Za tučniakmi na koniec sveta

Ako to už býva, pred pár mesiacmi sa objavila na nete informácia o chybnom tarife, tak som dlho neváhal, zopár telefonátov a nažhavená kreditka vykonali rýchly proces. V nedeľu 31.januára pred šiestou hodinou ráno sme už vyrážali s nezrušenými letenkami z Trnavy smerom na milánske letisko.

Cesta Touranom prebiehala OK, len počasie nám nejak neprialo a tak namiesto prehliadky Salzburgu, sme rýchlo pokračovali do Talianska. Teda rýchlo sme chceli pokračovať, lenže Schengen trošku zlyhal, Nemci hľadali džihádistov schovaných v strešných boxoch a dokázali v roku 2016 vytvoriť kolónu na hraniciach v dĺžke 8km.

   pauza pri nemeckom Chiemsee (tak ako tie bumbajky z burzy 90. rokov)

 

Willkommenskultur v praxi

Ale kedže času sme mali kopec, onedlho sme už prefrčali Innsbruckom, kde sme natankovali poslednú lacnú naftu (aj keď pri súčasných cenách palív sú aj tie talianske prijateľné). Cez Brennerský priesmyk sme sa dostali do Talianska, kde už aj slnko vykuklo. Nasledovala luxusná vyhliadková jazda okolo Lago di Garda v hmle, ktoré sa viac podobalo na more a večer sme už tlačili pizzu v malej tratórii v Sirmione, kde sme sa ubytovali v peknom podkrovnom apartmáne za cca 15 euro na osobu.

V pondelok ráno sme ešte obkukli miestny trh, ktorý najprv nevyzeral vábne, polovica predajcov pochádzala z Ázie. Našťastie sa našli stánky s mäsiarstvom a syrmi, takže sme sa dobre natlačili “proščútom” a buffalo mozzarellou pri neďalekom zámku Scaliger. Samozrejme ako raňajkový nápoj nesmel chýbať šumivý vínny mok, tzv. frizzante .

Pomaly sme sa presunuli Lombardiou až k Lago di Como, kde sme otestovali motor a najmä brzdy výstupom na vyhliadku v Brunate, odkiaľ je super výhľad na Como, švajčiarske Alpy a objavil sa aj 200km vzdielný Matternhorn.

Výhľad z Brunate

Po riadne mastných cestovinách a super kávičke v Como sme sa vydali k parkingu pri letisku Malpensa, kde sme mali zarezervované miesto. Tam nám ale povedali lámanou angličtinou, že parkovisko práve prerábajú (hlavne, že tam bolo odparkovaných 500 áut a kopec voľného miesta, tak neviem) a poslali nás na iné. Tam našťastie všetko prebehlo OK a po 12 hodinách cesty sme sa stretli na Malpense s Vladom a Dinči, ktorí sa do Milána dopravili vlakom.

Na letisku to samozrejme vyzeralo tak ako som si myslel, kopec Slovákov, Poliakov a Čechov, rôzne typy, ktoré mali jediný cieľ – Južnú Ameriku.
Najlepšia bola ale česká rodinka, ktorá neodolala lacnej letenke a tak na 40 hodinovú cestu zobrali dieťa, čo sa im vyliahlo asi pred týždňom (spolu s dvomi ledva školopovinnými deťmi). Verím, že si to naozaj užili…a aj fontanelka a malé ušné bubienky.

Po chvíli obšmietania pri checkine sa ma pracovníčka letiska zvláštnou slovenčinou opýtala, že či sme zo Slovenska. Vysvitlo, že pani Monika je dcérou emigrantov, narodila sa slovenskej mame a talianskemu otcovi v Michalovicach, ale po narodení utiekli do Brazílie a nikdy na Slovensku nežila. Slovenčinu sa naučila ako samouk a teraz pracuje v Miláne pre Alitaliu. Zaujímavé osudy.

