicykel, nakoniec ani voda v jazere nebola najhoršia, ale teda od Ohridského jazera to malo ďaleko. Spolu s Grékmi, ktorí cez hranicu chodia na lacné cigarety a benzín, sme sa posilnili dobre mastnou pljeskavicou. Pri platbe kartou mladý brigádnik trošku zmätkoval, ponúkol mi do ruky terminál, naťukal som si sumu a aj sám zaplatil. Self service 🙂 Po olovrante sme opäť zaspali na lehátku pri bazéne.

Autobus do Gevgelije mal odchod o piatej, ale na parkovisku sme zbadali vyfajčujúceho Gorana. Bus sme nechali odísť a zobrali sme Goranovau káru aj cestou naspäť, keď tam už tých 7 hodín (na nás) čakal. Po mojej prosbe nás zaviezol aj k utečeneckému táboru kúsok za Gevgelijou, ale celý bol nejaký nesvoj a radšej sme odtiaľ rýchlo zdrhli.

Goran a jeho transbalkan express


V pondelok ráno sme sa vybrali do Solúnu. Vlak z Gevgelije zrušili v deň nášho príchodu a museli sme pre to zobrať bus. Čakanie na meškajúci spoj sme si krátili pozorovaním miestneho village-idiota, ktorý vyzeral ako Plavčan skrížený so Suchánkom a zametal nástupištia hlava-nehlava. Takisto sme “pozitívne” zhodnotili policajnú misiu českých príslušníkov na ochranu macedónských hraníc, ktorí sa v priebehu 10 minút na stanici autami otočili asi 10-krát. Nenápadne. Na ich obranu treba povedať, že ani ich kolegovia z Rakúska a Srbska konali podobne. Slováci mali základňu pri Dojrane, tak tí asi sa kúpali.

Inkognito

Popri všetkom sa stanicou niesla dobrá hudbička:

Bus do Solúnu bol celkom plný a obsadený rôznymi národnosťami. Jediná smola bola, že spolusediacemu Japoncovi sa pravdepodbne v noci vykakala mačka do úst a indická turistka asi šliapala peši z domoviny. No veľmi príjemné. Ku komfortu nepridávalo ani dlhšie čakanie na gréckej strane, kde si všetci krátili čas pofajčovaním. Aspoň som mohol obdivovať krásny ostnatý plot v kopcoch a nápisy na rozpadnutých gréckych búdach typu: NO ONE IS ILLEGAL a pod. Poviem vám, vizuálne som veľký rozdiel medzi Macedónskom a Gréckom v tejto časti krajiny nepostrehol.

Na pomedzí dvoch Macedónií

Solún nás privítal riadnym výpekom, 30 stupňov a viac a nepomáhali tomu ani rozpálené ulice a rozkopané metro vo výstavbe. Pomaly sme sa predrali hlučným bulvárom až k nášmu jednohviezdičkovému ubytovaniu. Grécko už je iný Balkán, takže lowcost si vybral svoju obeť. Našťastie nič strašné ako v Paríži sa neopakovalo a tak po rýchlom checkine sme už pomaly smerovali k neďalekému prístavu. Načo sa pražiť v meste obzeraním pamiatok, keď sa dá ísť k moru. Do odchodu trajektu na pláž sme mali ešte asi hodinku, tak sme zakotvili v posh bare na mieste bývalých skladov. Kríza-nekríza, Gréci sŕkali trojeurové kávičky a šrotovali 10 eurové šalátiky ako keby sa im na to niekto zložil 🙂

Grécke slnko neodpúšťa

O druhej sa kapitán na mostíku vyteperil z postele, dofajčil cigaretu a presunul sa ku kormidlu. Po hodinke naozaj príjemnej až skoro vyhliadkovej plavby sme vystúpili na betónovom móle pri pláži Perea.
Pláž sama o sebe celkom tragická, pár metrov piesku, špačky a pri prezliekárni vložka, ale voda exkluzívna – priezračná, bez odpadkov a breh sa veľmi pozvoľne zvažoval. Dokonca aj sprcha fungovala. Opäť sme sa len vyvalili a čľapkali sa s pivom. Začiatok pracovného týždňa na jednotku.

Pláž v Perea

Pohodička na móle

So západom slnka sme odplávali naspäť do mesta a prešli si dlhú promenádu až k hlavnej atrakcii – Bielej veži. Cestu nám lemovali štýlové bary a opäť nič nenasvedčovalo tomu, že krajina je v nejakej kríze:) Biela veža je veža, nič špeciálne, ak by bola napr. súčasťou hradu, tak by si ju ani nikto nevšimol. Nielen pobrežie, ale celé mesto žilo ako sa patrí, všade kopec ľudí a našli sme asi najlepšie souvlaki. Majú sa naši “gyrosári” ešte čo učiť.

Oceľové žirafy

Hnedá Biela veža

Na ubytko sme sa vrátili celkom skoro, keďže nás čakala neľahká úloha a to nastaviť budík na 3:50 ráno. Po poloprebdenej noci (ulica hučala nonstop) sme sa pred pol piatou ráno vyteperili na ulicu, kde už aj začalo pršať. Hlavne nás prekvapilo, že o tomto čase boli otvorené pekárne a kaviarne, tak sme neváhali a kúpili si hneď letiskový proviant.

Nonstop

Po pár minutách dorazil aj letiskový bus a vydali sme sa na cestu. Trošku som bol nesvoj, keďže sme mohli ísť pre istotu aj skorším busom, ale vodič sa v túto dennú dobu nejak “nesral” a pretel aspoň 5 križovatiek na červenú.

Solúnske letisko je postaršieho dáta, menšieho vzrastu a pár minút po príchode sme už boli za kontrolou. A to sme ešte púšťali nejakých zmätených gréckych cestujúcich, ktorí už nestíhali let. Hlavne, že sme ich videli ako si vyfajčujú a popíjajú kávičku pred terminálom. Maňana.

Ktovie ako to naozaj bolo

Let do Atén prebehol rýchlo, tranzit ešte rýchlejšie, ale meškanie 40 minút si nás počkalo. Ešteže tam bola nervózna grécka babka, ktorá kričala na pracovníkov gejtu a plieskala po pultíku. Škoda, že sme jej nerozumeli, keďže po nej začali kričať aj iní pasažieri.

Na Schwechat sme dorazili o desiatej, rýchly nákup v SPAR-e a na zastávke už čakal bus do Bratislavy. Ázijským turistom sa asi nepáčil slovanský autobusár, tak si sami vytiahli batožinu z kufra autobusu a odišli preč. Ten si to ani nevšimol. A po ceste sa už len rozpršalo a to bolo jasné znamenie, že sme doma 🙂

Čo na záver dodať? Macedónsko je super a nech len tá linka z Bratislavy dlho vydrží. Solún ma podobne ako Atény príliš neočaril, ale nebolo to najhoršie. Asi to Grécko je fakt skôr o tom vidieku a ostrovoch. Na budúci mesiac mu dám znovu šancu, tentokrát na Kréte.

Komentáre

0 komentárov k článku “Víkendový Balkan beatPridajte vlastný →

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.