20 rokov dozadu sme u babky na dvore každý jarný víkend vzhliadali k oblohe, ktorú pretínali vojenské lietadlá NATO smerujúce na juh pri operácii „Milosrdný anjel“ (síce nesprávny srbský preklad, ale znie to lepšie ako Ušľachtilá kovadlina). Cieľom náletov bolo presvedčiť vtedajších srbských vodcov, aby stiahli armádu z autonómnej oblasti Kosovo. Odvtedy už pretieklo sútokom Sávy a Dunaja veľa vody, Kosovo sa medzitým stalo de facto samostatným štátom a Srbsko stratilo aj Čiernu Horu. Krehký mier s občasnými „výstrelkami“ tu panuje už dlhšiu dobu, dávno to nie je región, kam by sa človek bál vkročiť. Pri plánovaní ciest mi nedávno prišlo na um navštíviť Belehrad aj po tretíkrát. Keď som už cestu absolvoval letecky a vlakom, nebolo by od veci si tých pár stoviek kilometrov aj odšoférovať.
DEŇ 1.
Prvotný plán počítal so skorým ranným odchodom v piatok, ale načo strácať drahocenný čas. Po dokončení pracovných povinností som vo štvrtok podvečer nahodil na seba tepláky (na Balkán jedine v tomto slávnostnom odeve) a pri aute sme sa stretli v zložení ja, Monči, sestra Lucia a bratranec Marko. Koncom decembra sme v totožnej skupine vyrazili na staronovej Ibize smer na východ do Užhorodu a tento upršaný podvečer sme zamierili na juh. Pár kvapiek na ceste nespôsobuje dopravné kolapsy len v hlavnom meste, ale už aj v Trnave a hodnú chvíľu trvalo, kým sme sa vymotali na R1-ku. Z nej sme aj po chvíli zliezli, v Galante natankovali na mojej obľúbenej Olive a cez Šaľu sme po pravej strane Váhu prefrčali smerom na Komárno. Počasie sa postupne umúdrilo a v Kolárove pri hlavnej ceste zaujala pekná zbierka vojenskej techniky miestneho výrobcu zbraní.
V najjužnejšom okresnom meste sme sa tradične zastavili v legendárnom 3 Tripl’s – dokonalej kópii Mekáču s lepšími cenami a dá sa povedať aj chutnejšou ponukou. Odtiaľto to už bolo len kúsok cez hranicu na maďarskú M1, ktorú opravujú pravdepodobne od otvorenia. Pred Budapešťou ma na navigácii znepokojila tučná červeno-čierna čiara znázorňujúca obrovské zápchy na nultom obchvate mesta. Informačná tabuľa nad cestou potvrdila nepríjemnú predtuchu dvojhodinového zdržania. Na výjazde č. 4 pri Törökbálinte som to teda radšej zvrtol smerom do mesta, kde v piatok večer premávka bola milosrdná a zelené vlny nás prekvapivo expresne dopravili cez Rákocziho most na diaľnicu M5. Po tej to išlo už ako po masle až po Segedín. Tu sme po záverečnej na Lukoile samoobslužne natankovali plnú a vybrali sa na srbskú hranicu. Recenzie neklamali a na maďarskej strane diaľničného prechodu sme skysli skoro 2 hodiny. Už dlho som nezažil tento pohraničný folklór smerom na Balkán – podľa modelov áut a ŠPZ-iek by som čakal uhladených nemeckých inžinierov a rakúskych právnikov, no z okienok vykúkali juhoslovanské postavičky v teplákoch a cigaretou v ústach. Do toho sa tu ešte motalo nezvyčajne veľa skútristov a cyklistov, ktorých by som na diaľnici nečakal. Na srbskej strane sme boli promptne vybavení za 5 minút a po pár kilometroch jazdy na srbskej A1-ke sme odbočili na Palić. Tu nám o polnoci otvorila rozospatá strapatá hlava Saši, majiteľky rovnomenného penziónu kúsok od brehu Paličského jazera.
DEŇ 2.
