Arménske repete

Niektoré destinácie sú ako zakliate. Nie a nie ich navštíviť. V mojom prípade je to Jordánsko, kam mi zahatil cestu COVID na konci roku 2021 a Hamas začiatkom roku terajšieho, no Lukášovi unikalo Arménsko od roku 2018. No ako sa vraví, do štvorice všetko dobré a konečne aj on mohol stráviť tri intenzívne jarné dni v tejto nádhernej kaukazskej krajine. Ja a Vlado sme tento kraj pobehali krížom-krážom pri troch predchádzajúcich roadtripoch, a tak sme sa rozhodli si zopakovať tie najväčšie lákadlá a do toho pridať aj miesta, ktoré sme ešte nemali česť navštíviť. Samozrejme, že za tri celé dni sa nedá pobehať všetko, no rezervovali sme ubytko len na prvú a poslednú noc v Jerevane, aby sme mohli byť pri prieskume Arménska čo najflexibilnejší. Predsa, jarné počasie dokáže byť aj v týchto končinách veľmi premenlivé, lepšie operatívne zmeniť itinerár ako niekde zbytočne moknúť.

PIATOK

Z Bratislavy do Jerevanu

Naša púť začala podvečer na bratislavskej autobusovej stanici. S nadšením sme nabehli do lounge Slovak Lines, aby sme zistili, že funguje len do šiestej večer. Nič sa nedalo robiť, Lidl nás pohostil a o siedmej sme vyrazili na viedenské letisko. Terminál 1 takto večer zíval prázdnotou, dokonca aj na bezpečnostnej kontrole, kde sme sa ocitli ako jediní pasažieri, bol otvorený len jeden rám . V salóniku sa nás rovnako zišlo maximálne zo dvadsať, nečudo, náš Jerevan bol posledným letom s odletom o hodinu po predposlednej Malte.

Na palube som sa tešil na prázdne zadné trojsedačky, no rýchlo ma schladili letušky, ktoré si ich rezervovali pre svoje relaxačné potreby. Musel som sa teda schúliť na sedadle 38B, zapnúť Netflix a 3 hodiny nejak vydržať bez ujmy. Policajt z Beverly Hills mi spríjemnil presun na východ a niečo po tretej hodine rannej som po piaty raz pristál na jerevanskom letisku.

Od poslednej návštevy sa nič nezmenilo, Wizzík zaparkoval mašinu na rohu terminálu a cez obskurný bočný vchod sme vstúpili priamo na pasovku. Tá tentokrát aspoň v mojom prípade bola expresná, no moji dvaja spolucestovatelia sa trošku zapotili, keďže prileteli s pasmi prikrášlenými pečiatkami z jesenného výletu do Azerbajdžanu. Po pár otázkach typu Why Azerbaijan? nakoniec vstúpili na posvätnú arménsku pôdu. Medzitým som vybavil 20GB dát v podobe miestnej simkarty, spojazdnil hotspot a Yandex taxi appku.

Pred terminálom sme tradične ďakovali pochybným taxikárom, keď sa na nás obrátil mladý Slovák s otázkou ako ide najbližší bus do centra. Úprimne, zástavka tu je, no aby som riešil o pol štvrtej ráno MHDčku za euro, keď idem v skupine a Yandex/Bolt vychádza 5 eur … no hlava mi nebrala.

Prázdnymi cestami sme sa za expresných 15 minút presunuli na ubytko strategicky umiestnenom neďaleko autopožičovne a legendárnej jerevanskej Kaskády. Checkin aj o tomto neskorom čase prebehol bez problémov a o piatej sme konečne zaľahli do postele.

SOBOTA

Doobedie v hlavnom meste

O pol desiatej nás čakali vo vedľajšej miestnosti sympatické raňajky a po nich sme sa so solídnym útočiskom museli rozlúčiť. Do vyzdvihnutia auta sme mali dve hodiny a Lukáša sme zobrali na krátku prechádzku cez tzv. Kruhový park (alebo aj Park mládeže), ktorý začína na juhu pri Jerevanskej katedrále a končí na severe kúsok od Opery. Do tohto parku sme vstúpili v polovici polkruhu a cestou omrkli viacero legendárnych budov z čias ZSSR ako Dom šachu, Národné centrum komornej hudby alebo scifi stanicu metra Yeritasardakan.

Samozrejme, najväčšou atrakciou je nikdy nedokončená Kaskáda, no hlavne výhľad z jej vrcholu na legendárny Ararat. Počasie vyšlo na jednotku a posvätný stratovulkán sa aj s menším bračekom ukázali v plnej kráse. Fakt je to moja najobľúbenejšia veľhora.

