Černobyľ a Čiatura (so štipkou Kyjeva a Tbilisi)

Ukrajinu a najmä hlavné mesto Kyjev som za posledné roky navštívil nespočetnekrát, no vždy som sa nejak vyhýbal návšteve „atrakcie“ menom Černobyľ. Úprimne, mal som pocit že tam už bol pomaly každý a stal sa z toho jednoducho rádioaktívny cirkus. Minulý rok mi zrak padol na kombináciu lacných leteniek s Wizzair a UIA a na prvý jarný výlet roku 2019 som vymyslel návštevu Gruzínska a najmä bizarnej Čiatury, kde stále premávajú staré hrdzavé lanovky. A čo s jedným dňom v Kyjeve? Rozhodol som sa nakoniec dať šancu aj Černobyľu.

DEŇ 1.

Po príchode (nečakane) zmeškaného rýchliku do Bratislavy mi letisková 61-ka zdrhla pred nosom. 7 euro za Bolt (premenovaný Taxify) mi nestálo za skorší príchod na letisko a na nasledujúci bus som naskočil po príjemnej prechádzke o pár zastávok ďalej. V termináli som sa stretol s Vladom, ktorý už držal miesto na checkine a po odovzdaní batožiny sme zamierili do salóniku. Desaťročný Ararat znovu chýbal v bare a slečna za pultíkom potvrdila, že jednoducho „nešiel“. Ach tí nevďační pasažieri, lepte si teraz hubu s Metaxou.

O pol tretej sme vzlietli do nebies, obleteli Trnavu a vydali sa na východ, odkiaľ som sa vrátil len 4 dni dozadu. Na Žuljanoch nás privítala rovnako slnečná „pohoda“ a plagát so starostom Kličkom na pasovke. Neviem načo ho tam dali, akčná policajtka ma prinútila zmazať jeho fotku a ešte potom odháňala aj deti s fotoaparátom.

S Uberom sme sa preštrikovali cez podvečernú špičku k Zlatým Vrátam, kde som zarezervoval ubytko v hosteli Salve. Po vystúpení z auta som podvedome našiel správnu bránu aj vchod. Už som tu niekedy bol. Na šiestom poschodí mi to doplo. Veď tu pred tromi rokmi nenašli našu rezerváciu, keď som so sestrou cestoval cez Kyjev a Baku do Istanbulu. Po chvíli zvonenia teta otvorila dvere a déjà vu bolo zavŕšené. Opäť sme sa neubytovali, tentokrát kvôli plnej obsadenosti.

Na rezervačnú linku booking.com som sa nedovolal, pravdupovediac sa mi nechcelo čakať v poradí, rýchlo som bookol dvojku v hoteli pri stanici Lukianivska a pokračovali sme v ceste. Metrom sme sa presunuli na nasledujúcu zastávku a hneď to aj zapichli v staničnej Puzatej Chate. Po splnení niektorých zo základných potrieb Maslowovej pyramídy sme sa prešli k vysokej novostavbe, kde sa skrýval náš hotel. Prísna vrátnička nás premerala pohľadom a pustila do jej pevnosti. Na treťom poschodí sme na recepcii rýchlo vybavili checkin a výťahom sa odviezli na 12-ku, kde nás čakala slušná izba s výborným výhľadom na kyjevskú televežu, vraj najvyššiu kovovú stavbu na svete.

Dlho sme sa nezdržali a Uberom sa odviezli do časti Podil, ktorá je plná barov a reštaurácií. Zakotvili sme v Happy grille, kde sme chvíľu pobudli, no na tie bulharské happygrilly sa to nechytá. Odtiaľto sme sa prešli do Banka baru, jedného zo siete študentských podnikov, kde sa stretáva najmä omladina. Posedeli sme krátko, ráno nás čakalo skoré vstávanie a električkou sme odhrkotali z Kontraktovej plošče k metro stanici Lukianivska. V nonstop supermarkete sme už len nakúpili minerálku, na izbe sa nasrali pri Ficovej tlačovke a šli spať.

DEŇ 2.

O pol siedmej nás nemilosrdne zobudil budík a o siedmej sme už s predstihom brali Bolt na Kreščatyk. Tu sme sa plánovali naraňajkovať, žiaľ všetky vhodné stravovacie zariadenia v okolí otvárali až o ôsmej a so zármutkom sme skončili v Mekáči. Do toho začalo mrholiť a opodiaľ sa potácala riadne opitá slečna v červených šatách. Pekný začiatok/koniec dňa. O tomto čase sa už začínali v okolí vanov zhromažďovať rôznorodé západné tváre na organizovaný výlet do „Zóny“, ktoré skôr vyzerali ako keby v Černobyle vyrástli.

Našej skupiny sa ujala naspeedovaná Táňa, z diaľky pripomínajúcu jednu travelhackerku a o štvrť na deväť sme vyrazili smerom na sever. Za mestom sme si dali krátku pauzu na pumpe, kde sme stretli rozbitých Slovákov na „private tour“ – čo som si všimol, bolo to asi to isté čo sme mali my, len ich bolo v skupine 6 a nie 16. Nakúpili sme si tekutý proviant a pokračovali v ceste. Počas dvoch hodín jazdy nám premietli dokumentárne filmy o histórii regiónu a udalostiach z apríla 1986, no najviac zaujal krátky film o stavbe nového „sarkofágu“.