Kým na Slovensku sa v piatok ráno konečne objavilo slnko, tak na severe Srbska nás privítala zamračená obloha. Na raňajky sme si v pekare povinne kúpili riadny burek a v supermarkete v „centre“ (tohto inak populárneho turistického mestečka) jogurty, bez ktorých to tu inak nejde. Bankomat Vojvodinskej banky si za výber chcel vypýtať nekresťanské 4 eurá a radšej sme odložili tento úkon na Belehrad. Pri raňajkách na terase penziónu sme sa cítili ako v džungli. Ubytko sa topilo v zeleni a divoké zvuky exotických zvierat z blízkej zoologickej záhrady vytvorili zaujímavú kulisu.
Po rozlúčke s domácou sme sa prešli okolo peknej Vily Lujzy postavenej v secesnom štýle z konca 19. storočia. Tá pri brehu jazera stojí ako spomienka na zlaté časy kúpeľníctva, vtedy ešte slanej vodnej plochy. To vraj romanticky vzniklo zo sĺz pastiera Pála, ktorý stratil ovečku so zlatým rúnom a tak ho to dojalo, že vyplakal jazero. Alternatívni geológovia tradujú, že jazero je pozostatok prehistorického Panónskeho mora, no súčasná vodná plocha je relatívne nová. V 70-rokoch minulého storočia jazero jednoducho „zomrelo“ a voda bola vymenená za sladkovodnú. Odvtedy čistota jazera kolíše, pláže sú upravené, ale miestni kúpanie neodporúčajú.
Pri nákupe lístkov do ZOO nepotešila absencia terminálu a pani za kasou nás promptne poslala za predavačkou suvenírov. Čo sme „ušetrili“ ráno, keď sme nevybrali z bankomatu s poplatkom, to sme prerobili pri nákupe magnetiek v stánku, kde nám s radosťou teta zamenila eurá v horšom kurze. Posilnení dinármi sme kúpili lacné lístky a vstúpili do kompaktnej ZOO s prekvapivo rôznorodou faunou. Podobne ako pri ostatných inštitúciách rovnakého typu aj tu zamrzeli niektoré priestory pre väčšie zvieratá. Na druhú stranu to malo na míle ďaleko od ZOO tragédie ako napríklad v Tirane, kde sú v klietke pomaly aj kačice na jazierku. Prvých pár minút sme v ZOO boli úplne sami, ale ochvíľu sa dovalil školský výlet a znudené levy revom občas prehučali mutujúce pokriky žiakov II. stupňa ZŠ.
Po necelých dvoch hodinách nás z areálu vyhnali prvé kvapky, ktoré sa o pár minút zmenili na poriadny lejak. Kapybaru aj maru som videl, tak som bol spokojný. Prechádzku popri jazere sme museli oželieť a vyštartovali sme smerom do cieľa našej cesty – Belehradu. Na oldschoolovej diaľničnej pumpe s motelom, s vonkajším grilom pripraveným na nával turistov v letnej sezóne, som zakúpil ešte SIM-kartu. Presne o druhej som zaparkoval pred betónovou dominantou Nového Belehradu – Západnou bránou aka vežou Genex.
Pri predchádzajúcich návštevách som ju videl vždy len z diaľky, no z blízka je to neuveriteľná dystopia. Dve samostatné veže spojené prechodom a na vrchole nefunkčná reštaurácia vyzerajú ako vystrihnuté z postapokalyptického filmu. Rovnako najbližšie okolie plné rozbitej dlažby a betónu nepridáva na optimizme. Pár minút po príchode pre nás prišla majiteľka bytu a výťahom sme sa odviezli na 28. poschodie obytnej časti, kde sme sa ocitli v peknom apartmáne s nádherným výhľadom na celé mesto.
S Marekom sme zbehli dolu, že nakukneme aj do biznis časti komplexu, ale ochranka nás rýchlo vypoklonkovala z retro átria. Veľká škoda, že budova je v takom stave akom je. Síce je kontroverzná už od začiatku výstavby, no keď už stojí, mohol by ju vlastník, srbská vláda, dať trochu dokopy.