Pochybnou uličkou sme zbehli k vytipovanému kafíčku Lumen 1936, ktoré ako názov napovedá bude čo nevidieť oslavovať 90 rokov. Majitelia zachovali historický interiér a pridali aj moderné priestory vhodné pre digitálnych nomádov typu ruský dezertér. Žiaľbohu (pre nás) vďaka prílivu desiatok tisíc Rusov a zvýšenému záujmu o miestnu menu sa arménsky dram výrazne posilnil a krajina pred dvoma rokmi instantne rokmi „zdražela“ o tretinu. Stále to tu samozrejme je lacné, no takmer trojeurové kávy sú hraničné.

Cez Garni k Sevanu

Káva nás vzpružila a odtiaľto to bolo len kúsok do osvedčenej autopožičovne Caravan. Po chvíli papierovačiek sme nasadli do Logana „v plnej palbe“ a splynuli s hustou premávkou. Navigácia Yandex sa rovnako viac červenala ako zelenala a trvalo hodnú chvíľu kým sme sa vymotali von zo širšieho centra. Po nákupe v najbližšom supermarkete s parkoviskom sme sa vydali smer Garni. Prvou zastávkou sa stal tzv. Charentsov oblúk, venovaný (vraj) najvýznamnejšiemu arménskemu básnikovi 20. storočia. Od cesty ho ani poriadne nevidieť, no v sobotu poobede sa to tu hemžilo turistami. Dôvod návštevy je jednoduchý – z tohto miesta je jeden z najkrajších výhľadov na Ararat a keď tu nikto nie je, dá sa táto hora pekne zarámovať v čiernom poloblúku.

Podobne aj v neďalekom Garni nebola o turistov núdza. Našťastie od poslednej návštevy tejto jedinej antickej svätyne v bývalom ZSSR dali dokopy cestu, ktorá pred 2 a pol rokmi pripomínala viac tankodrom. Operatívne sme zaparkovali na malom súkromnom parkovisku pár minút od vchodu. Dobre sme urobili, lepšie dať 200 AMD malému manažérovi parkingu ako čakať na voľný flek pri areáli. Stavba samotná je stále impozantná, no ešte krajšie je hornaté okolie s hlbokým kaňonom Garni.

Čas sme mali dobrý, no nie až tak aby sme sa odviezli ku kláštoru Geghard. Zvolili sme plán B a to prírodnú atrakciu s názvom Kamenná symfónia. Tú sme predtým odignorovali, ale dobre, že sme napravili tento prehrešok. Z fotiek to tak nevyzerá (asi aj preto sme sem nikdy nešli), no čadičové „organy“ a skalné útvary sú naozaj impresívne. V slnečnom počasí je tento úsek rokliny Garni veľmi príjemným miestom a komu sa lení, tak ten sa môže zviesť na turistickom vláčiku, ktorý každú chvíľu pendluje hore-dole.

Rovnakou cestou ako sme prišli sme sa vrátili a predpoveď počasia rozhodla – pred Jerevanom sme sa vydali na sever po pekne zrenovovanom úseku cesty M15 k mestu Abovyan. Tam sme sa napojili na štvorprúdovku spájajúcu hlavné mesto s najväčším kaukazským jazerom Sevan. Pár kilometrov od dedinky Fantan sa nachádza zaujímavá čierna hora Gutanasar, no keď sme odbočili na poľnú cestu, radšej sme to zvrtli. Tento offroad by Logan zvládol, no zrazu toho času veľmi na dlhšie zachádzky nebolo.

Našťastie, opustený Tupolev Tu-134 Air Armenia nad vodnou nádržou Hrazdan a legendárna autobusová stanica v rovnomennom meste boli hneď po ceste. V solídnom food courte sme vybavili neskorý obed luxusnou shawarmou a miestnym ayranom, ktorý sa tu volá tan. Pri minulej návšteve tohto mierne depresívneho mesta tu lialo ako z krhly, no tentokrát aj pamätník venovaný padlým v II. svetovej vojne a žiaľ aj nedávnym konfliktom pôsobil o trošku „veselšie“.

Najväčším ťahákom regiónu je samotné jazero Sevan a hlavne rovnomenný (polo)ostrov s kláštorom na kopci. Od malého biznismana sme na parkovisku kúpili za pár drobných sviečky, tie sme v chráme zapálili a potom sa len kochali nádhernou podvečernou panorámou. Až na štvrtý pokus sa nám s Vladom vydarilo takéto luxusné počasie vo sviežej nadmorskej výške 1900 metrov nad morom. Lukáš = dieťa šťasteny.