Pred jedenástou sme prešli cez prvý checkpoint Dytiatky, ktorý pôsobí so žltými turistickými stánkami a hudbou z ampliónov mierne jarmočne, no policajti s puškami brali kontroly vážne. Táňa bola spokojná s rýchlosťou prechodu, v lete to trvá aj dve hodiny (pozn. aut. vtedy tam veľký zmysel nemá chodiť, všetko je skryté pod zeleňou). Vyfasovali sme malé osobné dozimetre (bez displeja, len na kontrolu pri návrate) a ocitli sme sa v 2600 km2 uzatvorenej zóne, 30 km vzdušnou čiarou od reaktoru č.4, ktorému 5 dní po mojom narodení odletel dekel a zmenil životy miliónov ľudí v blízkom aj ďalekom okolí.

Prvou zastávkou na ceste do vnútrozemia sa stala opustená dedinka Zalissia, kde sme preskúmali niekoľko zdevastovaných domov, kulturák a obchod. Príroda pomaly pohlcuje ľudské výtvory a o deštrukciu sa pričinili aj nelegálni návštevníci Zóny, ktorí jednoducho všetko trochu hodnotné rozobrali a ukradli. Po prehliadke rozpadnutej dediny, ktorá až tak nezaujala (predsa aj u nás doma už máme dosť vyľudnených obcí a osád), sme naskočili do vanu a po chvíli vystúpili pred hotelom/reštauráciou Desiatka v meste Černobyľ.

• 

• 

• 

• 

Po veľmi slušnom obede som čakal prehliadku mesta, kde ľudia normálne fungujú, ale len pomalšou jazdou sme prešli okolo vraj poslednej sochy Lenina na území Ukrajiny (de facto okrem Krymu a Donbassu) a monumentu černobyľského anjela prorocky trúbiaceho na tretiu trúbu. Toto bola jediná výčitka inak fajn programu organizovaného zájazdu. A to takýmto „výpravám“ sa vyhýbam ako čert krížu.

Na checkpointe Leliv sme sa ani nezdržali, ozbrojený strážnik len kývol na vodiča a na horizonte sa už zjavil nový „sarkofág“ zničeného reaktora. Pred vstupom do areálu elektrárne sme zastavili na vytipovanom mieste pri ceste, odkiaľ bol pekný panoramatický výhľad na areál elektrárne, ktorá mohla byť najväčšia na svete, s tuctom reaktorov v dlhodobom pláne.

Po foto seanse sme sa odviezli k Pamätníku likvidátorov, pár desiatok metrov od obrovského kovového monštra zakrývajúceho zničený reaktor. Megaprojekt za 1,5 miliardy eur chráni nielen pred radiáciou, vo vnútri roboty rozoberajú pozostatky starého sarkofágu a reaktora.

Zanedlho sme sa už fotili pri legendárnom betónovom „logu“ Припять a merali zvýšenú radiáciu pri blízkom „hotspote“. Započali sme prieskum modelového mesta Pripjať, ktoré bolo behom pár hodín úplne evakuované. 33 rokov, počasie, príroda a rabovanie spravilo svoje a paneláky ledva trčia z hustého porastu nových stromov. Cesty sú ešte v ako-tak použiteľnom stave, no chodníky už ani nevidieť.

Exkurziu sme začali pri riečnom prístave pri rovnomennej rieke Pripjať. Zaujímavé, že sa v interiéri stále zachovala pekná mozaika. Odtiaľto sme prešli na hlavné námestie, ktorému dominuje hotel Polissia, dom kultúry Energetik a vyrabovaný výstavný supermarket. Cestou do parku sme omrkli rovnako zničenú telocvičňu a zrazu bolo pred nami koleso. Legendárne ruské koleso v zábavnom parku, ktoré sa krútilo len jeden deň pri skúšobnej jazde, sa stalo symbolom tohto mesta duchov.

• 

• 

• 

• 

• 

• 

Okrem toho sme tu našli aj ďalší kolotoč a hrdzavý autodrom s dobre známymi autíčkami, s ktorými sme ako decká s radosťou vrážali, najradšej do obsluhy s ľadvinkou a mulletom. Po krátkej pauze v „zábavnom parku“ sme sa predrali zarasteným štadiónom do mikrorajónu číslo 5, kde nás Táňa zobrala na strechu paneláku, čo sme vôbec nečakali. Z vrcholu sa naskytol výhľad na všetky strany, na mesto a na neďalekú elektráreň. Riadne tu fúkalo a tak sme sa radšej presunuli do útrob paneláku, kde sme nakukli do viacerých opustených bytov. Ešte šťastie, že tu boli aj WC-ka a nebolo treba ísť na potrebu do kríkov :). Silný vietor lámal vetvy, rýchlo sme sa vymotali zo sídliska a zamierili k plavárni Lazurny.

• 

• 

• 

Tá fungovala až do roku 1998 a slúžila najmä likvidátorom. Dnes už je to rovnako rozpadnutý objekt ako ostatné budovy v okolí. No viem si predstaviť, že tu kúpačka musela byť parádna, bazén nebol žiadny akvaparkový, naopak poriadne hlboký aj so skokanskou vežou.

