6 hodín v Chorvátsku (bez mora) /FOTOBLOG/

Expresný výlet do Tivatu koncom júna vyšiel na jednotku. Pravdepodobne Mira inšpiroval na letný čiernohorský home office v prvý júlový týždeň. Len tak „zo srandy“ som pozrel letenky na Balkán a keď som zazrel spoj z Bratislavy do Záhrebu v nedeľu na obed za pár eur … očká zaiskrili. Navrhol som mu, že by ma mohol cestou domov vyzdvihnúť na letisku Zračna luka. Nedbal a medzitým sa k Mirovi pridal na roadtrip Tomáš a ku mne na jednosmerný letecký výlet Vlado. Program na druhú júlovú nedeľu bol na svete.

Niečo pred desiatou som zaparkoval Tico vo Vrakuni, ktorá nezostala nič dlžná svojej povesti. Tam som sa stretol s Vladom a jeho drahá zabezpečila odvoz na BTS.

Po roku som sa zjavil na bratislavskom letisku. Dlhý rad kúpačov na kontrole ma mierne znepokojil, no o pár minút sme sedeli v prázdnom salóniku popíjajúc obedné Negroni. V kombinácii s kebab zapiekankou to nebol najlepší nápad, no ale však darovanému koňovi na zuby nepozeraj.

Čakanie v chlieviku nesklamalo, našťastie non-schengen bus sa nekonal a pasažieri s vekovým priemerom tak 20 rokov si mohli vychutnať príjemné počasie na ploche.

#nohomo offtopic: Za ten rok čo som na BTS nepáchol nabrali medzi personál fotomodelov z argentínskych telenoviel?

S pár minútovým meškaním sme vzlietli z dráhy 04-22 na severovýchod a stočili to smerom na Gabčíkovo. Odtiaľ to bola len slabá polhodina ponad Győr priamo do Záhrebu.

Let netrval ani 40 minút a zrazu sme sa ocitli na prekvapivo veľkom a modernom záhrebskom letisku. Po krátkej pasovke sme sa vymotali von z moderného terminálu, kde nás čakal východniarsky satanwagen. Na „kiss&fly“ sme sa bez pusiniek zvítali a vo štvorici vyrazili smerom do Noveho Zagrebu.

Prvým cieľom našej expresnej návštevy Chorvátska bola ako inak poriadna dávka juhoslovanského brutalizmu. Koncom 60. rokov tu na (vtedy) kraji Záhrebu boli postavené tri monumentálne vežiaky prezývané Rakete alebo Richterove mrakodrapy. Pomenované sú podľa jedného z architektov, no keďže pôvodný plán bol upravený po tragickom zemetrasení v Skopje v roku 1963, tak symbolicky meno môže odkazovať aj na Richterovu stupnicu.

Betónové trio pohladilo na duši, rozlúčili sme sa zo Záhrebom a po diaľnici plnej českých a slovenských značiek vydali na sever. Destinácia – Varaždin.

Prvou zastávkou vo Varaždine sa stal miestny cintorín. Ten bol založený koncom 18. storočia, no až začiatkom storočia dvadsiateho sa stal skôr príjemným parkom ako miestom večného odpočinku. Miestny správca tu v roku 1905 vysadil okolo 7000 stromov a kríkov, ktoré začali upravovať tzv. „francúzskym“ štýlom. Výsledok je pôsobivý a za vzhľad tohto miesta by sa nehanbil ani nožnicovoruký Edward.

Mašinu sme zaparkovali medzi nízkymi barákmi na kraji historického centra Varaždinu. Úprimne, do minulého týždňa som o tomto mestečku čítal maximálne tak na tabuliach na diaľnici. Hneď prvé kroky ma presvedčili, že Varaždin je skrytý poklad severného Chorvátska. Krásne zachovalé a udržiavané centrum s minimom turistov. Žiadne ukričané letné Dubrovníky, Zadary a Puly. Radosť sa prechádzať.

Bývalé hlavné mesto Chorvátska je známe nielen ako „Malá Viedeň“, ale vďaka miestnemu umelcovi Željkovi Prstecovi aj ako Mesto anjelov (Malé LA by sa asi neuchytilo). Sošky bacuľatých anjelikov rozmiestnil po celom meste, no najviac ich je koncentrovaných vo výklenku pod vežou kostola sv. Jána Krstiteľa. Niekomu sa to možno zdá romantické a zlatučké, no ja som len očkom hľadal červený balónik a klauna v kanáli.

Pri neskorom obede na veľmi príjemnej terase reštaurácie Angelus (nečakane) sme si všimli príchod jednej veľmi zaujímavej elektromašiny.

Kúsok od nás zaparkovali 2 milióny eur v podobe extrémneho elektrického hyperšportu Made in Croatia – Rimac Nevera. Takmer 2000 koní a maximálna rýchlosť vyše 400 km/h sa veľmi nehodia do úzkych uličiek starého mesta, no nie každý deň sa podarí si detailne obhliadnuť stroj v hodnote desiatich tisíc Daewoo Tico.

Po dobrom obede sme krížom prešli cez staré mesto k sympatickému hradu Stari Grad.

Stredoveká pevnosť bola počas svojej histórie viackrát prestavaná a dnes v nej sídli mestské múzeum. Hrad je obkolesený násypom a podobne ako cintorín je areál jeden veľký park.

Varaždin je od Bratislavy vzdialený síce len necelých 300 kilometrov, no v ceste nám stála schengenská hranica. Otestovali sme premiérovo prechod Slovinskom. Na malom prechode Mursko Središće sme prekročili rieku Mur a za 15 minút sme boli vybavení. Google Maps nám pomohlo vyhnúť sa slovinskej diaľnici, prefičali sme cez Lendavu (tiež na prvý pohľad sympatické mestečko) a po necelej štvrťhodine v Slovinsku sme vstúpili do Maďarska.

Všeobecne maďarské cesty prvej triedy na rozdiel od diaľnic nie sú na bohvieakej úrovni, no v prípade cesty číslo 86 sa ugrofíní pochlapili. V kombinácii s diaľnicou M86 je presun na Slovensko okolo Szombathely a Csornu úplne bezproblémový. Niečo po deviatej sme sa rozlúčili pred nepoškodenou kórejskou krabicou. Expresný výlet do Chorvátska som zavŕšil samozrejme doma v Trnave, ktorá je ako som zistil, partnerským mestom Varaždinu 🙂

Gréta by ma síce nepochválila, no nedeľný letný výlet do „nejadranského“ Chorvátska bol príjemným únikom. Varaždin príjemne šokoval a viem si predstaviť stráviť v okolí aj viac dní. Neďaleko sa nachádza kúpeľné mestečko Varaždinske Toplice, hrad Trakoščan a ani taký výšľap na horu Ivanščica nevyzerá márne. A ak netrpíte entomofóbiou, nájdete tu aj jednu z najlepších zbierok hmyzu v Európe. Jednoducho väčšina návštevníkov Chorvátska má túto krajinu zafixovanú len s letnou dovolenkou pri mori, no aj vnútrozemie dokáže prekvapiť.