Po úpätí sme zbehli do ikonického Domu spisovateľov, tradične na kávičku, ale hneď nás zastavili mierne pripití prevádzkari, ktorí upratovali neporiadok po (predpokladám podľa počtu rozbitých fliaš) riadnej párty. Pekne sme poprosili a aspoň sme si mohli urobiť zopár fotiek z terasy tejto mierne mimozemskej budovy. Nakoniec sa aj rozrečnili a vysvetlili nám, že sezóna sa začína až od prvého mája a novembrom končí. Vtedy sa dá aj ubytovať v susednej, trošku dezolátnej, ubytovacej časti asi za 15-20 tisíc AMD na noc. Cena odvážna, no lepšie výhľady vám v okolí nikto neponúkne a ako sme nakukli cez okno, izby vyzerali lepšie ako exteriér.

Zmena plánu

Slnko v tieto dni zapadalo niečo po pol ôsmej večer, no medzi horami bolo treba ubrať dobrú polhodinu. Pôvodný plán bol prespať niekde na severnom brehu jazera alebo až vo Vardenise. Žiaľ výber ubytiek bol oproti juhu buď biedny alebo predražený a 100km do Vardenisu sa mi po tme nechcelo riešiť. Po chvíli rozjímania sme sa zhodli, že najlepšie bude prespať v len polhodinu vzdialenom kúpeľnom meste Dilijan.

Po pár kilometroch sme sa rozlúčili so Sevanom a cez mierne strašidelný, 2km dlhý tunel, sme vstúpili do regiónu Tavush. Dilijanský tunel začali stavať v 70. rokoch, no sprevádzkovaný bol až v roku 2003. Arménsko je krajinou mnohých tvárí. Naozaj stačí prekonať priesmyk, alebo v tomto prípade tunel a ocitnete sa v úplne inom svete. Holé kopce v okolí Sevanu vystriedali bohaté ihličnaté lesy a krajina sa viac podobala tej stredoslovenskej ako nehostinnej kaukazskej náhornej plošine.

Do Dilijanu sme prišli už za tmy a rozbitou hlavnou cestou sme sa vybrali k prvému vytipovanému ubytku. V dome skrytom medzi panelákmi nikoho nebolo. Šťastie sa nakoniec na nás usmialo v guesthouse Green Garden, kde nás po chvíli čakania privítal sympatický majiteľ Arman. Ten nás za 15 000 AMD ubytoval a o pár minút neskôr nás v jeho tajnej komnate ponúkol kompótmi, domácim koňakom, višňovým likérom, malinovým aperitívom … čo dodať, z nula na dva promile za 15 minút.

Pud sebazáchovy zafungoval, úctivo sme sa poďakovali a vydali sa na večeru. Zakotvili sme v podozrivo fancy reštaurácii Papanino. Po kontrole cien v menu sme rýchle pochopili, že prečo sú okolo nás len rusky hovoriaci turisti. Jednoducho, v Arménsku sa dokážete raz najesť za 2 eurá a inokedy zrazu nie je problém zaplatiť desaťnásobok aj na miestach, kde by ste to nečakali. Večera v podobe hubovej polievky a manti bola ale solídna a po nákupe v susednom supermarkete sme sa vybrali na izbu. Predsa o tomto čase sme mali byť o 100 kilometrov východnejšie a nezostalo nám nič iné, len nastaviť budík na šiestu hodinu rannú.

NEDEĽA

Na sever od Sevanu

Na cesty-necesty sme vyrazili s východom slnka spoza hory pred siedmou hodinou rannou. Návrat tou istou trasou cez tunel k Sevanu sa mi nechcelo absolvovať a zvolil som alternatívnu trasu po ceste H30, ktorá sa vlní medzi horami v údolí rieky Getik. Takto skoro ráno boli cesty úplne prázdne, aj sám Arman nám skôr vysvetlil, že v tejto krajine mnoho ľudí začína pracovať až po desiatej. To je dôvod prečo (až na pár svetlých výnimiek) je problém nájsť ubytko, kde by raňajky podávali skôr ako o deviatej. Preto sme aj my vybavili prvé jedlo dňa v podobe tanu a chleba počas jazdy medzi horami.

Až na jediný tragický úsek v dĺžke pár stoviek metrov bola cesta Gosh-Chambarak v prekvapivo dobrom stave. V smutne pôsobiacom Chambaraku sme to pár kilometrov od hraníc s Azberajdžanom stočili na juh a začali v hmle stúpať na priesmyk Karmir. Vo výške takmer 2200 metrov nad morom sa nad nami ukázala modrá obloha a pod nami biele more oblakov. Odtiaľto to bolo len pár minút „downhillu“ k jazeru Sevan.