• 

• 

Na opačnej strane tretieho mikrorajónu ešte stále stojí škôlka Zlatý kľúč odkiaľ pochádzajú asi najviac „srdcervúce“ fotografie detských postielok, botičiek, zmrzačených bábik a plyšákov. Na prvý pohľad vidieť, že veľa predmetov je tu štylizovaných a instagram friendly, no i tak je to nepríjemné miesto kde na mnohých predmetoch vidieť zub času. Dokonca aj zo stropu nad hrdzavými postieľkami rastú kvaple a o pár desiatok rokov (ak dovtedy budova nespadne) sa to tu bude podobať viac na jaskyňu ako na miesto kde trávili čas malé deti.

• 

• 

• 

• 

Škôlka bola poslednou zastávkou, ešte sme vybavili povinnú cikpauzu za rampou do mesta, kde som v unimobunke teplú vodu teda nečakal. Pripjaťu sme sa síce obrátili chrbtom, no so zónou sme sa ešte nerozlúčili. Po 11 kilometroch sme zabočili pri falošnej autobusovej zastávke s medveďom Míšom na panelovú cestu v slušnej kondícii. Po pár minútach sme boli pred bránou svojho času prísne tajného vojenského objektu, ktorý bol na dobových mapách označený ako letný tábor. Osvetlený zapadajúcim slnkom sa do výšky v jednej časti až 150 metrov týčil 750 metrov dlhý komplex radaru Duga, ktorý bol súčasťou systému skorého varovania pred balistickými strelami. Podobne ako mnoho podobných objektov v bývalom ZSSR, aj obrovský Ruský ďateľ, ako vystrihnutá zo sci-fi filmu, je už len kopou drahého šrotu. Okrem toho je to aj turistické lákadlo, strážené znudeným strážnikom a pár prítulnými psami.

V Černobyle sme sa na záver zastavili pri betónovom logu mesta pri hlavnej ceste a na oboch checkpointoch sme absolvovali radiačné kontroly na veľmi staromódne pôsobiacich kontrolných rámoch. Osobné dozimetre sme odovzdali s negatívnym výsledkom a vydali sa na večernú cestu naspäť do Kyjeva. Okrem odrazeného zrkadla (trochu adrenalínu na tmavej ceste) nás šofér po dvoch hodinách úspešne doviezol na preplnený Majdan, kde sme oficiálne ukončili výlet do Zóny. Bolo to super, jedine škoda, že som tam nešiel 10 rokov dozadu, keď som spoznal Ukrajinu.

• 

• 

Večeru sme okamžite vybavili v Puzatej Chate na Kreščatyku a metrom sa odviezli bližšie k televíznej veži, na stanicu Dorohozhychi. Vonku ale riadne fúkalo a rýchlo sme sa vzdali plánu bližšieho prieskumu. V nonstop supermarkete Silpo na stanici sme si zakúpili večerný proviant v spolupráci s miestnym Sherlockom. Na izbe sme už len zahlásili „Kaviárový toasty, to je vůl“ a pri hudobnom kanáli si otvorili kelímok s ikrou a slané keksy.

DEŇ 3.

Po tom, ako som bookingu poslal účet za nečakané ubytovanie sme vyrazili na letisko. Do odletu pred obedom sme mali ešte kopec času a Uberom sme boli o pár minút pred hlavnou stanicou v Kyjeve. Aj keď v sobotu ráno praskala nádražná Puzata Chata vo švíkoch, po chvíli sme si miesto našli a riadne sa posilnili pred leteckým presunom. Pred pol desiatou výpravca odpískal odchod a letiskový expres sa pohol. Na terminál D sme prišli tak akurát, aby sme sa ani nenaháňali a ani nestrácali čas. Po rýchlej kontrole a pasovke sme si dali po jednom čapovanom a onedlho začal nástup na náš let do Tbilisi.

Po príjemnom lete potešil prílet o pol hodinu skôr voči plánu. Ale človek mieni, imigračka mení. Na pasovej kontrole sme skysli presne tých ušetrených 30 minút. Gruzínsko naberá na popularite a v rade zdržovali rôzne „pasovo- problémové“ národnosti ako Indovia alebo Arabi, najčastejšie s mnohopočetnou rodinou. Naša kontrola trvala asi 10 sekúnd a po nej som sa vybral hľadať stánok so SIM kartami. Tam už čakali v rade ázijskí záujemci a kedže sa už blížila piata hodina poobedná a čakali nás ešte nejaké miesta na prieskum, nechal som to tak a zapol som lacný ukrajinský roaming.

Po polhodine jazdy starým Priusom som už aj volal majiteľke ubytovania pri Námestí slobody, lebo sme nevedeli nájsť vchod do guesthouse. Netrafili sme do správneho dvora. Rýchlo sme zhodili veci, oproti vytiahli pár stoviek lari a v táckarni sa dobre napráskali. Mäso síce prihriali v mikrovlnke, no bodaj by všade takto chutilo.

Znovu pre nás prišiel Prius a všimli sme si, že v meste premáva nejak podozrivo veľa hybridov. Je to tým, že pri dovoze takýchto jazdeniek sa neplatia veľké poplatky. Gruzínsko bolo svojho času vrakoviskom áut zo Západu a Japonska, no vláda import „šrotov“ obmedzila vysokými daňami. Kým za registráciu Priusu z roku 2015 zaplatíte okolo 250 euro, tak za 15 ročný offroad z Japonska s riadením na pravej strane a štvorlitrovým motorom skoro 10000 eur. A elektrické autá sú oslobodené.

