Balkán trip 2016 – zo Skopje cez Albánsko na Korfu

Balkán patrí dlhodobo medzi moje najobľúbenejšie regióny. Keď sa ešte minulý rok objavili priame lety na Korfu, zmobilizoval som svoju “crew” a zakúpil jednosmerné letenky z tohto gréckeho ostrova do Bratislavy. Vo februári sa ako dar z nebies zniesla nová linka z nášho hlavného mesta do metropoly Macedónska – Skopje. O trasovaní nášho májového tripu bolo hneď rozhodnuté.

O pár mesiacov neskôr sme sa už objavili na letisku v Bratislave, kde sme prišli nejak skoro, pomaly všetko o siedmej večer zatvorené . Nezostalo nič iné ako zabíjať čas popíjaním becherovky za kontrolou a vymýšľaním osudov spolucestujúcich. Najlepšia bola jedna blondínka z Macedónska a najmä pár colníkov, ktorí pomaly na prstoch počítali, či neprestrelila 90 dní pobytu v Schengene. Ona na nich lámanou nemčinou a oni naspäť mixom slovenčiny a angličtiny (už som čakal len na to legendárne “Put your hands on the stôl”). Nakoniec sme ju ale pri boardingu stretli, tak asi vysoké štekle a výstrih vyriešili matematickú hádanku. Let prebiehal v pohode, mix domácich a turistov z Czechie a Slovakie. Letisko v Skopje podobne prázdne, ale na prvý dojem vyššia úroveň ako Bratislava, žiadne autobusy k lietadlu, ale pekne veľkopansky tunelom/chobotom do terminálu.

Bielym mercedesom sme sa za dvacku odviezli priamo k nášmu hostelu, kde už čakal vysoký majiteľ Goran, aby nás ubytoval. V Skopje som už bol, tak nám len rýchlo osviežil pamäť, kde sa dá okolo polnoci vôbec ísť a my sme sa vybrali na prieskum. Za posledné tri roky sa v meste toho veľa nezmenilo, dokončilo sa pár antických gýčov a postavila sa ďalšia loďka na rieke Vardar, ktorá ako keby z Disneylandu priplávala. Na rôznych budovách a sochách bolo vidieť farebné stopy po nedávných demonštráciách, ale v neskorú nočnú hodinu sa v meste nedialo nič. Tak sme teda na západných turistov zadelili pivo v miestnom Irish pube a keď nás o jednej ráno vyhodili, dorazili sme sa burekom (potvrdilo sa pravidlo, že najlepší burek je po pár pivách nadránom).

stopy revolúcie

Ráno trochu premrznutí (hostelová izba bola vlastne pivnica) sme zobrali taxi nad mesto, do turistickej zóny Sredno Vodno. Tam nás privítal veľmi pekný areál a slnečné počasie. Našťastie lanovka už fungovala a tak sme sa za pár euro vydali na kilometrovú jazdu na vrchol hory Vodno s majestátnym 66 metrovým krížom. Tu už plno miestnych rodín a týpkov v teplákových súpravách, najlepšie Adidas (niežeby robili nejaký šport, ale značková tepláková súprava je symbolom statusu). Trošku sme sa pomotali, užili výhľady s kávičkou a opäť pomocou lanovky sa zviezli dolu.

správny Macedónec

Svet je malý a tak počas jazdy nás oslovil starší pán, ktorý žil dlhšiu dobu v ČSSR počas komunizmu. Keď zistil, že som z Trnavy, tak hneď začal spomínať na Spartak a futbal, vodičák si robil v Banskej Bystrici a pracoval v Ružomberku. Naposledy bol u nás pred 30 rokmi, ale po slovensky/česky rozprával stále na jednotku.

Na Sredno Vodno sme zrekapitulovali návštevu reštaurácie hotela Vodno s parádnou teraskou, retro exteriérom, ale ešte lepšími cenami – výborný obed s litrom vína pre tri osoby = 15 euro. Raj.
Celý areál Vodna ponúka kopec možností na stravovanie, stolovanie medzi stromami a na tráve skôr pripomína záhradnú party u susedov, ako originál reštiku.