Po krátkej návšteve silne zerodovaného brehu sme po krásnej ceste M14 prefrčali okolo turistického „centra“ Shorzha, kam v letnej sezóne dokonca premávajú vlaky z Jerevanu. Elektrifikovaná trať pokračuje k Náhornému Karabachu (Azerbajdžanu), až pod priesmyk Sotk, kde sa priamo na hranici medzi týmito znepriatelenými krajinami rozkladá najväčšia zlatá baňa oboch národov. Svojho času transport rudy z tejto bane tvoril vyše polovicu objemu prepravy nákladu v Arménsku a ruská spoločnosť, ktorá dostala licenciu na ťažbu bola štvrtým najväčším prispievateľom do štátneho rozpočtu. Rovnako dôležitý býval svojho času aj samotný priesmyk Sotk ako jeden z dvoch hlavných koridorov spájajúcich Arménsko a ešte vtedy existujúcu Republiku Arcach.

Po naozaj peknom a hlavne rýchlom úseku sme sa expresne presunuli do Vardenisu, 12 tisícového mestečka ležiaceho medzi Sevanom a Karabachom. Tu sme po chvíli blúdenia a hľadania (Google Maps fakt nie sú v tomto regióne tým najdôveryhodnejším zdrojom) našli raňajky v podobe bufetu pri hoteli Grig. Zaraz sme mali na stole kanvicu čaju a čerstvo upečený lavaš s mletým mäsom.

Cez priesmyk Selim na juh krajiny

Južná strana jazera Sevan popri ceste M11 žila o poznanie viac, pobrežie tu lemuje viacero obcí, cez ktoré sme sa dostali do mestečka Martuni, dôležitej križovatky dvoch ciest. Odtiaľto sa dá pokračovať ďalej po pobreží na západ alebo odbočiť a vydať sa na juh krajiny cez priesmyk Selim (označovaný aj ako Vardenyats). My sme si vybrali druhú možnosť a začali naberať nadmorskú výšku. Nový povrch v meste onedlho vystriedali riadne poškodené úseky, ktoré po (pravdepodobne) tuhej zime pôsobili miestami naozaj ako po delostreleckom ostreľovaní.

No Logan ani tu nezaváhal a rozprávkovo snežnou scenériou sa vyšplhal do výšky 2410 metrov. Kúsok pod najvyšším bodom sa nachádza aj karavánseraj Orbelian, ktorý hostil obchodníkov, pútnikov, cestovateľov od roku 1332. Dnes sme tu stretli len statného gréckeho fotografa s krycím názvom Stavros, ktorý si v mystických priestoroch stredovekého „motorestu“ fotil svoju arménsku modelku.

Znovu sa potvrdila rôznorodosť arménskej klímy, stačilo len pár minút jazdy južnou stranou a snehová pokrývka zázračne zmizla. O tisíc výškových metrov nižšie sa riadne zohriali nielen brzdové kotúče zvädnuté prácou v ostrých serpentínach a tiahlom klesaní, ale aj vonkajšia teplota stúpla na vyše 20 stupňov. Vonku to vyzeralo naozaj ako na jar.

Po úspešenom prekonaní priesmyku si chlapci vychutnali zaslúženú odmenu v podobe čapovaného piva Kilikia (hrozné z fľaše, piteľné z pípy) v kaviarni Aygi v rovnomennom parku mesta Yeghegnadzor, v tieni nefunkčného ruského kolesa, presne takého aké nájdeme v černobyľskej Pripjati.

Keď už sme boli v tom krkolomnom Yeghegnadzore, nemohli sme si odpustiť zachádzku k magickému kláštoru Tanahat vzdialenému asi 10 kilometrov od centra mesta. Cesta rovnako zažila lepšie časy, no narozdiel od známejších kolegov ako Noravank, Sevan alebo Geghard je veľmi veľká šanca, že budete mať svätostánok len sami pre seba. Predikcia bola správna a v nedeľu poobede pred tmavým kostolíkom
parkoval na zarastenom parkovisku len náš rumunský expres. Tanahat je presne to, čo si predstavím pod pojmom Arménsko – osamotený kostolík medzi holými kopcami, ďaleko od najbližšej civilizácie. Naozaj (aspoň podľa mňa) jedno z najzaujímavejších miest v krajine.