Monika & Monika

Na 12 hodinovú cestu sa bolo treba pripraviť, tak sme v duty free ešte nakúpili Bacardi, ktorá sa nám počas letu stala osudnou – stewardi nám ju chceli zobrať po tom, ako som príliš často chodil pre kolu do zákulisia:D Let novou 787čkou prebiehal v pohode, len žiaľ trošku málo miesta.

Ráno nás už čakal parádny východ slnka na letisku v Sao Paolo. Keďže sme mali len 6 hodín na prestup, ani sme neriešili nejaký krátky výlet do favely a radšej si užili sedačky a nulovú angličtinu na predraženom termináli (aspoň Vlado s Dinči išli do Sao Paola, keďže oni pokračovali neskoršie, ale tiež ich nadšenie z metropoly rýchlo prešlo). Pred odletom nás ešte v lietadle dobre postriekali nejakým zabijakom Zika vírusu, ktorý smrdel ako impregnačný spej a smelo sme vzlietli smerom na juh.

Ráno v Brazílii

Nekonečný megalopolis Sao Paolo

V Buenos Aires sme sa objavili okolo druhej poobede, narozdiel od Sao Paola sme pristáli na vedľajšom letisku AEP, ktoré sa nachádza hneď vedľa veľkej toxickej stoky menom Rio De La Plata a je kúsok od centra. Najprv som si myslel, že všetko pôjde ľahko, ale kým sme konečne zamenili nejakú hotovosť (bankomaty nejak nefungovali ani domácim) a odložili si batožinu (úschovňa na parkovisku, pre vás musí prísť pracovník SBS  k informáciám), tak už boli pomaly aj štyri hodiny.

V Buenos Aires nás privítalo pekných 30 stupňov a jasná obloha. Aj keď mesto je dosť rozľahlé, centrum je celkom kompaktné a taxíky za prijateľné ceny. Začali sme na miestnej “obchodnej” ulici Florida, kde nás okrem najšpatnejšieho tango páru na každom rohu otravovali aj pochybní nadháňači zmenární. Rýchlo sme túto nekonečnú ulicu prebehli a radšej dali oddych v tichom parku plnom papagájov za Plaza de Mayo (kde bol dav a  stále niekto protestoval, najčastejšie za Milagros, ale divoký anjel to nebol)
Zoznámili sme sa aj s rýchlosťou argentínskej obsluhy, keď v miestnom poloprádznom fastfoode sme čakali na jedlo asi 15 minút  a nad platobným terminálom maturovalo 5 predavačiek.

Dirty Dancing

Cez milión holubov, obrovské fikusy (hrúbka kmeňa taká, že by sa sekvoja hanbila), sme sa cez najširšiu ulicu na svete presunuli ku kongresu a odtiaľ taxíkom k cintorínu, kde je pochovaná aj Evita. Ten bol zatvorený, ale aspoň tam je parádny park, kde sa dá len tak pozorovať psy rôznych rás (a majiteľov takisto). Všimli sme si, že v Buenos Aires na večer strašne veľa ľudí športuje. Či už behá samostatne, alebo cvičí v parkoch skupinovo. Tie stejky treba nejak spáliť.

9 de Julio Ave

Papa odporúča

Buenos Aires zanechalo na nás pekný dojem, ale teda ak by ma tam niekto vysadil, že neviem kde som, tak mám pocit, že som v Španielsku, veľmi civilizované a európske, čomu sa netreba čudovať, keďže 80% Argentínčanov má predkov z Európy.

Večer sme sa opäť stretli všetci pohromade na letisku, pred letiskom sa občerstvili v sujednom zo super stánkov a rozložili na asociálov deky na dlážke. Chceli sme si trošku pospať do odletu v skorých ranných hodinách. Aj sa celkom dobre spalo, kým sa neobjavil pri deke Viktor – Viktor bol šváb. A mal kamarátov.