Po poobednej sieste sme sa vymotali von okolo štvrtej. V Intese sme sa bez poplatku konečne zásobili bezpečným obnosom dinárov a vyrazili na druhú stranu rieky Sáva. Belehrad je najväčšie európske hlavné mesto bez metra, prednosť v ťažkej ekonomickej situácii dostala diaľničná sieť. V 90. rokoch boli otvorené dve podzemné vlakové stanice, kde namiesto metra zastavujú prímestské vlaky, ktoré ako tak suplujú s-bahn. Na jeden taký sme sa vydali z neďalekej stanice Tošin bunar. S miernym meškaním, zapríčineným rekonštrukciou trate, pre nás prišiel starý dobrý rižský „elektropojezd“, známy z krajín ex-ZSSR (tentokrát v Jugo verzii).
Preplneným spojom sme prefrčali cez nové hlavné nádražie Prokop a vystúpili na „metro“ stanici Vukov spomenik. Doteraz neviem ako fungujú lístky, na zastávke žiadny automat nebol, vo vlaku sme na revízora/sprievodcu nenarazili a na podzemnej stanici boli turnikety vypnuté. Po tejto jazde nám vyhladlo, narazili sme žiaľ na jeden veľmi vážny problém, a to fajčenie. Nakuli sme do viacerých reštaurácií, ale všade nás odradil smrad cigariet. Nefajčiarske priestory buď neexistovali, alebo boli úplne na smiech. V peknej reštaurácii Kalenić sme sa museli otočiť na opätku. Zachránila nás malá vývarovňa cez ulicu, kde sme si dali aspoň rajčinovú polievku, ktorá žiaľ nezožala veľký úspech.
Pred začínajúcim mrholením sme sa skryli v priestoroch obrovského ortodoxného chrámu sv. Sávu, ktorý s prestávkami stavajú už vyše 80 rokov. Z interiéru je sprístupnený iba veľmi malý priestor, no pamätám si, že pri poslednej návšteve bol otvorený celý. Vtedy ale neboli vybudované krypty. Čakal som od nich všetko možné, ale nie nádherne osvetlený interiér plný farebných ikon a hlavne zlata. Veľa zlata. Ruský Gazprom dobre zafinancoval.
Pri veľkom kruháči na Trgu Slavije sme znovu skúsili šťastie v reštaurácii Mala Slavija. Zázrak sa nekonal, v nefajčiarskej časti pri vchode bolo rovnako nafajčené ako vo vnútri a ako bonus ťahal na kríže prievan. Zasýtila nás až shawarma Hanan, kde sme si museli vystáť menšiu frontu. Prevádzka je síce veľmi obľúbená, ale nás produkt veľmi neoslovil. Mali sme si dať radšej falafel ako mäso. Vonku sa už rozpršalo a musel som vymyslieť alternatívny plán. Na mape mi pohľad spočinul na Múzeu Nikola Teslu. Prebehli sme cez pár blokov k historickej budove s expozíciou venovanej jednému z najznámejších Srbov, ktorý sa narodil v Chorvátsku a keby nešiel do Ameriky, asi by Elon Musk teraz predával Edison Model S 🙂
Do ustanovizne sme vstúpili pár minút pred začiatkom poslednej prehliadky dňa, pre naše potešenie dokonca v angličtine. Paradoxne sa v múzeu jedného z najväčších inovátorov modernej doby nedá platiť kartou. Kým Tesla 100 rokov dozadu bezdrôtovo prenášal elektrinu, v roku 2019 tu nie je k dispozícii platobný terminál . Najprv sme si pozreli asi 15-minútový dokumentárny film o živote tohto tajomného génia a potom nám mladý študent techniky/sprievodca ukázal v praxi niekoľko experimentov založených na Nikolových objavoch. Najviac sa to samozrejme páčilo Markovi, ktorý ako absolvent elektrotechniky našiel so srbským kolegom spoločnú reč. Inak múzeum samé o sebe je veľmi malé a úprimne, ak by sme neabsolvovali prednášku, tak po 15 minútach tam nie je čo robiť. Maximálne obdivovať štýlové topánky a klobúk enigmatického vynálezcu.
O ôsmej večer sa múzeum zatvorilo a vonku prestalo pršať. Taxikár Yandexu sa po 10 minútovom hypnotizovaní mapy v appke vybral na opačnú stranu mesta. Radšej sme sa pešibusom prešli cez Trg Nikole Pašiča, ktorému dominujú príjemne nasvietené budovy parlamentu, mestskej rady a iných historických stavieb v okolí Pionirskeho parku. Ledva sme nakukli do nádherne opulentných priestorov kaviarne Moskva v rovnomennom hoteli a riadny lejak ukončil našu večernú prehliadku Belehradu.