Dolu v Yeghegnadzore sme síce funkčný bankomat nenašli , no narazili sme na reštiku pri hlavnej križovatke, kde brali karty. Úctivý čašník nás usadil do súkromnej miestnosti a prežrali sme sa tak ako dlho nie. Na Kaukaze treba rátať s tým, že tradičná porcia pre jedného statného Irakliho/Armena/Ilhama je tak pre dvoch slabých gejropanov. Jedlo v Եղեգն fakt nemalo chybu, boršč navarili ako na Ukrajine, šašliky behali po dvore ešte ráno a zelenina o hydropónii nechyrovala. A ten chlieb … no nečudujem sa, že tu z neho majú veľké hlavy, keď len takéto luxusné múčne produkty do nich tlačia.

S obvodmi hláv o 3cm väčšími sme sa naložili do auta a odviezli sa o 20 minút ďalej na pravdepodobne najkrajšie situovaný kláštorný komplex v krajine – Noravank. Mrakom sme utiekli a privítalo nás nádherné počasie, kedy sa slnku v plnej paráde ukázala farebná paleta rokliny vyhĺbenej riekou Amaghu. Na rozdiel od Tanahatu tu bolo ľudí neúrekom a to najmä svadobčanov. Nevesta so ženíchom sa usmievali do objektívov, dron lietal, parkovisko bolo plné až príliš drahých áut. Našťastie nikto z davu nemal potrebu vybehnúť po cestičke medzi skalami na jednu z vyhliadok, kde sa pred vami otvorí dychberúca panoráma. Ak budete čo len jeden deň v Arménsku, tak Noravank vzdialený dve hodiny od Jerevanu si nenechajte ujsť.

Z Noravanku do arménskeho Vatikánu

Necelé tri hodiny do západu slnka a blížiaca sa búrka nám nedali veľmi na výber. Naspäť do Jerevanu sa nám nechcelo ešte vrátiť a druhé najväčšie mesto Gyumri bolo až príliš ďaleko. Spomenul som si, že pri prvej návšteve Arménska nám pred bránami „arménskeho Vatikánu“ Ečmiadzin (alebo v súčasnosti mesta nazvanom Vagharshapat) lialo ako z krhly a (vraj) najstaršiu katedrálu na svete sme ani len cez plot nezahliadli. Booking nás potešil a zobrazil kopec voľných ubytovacích kapacít a o nedeľnom nocľahu bolo rozhodnuté.

Na hlavnom ťahu spájajúcom Jerevan s juhom krajiny a Iránom sme sa nestíhali čudovať perzským tirákom-samovrahom, ktorí nemali problém predbiehať na plnej čiare do zákrut. Za azerbajdžanskou exklávou Karki (samozrejme pod plnou kontrolou Arménska) sa znovu ukázal Ararat, no zahalený ťažkými mrakmi. Po dlhom klesaní popri nepriepustnej hranici s azerbajdžanským Nachičevanom sme pristáli v dedinke Yeraskh. Tu sa pod veľkým stožiarom s arménskou vlajkou nachádza niekoľko čerpacích staníc, obchodov a hlavne malý bufet s neskutočne dobrými mäsovými pirôžkami a fantastickou jablkovo-orechovou mini štrúdľou. Na sladké nie som, no toto pečivo je iná liga.

Nad čajom sme si zaspomínali na októbrovú návštevu opačnej strany hranice, odkiaľ bola miestami arménska vlajka vidieť. No ak by sme chceli navštíviť len 2 kilometre vzdialený Heydarabad, museli by sme prejsť 650km cez Gruzínsko a Turecko. A aj to by nás nepustili, keďže Azerbajdžan má pozemné hranice stále (oficiálne kvôli COVIDu) zatvorené. Takže v tomto prípade letieť z Jerevanu napr. do Tbilisi, odtiaľ do Baku, z Baku do Nachičevanu a potom po zemi na sever do Heydarabadu. Easy-peasy alebo klasický Kaukaz.

Po solídnej večeri sme ešte rýchlo navštívili susedný supermarket a odfrčali doslovne s vetrom opreteky smerom na Jerevan. Nad hlavným mestom sa divoko blýskalo a za nami sa rovnako sťahovali temné mračná. Poslednou zastávkou sa stal pravdepodobne najfotografovanejší chrám v krajine – Khor Virap. Priamo k nemu sme nešli, zastavili sme len na tradičnom fotospote pri ceste a zvečnili ho aj s temným Araratom na horizonte. Niežeby chrám samotný nestál za návštevu, no takto s veľhorou na horizonte to má oveľa väčšie čaro, ktoré sa stráca s davmi turistov a predavačmi suvenírov.

