Ázijská grand tour na Poľanu

Pár dní pred Veľkou nocou som cez pootvorené okno začul známy hukot vysávača na steroidoch – sused vytiahol po dlhom čase svojho starého miláčika menom Daewoo Tico. Len tak zo srandy som otvoril bazoš a pozrel za koľko sa dá tento pomaly už veterán z rozumnejšej časti Kórejského poloostrova kúpiť. Hneď na prvom mieste sa objavila ponuka z Púchova za 200 eur a podľa všetkého nahodená len pár minút dozadu. Chvíľu som najprv váhal, ale veď prišli prémie, blížili sa narodeniny, lockdown pokračoval …

Slovo dalo slovo a o týždeň neskôr som v Púchove na polícii vybavil s majiteľom formality a prebral kľúčik od 25 ročnej trojvalcovej rakety. Hovorí sa, že stará láska nehrdzavie, ale keďže to bola láska na prvý pohľad, trošku tej hrdzy som sa dočkal. Vo vedľajšej dedine som ešte dokonca za fľašu vína dostal od bývalých (a trochu aj dojatých) majiteľov iného zosnulúho Tica sadu pneumatík na diskoch a vybrali sme sa na prvú zaťažkávaciu skúšku.

130km dlhú cestu do Trnavy zvládla táto 40 koňová fialová čivava bez problémov (aj keď pre istotu som mal v závese safety car v podobe Romanovej T4-ky) a pomaly som začal zisťovať, čo som vlastne doviezol domov. Po malom servise a doplnení povinnej výbavy som zhodnotil, že aj keď treba ešte čo to porobiť, je nutné Tico otestovať na dlhšej ceste. Správna chvíľa nastala už o dva týždne, kedy sa po miernom uvoľnení konečne dalo opustiť mimo okres bez toho, aby sme pandúrom hľadali výhovorky.

PIATOK

Niečo po piatej poobede sa za pumpou (pred ňou už vyhukoval premotivovaný opilec) na trnavskom obchvate zoznámili dve mašiny východného pôvodu – moje Daewoo Tico a Romanove Suzuki Carry so spolujazdcami Vladom a Mirom. Po dotankovaní paliva a kontrole prevádzkových kvapalín sme sa uistili, že na vysielačkách máme naladený totožný kanál a vyrazili sme v krásny jarný podvečer smerom na Hlohovec. Odtiaľ sme sa príjemne zvlnenou krajinou doviezli až pred budovu SPU v Nitre. Tu sme chceli s našimi strojmi zapózovať pred “ufom” univerzitnej auly, no rampa nám prekazila plány. Aspoň sme zistili, kde je najbližší Lidl a tam nakúpili proviant.

Mesto pod Zoborom sme nechali za chrbtom a autá sme potrápili na prvých serióznejších stúpaniach medzi Pohranicami a mekáčom v Beladiciach. Tu sme nakúpili kalórie na večeru, ktorú sme vybavili v neďalekom moteli Šofér pri hlavnej ceste č. 65. Tá voľakedy slúžila ako hlavný ťah na stredné Slovensko, lenže po otvorení rýchlostnej cesty tento úsek osirel. Zašlú slávu cestnej tepny pripomína susedný Motorest Zubor s búrlivou históriou spojenou s ohňom a Jadrankou. Dnes sa opustený stráca v kríkoch a jediný náznak života sú potulné mačky a osamelá nabíjačka elektromobilov.

SOBOTA

Motel Šofér rovnako nepraskal vo švíkoch a po raňajkách šampiónov sme hodili kľúče do schránky, nakŕmili zbytkami lokálne mačky a vyrazili na svieže ranné cesty. Po fajnovom asfalte 65-ky sme sa presunuli na Slovnaftku do Novej Bane, kde sa vybavila povinná ranná káva. Pre Google Maps neznámou cestou sme sa vydali lesnou asfaltkou krížom cez Štiavnické vrchy. Na vrchole bezmenného priesmyku pod Veľkým Veterníkom sme si dali foto pauzu.

Kľukatými cestičkami sme sa dostali až do Pukanca. Odtiaľ sme to pohodovými okreskami druhej a treťej triedy strihli cez Jabloňovce a Baďan až do Beluja, kde sme zastavili na parádnej lúke s výhľadom na tajomné Sitno.

Pred Žibritovom sa objavil pekný rybník, ktorý slúži nielen rybárom, ale podľa latexových balónikov aj miestnym romantikom. Inak skvelé miesto aj na pauzičku spojenú s občerstvením.

Odtiaľ sme sa len skotúľali zopár kilometrov do vraj okresného mesta Krupina. Nad ním sa týči kamenná rozhľadňa Vartovka, z ktorej sa nám naskytol skvelý “nadhľad” na rozkvitnutú krajinu Hontu.

Dolu v mestečku som nemohol odolať návšteve malej železničnej stanice, no žiaľ zatvorenej. Nečudo, cez víkend tu premávajú doslova tri vlaky.

Romana si spomenul, že v Dobrej Nive sa nachádza pivovar Dobrovar, šli sme teda skúsiť šťastie na slovenskú “Route 66”. Ani tu nás zatvorené priestory pivovaru s reštauráciou vôbec nepotešili. Dúfam, že len dočasne. Keď sme sa už ocitli v Dobrej Nive, aspoň sme skontrolovali malé zrekonštruované letisko. Na dráhu sme sa síce nedostali, no bez fotiek sme neodišli.

Neďaleko obce sme si na kopci všimli zaujímavú kruhovú stavbu. Nedalo nám a po úzkej ceste sme sa vyštverali k tajomnému objektu. Nevykľulo sa z toho sídlo scientológov, ale rádio-navigačné zariadenie D-VOR/DMR Dobrá Niva, ktoré naviguje lietajúce stroje smerujúce na Sliač.

Pristávaciu dráhu síce v horšom stave, ale otvorenú, sme našli v neďalekých Pliešovciach. Ázijskí titáni si vyskúšali drag race, no 0-100 sme radšej nemerali, až taká dlhá dráha to nebola 🙂

Welcome to the Danger Zone
Mohykáni ciest

Rázovitou krajinou pohoria Javorie (tento názov som sa dozvedel až pri písaní blogu) sme prešli cez alternatívnu Zaježovú a Slatinské Lazy až na Podpoľanie. Pred Podkriváňom som po pravej strane zazrel kopec s celkom strmou poľnou cestou. Offroad vsuvka dopadla úspešne, 12 a 13 palcové kolesá zvládli aj náročné stúpanie a otvorili nám panoramatické výhľady na okolitú krajinu.

V Kriváni sme na miestnej pumpe/nalievárni doplnili kalórie a vydali sa na poslednú etapu sobotnej cesty. Z Hriňovej sme odbočili na cestičku, z ktorej sa stal onedlho tankodrom smerujúci k nefuknčnému hotelu Poľana. Prvý a naštastie aj posledný raz sa objavila technická závada – Suzuki stratilo rezervu, ktorá sa uvoľnila z podvozku. Nič, čo by nás zastavilo, po chvíli bola rezerva naspäť s Keri. Na zasneženom parkovisku sme si vyskúšali mierne drifty a onedlho sme šľapali smerom na Poľanu. Trochu dosť sme podcenili terén – ako správni turisti z nížiny sme čakali všetko len nie sneh koncom apríla.

Suzuki Ichiban

Prechádzku po sedlo Priehybina sme zvládli len s mierne premočenou obuvou (kto by čakal mokrade) a objavením medvedích stôp, no odtiaľ snehová pokrývka so strmším svahom dala zabrať. Žiaľ Mirove vibramy to nezvládli a pár stoviek metrov od cieľa to musel otočiť. Pre istotu som mu dal vysielačku a v trojici sme o pár minút dobyli vrchol najvyššieho a najmohutnejšieho z vrchov neogénneho vulkanizmu v Západných Karpatoch.

Turista-amatér by od vrcholu Poľany čakal poriadnu scenériu, no tá sa nám naskytla o 600 metrov ďalej, kde sa kúsok od seba nachádzajú výhľady Katruška a Zbojnícky tanec. Z Katrušky sa ako na dlani ukázalo zalesnené Podpoľanie a Zbojníckemu tancu dominuje hrebeň Nízkych Tatier, za ktorým vykukli aj tie Tatry Vysoké.

O hodinu neskôr sme nestretli medveďa, ale Mira pri (DNES ZATVORENOM) bufete. Horská večera sa nekonala a po tankodrome sme sa zviezli dolu do Hriňovej. Tu nás už čakal obligátny nákup v Tescu a po ňom sme sa pobrali do miestneho penziónu. Tam dievčence o našom príchode nevedeli, no kým sme vybavili večeru v neďalekej pizzerii, všetko sa vyriešilo k našej spokojnosti. Prevádzkar jednoducho pozabudol informovať o hosťoch. Zajednali sme si raňajky na ôsmu, vyzdvihli pizzu, na izbe otvorili pivá a takto ako správni tridsiatnici ukončili sobotu v Hriňovej.