V blízkom obchode sme si už len nakúpili niečo pod zub a do pohára, Monči neváhala, zamávala na najbližší taxík a odviezli sme sa do bezpečia betónového monštra. Tu sme už len pri ružovom víne dali dobrú noc nočnej panoráme upršaného Belehradu.
DEŇ 3.
Ráno dážď neustal, no lepší čas sme si na prehliadku Nového Belehradu a jeho „blokov“ vybrať nemohli. Po druhej svetovej vojne sa tu vo veľkom štýle rozbehla výstavba novej časti metropoly, založenej na princípe slnečného mesta architekta Le Corbusiera. Toto sobotné doobedie slnečné mesto veľmi nepripomínalo, no myšlienka bola jasná – obrovské priestory plné zelene, širokých ciest a monumentálnych panelákov. 72 sektorov, ktoré sú domovom pre cca 100 tisíc ľudí. Prešli sme si tri bloky v rôznych častiach štvrte a vznikla z toho celkom príjemná dystopická fotogaléria.
BLOK 61
Blok z časti Bežanijski blokovi, ktorá patrí asi medzi najznámejšie vďaka svojej terasovitej architektúre. Miestni ich poznajú aj ako Oficirski blokovi, mnoho bytov bolo postavených pre príslušníkov armády.
BLOK 28
Pár kilometrov na východ sa nachádza sídlisko s dlhými nízkymi barákmi prezývanými „televizorke“. Stačí sa pozrieť na okná a pôvod prezývky je zrejmý. Zaujala aj UFO škôlka, dúfam že interiér vyzerá veselšie.
BLOK 23
Neďaleko 28-čky sa týči vysoký múr spojených obytných budov, ktoré sú charakteristické nepeknými átriami. Viete si asi predstaviť ako to pod ich oknami vyzerá. Opodiaľ stoja štyri asi 20 poschodové veže, ktoré ponúkajú dokonca aj podzemné parkovanie. Občianska vybavenosť nechýba a sobotný trh z plechových búd bol v prevádzke aj napriek nepriazni počasia.
Po tejto betónovej prechádzke sa zažiadalo trošku prírody a odviezli sme sa k Bloku 70, ktorý susedí s riekou Sáva. Dážď stále neustával a ponuke prevozu na druhú stranu, na riečny (polo)ostrov Ada Ciganlija, sme museli odolať. Ale dobre vedieť, že „plavi“ a „žuti“ prevoz premáva počas dňa aj v takomto nečase.
Nemohol som si ujsť ani návštevu legendárneho hotelu Jugoslavija, ktorý leží pri brehu Dunaja a svojho času patril medzi najluxusnejšie v regióne. „Za Tita“ tu bola ubytovaná britská kráľovná, americkí prezidenti, ale v sobotu na obed priestory zívali prázdnotou. Polovicu budovy zaberá kasíno a v lobby bola okrem nás maximálne upratovačka a recepčný.
Po tejto náročnej upršanej autoturistike nám riadne vyhladlo a zaparkovali sme pred jednou z najlepších reštaurácií tejto časti mesta. Z vonku to vyzeralo na obyčajnú sídliskovú reštiku, no prekvapili rezervačky na každom stole. Našťastie sa jedno miesto našlo a ohlasy na Durmitor neklamali – naozaj výborná balkánska kuchyňa za veľmi priaznivé ceny. Štyria sme sa najedli a napili do popuku, zaplatili 30 euro a ešte si nechali zabaliť riadnu porciu na „doma“.
Napráskaní sme sa museli presunúť naspäť na apartmán, kde sme si dali zaslúženého šlofíka. Monči nezvládla srbské porcie a radšej zostala ďalej oddychovať na izbe. Ja som teda zobral zbvyšku partie ukázať historický Belehrad. Vonku už konečne prestalo pršať a dokonca sa opatrne ukázala aj modrá obloha. Ibizu sme zaparkovali neďaleko Trgu republiky v modernej garáži a vybrali sa do centra plného ľudí. Na námestí znovu niečo rekonštruovali, ale historická budova Národného múzea, ktoré bolo znovuotvorené pred rokom po dlhej rekonštrukcii, vyzerala veľmi dobre.