Gringos okupujú departures

Takže poloprebdenú noc sme dospali až na poslednom lete v stredu ráno smerom na koniec sveta – metropoly Ohňovej zeme – Ushuaia.

V cieli našej cesty, najjužnejšom väčšom meste na svete, nás privítal riadny lejak. Premočení sme prišli na hostel, kde nám oznámili, že ešte pár hodín sa musíme pomotať, lebo checkin začína až poobede.
Tak sme sa vybrali na ich odporúčanie, do celkom na naše pomery predraženého, Café Banana, ale raňajkovať sa už patrilo, v lietadle nám žiaľ dali už len nejaké biedne sušienky.

Lada na úplnom juhu

Do prísneho hostela, kde sa bolo treba vyzúvať a telefóny nabíjať mimo izby (2x mali požiar) sme sa vrátili na obed a našťastie sme už mali izbu pripravenú. Povinná sprcha po dvoch dňoch prišla veľmi vhod, pár hodín oddych v posteli (aj keď dvojposchodovej, ale lepšie ako economy class v lietadle), medzitým sa vypršalo a večer sme už dali povinnú foto na konci sveta a naložili prvý stejk v peknom podniku El Vagon.

Povinná skupinová foto

Vo štvrtok ráno sme sa zobudili do pekného slnečného dňa a po výmene peňazí v miestnej reštaurácii sme sa mikrobusom vybrali do neďalekého národného parku Tierra Del Fuego. Národný park je vzdialený len 20km od Ushuaie, ale za transfer si kartel pýta cca 20 euro (300 pesos). K tomu ešte vstupné do parku samostatného ďalších 170 pesos, no nie je to žiadna Pezinská baba. Našťastie mikrobusy chodia naspäť z parku každé dve hodiny z rôznych miest, tak aspoň je to celkom flexibilné.

Ráno v prístave

Národný park je celkom veľký, ale keďže sme nemali až tak veľa času, vybrali sme sa k poslednej pošte v Argentíne pri pobreží a pekným 8km dlhým, prímorským chodníčkom sme si užívali výhľady na kanál Beagle a hory v Chile.
Cez rôzne potôčiky a rašeliniská sme sa dostali až k Laguna Negra, kde sme sa rozdelili a pokračovali sme až na koniec panamerickej magistrály v Bahia Laptaia. Tam romanticky miestny zálesák brnkal na gitarke, tak sme mali k vyzutým botám aspoň umelecký zážitok 😀
Medzitým sme chceli prebehnúť do Chile, ale mäkká pôda vzbudzovala obavy.

Posledná pošta

Kanál Beagle a Chile v pozadí

Strážci Lapataie

Chile pár stoviek metrov

Na konci panamerickej magistrály

Cestou sme postretávali rôzne tvory, najmä všelijaké vtáctvo a líšky. V parku a všade naokolo sa nachádzajú obrovské bobrie hrádze, ale žiadneho sme za celý čas nevideli. Bobry sa tam dostali pred 70 rokmi z Kanady, lokálni podnikavci chceli obchodovať s ich kožušinami. Ale ako to býva, bez prirodzených predátorov sa 50 bobrom až príliš zadarilo a teraz sa ich počet odhaduje na 100-200 tisíc a miestnu krajinu radikálne zmenili. Ale teda schovávajú sa cez deň na jednotku.

Po 30km šliapania sme sa celkom vyčerpaní dostavili do miestneho infocentra, ktoré bolo samozrejme už zatvorené a tak sme v neďalekom kempe aspoň predražené nápoje zakúpili a počkali na bus. Ten nás zaviezol priamo do náručia kamošov, ktorí odišli skôr a hneď sme museli zadeliť ďalší stejk.