Chaotická premávka hlavného mesta mi privolala slabšie flashbacky z prvej návštevy metropoly, kedy som dostal za úlohu vyviezť Pajero z centra mesta. Miestni vodiči premávku zvládajú s prehľadom a po pár kilometroch sme vystúpili kúsok od kolosálnej budovy univerzitnej knižnice. Oproti cez priepasť sa týčili výškové budovy študentských internátov, ktoré dnes slúžia aj ako domov pre utečencov z Abcházska. Svojho času študentov prevážala aj lanovka, v súčasnosti kabínky smutne visia nad roklinou. Ale asi sa niečo chystá, stanica lanovky sa tvárila ako čerstvo zrekonštruovaná.

Ďalší Prius nás odviezol k spodnej stanici lanovky pri parku Vake, ktorému tróni obligátny pamätník II. svetovej vojny. Na pokladni som dobil „metro“ kartičku z poslednej návštevy v roku 2017 a za 30 centov sme sa odviezli retro kabínkou na druhú stranu parku ku Korytnačiemu jazeru. Z výšky sa nám Tbilisi ukázalo v plnej kráse, aj keď inak ako pri tradičnom výhľade z pevnosti Narikala. Pri brehu malého jazera, nad ktorým sa týči Svanetská veža, sa nachádza niekoľko lepšie vyzerajúcich podnikov. V jednom z nich sme si na móle pri romantickej hudbe s pomalou obsluhou vypili prvý gruzínsky koňak, ktorý nás zohrial. Úprimne som čakal trošku vyššie teploty v túto ročnú dobu.

• 

• 

• 

• 

Po spiatočnej ceste lanovkou sme znovu zavolali Bolt a tretím Priusom sa odviezli do centra. Plánoval som navštíviť odskúšaný podnik s terasou v parku Orbeliani, no čo čert nechcel, celé okolie parku prechádzalo rekonštrukciou a reštiku jednoducho zdemolovali. Carrefour našťastie vydržal a pre istotu sme tu kúpili proviant. Trochu sme sa zohriali v reštaurácii oproti parku, kde nepoznali ceny ničoho iného ako piva. Štamgasti tak aj vyzerali.

Cez pekne osvetlené a živé centrum sme sa prešli okolo krivej hodinovej veži a staručkej baziliky Anchiskhati k vysvietenému Mostu mieru. Po „vložke“, ako miestni most prezývajú, sme prešli do parku Rike a naskočili na modernú lanovku hore k pevnosti Narikala. Odtiaľto je najkrajší výhľad na nočné mesto, čo sme bohato využili pri fotení a točení timelapse. Lanovka o desiatej večer ukončila prevádzku a okolo Matky Gruzínska sme sa tmavými chodníčkami vybrali dolu do centra. Ako správny líder som viedol našu dvojčlennú skupinu a to sa mi stalo osudným. Trochu rýchlejšie som sa vybral po schodisku, keď tu zrazu jeden schod chýbal a už som letel. Držku som si nenarazil, no schytal to pravý členok, ktorý som si po dvadsiatich rokoch poriadne vyvrtol. Nič sa nedalo robiť, pomaly som zliezol a dolu k ceste, kde nás zachránil štvrtý Prius a odviezol naspäť na ubytko. Na izbe som si už len naordinoval 5* koňak, ktorý sme ani pri peknom výhľade nestihli spracovať.

• 

• 

• 

DEŇ 4.

Členok sa do rána prekvapivo nevyliečil a Vlada som vyslal kúpiť vhodnú masť do lekárne a ako bonus mi doniesol aj bandáž. V sprche som nezletel a pomaly som sa dal dokopy. Dvojicu schodísk som zvládol a opatrne sme sa presunuli k najbližšej stanici metra. Bolo mi jasné, že dnes a ani do konca výletu si z kopýtka už vyhadzovať nebudem. Plnou súpravou sme sa odviezli na predposlednú zastávku Sarajishvili, kde nás nepotešil studený vietor. Natlačili sme do seba chačapuri z pekárne a zavolali si odvoz. Po dlhých minútach (Bolt by mal zapracovať na odhade času príchodu) pre nás prišiel čisto elektrický Nissan Leaf.

Percentá baterky povážlivo klesali ako sme strmo stúpali popri Tbiliskom mori k poslednému cieľu prehliadky mesta – miestnemu „Stonehenge“ – obrovskému monumentu venovanému histórii Gruzínska. Desiatky schodov som hrdinsky zdolal a hore nás okrem ľadového vetra čakali obrovské tmavé stĺpy znázorňujúce výjavy z histórie krajiny. Pohľad ako z filmovej scény z Game of Thrones. Stavba začala v roku 1985, no ešte vraj stále nie je ukončená. Z výšky sa ponúkol opäť veľmi zaujímavý výhľad na mesto a najmä na obrovské sivé sídliská. Kaukazské paneláky patria asi medzi najškaredšie v regióne.