Výdatný obed sme spálili peším zostupom do mesta a prieskumom miestnej pevnosti Kale, ktorá sa za tie roky vôbec nezmenila. To sa už k mestu blížila búrka, tak sme sa operatívne skryli v miestnej pivárni s domácim pivom a živou hudbou.

nad Kale sa zmráka

Do odchodu autobusu smer Tirana sme mali ešte času habadej, prešli sme si staré albánske centrum a ako správni turisti sme sa nechali nachytať na kebab so servisom (to, že ho zjete z taniera na špinavom stolíku znamená, že stojí dvojnásobne viac ako postojačky). Zamotali sa aj do demonštrácie proti prezidentovi a šli si oddýchnuť na hostel. Tam sme pokecali s recepčnou, ktorá nám vysvetlila, že v našej ďalšej destinácii – Tirane nič nie je a čudovala sa, že sme neboli v najlepšom city shoppingu v Skopje.

protestuje sa každý deň

námestie po búrke má niečo do seba

budovanie histórie v priamom prenose

Na dystopickú železnično-autobusovú stanicu sme dorazili v predstihu a mohli sme opäť  porovnávať, čo sa za tri roky zmenilo. Okrem toho, že odchody/príchody vlakov neboli na CRTčkach, ale už na LCDčkach, nezmenilo sa vôbec nič. Proviant v podobe minerálky a picy zatvorenej nakúpený a o deviatej sme už vyrážali v starej poloprázdnej Setre smer Tirana. 270 kilometrov trvalo príjemných 8 hodín plných zákrut, vykúreného interiéru a najmä dlhých prestávok (posledná polhodinová 70km pred cieľom).

na stanici v Skopje nikoho nikde

Do Tirany sme dorazili o krásnej piatej hodine ráno. Čo ma prekvapilo bolo to, že dosť biznisov už žilo, alebo bolo 24/7. Ako sme prechádzali k hostelu centrom, okolie vyzeralo veľmi čisto a upravene. Našu hosteliérku sme zobudili až po dlhšom zvonení (neskôr vysvitlo, že bola na párty a šla spať chvíľu pred naším príchodom), rýchlo sme sa zoznámili a o chvíľu už dospávali noc.

Nedeľa nás privítala pekným počasím, centrum sme prebehli veľmi rýchlo (všetko je pokope) a vydali sme sa hľadať autobusovú stanicu, aby sme zakúpili lístky na nasledujúci deň do Sarandy. Cestou k predpokladanému miestu (Tirana nemá centrálnu autobusovú stanicu, skôr rôzne miesta, kde sa nastupuje a vystupuje) sme aj vyhladli, ale v Tirane všetci len kávičkujú a nejedia. Až asi v polovici cesty sme našli burekáreň a nabrali sme balkánsku energiu. Konečne sme dorazili na “južnú stanicu”, ale žiaľ už nefungovala, iba veľká tabuľa s odchodmi autobusov naznačovala, že tu niečo niekedy podobné bolo. Miestny pracovník umyvárky nám vysvetlil, niečo v štýle “EAGLE, TAXI!”, tak sme hľadanie radšej pozastavili.

Albánsko v kocke – Skanderbeg, mešita, kostol, nová architektúra, hory a vzadu mercedes 

Zobrali sme taxík (narozdiel od Skopje, tu treba povedať pánovi, aby sa uráčilo zapnúť taxameter) do veľkého parku s vodnou nádržou, kde to riadne žilo, plno mladých, terasiek a dobrej nálady. Niečo ako Zlaté piesky vo väčšom štýle a s bezplatným vstupom.

nedeľný relax

No ale highlight Tirany je miestna ZOO, ktorá oprávnene patrí medzi najsmutnejšie na svete. Za 70 centov dostanete vstup do pekného areálu s jazierkami, fontánou a k tomu smutnými zvieratkami za mrežami v okachličkovaných kuticiach. Či už to bolo pár vlkov, medveďov, lám alebo líšok, všetky vyzerali tragicky. Najlepšie bolo asi kačkám, ktoré čaptali voľne okolo jazierok.

depka

Cestou späť na hostel nás ešte raz chcel odrbať taxikár, ktorý najprv zadelil nejakú extra sadzbu a potom v polovici cesty ešte akože omylom zresetoval taxameter a začalo to znovu počítať aj s nástupným. To by nevadilo, keby nechcel na konci jazdy zaplatiť oba paragóny. Keď videl môj výraz, uspokojil sa aj s polovicou ceny.

Na izbe sme riadne zalomili a boli vôbec radi, že sme sa nezobudili až ráno. Naša hosteliérka medzitým vytriezvela a nečakane potvrdila, že autobusová stanica je fakt tam, kde sme boli pozrieť. Odporučila nám ísť večer na Sky Tower a my sme ju poslúchli.