V piatok sme sa rozhodli trošku preskúmať Ushuaiu, vybrali sme sa v riadnom vetre k miestnemu aeroklubu, odkiaľ je pekný výhľad na celé mesto a prístav, kde už kotvila 300 metrová Costa Luminosa. Našťastie nepotopená.
Galisovci neodolali a dali si vyhliadkový let nad Ushuaiov a okolím a my sme zatiaľ pozorovali ako nám červenejú nosy. Ozónová vrstva je na juhu fakt slabá.

Vzduchoplavci

Ushuaia

Costa Luminosa

Poobede sme zobrali taxík k úpätiu miestnej hory, odkiaľ nepremáva už 4 roky lanovka k ľadovcu Martial. Tak aspoň polovica skupiny, ktorá nebola až tak rozbitá po národnom parku to vyšľapala až k mini ľadovcu. A jediné čo sa dalo logicky urobiť, bolo spustiť sa po zadku dole pár desiatok metrov. Prežili sme a aj nohavice.  Na izbe ešte tú domovinu a nejaké bacardi, najmä dievčatá ešte chceli ísť niekam žiť, ale miestna disco našťastie (pre všetky strany) bola zatvorená:D

Dole z ľadovca jedine po zadku

Víkend sa začal najlepšie ako mohol a to výletom za tučniakmi na Isla Martillo. Ako správni turisti sme nacupkali do pristaveného autobusu a parádnou krajinou sme sa po cca 2 hodinách dopravili až na Estanica Harberton. Ranč mal to šťastie, že v 70-rokoch sa tam objavila kolónia tučniakov dvojpásych (skôr známych ako magelanských). V 90. rokoch po tuhej zime vymrzol všetok dobytok a tak odtvtedy sa namiesto strihania oviec venujú predraženým návštevám kolónie tučniakov.

Rodinná

Meditácia

Pingu

Časť z 20 tisícovej kolónie

Operné árie

Kadibúda na kraji sveta

Inak výlet zorganizovaný na jednotku, hodina medzi 20 000 tučniakmi je zážitok na celý život. Tučniaci sa neboja, behajú, stoja, plávajú, spievajú, padajú, zahrabávajú sa, no veselý je pohľad na ne.

Samotný ranč je tiež veľmi pekné miesto, dokonca je tam aj malé múzeum, kde si človek môže prezrieť kostry rôznych vyplavených rýb a veľrýb. Dokonca sa dá nazrieť aj do zákulisia výskumu, takže to nie je to také to múzeum so zaprášenými črepinami hrncov z 18. storočia.

Fúka tu dosť

Po úspešnom výlete sme dali chill na hosteli, kde sme objavili gril a miestny šéfkuchár s pôvodom zo Šintavy – El Galis nám pripravil parádne stejky. K tomu zopár fliaš Bacardi a Havany a veselo bolo až do noci.

Grilmajster

Tak posledný celý deň sme sa vymotali z hostela až poobede, nebolo sa kam ponáhľať, slnko zapadalo až pred desiatou večer a cieľ nedeľnej cesty bola neďaleká Laguna Esmeralda. 
S teplým izraelským párikom (ktorý sa neúspešne pokúšal komunikovať s vodičom vanu) a hlučnou skupinkou ďalších backpackerov sme sa dostavili k “tajnému” vstupu do lesa. Tajný pre to, lebo nevedie cez hlavný vstup, kde by sme inak zaplatili vstupné do parku.

Túra k Esmeralde je oddychová, les sa strieda s rašeliniskami, bobrími hrádzami a peknými výhľadmi na okolité hory. Po cca 2 hodinách už oddychujeme v “mŕtvych” lesoch za lagúnou, ktoré sú opäť popretkávané bobrími hrádzami (opäť žiadne bobry naokolo). Príroda pekná, voda modrá, fajn záver výletu.

V okolí lagúny

Bobrie hrádze sú všade

Čistá, ale nekúpateľná

Večer sme ešte chceli navštíviť náš obľúbený El Vagon, ale v nedeľu majú zatvorené. Však načo by boli otvorení v sezóne aj cez víkend. Tak naslepo sme šli do Keno’s, ale teda kvalita stejkov veľmi nepresvedčila. A ani účet nepotešil.

