Zimná Balkanizácia

Pred dvomi týždňami som sa vrátil so zmiešanými pocitmi z hlavného mesta Rumunska, ktoré skôr sklamalo ako zaujalo. Určite sa pod to podpísalo aj počasie, ale čo by som mal čakať koncom novembra okrem zatiahnutej oblohy a teplôt okolo nuly. No ale Balkán je iná káva (fun fact – väčšina Rumunska nepatrí do tohto regiónu, “oficiálne” je Balkán všetko od Sávy a Dunaja na juh, okrem Grécka) a tak som vedel, že táto destinácia nás nepodrazí.

V piatok okolo obeda som tradične zatvoril laptop, nastavil out of office správu, Hamzovi som do Casablancy  vysvetlil nech mi kryje chrbát v korporácii a s Romanom sme sa vydali na na bratislavské letisko. Odparkovali sme auto pri Avione a nasadli na 61ku. V priebehu hodiny a pol odlietali štyri lety, čo je na BTS výkon a samozrejme že kontrola trvala večnosť. Onedlho sa k nám pridal aj Vlado, zakýval som sestre, ktorá letela o pol hodinu neskôr do Girony a prešli sme pasovou kontrolou.

Hodinový let do srsbkého Nišu mi spríjemnil starý alkoholik Brum, ktorého som stretol už na dvoch predchádzajúcich letoch do Kórei a smerom z Argentíny. História sa zopakovala, Brum už posŕkaval Božkov tak aby letuška nevidela. Popri pár promile mal pocit, že jeho sexistickým narážkam v češtine slovenský personál a spolucestujúce nerozumejú. Klasika 🙂

V Niši nás už privítal pekný západ slnka, traktor dovliekol k boeingu schodíky a neďaleko štartoval vyše 50-ročný ukrajinský Antonov smerujúci niekam do severnej Afriky. Idylka. Pri čakaní na pasovú kontrolu si Brum riadne odrgol na celú colnicu, ale našťastie nás pustili. A žiaľ aj jeho 🙂

Antonov An-12 kraľoval letisku v Niši

90. roky sú na letisku všadeprítomné

Poobdivovali sme interiér druhého najväčšieho letiska v Srbsku, ktoré sa skôr podobalo na autobusovú stanicu v Užhorode, osviežili sa na WC-kach designed by Merkury Market a vybrali sa na autobus. 34-ka sa už čajakúc pohupovala na mieste s pokazenou hydraulikou  a onedlho sme vyštartovali smerom do mesta. Prisadli sme k dvom holkám, ktoré s nami doleteli z Bratislavy, pokecali, zachránili ich z Brumových pazúrov a s českým kolegom sme sa rozlúčili.

V centre nás už privítal silný smog a zápach spáleného uhlia – sem ešte euro normy neprišli. V zdraví sme sa prešli (zelená na prechode neznamená, že vodiči vám aj dajú prednosť ) k nášmu ubytku kúsok od pešej zóny. Príjemne nás prekvapil pekný dvojizbový apartmán s terasou, zložili sme veci, dali sa dokopy a šli sa najesť.

Pešia zóna v piatok večer bola plná života a Foursquare nás naviedol do populárnej reštaurácie Stara Srbija. Tam nás hneď o šiestej večer stopol čašník, že všetko je zarezervované a nič nie je  voľné. A až keď sme ho presvedčili, že nám na večeru naozaj stačia dve hodiny a ôsmej vypadneme, tak povolil.

Vegánska nočná mora

V reštaurácii to žilo, živá hudba, parádne vínka a exkluzívne jedlo. Jediná škoda, že v Srbsku stále radi odklepkávajú popol z cigariet pri jedle, takže celý podnik zahúlený ako 4. cenová v Tešedíkove. Medzi hosťami spoznali aj niekoľko ľudí z nášho letu.

O ôsmej večer sme sa vykotúľali na čerstvý vzduch, stretli sa s babami z busu a vyrazili do ulíc. Všetky podniky v párty uličke Kazandžisko sokače preplnené, museli sme sa presunúť pár metrov mimo centra. Najprv sme navštívili vychytený bar Truba, ale ani otvorené okno nepomohlo vyvetrať zafajčené priestory. Dokonca som mal pocit, že sa k cigaretovému dymu pridal aj ten uhoľný z ulice. A to najmä dievčenským očiam po operácii laserom neprospieva.

Onedlho sme sa teda s dievčatami (z jednej sa vykľula mladšia sestra nášho spolužiaka z výšky, svet je malý, nazdar Mišo :)) presunuli vysvietenou pešou zónou k rieke Nišava, kde sa nachádza klub Labeerint. Tam už hral miestny prestarnutý DJ hity rokov 80-tych, super obsluha nám vínko nalievala pomaly v rukavičkách a party sa rozbehla vo veľkom štýle. Už dlho som neroztancovával parket 😀 O druhej ráno sme sa konečne nadýchli ako tak čerstvého vzduchu a po rozlúčke sa dorazil nočným burekom z nonstop pekárne.

iFuck

Ráno o sebe vínko dalo vedieť, ale sprcha, slnko a raňajky v pekare oproti apartmánu nás hodili naspäť do hry. Prechádzkovým tempom sme sa vybrali k spomienkovému parku Bubanj nad mestom. Cestou sme prešli veľkým cintorínom, ktorému kraľoval vysoký komín a všadeprítomné mačky. Žiaľ, cintorín zostal riadne zdevastovaný, všetko navôkol zarastené, veľa pomníkov poškodených, rodinné hrobky vybrakované. V kombinácii s hmlou a ranným svetlom to pôsobilo až mysticky. Uličkami sme sa pomaly vyšplhali až do rovnako zanedbaného parku Bubanj. Tu sa už v opare týčili tri betónové päste – spomienka na tisícky obetí popráv na tomto mieste počas II. svetovej vojny. Rovnako ako aj memento brutalistickej architektúry za éry Juhoslovanskej zväzovej republiky.