Cestou sme sa zastavili pri dezolátnej pyramíde, kde už nejaký DJ riadne dával a celé okolie sa otriasalo v základoch – typický humanitárny koncert pre Kosovo.

Albánci Albáncom

Kúsok opodiaľ nás už čakala budova Sky Tower, nič svetoborné zvonku, ale na vrchole párty ako vystrihnutá z rooftopov západných metropol. DJ, housík, osvetlenie, nahodená albánska zlatá mládež a na pánskych záchodoch sa dílovali tabletky potajmo v kabínke. Tak ako sa patrí.
Nad rooftopom sa ešte točil bar s dobrými drinkami za rozumné ceny a tak dojem z nočnej Tirany úplne parádny.

party hard

V pondelok ráno sme sa rýchlo zbalili, zobrali taxík, ktorý prvýkrát zapol sám od seba taxameter. Po vyslovení cieľa “BUS STATION SARANDA” nás taxikár zobral naozaj na iné miesto, pri Orlovi, kde nás už čakal mikrobus-furgon s našou destináciou na prednom okne. Týpek z umyvárky mal pravdu.

Úsek Tirana-Saranda mal byť podľa všetkých blogov a trip advisorov najkrajší, ale aj najdlhší. Ale Albánci sa v poslednej dobe pochlapili a postavili veľmi slušné diaľnice minimálne v polprofile a našťastie namiesto 8 hodín sme šli tých 270km len päť. Okrem smrdutého robotníka, ktorý si medzi nás dozadu sadol (aj keď bolo voľno aj inde) všetko prebehlo v poriadku (vodič cestu tak dobre poznal, že aj miestnu dopravnú políciu vybozkával) a už okolo druhej sme sa vybaľovali na našom hotelíku, kúsok od pláže v Sarande.

Mesto bolo začiatkom mája skôr prázdna, ale všade prachu ako v Kandaháre – najmä vďaka tomu, že sa všetko vo veľkom rekonštruovalo, či už cesty alebo domy.

Marina ako sa patrí

Celý zvyšok dňa sme strávili len takým poflakovaním sa po meste, kávičkovaním (spomenul som, že Albánci spolu s Kosovčanmi robia asi najlepšie “makiato” na svete, zvyčajne tak za 40 centov?) a vínečkovaním. Nedalo mi na pár minút neotestovať aj more, ale teda ešte mesiac treba do normálnej teploty. Večer sme po sto rokoch vyskúšali autodrom, najprv nikoho nikde, ale keď sme sa začali divoko voziť, tak o pár minút nabehla celá sarandská omladina a zrážka kultúr bola na svete – autíčková.

Ráno sme nabehli do miestnej autopožičovne, kde sme už mali vopred cez facebook rezervovaný Mitsubishi Colt na náš výpad na pobrežie a do vnútrozemia. Chalani sa mi smiali, že ja na Slovensku jazdím len tak sviatočne a skôr trénujem v krajinách ako je Albánsko, Gruzínsko, Čierna Hora alebo Severný Cyprus.

Jazdenie v Albánsku nie je nič strašné, o dosť horšie je to v meste, kde platí právo silnejšieho a tragické sú najmä kruháče, kde doteraz neviem, či má prednosť ten čo je v kruháči, alebo do neho vchádza. Ale asi platí pravidlo, že čím väčší a novší Mercedes, tým prednejší.

Coltom sme sa vymotali z rozbitej Sarandy a zamierili po pobreží na sever. Navštívili sme pár pláží, ale všade ešte mrtvo turisticky a žilo to len stavebnými mechanizmami.

pláž v Borsh

Veľmi zaujímavé miestečko je Porto Palermo, malý poloostrov, kde sa nachádza pevnosť z 19-ho storočia a kde pokladník pozná Jura Jánošíka 🙂 Okrem pevnosti, kostolíka a pár rozpadnutých budov sú tam hlavne  pekné malé pláže s bielymi skalami a azúrovou vodou. Neďaleko sa nachádza aj bývalá “ponorková” základňa, ale keď človek vidí tú hĺbku mora, asi to skôr bol úkryt pre vojenské rýchločlny.

“tajný” tunel

Nad nami sa už týčil najvyšší bod našej cesty a to priesmyk známy aj z Top Gearu – Llogara.  Kilometrové prevýšenie naša kárička dala bez problémov a výhľady stáli za to. Premávka všeobecne v tomto období je mimo miest minimálna a tak lepšej doby na roadtrip nie je.

smer Llogara

Keďže sme mali ešte času dosť, pokračovali sme ďalej do Vlory, kde stavebný boom frčal naplno. Vlora nebola ani v pláne, vydali sme sa do centra, ktoré sme cez GPS  nejak nenašli a tak sme aspoň navštívili asi najväčšiu železničnú stanicu, kam chodia tak 2 vlaky denne. Schovaná na sídlisku, s obrovskou čakárňou a zamknutá. Jeden rozpadnutý perón, dvoje krivé koľaje, pár odstavených zdemolovaných vagónov. A nejaké psy k tomu. Albánsko ako sa patrí.

intercity+

Z mesta sme sa najprv nevedeli vymotať, kvôli nehode odstavili celú diaľnicu (oba smery…), ale kým sme sa potočili, zrazu ju otvorili a frčali sme po prázdnej ceste smerom do Sarandy. Po 20km diaľnica aj skončila a vnútrozemskou širokou autostrádou sme si to šinuli “domov”. Cesta krásne široká a už sa zrazu stmievalo, tak som pri predbiehaní trošku na to dupol. Ako inak, v diaľke sa spoza tmavého mercedesa zjavil radar s policajtom a už som dostavoval Colta ku krajnici. Maximálka mimo mesta je tu len 80 km/h a pri predbiehaní som to prekročil skoro o 30 km/h. No ale keď policajt videl môj kajúcny výraz a absenciu albánčiny, s gestom nech sa krotím, ma poslal ďalej. Samozrejme, že potom som už policajtov videl všade a jednej hliadke som zastavil aj dobrovoľne 😀 No nemala tá policajtka točiť tou stopkou 😀

fotopasca

Pred priesmykom do Sarandy z Gjirokasteru sa nachádza dedinský šenk s asi najkrajším výhľadom do údolia, určite odporúčam, poloha cca tu.

šenk s výhľadom

Nočná jazda do Sarandy priesmykom bola pekne divoká, oči mi už pomaly šli vybuchnúť, ale nakoniec sme úspešne zaparkovali pred hotelom.

V stredu ráno sme našli asi najlepší burek s ajranom v regióne (Byrektore Turi) a opäť posilnení týmto balkánskym zázrakom sme sa vydali na roadtrip. Prvou zastávkou bolo neďaleké mestečko Ksamil s peknými plážami, ale opäť predsezónne mŕtve. V pláne bolo aj UNESCO hradisko Butrint, ale keď sme videli dvojité ceny pre domácich a zahraničných turistov, radšej sme zobrali pofidérnu kompu a pokračovali rozbitými cestami ďalej. Všade naokolo opustené a nedostavané domy, sem tam pastier s kozami a ovcami a pekné horské scenérie.

nájdi pastiera

Nemali sme nič na pláne a teda že navštívime hraničné mesto Kakavia (samozrejme kvôli názvu). Cestou sme sa zastavili pri prameni Modré oko, v areáli s asi najčistejšou vodou na svete a najkrajšími vážkami. Taký malý raj ako z nejakého benchmarku grafických kariet. Chlapci si pochutili na polievke z jahňacej hlavy, ja som radšej dal prednosť iba šalátu. Tieto tradičné varené veci veľmi nemusím.

modrá je dobrá

Konečne sme sa dostali aj k presláveným bunkrom, ktorých bolo postavených po celej krajine vyše 700-tisíc (jeden na každých štyroch obyvateľov) paranoidným vládcom Enverom Hoxhom na obranu pred napadnutím, ktoré sa nikdy nekonalo. Väčšina z nich je už rozbitá, opustená, prípadne kompletne zničená, ale stále je ich vidieť na strategických miestach. K nášmu prieskumu betónových barabizní sa z diaľky prizeral dedko a mladý pastier so stádom a deformovanou tvárou. Hory majú oči.

branná povinnosť

Skratka do Kakavie, ktorú som vybral, nespĺňala štandardy EÚ a tak v polovici sme to museli otočiť. Rozhodol som sa, že ten kúsok do cieľa prejdem peši popri gréckej hranici. Najprv sa to zdal ako super nápad, ale posledných 200 metrov som bol rád, že ma neroztrhali pastierske psy. Našťastie len štekali a nehrýzli. A ako bonus ma stihol skontrolovať pohraničník, ktorému sa nezdalo, že som od Grécka prišiel peši na pumpu, kde ma už čakal odvoz 🙂

Poslednou albánskou destináciou bolo historické mesto Gjirokaster s peknými uličkami a rozľahlým hradom s výhľadom na celé okolie.