V pondelok ráno  úspešne pobalení sme sa taxíkmi vybrali na letisko. Tam sme stretli aj známeho českého “bručouna”, s ktorým sme leteli aj do Kórei. Ten si samozrejme na letisko odšľapal a potom robil hanbu v Sao Paolo, kde vypil polovicu duty free (niežeby sme my netlačili posledné paštéty s rajčinou ešte v lietadle do Buenos Aires…).

V Buenos Aires sme ešte na pár minút vybehli von z letiska, dali si super fastfood Los Amigos pri Rio De La Plata a využili ochutnávky duty free, kde nikto nestál, len tam bola položená 50 eurová fľaša vodky/brandy/whiskey a plastové poháriky.

Viktor sa nás už na AEP nedožil

V podobnom duchu sa niesla aj návšteva letiska Sao Paolo, kde sme asi na hodinku vyšli pred letisko sa nadýchať vzduchu (a ako bonus aj pečiatka do pasu a pár komárov). V Sao Paolo sme boli radi, že sme sa dostali do lietadla, keďže český spolucestujúci bol až príliš nadšený z alkoholu v duty free a odľahlo nám, keď sme zistili, že sedí o 20 radov ďalej ako my.

Self service v GRU

Najlepšia ale počas letu bola teta, ktorá predstierala, že je jej zle a že musí ísť do business class, keďže tam sa dalo aj ležať. Najprv ju stewardi zobrali k sebe dozadu, čo sa jej príliš nepáčilo, ale jej divadlo sa asi vydarilo a ráno už spokojná, zdravá a oddýchnutá vyšla z biznisu pre svoje veci, ktoré mala v economy.  Kto umí ten umí.

Vyzdvihnutie auta prebiehalo klasicky po taliansky, najprv nás zobrali na zlé parkovisko, ale nakoniec všetko ok. 24 euro za 10 dní nezaplatím ani v Trnave…

Po 5 nociach v hosteli a jednej v lietadle, náš apartmán v Bergame skôr pripomínal kaštieľ. Veľké izby v budove zo 16. storočia priamo v centre, milý hostiteľ a trošku slabšia elektroinštalácia (3x som nahadzoval poistky). Keďže lialo ako z krhly, tak sme celý večer doslovne prežrali a prepili v neďalekej tratórii. Ešte teraz som asi zalepený od limončela a hlavne melončela 😀

Ráno odchod, východ slnka na Bergamom zo stanice funikuláru, rýchlo ešte pozrieť talianske Dolomiti a cez Klagenfurt na Slovensko so zastávkou na Zlatých pieskoch, kde sme bratislavskej časti skupiny odovzdali batožinu (leteli z Bergama priamo do BA).

Ranné Bergamo

Dolomiti

Výlet vyšiel super, počasie v Argentíne na jednotku a vďaka pádu argentínskeho pesa aj ceny už boli prijateľnejšie. Patagónia je veľmi pekná, ale kto hľadá exotiku, tú skôr nájde severnejšie v Brazílii. Všetko pôsobí európsky a jedine divoké modely áut prezrádzajú, že sa nenachádzame niekde v severských krajinách. V Ushuaii je hlavne dobrá zmeska ľudí, od backpackerov z celého sveta, cez nemeckých dôchodcov na karavane, ázijských turistov z výletných lodí po dobrodruhov po 60ke, ktorí namiesto lietadla šli radšej z Buenos Aires na bicykli. A samozrejme aj stredoeurópskych šťastlivcov s lacnými letenkami. Jednoducho, koniec sveta nie je až taká diera, ako na mape vyzerá a stejky tam majú excelentné 🙂

Komentáre

1 komentár k článku “Za tučniakmi na koniec svetaPridajte vlastný →

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *