48 hodín v Sofii

Hlavné mesto Bulharska som navštívil už dva krát. Priznám sa, že ma pred pár rokmi vôbec nezaujalo. Nebolo to bizarné ako Skopje, pulzujúce ako Belehrad alebo trošku divoké ako kosovská Priština. Také nemastné – neslané, ale s pekným metrom a riadnou horou za humnom. Po minuloročnej depresívnej návšteve Bukurešti som chvíľku váhal, ale 6 eurové letenky na novej linke Wizzair z Bratislavy priamo do Sofie ma rýchlo presvedčili o „potrebe“ jesennej návštevy.

Bratislavské letisko mám rád. Síce tam nič dokopy nie je, ale laptop som v robote zatvoril o pol tretej, o trištvrte naskočil na 61-ku na Račianskom mýte a o polhodinu neskôr som už pozeral, čo majú nové v duty free. Let do Sofie trval našťastie len niečo vyše hodiny – ledva som nohy natrepal medzi sedačky. Ale stále som si opakoval – 3 eurá za jeden smer.

Wizz sardinka

S hodinovým posunom vpred sme o siedmej večer prileteli do metropoly Bulharska. Pasová kontrola na starom terminále 1 trvala až príliš dlho,  shuttle na metro k novému terminálu 2 už samozrejme nešiel. Vytiahol som nejaké levy z bankomatu a v mašine zakúpil lístok na bus. Autobus č.84 sa v stredu večer vliekol pomaly ako policajti na vstupe do krajiny a po chvíli som vystúpil. Nočným sídliskom som sa prešiel na najbližšiu metro stanicu a odtiaľ som sa už rýchlo dopravil do centra. Ubytovanie v malom penzióne pri stanici Serdika som našiel ľahko, skôr bolo problém nájsť niekoho s kľúčmi. Po chvíli sa našli aj tie v partnerskej prevádzke tureckého fastfoodu a konečne som mohol zložiť batoh.

O desiatej som dokončil rozrobenú prácu a za odmenu som sa vybral do blízkeho podniku, ktorý pozná asi každý návštevník mesta – Happy Bar&Grill. Ten sa strategicky nachádza v centre, hneď oproti Katedrále svätej Nedele. Vo vnútri to už také sväté nie je, bulharský Hooters vie ako vybrať obsluhu. Podnik je naozaj populárny najmä medzi expatmi a solventnejšou klientelou a aj v strede týždňa praskal vo švíkoch. Ledva som našiel voľné miesto a večer ukončil krígľom Kamenice a zaujímavou čevapi klobáskou. Veľmi ľahké jedlo na dobrú noc.

Neviem či to bolo výdatnou večerou, papierovými dverami alebo hrkotajúcimi električkami, ale zobudil som sa už pred šiestou ráno. Na štvrtkové doobedie som si zobral pol dňa voľna a ešte za tmy som sa vybral do ulíc. Zo Serdiky ma metro doviezlo na konečnú stanicu Vitoša. Tu som prestúpil na bus č.64, ktorý spája mesto s prominentnou štvrťou Bojana, ktorá pripomína vzhľadom, domami a autami bratislavskú Kolibu. Bulharské Beverly Hills.

Začíname

Tesne pred východom slnka som sa objavil na začiatku turistickej trasy, ktorá vedie k Bojanskému vodopádu. Na výber sú dva chodníčky – žltý, ktorý je strmý, ale cesta trvá len hodinu, alebo dlhší zelený. Po zhodnotení mojej obuvi a mokrého lístia som sa rozhodol pre dlhšiu variantu. Prázdnym lesom v jemnej hmle som pomaly stúpal  do výšky k prvému peknému výhľadu. Nado mnou už svietilo slniečko, neďaleko sa týčila televízna veža a pod nohami sa rozlievala pekná inverzia.

Ranným lesom

Po hodinke a pol od začiatku túry som sa konečne dostal k cieľu cesty – najvyššiemu vodopádu v pohorí Vitoša. Chvíľku som si oddýchol, nafotil a skonzultoval mapu, kde som našiel ďalšiu vyhliadku. O 15 minút a 100 výškových metrov neskôr (s veľkou pomocou navigácie, cesta je sem síce perfektná, ale odbočka nie je označená) som sa zrazu objavil na peknej lúke. Tej dominuje príjemná lavička s parádnym výhľadom na okolie a možno niekedy aj Sofiu, ktorá bola stále pod perinou. Slnko už riadne pražilo a ja som už len v tričku do seba tlačil sezamové keksy.

Bojanský vodopád

Stratosferická lavička

Cesta dolu už ubiehala rýchlejšie, len si bolo treba dávať pozor na mokré listy a celkom ostré kamene. Túra to nie je veľmi náročná ani pre stokilového tura, ale pevná podrážka je plus. Prvú polovicu cesty naspäť som šiel rovnako, ale ku koncu som odbočil k malému Bojanskému jazierku. Pokojná hladina pôsobila ako zrkadlo, v ktorom sa odrážali všetky možné farby jesene. Tu som po štyroch hodinách narazil na prvých ľudí – len pár stoviek metrov od miliónovej metropole.  Posledný úsek prechádzky sa už zaplnil turistami a veriacimi, ktorí smerovali k malej kaplnke s prameňom v skale.