Gjirokaster z hradu

Po štvrtýkrát sme prekonali priesmyk do Sarandy a úspešne odovzdali auto v požičovni. Pokecali sme s majiteľom, že pomaly ale iste sa to v regióne rozbieha, aj keď stále zahraniční turisti majú obavy (po tom, čo som si prečítal o občianskej vojne v 1997, sa ani veľmi nečudujem).

Pobyt v južnom Albánsku sme ukončili parádnou seafood večerou v už skoro domácej reštike pri promenáde.
Ráno ešte rýchlo burek, káva, magnetky, dáždnik a šup na retro rýchloloď Kometa smer na Korfu.

abflug

Cesta do Grécka trvala len 30 minút,ale hneď bolo jasné, že sme o pár rokov dopredu. Všetko nejak úhľadnejšie, menej starých mercedesov a trošku lepšie cesty. No ale najväčší šok bolo historické centrum mesta, kde už ako zombíci sa premávali stáda dôchodcov z Británie, černoši ponúkali selfie palice, nadháňači pozývali do predražených reštík a tretinkové pivo stálo skoro 5 eur s výhľadom na preplnené odpadkové koše (po celom meste rovnaký jav, všade prekypujúce smetiaky s odpadkami, mačkami a smradom).

vitajte v EU

Stretli sme sa aj so štvrtým účastníkom výletu, ktorý musel prekopať svoj plán “vďaka” pracovným povinnostiam. Dobre sme sa aspoň natrieskali v peknej reštike a tuky (+ tváre) sme šli peši spáliť k parádnemu planespotting miestečku na konci pristávacej dráhy, kde sme s vínkom pozorovali odlety a prílety.

planespotting

Vínko a chôdza nás nejak zmohli a už o desiatej sme rochnili na izbe s budíkom nastaveným na 5:30AM. Ráno sme už okolo šiestej boli na letisku (náš hotel bol vzdialený asi 7 minút chôdze), kde sme zistili nepríjemnú novinu – odlet sa odkladá o 10 hodín neskôr. Čo už, jeden deň dovolenky naviac, k tomu občerstvenie v podobe nechutného pečiva. Roman si šiel radšej na svoj hotel dať raňajky a pospať si, my sme šli opäť s pivom na spotting place pozorovať lietadlá (lepšie ako pozorovať znechutené a uplakané tváre niektorých spolucestujúcich na zmeškanom lete do Bratislavy)

poteší

Okolo obeda sme sa všetci stretli v centre a vyvalili sa na malej kamienkovej pláži pod hradbami. Slnko pieklo poriadne, opaľovací krém sme už nemali, a tak sme sa všetci dobre uvarili.

voda slušná

Peší presun na letisko, tam ešte klasický južanský chaos (žiadne info o odlete, neplatné vouchery na jedlo, 3x kontrola boarding passu a pod.) a o 12 hodín po plánovanom odlete sme konečne vzlietli so spálenými tvárami smerom do Bratislavy.

Tento výlet hodnotím veľmi pozitívne, Balkán je jednoznačne top destinácia v Európe. Skopje je také aké má byť, trochu gýčové, ale kompaktné s pekným centrom, horami a výbornou stravou, žiadne scamy, príp. pocit nebezpečia.

Albánsko (v dobrom) trošku sklamalo, keďže aspoň tie naše destinácie neboli nejak divoké, Tirana na úrovni (aj keď stačí jeden deň a jedna noc), príroda parádna, cesty sa zlepšujú každým dňom, odpadkov som až tak veľmi nevidel a kávička prvotriedna.

Pláže, najmä tie mimo väčších miest vyzerajú super, voda čistá a ak by človek sa chcel ísť kúpať, tak určite si nájde svoje miestečko. Verím, že v sezóne je všade kopec ľudí, ale taký jún a september sú určite správnou dobou, kedy treba pobrežie navštíviť.

Veľkým pozitívom je absencia zahraničných turistov (maximálne v sezóne), príjemné ceny, milí ľudia a taký ten pocit, že človek je oveľa ďalej ako naozaj je. Hlavne tam treba ísť čo najskôr, kým nepostavia letisko v Sarande a vaša suseda tam nepôjde na klubovú dovolenku s Hydrotour 🙂

P.S.: Tradičný albánsky hit