• 

• 

• 

Vodič Nissanu nás počkal a dohodli sme sa, aby nás bez pomoci appky zaviezol za hotovosť až na ubytko. Nemal som chuť znovu absolvovať metro presuny a zbytočné schodiská. Na izbe sme si zbalili bagáž a trochu oddýchli, teda najmä ja som potreboval pauzu. Pomaly sa blížil čas odchodu, milej tete sme vyplatili za ubytko a ešte sme sa poriadne napráskali s policajtami v odskúšanej táckarni.

O 13:45 sme mali naplánovaný odvoz vanom na malé letisko Natkhtari, severne od Tbilisi. S členkom som si musel vytvoriť väčšiu časovú rezervu ako zvyčajne. V lepšejšej kaviarni pri monumente Veľkého bicykla sme počkali na modrý Sprinter. Ten s nami ako jedinými pasažiermi na palube vyštartoval s divokým hudobným doprovodom smerom na letisko.

Po polhodine sme odbočili na vedľajšiu cestu, prešli okolo veľkej rozbitej Leninovej hlavy a objavili sa pred miniatúrnym terminálom s oldschoolovým Cadillacom pred vchodom. Letisko je základňou Vanilla Sky a okrem toho sa tu dá ubytovať v priľahlom hoteli s bazénom. Počasie nevyzeralo vonku najlepšie a po hodine čakania sme sa dozvedeli to, čo sme aj očakávali – letisko v Ambroulari zatvorené pre nevhodné poveternostné podmienky. Nič sa nedalo robiť, dve ďalšie pasažierky čakajúce na let s L-410 sa niekam vyparili a my sme znovu sedeli vo vane aj s pracovníčkou checkinu smerujúc do Tbilisi.

Vodič nás nechcel vyhodiť pri hlavnej železničnej stanici, tak sme vystúpili trochu skôr pri stanici Didube, ktorá kombinuje rušné autobusové nádražie, metro a veľký trh. Cvhíľu sme sa tu pomotali a skoro ohluchli (zvonivé hlasy vodičov maršrutiek, ktorí nonstop vykrikovali svoje destinácie) kým sme našli vchod do metra, no na železničnú stanicu sme to zvládli. Do odchodu rýchliku Tbilisi-Poti, ktorý som prezieravo zvolil ako záložné riešenie na ceste do Kutaisi, zostávalo asi hodinu. Tú som strávil pri pive v staničnej reštaurácii na najvyššom poschodí (vďakabohu za eskalátory) a Vlado nakupovaním proviantu v neďalekom Carrefoure. Zaujímavé, že priamo na stanici sa nachádza kopec predajní s domácimi spotrebičmi, no žiadne poriadne potraviny.

• 

• 

Na minútu presne sa rozbehla slušná súprava čínskeho pôvodu na tri a polhodinovú jazdu naprieč Gruzínskom. Z okna sme pozorovali podvečernú krajinu, ktorá bola síce pekná, no ľuďmi obývané oblasti pôsobili biedne. Vlado sa medzitým pasoval do úlohy operátora automatu na sladkosti, kde sa nonstop točili decká a míňali lari svojich rodičov na blbosti. Na zopár zastávkach sa dalo vybehnúť socializovať von na cigaretku, čo využil iba Vlado. Na polceste sme vstúpili do regiónu Imereti cez najdlhší tunel na Kaukaze – štvorkilometrový Surami, alebo známy aj ako Tsipa. Zaujímavé, čo dokázali postaviť koncom 19. storočia a čo sa nedokáže postaviť na Slovensku v súčasnosti.

• 

• 

Príjemná cesta vlakom ubehla rýchlo a o štvrť na deväť sme zastavili na temnej zastávke v Rioni. Podobne ako taký Martin, aj Kutaisi má svoje Vrútky, kde stoja všetky vlaky smerujúce z/do hlavného mesta. Narozdiel od Vrútok tu vôbec nič nie je a hneď sme naskočili do voľného taxíku. Aj tak by sme tu nič iné nenašli. Po pár kilometroch rozbitými cestami sme zastavili pred fajn hotelom v Kutaisi, kde som musel znovu zdolať schodisko a dali sme sa dokopy.

V nedeľu večer veľa podnikov otvorených nebolo a zapichli sme to v blízkom kebabe. Ten sa tváril najprv zatvorený, no majiteľ na nás zakýval a ani sme sa nenazdali, už sme tlačili kebaby a šaláty. V telke niečo po celú dobu mlel Erdogan, podnik nezahanbil krajinu pôvodu. Všetko by bolo fajn, keby sme si neskoro neuvedomili, že účet 55 lari je riadne premrštený. Čo už, aj majster tesár sa utne, príp. zletí zo schodov.

Napaprčení sme odišli/odkrivkali do hlučného karaoke baru neďaleko univerzity. Aj koncom víkendu tu bolo plno, no pre invalida so sprievodom sa našlo miesto a ani účet sa nevymykal norme. Naspäť na hotel to bolo kilometer, ale v meste funguje Bolt a na izbu nás odviezol asi najlacnejší taxík v histórii – za 27 centov.

DEŇ 5.