Odtiaľto nás čakal len posledný hodinový presun v prietrži mračien na vytipované ubytovanie vo Vagharshapate. Hotel H Resort v historickej budove neďaleko katedrály na nás urobil príjemný dojem a po vyše 400km na nedeľných cestách sme zvolili Kyseljov & Chill. V preklade arménsky koňak a ruská propaganda na Rossija RTR. Ešteže sme mali po ruke luxusné minerálky Jermuk a Bjni, inak by sme sa z tohto 7x rozvedeného ochrancu tradičného života aj pregrcli.

PONDELOK

Ranná prechádzka k najstaršej katedrále

Hotelové raňajky začínali klasicky po arménsky až o deviatej, tak sme pobalili veci a pred ôsmou sa vydali na krátku prechádzku po areáli sídla Arménskej apoštolskej cirkvi. Narozdiel od zaprášenej a hlučnej ulice sú tieto miesta čistou oázou pokoja a jediná škoda, že katedrála bola o tomto čase zatvorená.

Na druhom konci „stolice“ sme si všimli niečo pripomínajúce skokanský mostík. Po rýchlej kontrole Google Maps sme zistili, že hneď vedľa zanedbaného futbalového ihriska sa za múrom rozkladá opustený plavecký komplex. Aj by sme ho preskúmali, no tento priestor susedí s neznámym vojenským objektom, ktorý sme na mape nenašli, ale zvýšená frekvencia vojakov a ozbrojenej stráži tomu nasvedčovala. V posledný deň výletu by bolo neradno pokúšať šťastie a radšej sme sa vrátili na raňajky.

ROT-54

Vajíčkové chlebíky s čerstvým koriandrom úprimne potešili, vybavili sme checkout a zamierili na sever. Po hodine jazdy cestami a dedinami plnými bocianich hniezd sme prešli okolo observatória v Byurakane a zastavili pred starou známou vrátnicou. Pri prvej návšteve rádio-optického teleskopu ROT-54 stačila vrátnikovi fľaša piva a 5 eur, na druhýkrát sme to mali zdarma a v druhý aprílový pondelok 2024 sa vrátnik tváril nejak veľmi dôležito, dokonca aj telefonoval a nakoniec nás za 5 eur na osobu vpustil do areálu. Aj po tretíkrát pohľad na 54 metrovú parabolu zarytú v zemi ohromil, no keď som zistil, že budova riadiaceho centra je otvorená, skoro som odpadol.

Narozdiel od iných budov, ktoré boli nechané na pospas osudu a zlodejom, „velín“ bol vždy zamknutý, ale dnes sme mali šťastie. Vo vnútri sme stretli mladého umelca Varoujana z Berlína, so švajčiarsko-arménskym pôvodom. V susednej dedine žije zopár mesiacov a dokumentuje život okolo teleskopu.
Interiér budovy bol viac menej neporušený a dokonca tu stále fungovala elektrika. Riadiace počítače a všakované prístroje nás vrátili o 40 rokov dozadu, kedy sa celý projekt spustil. S prestávkami teleskop fungoval až do roku 2010, no odvtedy pomaly tento rozsiahly komplex chátra.

Každú miestnosť sme pre istotu prezreli aj dvakrát, keďže takáto šanca sa pravdepodobne len tak ľahko nezopakuje. Ešte sme vybehli na kopec k ďalšej parabole, ktorá bola pokrytá tisíckami zrkadiel v tvare trojuholníkov, no dnes väčšina z nich chýba.

Rovnako aj veľká budova bola otvorená, no čo sa dalo zobrať, to dávno zmizlo a aspoň z najvyšších poschodí sme mali dobré výhľady. Varoujan spomínal, že pred rokom tu bol aj festival a ako pozerám, musel to byť riadny zážitok.

Návrat do metropole

Pôvodný plán bol navštíviť hlavnú parabolu na pol hodinku a vrátiť auto v Jerevane o dvanástej, no našťastie sme sa zdržali dlhšie. Požičovňa nemala problém za mierny poplatok predĺžiť výpožičku. Vrátnikovi sme ešte podali fľašu piva a vybrali sa naspäť do Jerevanu. Až tak veľmi času sme nemali, no pietne miesto venované spomienke na genocídu Arménov na kraji mesta sa ukázalo ako dobrá voľba. Ranná oblačnosť sa roztrhala a paradoxne na tomto najsmutnejšom mieste sme mali pravdepodobne najkrajšie výhľady a počasie zo všetkých návštev hlavného mesta.