Jesenné zrkadlo

Bojana je známe nielen peknou prírodou, ale aj tisícročným kostolíkom zapísaným v  UNESCO. Ten sa nachádza v peknom parčíku, ktorý je voľne prístupný. Vstup sa platí až priamo do kostolíka. 10 leva nie je najmenej, ale originálne fresky/maľby/ikony z roku 1259 sú naozaj veľmi zaujímavé. Opäť som bol vo vnútri sám.

Bojanský kostolík

Elegantná váza pri hrobe kráľovnej Eleónory

64-kou som sa po dlhšom čakaní znovu previezol na metro stanicu Vitoša a odtiaľ pár zastávok do centra. Tu to už okolo obeda riadne žilo, pešia zóna plná a ja hladný. Pri ubytku som u Turkov zadelil riadnu porciu teľacej polievky-čorby a super kebab/pljeskavica/hamburger. Spokojný som hodil sprchu a do večera slúžil korporácii.

Pri západe slnka som sa prešiel k jedinej funkčnej mešite v meste. Kúsok od nej sa nachádza minerálny prameň, kde si domáci chodia „tankovať“ teplú (jemne vajcovú) vodu do fľašiek a kanistrov z jedného z tridsiatich kohútikov. Len tak, zdarma, pod holým nebom, už od čias Rímskej ríše.

Istanbul feeling

Minerálny prameň

Turistickým krokom som sa prešiel k dominante mesta – Katedrále Alexandra Nevského, druhému najväčšiemu ortodoxnému chrámu na Balkáne (po Belehrade). Je to veľmi fotogenická budova a najmä v kombinácii s jesennými farbami v susednom parku sv. Klimenta Ohridského sa tu nedá nefotiť.

Alexander od Klimenta

Železničné stanice ma podobne ako bezdomovcov priťahujú a snažím sa ich navštíviť v každom meste, aj keď sa vlakom nikam nechystám. Rovnako aj v Sofii. Spomenul som si na retro vlakovú stanicu a keďže som nemal nič na pláne, tak prečo ju znovu neskontrolovať.

Po krátkej jazde metrom a blúdení v opustenom podchode som sa zrazu objavil pred staničnou budovou. Tá sa za tých pár rokov od poslednej návštevy radikálne zmenila. Po rekonštrukcii pôsobí skôr ako pekný letiskový terminál a nie ako exkurzia do rokov sedemdesiatych.

Večeru som plánoval opäť absolvovať v Happy Grille, ale všetko beznádejne obsadené. V nonstop tureckej prevádzke som teda zadelil mäso so zeleninou a s 30km v nohách som už len na izbe odpadol.

V piatok ráno som sa opäť zobudil električkami (fun fact – väčšina z nich má pri predných dverách funkčnú poštovú schránku) a rozhodol sa pre rannú prechádzku. Na Serdike som zadelil croissant s kávičkou a metrom prefrčal o jednu stanicu k Národnému palácu kultúry. O siedmej ráno tu pri tejto betónovej oblude, najväčšom kongresovom centre na Balkáne, okrem mňa, pekne nasvietenej fontány a pár psíčkarov nebol nikto.

Ráno pri NDK

Pomaly sa začalo brieždiť a busom som sa previezol kúsok k pamätníku Sovietskej armády v Knjažeskom parku, oproti futbalovému štadiónu Vasila Levského. Odtiaľto je už len pár minút ku katedrále Alexandra Nevského, kde som si počkal na východ slnka a medzitým pozoroval ranných pracantov smerujúcich z/do metra.

Úsvit bez Tomia

Ranné lúče pekne ožiarili zlaté kupole a spokojný s výsledkami fotenia som sa prešiel chladným ránom naspäť na izbu. Tu som si dal rýchlu sprchu, pobalil švestky a nechal kľúčik na prázdnej recepcii. Cez appku som si zavolal taxík, ktorý ma odviezol do malého coworkingu neďaleko vojenského múzea. Do obeda som trošku popracoval, ale až potom ako som sa popasoval s technickými problémami (ešteže bol Vijaya z Bangalore taký rýchly). Murphyho zákon v praxi. Vo chvíli keď som si začal googliť reštaurácie v okolí za mnou prišli dievčence z architektonického štúdia s otázkou, čo plánujem na obed.