Na siedmu ráno som dohodol prebratie auta na najbližších 27 hodín. V aktuálnej situácii to nebol najšťastnejší nápad, ale čo sa dalo robiť, dohoda je dohoda. Ešteže som hotel vybral podľa adresy požičovne, ktorá v realite to bola len parkovisko blízko námestia. Tam nás už čakal majiteľ s poriadnym Nissanom Xterra so štvorlitrom pod kapotou. Benzínovým štvorlitrom, no ceny paliva v krajine sú milosrdné. Po pár minútach papierovačiek nás Vlado odviezol späť k hotelu, kde sme dokončili rannú hygienu, vytlačili na recepcii boarding passy a na terase absolvovali raňajky.

Prvou zastávkou so šesťvalcom sa stal kláštor Gelati, pár kilometrov severne od mesta, chránený pod patronátom UNESCO. V súčasnosti tu prebieha rekonštrukcia a okrem nás a pár robotníkov tu nebol nikto. Je to celkom veľký komplex, strategicky umiestnený na úpätí kopca s výhľadom na Kutaisi.

Už v kláštore som počul trúbenie vlaku a ten som zbadal po chvíli na ceste do Tkibuli, v údolí rieky Tskalsitela, o ktoré sa delí s kľukatou železničnou traťou . Trochu sme pridali a vlak dobehli na malej stanici v dedine Orpiri. Tu sa pri kripľavom fanúšikovi sovietskych vlakov zastavil sprievodca, ktorý nečakal zahraničnú návštevu a dal sa do reči. Onedlho s hukotom „pristála“ na nástupišti súprava zložená zo zdvojenej nákladnej lokomotívy VL10 (Vladimíra Lenina samozrejme) a jedného vagónu pre cestujúcich, ktorá premáva dvakrát denne z Kutaisi do Tkibuli a naspäť. Naozaj efektívne. Kým výpravca s rušňovodičom vyfajčovali, tak som nakukol do vagóna, kde som prekvapil sprievodcu, no ten mi ochotne dovolil sa obzrieť ako sa cestuje v gruzínskom osobáku. Nevyzeralo to najhoršie, asi zobrali voľný rýchlikový vagón.

• 

• 

• 

Na odporúčanie sprievodcu sme v mierne depresívnom Tkibuli odbočili na sever a nádhernou snežnou krajinou sa vyštverali na priesmyk Nakerala, ktorý je vstupnou bránou do regiónu Racha. Tu nás privítala veľká vodná nádrž Shaori a na poľných cestách sme odskúšali 4×4 a dobre zablatili auto. Pri výpusti vody sme si dali pauzu a pofotili polozamrznuté jazero so štvortisícovkami na horizonte.

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

Z Tkibuli sme sa vydali na juh po slušnej ceste okolo ďalšej krásnej vodnej nádrž. Škoda takmer expedičného offroadu, pred Terjolou sme to zvrtli krížom na Čiaturu po vedľajšej ceste 102 s naozaj rôznorodým povrchom. Veľmi príjemne prekvapil okolitý vidiek. Nebyť rozbitých ciest a žltých plynovodov, cítil by som sa skôr ako v Taliansku, alebo ako Vlado poznamenal – čisté Chianti. Pahorkatinu zdobili statky a cestu nám krížili rôzne domáce zvieratá, od kráv cez ovce až po jedovaté husy. Idylka až dovtedy, kým si uvedomíte, že ste za hodinu jazdy nevideli žiadneho mladého človeka, ale najmä ubolené babky s palicami.

Na hlavnú cestu sme sa napojili kúsok od Katshki. Tu nás privítal legendárny kláštor na 40 metrov vysokom vápencovom monolite, ktorý vyzerá ako z rozprávky. Hneď sme k nemu odbočili a členok-nečlenok, pomaly som od parkoviska vystúpil až na úpätie skaly. V súčasnosti sa na vrchol už nedá dostať, no miestni si uvedomili popularitu tohto miesta a už sa pilne stavia nová cesta a budovy pod kláštorom. Takto si prvý mních pravdepodobne nepredstavoval budúcnosť tohto miesta samoty a modlitby.

• 

• 

V aute som si vyskúšal, či dokážem ovládať pedále a prekvapivo som sa ujal volantu. O pár kilometrov sme vošli do cieľa gruzínskej časti výletu – baníckeho mesta Čiatura. To sa rozkladá v doline, kde žijú ľudia, vedie železničná trať a stoja továrne, ale mangánové bane, niekdajší zdroj bohatstva, sú roztrúsené na okolitých kopcoch. Preto v 50. rokoch minulého storočia vznikla sieť lanoviek, ktorá pretkala údolie a uľahčila presun nákladu, baníkov a obyvateľov mesta. Väčšina z lanoviek je v súčasnosti nefunkčná, no tie čo premávajú stoja za to.

Najprv sme sa rýchlo vybrali hľadať obživu a Google nás naviedol cez mesto plné ošarpaných budov k reštaurácii pri rieke Kvirila. Privítala nás prekvapená prevádzkarka a usadila nás v „salóniku“ v ľudoprázdnom podniku. Mal som obavy, či nebude trvať príprava jedla dlho, no po chvíli sa zjavila s dvoma miskami výborného gruzínskeho gulášu ostri s kopou skvelého chleba. Pani sme už nevideli, o pár minút sa zjavil asi jej syn, vyúčtoval nás a znovu sme sa ocitli v prázdnej reštaurácii, kde ani kuchyňa nefungovala. Možno to skvelé jedlo zobrala z domu, od úst deťom :).