Dolu v meste premávka riadne zhustla, ale nakoniec sme po 650 km úspešne mašinu odovzdali. Dokonca nám za (samozrejme) pozitívne hodnotenie na Google Maps odpustili poplatok za čistenie. Na poslednú noc som sa rozhodol booknuť lacné ubytko, kde by sme si len zložili veci, večer hodili sprchu a o druhej v noci vypadli na letisko. Voľba padla na celkom dobre hodnotený hotel Downtown v srdci Jerevanu. Najprv sme ho ale museli nájsť, správny vnútroblok sme trafili až na tretí pokus. Tam nás po dlhom čakaní s rakúskym párom schladil mladý majiteľ, že jedna posteľ je zlomená a z druhej izby ešte neodišli hostia. Na veľkú nevôľu sme súhlasili s presunom „600-700 metrov“, no po 15 minútach jazdy autom nám bolo jasné, že to nebude toľko ani vzdušnou čiarou. Nakoniec sme dorazili na kraj centra do neoznačeného hostelu. Slabí Rakušáci náhradné ubytko odmietli, no my sme rezignovane akceptovali – izba bola čistá, kľúče sme dostali a poloha nám bola aj tak viac-menej ukradnutá.

Hodiny ukazovali na trojku a do plánovanej prehliadky s ochutnávkou v koňakzávode Noy zostávali dve hodiny. Minimálne hodinu sme stratili obštrukciami s ubytovaním a pred koštovkou sa patrilo najesť. Odviezli sme sa teda priamo na opačný koniec centra, kde sme vystúpili kúsok od samotného závodu. Identifikoval som pár kandidátov na neskorý obed a hneď v prvom sme trafili jackpot. Art Lunch znie skôr ako hipsterské bistro, no z názvu sa vykľula parádna moderná táckareň s arménskymi dobrotami od výmyslu sveta (alebo pristátia Noeho Archy). Lukáš sa pri čakaní dal do reči s miestnou pani a ešte vyfasoval aj obed zdarma. Arménska pohostinnosť ako sa patrí.

Čas sme mali zrazu celkom dobrý a v tom som si spomenul, že pri poslednej zimnej retardovanej návšteve sme s chalanmi zasadli do El sky baru. Barová časť bola o piatej večer ešte zatvorená, no bufet hneď vedľa fungoval a dokonca aj terasa s pekným výhľadom bola k dispozícii. Zadelili sme na povzbudenie kávu a pred šiestou sa pomaly dostavili na recepciu fabriky Noy.

Kým naposledy sme mali prehliadku len v slovenskej štvorici, tentokrát sa tu zišla medzinárodná skupina – traja Slováci, dve francúzske babky, mládež v trojici z Padovy a dedko s kamarátom/tlmočníkom z Iránu. Hodinová prehliadka bola totožná ako minule – najprv nám mladá sprievodkyňa pri Volgách ozrejmila vznik závodu na miestach, kde sa týčila Jerevenská pevnosť, fungovanie počas rôznych etáp arménskej histórie a nakoniec aj rozdelenie závodu na Noy a oveľa známejší Ararat.

Mierne gýčová časť je venovaná súčasnosti pod vedením starého mafiána/politika/biznismana Gagika Tsarukyana, ktorý 22 rokov dozadu zakúpil vtedy rozpadnutý závod a dal ho dokopy. 15 metrov pod zemou sme medzi sudmi okoštovali 80 rokov staré „portské“ a nakoniec sme posedeli v salóniku v spoločnosti 5 a 10 ročnej produkcie. Za 5000 AMD môže byť, no aj konkurenčná fabrika na druhom brehu rieky Hrazdan ponúka prehliadky za podobné ceny.

Šiesta hodina odbila, brány Noyu sa zatvorili a my sme sa presunuli o tri kilometre južnejšie k železničnej stanici Jerevan. Táto stalinistická nádhera z polovice 50. rokov (úplne dokončená s vežičkou až o 10 rokov neskôr) patrí podľa môjho skromného názoru medzi tie najkrajšie v regióne. Škoda len, že po rozpade ZSSR železničná doprava stratila v krajine význam a dnes tu premáva len zopár regionálnych spojov a jeden medzinárodný do Tbilisi, ktorý v lete pokračuje s dovolenkármi až k Čiernemu moru do Batumi.

Chvíľu sme sa pokochali aj interiérom, no fotenie tu veľmi radi nemajú a vojak nás slušne poprosil nech sa krotíme. Dlhým podchodom plným rôznych obchodíkov sme sa presunuli k stanici metra Sasuntsi David, pomenovanej podľa hrdinu národného eposu o hrdinoch zo Sassounu, ktorí odolali arabským nájazdníkom. Metro bolo otvorené v roku 1981 a skladá sa len z jednej linky a desiatich staníc. Po zemetrasení v roku 1988 sa ukázala kvalita stavby, keď už na druhý deň bolo znovu v prevádzke, no financie určené na rozvoj siete boli potrebné v iných častiach krajiny. Pre turistov je viac-menej nepoužiteľné, maximálne možno na presun medzi stanicou a dvomi stanicami v centre (Námestie republiky a futuristická Yeritasardakan pár stoviek metrov od Kaskády). Na druhú stranu je jazda krátkymi skákajúcimi sovietskymi súpravami veľmi lacná, retro žetón stojí len 100 AMD. Príjemný návrat do dôb, kedy sa v regióne o pogromoch a krvavých vojnách medzi susedmi nechyrovalo.