NEDEĽA

Dolu v spoločenskej miestnosti predbehli dobu a štamgasti sa rozlúčili s pandémiou riadnou párty do hlbokej noci. Samozrejme, že o ôsmej ráno bolo všetko zamknuté, no na Podpoľaní sa riadia heslom “work hard, play hard”. Po krátkom telefonáte nám otvoril rozospatý vedúci a o polhodinu sme už tlačili do seba hemendex (na stole síce boli stopy po topánkach, ale tie sme diskrétne utreli). Počasie narozdiel od soboty až také vľúdne nebolo a rýchlo sme sa pobrali do neďalekej Detvy. Na zaujímavej pumpe Shell pod komínom sme doplnili kofeín a rozhodli sa skontrolovať detviansky amfiteáter na severnom okraji mesta. Areál samozrejme zíval prázdnotou a okrem pár mačiek tu nebolo ani živej duše. Ešte aj ten amfiteáter s odmontovanými sedačkami bol zamknutý, takže sme ani to slávne pódium nevideli.

Viac šťastia sme mali na cintoríne s kalváriou, kde sa týčia veľmi pekné vyrezávané maľované kríže, zapísané aj do Reprezentatívneho zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva Slovenska. Aspoň tie miesta posledného odpočinku zostali otvorené, narozdiel od neďalekého Vígľašského zámku, kde nás privítala len zatvorená brána.

Rozhodli sme sa, že to už nebudeme siliť a kultúrne pamiatky necháme na inokedy. Znovu sme sa napojili na prázdnu Route 66 a rýchlym ťahom prefrčali Dobrou Nivou, Krupinou, Hontianskymi Nemcami a zastavili až na stanici v Hontianskych Tesároch. Asi kilometer a pol od nej sa nachádzajú zaujímavé prírodné výtvory – Tesárske Dúpence, ktoré predstavujú súbor viacerých pradávnych skalných skrýš vytesaných do strmého pieskovcového svahu. My sme prešli okolo tzv. “Osemdierky” k neďalekej Tesárskej rokline, ktorá je v “období dažďov” obdarená aj štvoricou vodopádov. Na tie sme šťastie samozrejme nemali, no prechádzka to bola príjemná. Žiadny Antelope kaňon sa nekonal, ale v rámci okresnej turistiky dobrá destinácia.

Po tejto zastávke sme usúdili, že potiahneme už priamo domov. No aký by to bol roadtrip bez obligátnej “sosisky”, teda hot-dogu z pumpy. Na mape sme našli Slovnaftku pri blízkych Dudinciach a vydali sa k nej. Už z diaľky sme videli, že tu nepochodíme a pokračovali sme po ceste 1. triedy č. 75 do Demandíc. Na tejto žlto-čiernej pumpe sa rovnako zastavil čas a nepochodili sme ani na TaM v Šarovciach, z ktorej sa vykľulo niečo ako JRD. Na Real-K v Tekovských Lužanoch mali len spotené bagety a nakoniec sme víťazoslávne zastavili na OMV v Dvoroch nad Žitavou. Harlejáci sa čudovali nad našimi strojmi, no aspoň nemusíme narozdiel od nich jazdiť oblečení ako z Modrej ustrice (aj keď môj “korona knír” možno vraví niečo iné). Ticu som dal napojiť benzínu, no zrazu boli chalani naspäť – ani táto OMV nemala v ponuke párky v rožku.

Zronení sme sa zviezli až do Nových Zámkov, kde sme konečne narazili na Slovnaftku a zadelili zaslúžený neskorý obed. Povedal som si, že ešte cestou na “západ” si urobíme grand finále na kompe, ktorá premáva na Váhu medzi obcami Vlčany a Selice. Hádajte ako to dopadlo…

Nakoniec sme sa cez Trnovec a Šaľu dostali až k Sládkovičovu, kde sa cesty Tica a Carry spolu s osadenstvom po vyše 550 kilometroch rozdelili. Ako sa vraví, netradičné situácie si vyžadujú netradičné riešenia, a malé staré hrdzavé ázijské mašiny sa stali našou zábavkou počas pandémie. Nateraz dám Ticu priestor na sebarealizáciu. Keď už bude všetko tip-top (alebo aspoň sa k tomu stavu blížiť), budem sa tešiť na ďalšiu spanilú jazdu so 680kg ľahkou nákupnou taškou. A kľudne znovu aj na Hont a Podpoľanie. Za víkend sme stihli naozaj len to minimum čo tieto regióny ponúkajú, a to väčšina “atrakcií” bola zatvorená 🙂

P.S.: Vrelá vďaka za zopár fotiek od Romana a Vlada

Komentáre

0 komentárov k “Ázijská grand tour na PoľanuPridajte vlastný →

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.