• 

• 

Posilnení sme preparkovali k centrálnej stanici lanoviek, odkiaľ premávajú dve „linky“. Fotiek tohto miesta som už videl veľa, no až na vlastné oči som si uvedomil, že toto je už fakt na hrane a na žiadne BOZP sa tu nehrá. Aspoň je to zadarmo. Najprv sme sa odviezli lanovkou s „obsluhou“ ponad rieku k smutným panelákom na kopci nad mestom. Jazda ponúkla výborné výhľady na údolie, no najlepšia panoráma sa otvorila zo strechy (skoro) opusteného paneláku, kde prebýva len zopár rodín.

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

Zo strechy bolo dobre vidieť, že tu sa nežije ľahko . Veľa budov v zlom stave, opustené paneláky, čierny prach na skrachovaných závodoch. Možno to pred desiatkami rokov bolo radostnejšie, no pri prieskume útrob paneláku aj ten Pripjať vyzeral optimistickejšie. Tu stále ľudia prežívajú svoj Černobyľ a veľký svietiaci kríž nad mestom možno trochu pomáha silne nábožensky založeným obyvateľom prekonať každodenné strasti.

Dolu sme sa zviezli s malou babkou a rovno pokračovali strmou modrou kabínkou na protiľahlý kopec, kde stále počuť stroje a nákladné autá. Táto modrá krabica naozaj uľahčuje život, lebo na výber je buď pár minút jazdy z centra mesta, alebo 7 kilometrov po kľukatej ceste. Voľakedy túto baňu spájala lanovka priamo cez údolie k panelákom, no dnes po nej zostal len kábel a rozpadnutá stanica so zničenou úzkokoľajkou pre banské vozíky.

• 

• 

Cestou dolu sme mali trochu tvrdšie pristátie, znenazdajky som sa posunul dozadu a mierne rozhojdaná kabína pleskla pri „parkovaní“. Mladí spolu-pasažieri ujúkali, ale v očiach pracovníka na zemi som nebadal náznak prekvapenia. Odviezli sme sa kúsok na sever, kde pri krikľavo namaľovaných panelákoch stojí ďalšia polorozpadnutá stanica s lanovkami na dva smery. Tu tie kabínky vyzerajú ako z postapokalyptického filmu a s rodinkou sme sa vyviezli na kopec, kde stojí obytná štvrť. Na spiatočnej ceste sme si chvíľu počkali s dvomi miestnymi, od ktorých sme vyfasovali cukríky a na stanici aj spoločnú fotku. Pomaly sa stmievalo a opačný smer sme vybavili expresne, hore, výhľad, fotky a dolu.

• 

• 

• 

• 

• 

Lanoviek som nebol stále nabažený a rozhodol som sa dať šancu ešte jednej. Na mapách nevidieť, ktorá lanovka je osobná, nákladná, prípadne vôbec funkčná. Tak sme sa počas obzerania oblohy doviezli kúsok od Sachkere, kde sme sa otočili pri sútoku riek Jruchula a Kvirila. Nedalo mi a na vedľajšej ceste som ešte skúsil šťastie, veď prinajhoršom budeme mať nový výhľad na industriálny kraj. Zrazu sa pred nami na vrchole objavila malá stanica s funkčnou ružovkastou kabínkou, ktorá spájala usadlosti nad údolím rieky Jruchula. Neváhali sme, pozdravili sme operátora a naskočili do kabínky. Pridal sa k nám aj zlatý pánko, s ktorým sme sa zviezli na druhú stranu kde nám ukázal jeho pracovisko plné svätých obrázkov. Ako sa po anglicky povie: Better safe than sorry.

• 

• 

• 

• 

• 

Potešení týmto príjemným stretnutím sme ukončili našu tour de lanovky a vybrali sa naspäť do mesta sa ubytovať. Pred pár rokmi by ste nenašli na bookingu žiadne ubytovanie v Čiature, no už sa medzitým objavilo zopár lastovičiek. Najlepšie sa mi pozdával hotel Pirosmani, kde som zarezervoval izbu. Trochu prekvapila studená izba, no nič čo by klimatizácia nevyriešila, aspoň sme si to mysleli. Po lanovkovaní nám vyhladlo a google prezradil polohu reštaurácie neďaleko železničnej stanice. Tam sme okrem pomočeného opilca, ktorý nám skrížil cestu, nič otvorené nenašli, no všimli sme si rozsvietený podnik pod nefunkčnou stanicou lanovky. Ženy tu práve pripravovali stoly na oslavu, majiteľ nás rýchlo usadil, niečo nakričal na manželku s dcérou (ten národ strašne po sebe hučí) a už sme tlačili do seba chlieb, mäso a šaláty. Ku koncu na stole pristáli ešte aj chačapuri, obaja sme zvládli len po kúsku a zvyšok si nechali zabaliť. Ešte pár dní tejto múčnej stravy a boli by sme veľkí a hlavatí ako Saakashvili.

Lanovky premávajú neskoro do noci a nebolo by zlé omrknúť nočné výhľady, ale celkom nás tento prieskumný deň zmohol a aj s vytknutým členkom som splnil na krokometri cieľ 10 tisíc krokov. Au. Na večer sme si kúpili víno, ale na hoteli sme zistili, že nemáme vývrtku a hlavne v izbe bola zima ako v chladničke. Biedna klimatizácia veľmi nepomohla a teplé periny zachránili od hypotermie.