Na štvrtej zastávke Yeritasardakan sme vystúpili a v najbližšom supermarkete nakúpili proviant na večerné stokovanie. Onedlho sme sa viezli v solídnom Lexuse (nechápem ako sa im oplatí jazdiť za tie ceny ale ok), ktorý nás hodil kúsok od vrchola Kaskády, pri vchode do Parku víťazstva. Už tradične sme zamierili na terasu opustenej reštaurácie Aragil (Bocian), kde sme svojou prítomnosťou instatne prekazili romantické chvíle mladého páru. Oni môžu mať výhľady na Ararat kedy chcú, my raz za uhorský rok. Otvorili sme miestnu koňakovú produkciu a pripili pri pohľade na svetlá nočnej metropoly na úspešný arménsky mini roadtrip.

Za tmy sme ešte prešli k majestátnej soche Matky Arménska, ktorá nahradila v roku 1962 obrovskú sochu Stalina. Pred ňou stále planie večný plameň, no blikajúce kolotoče susedného lunaparku mierne uberajú dôstojnosti tohto miesta, pripomínajúceho obete II. svetovej vojny.

Naspäť v centre sme si nemohli ujsť návštevu pivárne Dargett s mocnou IPA Armenia Invicta. Pivo tu majú super, no jedálniček je na náš vkus až príliš západný a po jednom kole sme sa vybrali na občerstvenie do ulíc. O pár desiatok metrov sme si všimli svietiaci pútač s nápisom Shaurmyan. Zbehli sme dolu schodmi, kde nás privítal perfektnou angličtinou mladý Igor so svojou arménskou kolegyňou. Igor pochádza z Krasnodaru, kde pred vojnou pracoval ako novinár, no dopadol podobne ako desaťtisíce iných Rusov, ktorí museli utiecť pred Putinovou mobilizáciou do mlynčeku na mäso. Dobre sme pokecali pri čapovanom pive a excelentnú shawarmu sme natlačili do seba cestou do supermarketu.

Po poslednom nákupe sme sa dopravili naspäť na dočasné ubytko. O polnoci sme zhasli, aby sme sa o dve hodiny neskôr dezorientovaní zobudili. Nádherný začiatok dňa. Rýchlo sme pobalili ruksaky a prázdnym mestom sa odviezli na staré známe jerevanské letisko. Na checkine sme na miestne pomery svižne vybavili papierový boarding pass, no hodinu a pol pred odletom sme sa zasekli na dobrých 20 minút pred bezpečnostnou kontrolou a následnou pasovkou. Na duty free a salónik nám zostalo len minimum času, ale koňačik sa podarilo zakúpiť a slepačí vývar o pol štvrtej ráno prišiel naozaj veľmi vhod. Nakoniec sme sa ešte na bráne trochu ponaťahovali s proaktívnym pracovníkom, ktorému sa nepozdávala naša ledabolo zbalená extra batožina, no keď sme všetko natlačili do duty free igelitiek, tak zrazu bol problém vyriešený.

Let samotný bol tak tragický ako len mohol byť. 3 hodiny 15 minút v delíriu v lietadle plnom pasažierov a odletom o pol piatej ráno nemôže byť nikdy dobrý zážitok. Vďakabohu nás Roman čakal na upršanom Schwechate, kde na teplomeri svietilo smutných 6 stupňov nad nulou. Cestovanie je rehoľa.

Arménsko nesklamalo a aj pri piatej návšteve som nemal pocit, že by som sa na sekundu nudil. Mnoho starých známych miest stále dokázalo prekvapiť a v prípade teleskopu v Orgove dokonca prekonať všetky očakávania. Prírodné scenérie sa nedajú „okukať“ a geografická rozmanitosť na tak relatívne malej rozlohe neprestala udivovať po celých 650 kilometrov. Nakoniec aj ten Jerevan, ktorý som pred výletom bral ako také „nutné zlo“, kde pri nekresťanských časoch letov treba stráviť minimálne pár hodín, nebol v krásnom jarnom počasí najhorším miestom na prieskum. No aj keď tretina populácie žije v hlavnom meste, to najlepšie čo krajina ponúka sa začína za jeho hranicami.