Na pešej zóne Kneza Mihailova sa to hemžilo ľudmi, tak ako si pamätám z prvej návštevy spred siedmich rokov – nonstop ruch v akúkoľvek hodinu. Zadelili sme balkánsku zmrzku a okolo belehradskej katedrály, kde sa konal malý pochod za jednotu Srbska, sme prešli k najnavštevovanejšiemu miestu v Belehrade – parku Kalmegdan s belehradskou pevnosťou. Príjemná veľká zelená plocha sa rozprestiera nad sútokom riek Sávy a Dunaja. Miesto na prechádzku s peknými výhľadmi ako stvorené. V priestoroch pevnosti sa nachádza aj vojenské múzeum a s parkom susedí aj mestská ZOO, kde sú najväčšou atrakciou biele levy.
Po príjemnej špacírke sme vyzdvihli auto a ešte sa rýchlo zaviezli na pár minút k zbombardovanej budove ministerstva obrany, ktorá pripomína nálety lietadiel NATO spred 20 rokov. Pokutu za parkovanie na vyhradenom mieste sme za tých pár minút našťastie nedostali a odfrčali na apartmán.
Naspäť na Genexe sme si dali malú rozcvičku a po schodisku vybehli na 30. poschodie. Náročných 6 minút a 40 sekúnd. Na apartmáne sme vyzdvihli zotavenú Moničku. Yandex už neskalamal a odviezli sme naspäť cez Brankov most na druhú stranu. Pod týmto mostom sa rozkladá menšia párty štvrť s príjemnými podnikmi ako napr. KC Grad. Žiaľbohu terasa nebola otvorená a vo vnútri bolo pri pár štamgastoch riadne nafajčené. Marko sa naivne spýtal čašníčky, či tu je nejaký nefajčiarsky priestor, ona len ukázala na cigaretu v ústach a odpoveď bola jednoznačná.
Za rohom bol našťastie otvorený bar Prohibicija, síce fajčiarsky, ale prázdny. Posedeli sme a podebatovali pri srbských nápojoch a potom si po schodoch vybehli na Brankov most. Na jeho východnej strane sa týčil pekne nasvietený obelisk, ktorý bol vybudovaný pri príležitosti Belehradskej konferencie Hnutia nezúčastnených krajín v roku 1961. Na ľavej strane už stáli prvé vysvietené budovy nového kontroverzného projektu Belgrade Waterfront, ktorý o pár rokov úplne zmení brehy mesta.
Po moste sme prešli nad zaparkovanými párty loďami a pri najvyššej budove Belehradu, Ušće Tower (tiež prestavanej po bombardovaní), nás vyzdvihla (nečakane) teta taxikárka. Ešte sme v malej nonstopke kúsok od Genexu nakúpili proviant. Pani predavačka sa potešila ďalšej slovenskej návšteve. Vraj tam prednedávnom bola slovenská delegácia. Žeby na premiéra doľahol smäd? 🙂 Na izbe sme už len dotlačili obed z Durmitoru a naposledy si užili nočný výhľad na Belehrad.
DEŇ 4.
Podľa predpovede nás malo čakať pekné slnečné ráno, ale nad metropolou stále strašili tmavé oblaky. To ma trochu naštvalo, no prvé náznaky modrej oblohy zlepšili náladu. Kým sme sa pobalili a vymotali, bolo už deväť hodín a pred nami presun naspäť na Slovensko s niekoľkými plánovanými zastávkami. Najprv sme sa pred obrovskou vládnou budovou Palác Srbska všetci povinne odfotili pri nápise #JA♥SRBIJU.