Katedrála počas východu slnka

Dlhý obed sme strávili v neďalekej hip reštike/bare a plnenú papriku sme boli vyvetrať v najstaršom parku v meste – Borisovej gradine. Dobre sme si pokecali o živote v Bulharsku a na Slovensku, politickej situácii, smerovaní krajín a rozbitých podchodoch. Postkomunistické krajiny majú rovnaké problémy a za všetko zlé nemôže diktát Bruselu alebo Soroš, ale skorumpovaní politici, od modrých cez zelených a hnedých až po červených. Dobrý hejt spája národy 🙂

Borisova gradina

Po ďalšom kole práce som opäť vybehol von si pozrieť nejaké tie tanky, stíhačky a delá do neďalekého vojenského múzea. Vonkajšia expozícia je voľne prístupná a nachádza sa tu celkom pekná zbierka vojenskej techniky. Vonku bolo až príliš pekne a rozhodol som sa predĺžiť si pauzu na kávičku. Opäť som sa presunul ku katedrále, nakukol dnu a prešiel sa okolo blšáku k národnému archívu. Od dievčat som dostal tip na „tajný“ rooftop. Na streche archívu sa nachádza malá kafetéria s príjemnými cenami a najmä luxusným výhľadom z veľkej terasy. Najlepšie na tom je, že sa nejedná o žiadny predražený skybar alebo hip kafé, ale o vývarovňu/krčmu, kde sa stravujú zamestnanci štátnej ustanovizne. Ešte aj u informátora sa musíte ohlásiť.

Symbol vstupu Bulharska do NATO

Výhľad zo strechy národného archívu

V Bille (mám pocit, že neexistuje prevádzka, kde by sa na pokladňu nečakalo menej ako 10 minút) som kúpil nejaké podarúnky. Konzumne uspokojený som sa vrátil do „roboty“, kde som o šiestej večer ukončil svoj pracovný pobyt. Rozlúčil som sa a vybral na letisko. Električkou som sa ešte v Sofii neviezol a po krátkej konzultácii s webom som ju nakombinoval s metrom. Starou súpravou linky č.20 som dohrkotal k stanici Iskarsko Šose. Tu som prestúpil na metro a na letisko sme sa odviezli dokopy asi desiati cestujúci. Letisková metro stanica a terminál 2 vyzerajú super, len majú jednu nevýhodu – nelieta sem Wizzair.

Balkánska Tesla

Do odletu mi zostávali takmer dve hodiny, takže na dvojkilometrový  presun k starému terminálu som mal času dosť. Po 20 minútach sa konečne objavil elektrický bus, ktorý zdarma spája terminály. Vyložil pasažierov, zhasol svetlá a odišiel niekam preč. Šichta skončila o siedmej… O ďalších 10 minút sa objavil klasický bus č.84, na ktorý som naskočil už s miernou nervozitou. Po piatich minútach a 200 metroch jazdy autobusár niečo zamrmlal o dopravnom kolapse, otvoril dvere a ja som rýchlo vyskočil von. Rýchlym krokom som sa v miernom pokluse premiestnil popri dlhej kolóne stojacich a trúbiacich áut.

Na správny terminál som prišiel peknú hodinku do odletu. Stará budova je už fakt poddimenzovaná a len na kontrole som čakal 20 minút. Najmä vďaka zmätenej rodinke smerujúcej do Londýna, ktorým pípalo asi aj spodné prádlo. V duty-free som už len kúpil vodku a do letiskovej igelitky som natlačil nejaké veci z ruksaku, ktorý napráskaný už dávno nemal správne Wizzair rozmery. Tento trik sa opäť podaril a okolo ôsmej som už  slávnostne nastupoval na svoj let č.200.

Okrúhly let prebehol celkom fajn, našťastie som nemusel sedieť v strede ako kázala letenka. Vedľa mňa zostala neobsadená sedačka, takže som si mohol trošku natiahnuť nohy do uličky.  Komfort na jednotku…ale za 3 eurá 😀 Do Bratislavy sme doleteli v 20 minútovom predstihu, zatlieskali si a počali na letiskový autobus. Už tradične som vystupoval posledný z lietadla a na pasovej kontrole som bol prvý. Travelhacker. V 61-ke som stretol dôchodcov-špekulantov z ČSSR, ktorí sa mi zdali nejakí známi. Áno, už pri pokladnici v Bojanskom kostolíku chceli vybaviť nejaké zľavy. A teraz rozmýšľali, že čo keby si necvakli 7 lístkov, ale len 5 a keď príde revízor, tak si ich poposúvajú…Takýchto sa aj šmejdi boja 🙂

 

Táto 48 hodinová návšteva Sofie ma naozaj príjemne prekvapila. Určite za to môže krásne jesenné počasie, ale najmä vychádzka na Vitošu a progres, ktorý sa v Sofii udial za posledných pár rokov. Kým u nás sa rieši dekádu nová stanica v Bratislave, tak tu sa už stavia tretia linka metra. Investuje sa aj do električiek, asi všetky busy sú nové a zastávky časomierou oznamujú najbližší spoj. Obchvat mesta je samozrejmosťou a diaľnica k Čiernemu moru tiež. To všetko v krajine kde je HDP oproti Slovensku polovičné a je oficiálne najchudobnejšou v EÚ. Už výlet do francúzskeho Nantes ma presvedčil, že tam sú o 20 rokov popredu, ale s naším tempom nás asi onedlho predbehne aj Balkán.