U srbských Adamsovcov

Výhľad za 100 bodov/mačiek

Päste Bubanju

Z kopca sme sa prešli lesoparkom a sídliskom k železničnej stanici, ktorá zívala prázdnotou. Budova veľká, pripravená na nával cestujúcich, ale tie ledva dva tucty spojov denne to tu z biedy nevytrhnú. Balkán vlakom nepraje, to sme si všimli aj o pár metrov ďalej.

Už si asi nezapískajú

Aspoň sme si v búdke vedľa staničnej budovy kúpili lístky na poobedný bus do Skopje. Niekoľkokilometrová prechádzka urobila svoje a nastal čas na obed. Foursquare znovu nesklamal a pomohol nám nájsť zastrčenú kafanu, kde nás čašník chcel opäť bez rezervácie vyhnať, ale nám naozaj na obed stačila hodina a pol. Zaujímavý zvyk. Za 12 euro sme sa všetci traja dotlačili pod obraz Boží, medzitým do prázdneho podniku prišlo ďalších tridsať ľudí a bakchanálie sme opustili v tom najlepšom čase.

Z ubytka sme zobrali ruksaky a vybrali sme sa na promenádu. Tá bola v sobotu poobede preplnená tak, že by aj trnavská pešia zóna počas jarmoku zbledla závisťou. Prešli sme sa k Nišskej pevnosti na druhej strane rieky Nišava a trošku si pofotili mesto s výhľadom. Pevnosť je naozaj veľká, dalo by sa tu prechádzať do večera. My sme už ale museli po nákupe obligátnych magnetiek trieliť na neďalekú autobusovú stanicu (zvláštne rozdelenú na MHD a diaľkovú časť, chvíľku trvalo kým sme našli správny vchod). Narozdiel od vlakovej to tu žilo, na vstup k nástupištiam je treba mať kúpený lístok, inak turniket nepustí. Mohli by sme sa aj u nás priučiť.

Zvláštny anjelik Victioria’s Secret

Tím Pljeskavica na pevnosti

Aj v sobotu to tu žije

4-hodinová cesta Niš Ekspresom do Skopje prebehla bez väčšej ujmy na zdraví s krátkou pauzou na srbsko-macedónskej hranici, kde sme museli opustiť autobus. O ôsmej večer sme už šľapali centrom tohto bizarného hlavného mesta smerom na hostel. Vianočná výzdoba blikotala, neoantické budovy nasvietené, centrum stále rozostavané rovnako ako pri septembrovej návšteve.

Socha/fontána za 7,5 milóna eura zakaždým “fascinuje”

Vianoce sa blížia v národných farbách

Na hosteli nás už po tretíkrát tento rok privítal majiteľ – najvyšší Macedónec Goran (inak reprezentant volejbalového mužstva Juhoslávie na OH 1980 v Moskve), trochu sme sa pri čaji a káve dali dokopy a onedlho sme už frčali v taxíku do komplexu nad mestom – Makedonsko selo. Taxikára sme museli trošku navigovať, ale hrkotajúci Focus to zvládol. Vo vianočne vyzdobenej reštaurácii sme zadelili poslednú pljeskavicu výletu, zaliali ju Tikvešom a pred polnocou sme už spali spánkom spravodlivých.

Keďže naša izba bola asi v minulosti pivnica, tak sme sa ráno zobudili trošku premrznutí, ale nič čo by doobedňajšia prechádzka starým mestom nevyriešila. To bolo okolo desiatej rána ľudoprázdne a aspoň sme sa vyhli rôznym nadháňačom. Pevnosť nad mestom sa za tých pár rokov od prvej návštevy vôbec nezmenila, rekonštrukcia stagnuje, ale aspoň výhľad na Skopje stále pekný a v hmle aj trošku tajomný. Posledná kávička na slniečku a pred dvanástou sme už sedeli v Borčeho taxíku, ktorý vo svojom meďáku upaľoval 150-kou  na letisko.

Staré mesto, hotové Albánsko

Mystické

Mestský architekt veľa práce nemal

Tam okrem ozbrojeného amerického vojaka, ktorý asi šiel poslať svojho syna na let, nebolo nič zaujímavé, a tak sme šli na kontrolu. Tá trvala pár minút, pasovka rovnako a zanedlho sme už s hrôzou v očiach na tabuli odletov čítali, že náš let má meškanie 4 hodiny. To sa neskôr predĺžilo na príjemných 6 hodín a nám nezostalo nič iné, len zakvasiť na lavičkách. Naspäť sme sa už vrátiť nemohli, keďže de iure sme už opustili krajinu a nikomu sa nás nechcelo pustiť na prílety. Nič sa nedalo robiť, vínko z duty free opäť pomohlo skrátiť čas a Burger King ešte dlho nechcem vidieť.

Do Bratislavy sme prileteli presne so 6 hodinovým meškaním a týmto sme ukončili náš víkend na Balkáne. Opäť sa potvrdilo, že aj menšie mestá majú čo ponúknuť a keď tam už nič nie je čo pozerať, tak sa dá aspoň dobre najesť a popiť 🙂 Pevne verím, že tento región opäť navštívim čo najskôr aj keď sa už teším na teplejšie počasie 🙂

Komentáre

0 komentárov k článku “Zimná BalkanizáciaPridajte vlastný →

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.