Cez celé mesto sme sa odviezli k tzv. Východnej bráne – komplexu troch terasovitých vežiakov v kruhu menom Rudo. Z môjho pohľadu asi najsilnejší betónový zážitok umocnený návštevou interiéru budov. Vchody sa tu nezamykajú a spleťou rôznych výťahov (niektoré expresné, iné len po určité poschodie) sme sa vyviezli na najvyššie poschodia odkiaľ sa ukázala odlišná panoráma mesta. Tej kraľovali nielen paneláky Ruda, ale aj mohutný komín v tesnom susedstve. Na jednej strane som bol veľmi rád urbexu, no z celej návštevy komplexu sme ani jeden nemali dobrý pocit. A to nie som žiadny sensibil. Budovy sa pomaly rozpadajú a na rekonštrukciu peniaze jednoducho nie sú. Z obrovských fasád už začali padať kusy betónu, ale prípadná oprava sa odhaduje na milióny eur.
Rozlúčka s Rudom bola aj rozlúčkou s Belehradom. Navigácia nás previedla cez malé uličky hornatej časti mesta a onedlho sme už frčali po hlavnom ťahu smerom na východ. Po pár kilometroch sme zliezli na Beli Potok, obišli nedeľný autobazár a po parádnej jednosmerke zdolali horu Avala. Na prázdnom parkovisku sme odstavili tátoša a cez les sa prešli pol kilometra k úpätiu najvyššej veže na Balkáne. Avala bola pred 20 rokmi takisto zničená, no znovu postavená a otvorená v roku 2010. Lístok na vyhliadku stojí necelé tri eurá a z výšky je pekný výhľad na okolitú zelenú krajinu, Belehrad samotný leží na horizonte. O poschodie nižšie sme v Panorama bare doplnili kofeín a na zemi kúpili fľašu domácej rakije na improvizovaných trhoch.
Po nedokončenom obchvate Belehradu sme vyrazili na sever a na Marekov popud rozhodli na chvíľu navštíviť druhé najväčšie mesto krajiny – Novi Sad. Problém nastal pri hľadaní parkovacieho miesta v blízkosti historického centra. V nedeľu je parking v meste zdarma a presne tak to aj vyzeralo. Po štvrťhodine krúženia sme konečne našli prázdnu medzeru v bočnej uličke. V prvom rade sme museli v slnkom zaliatom meste nájsť niečo pod zub. Obede na peknej terase podniku Kombinat nás zdržal skoro hodinu, ale jedlo bolo výborné. Na centrum nám teda nezostalo veľa času, ale to čo sme videli vyzeralo naozaj dobre. Či už hlavné námestie Trg Slobode s historickými budovami mestskej administratívy a kostola Panny Márie alebo pekný Dunavski park. A to nehovorím o Petrovaradínskej pevnosti na druhom brehu Dunaja.
Nič sa nedalo robiť, štvrtá hodina odbila a my sme ešte stále boli v Srbsku. Rýchlo sme v supermarkete nakúpili podarúnky a vyrazili na hranicu. Namiesto diaľničného prechodu som zvolil susedný dedinský „Horgoš 2“ a bola to skvelá voľba. Po ležérnej kontrole sme boli za 10 minút na maďarskej strane. Tento prechod má len jedinú nevýhodu, je otvorený iba od sedem do sedem.
Za tri hodiny sme prefrčali zdolali celé Maďarsko a zastavili sme sa až na pumpe pred Komáromom, kde som dotankoval ešte lacný maďarský benzín. V Komárne sme si znovu dali večeru v 3 Tripl’s a vydali sa na posledný úsek domov. Večerná premávka na južnom Slovensku bola veľmi riedka a bez zastavrnia na jedinom prechode alebo semafóre sme prešli 60km cez Nové Zámky až do Šale. Tu sme sa rozlúčili s Markom a do Trnavy dorazili po desiatej večer, zrelí do perín.
Počasie nám síce veľmi neprialo, ale divoká belehradská architektúra, osobný cieľ návštevy mesta, očarila. Jediné negatívum pobytu Srbsku sú všadeprítomné fajčiarske reštaurácie, čo bol pre nás veľký problém. Keby svietilo slnko, na terasách by nám to bolo jedno, ale takto sa naše možnosti stravovania veľmi zúžili. Veľmi príjemne ma prekvapil Novi Sad, Palić a oblasť Vojvodiny. Destinácia na letný predĺžený víkend ako stvorená.
2 komentáre k “Betónový Belehrad”Pridajte vlastný →