DEŇ 6.

Ráno som sa do ladiarne zobudil už o šiestej. Teplomer po ruke nebol, baterka telefónu hlásila 15 stupňov. Vďakabohu teplá voda v sprche tiekla a rozmrazila vetché telo. Dlho sme sa nezdržali, zbalili sme veci, vyplatili ubytko a v aute zakúrili. Pred odchodom z Čiaturi, ktorú osvetľovali prvé ranné lúče, sme ešte omrkli za svetla železničnú stanicu (vybývanú). Zastavili sme sa na pár fotiek pri dizajnovej opustenej stanici s odstavenou kabínkou pri reštike z predchádzajúceho večera. O desiatej sme mali naplánované odovzdanie auta, tak sme nestrácali čas a rozlúčili sa s týmto bizarným mestom. Po ceste von z Čiatury sme si všimli nové stožiare a stanice lanoviek, myslím si, že hrdzavé kabíny smrti budú premávať ešte nejaký ten rôčik.

Nad mestom sme pri výhľade na zasnežené vrcholky dojedli chačapuri a presunuli sa spočiatku fajn cestou do Zestafoni. Na pár úsekoch to vyzerá, že oprava sa nikdy ani nezačala a doteraz nechápem ako sa do Čiatury dostala úplne nová Panamera. V Zestafoni sme dotankovali so slzou v oku zablatenú Xterru na rumunskej pumpe (azerbajdžanský SOCAR, ruský Lukoil alebo americký Gulf by som čakal, no Rompetrol s kazašským pozadím prekvapil) a po novom diaľničnom úseku sme sa priblížili do Kutaisi. Tu sme chceli nájsť autoumyvárku, samozrejme sme nenatrafili na tú správnu ulicu, kde býva umyváriek vedľa seba desať. Klasické naháňanie sa na poslednú chvíľu a do toho sa ešte rozsvietila kontrolka motora.

Auto sme našťastie odovzdali bez námietok majiteľa a prešli sa na námestie s parádnou fontánou na kávu do McD. Tu nás odchytil zvláštny týpek v slnečných okuliaroch, ktorý vyzeral na tajného agenta, no vykľul sa z neho asi len tajný sprievodca a taxikár. Slušne sme odmietli jeho služby, a tak pri prázdnom kelímku čakal na vhodnú obeť. Naposledy sme v supermarkete kúpili niečo pod zub na cestu a zavolali si cez Bolt Chevrolet Cruze. Tešil som sa na u nás známy väčší sedan, ale prifrčal starý Suzuki Ignis, ktorý sa na niektorých trhoch pod týmto názvom predával. Po ceste na letisko si vodič ešte niekam na pár minút odbehol, našťastie nás doviezol do cieľa v zdraví aj s volantom na pravej strane.

Letisko v Kutaisi začali rozširovať, ale tentokrát sa znovu stretlo pár stoviek pasažierov v malom termináli. To už je raz tak, keď sa dva odlety naplánujú na takmer identický čas. Za kontrolou, kde mi pípal aj plastový opasok, sme už len kúpili posledné Borjomi a hrdo som nastúpil na svoj let s poradovým číslom 250. Z Gruzínska sme odleteli načas, aj keď hodnú chvíľu trvalo, kým sa všetci popresádzali. Neschvaľujem rozsádzanie pri checkine, no ako keby sa nedalo vydržať bez seba tých pár hodín. Pri seriáloch cesta ubehla prekvapivo rýchlo a do Viedne sme prileteli s pár minútovým predstihom. Tie sme stratili následne pri nekonečnom rolovaní k terminálu. Tam ma skoro zrolovali divoké azerbajdžanské decká a nepotešili ani nefunkčné automatické brány, ktoré by urýchlili vstup do EÚ. Nakoniec sme aj tak všetko s prehľadom stihli a ešte sme aj v SPARe nakúpili tekutý snack pred cestou Regiojetom do Bratislavy. Tu sme sa na Nivách s Vladom rozlúčili a ja som naskočil do posledného dopravného prostriedku dňa – autobusu do Trnavy, kde som dorazil okolo štvrtej poobede. Sranda aký je ten svet už malý, ráno ešte trúsim chačapuri v srdci Gruzínska a poobede tuniakovým sendvičom na Nivách v Bratislave.

Kombinácia výletu do černobyľskej zóny a upadajúceho gruzínskeho baníckeho mesta sa vydarila skoro na jednotku, nebyť jedného zlého kroku v Tbilisi. Na druhú stranu som vždy mohol dopadnúť horšie, napríklad sa narodiť 21. apríla 1986 nie v pôrodnici v Trnave, ale napr. vo výstavnej nemocnici v Pripjati. Alebo v Čiature. Tieto miesta sú síce od seba vzdialené 1400 kilometrov, ale majú toho veľa spoločného. Obe svojho času prekvitali, no jedno postihla katastrofa nukleárna a druhé ekonomická. Obe lokality stoja za návštevu – v jednom si rýchlo uvedomíte ako sa zo dňa na deň dokáže zmeniť život a v druhom to, že náš životný štandard je už nastavený veľmi vysoko. Ale kým ešte jazdia lanovky, nič nie je stratené 🙂