Cestami a koľajami západnej Ukrajiny

Necelé dva dni po príchode z osláv 30. výročia nezávislosti Ukrajiny som naštartoval mašinu a vydal sa na rodinný roadtrip na západ Ukrajiny. Nedalo sa nič robiť, počet prípadov v dávnejšie naplánovanom Macedónsku raketovo stúpal, objavili sa prvé reštrikcie a poprehadzované lety u Wizzair zaručili rýchly refund kreditu. Kebyže ideme len dvaja, tak by mi to bolo jedno, no riskovať nejaké čachre-machre s batoľatom na krku, no ďakujem, asi počkáme do roku 2023 keď do Ohridu povedie (skoro celá) diaľnica priamo z Trnavy :D. Náš východný sused nebol nikdy vychýrený kvalitou cestnej infraštruktúry, no za poslednú dobu sa najmä vďaka „prezidentskému programu“ do ciest a koľají veľa investovalo. Povzbudení pozitívnou skúsenosťou Romana, ktorý na Twingu urobil nedávno 2000 kilometrov po tejto „terra incognita“, som sa rozhodol pre tento druh prepravy.

ŠTVRTOK

Maďarská diaľničná známka mi platila z poslednej návštevy Orbánovej rodnej vsi a o trase na Zakarpatie bolo tým pádom rozohodnuté. Na územie Maďarska sme bez zbytočných komplikácií vstúpili cez malý hraničný prechod nad riekou Ipeľ medzi dedinami Salka (SK) a Letkés (HU). Onedlho sme zaparkovali na brehu Dunaja v mestečku Szob, ktorého pohraničná železničná stanica je známa každému, kto niekedy šiel vlakom do Budapešti. Zakotvili sme na detskom ihrisku, kde sa Agáta vybláznila a rodičia vypili kávu pozerajúc na kompu, ktorá premáva na druhú stranu rieky. Je inak celkom zaujímavé, že najbližší most cez Dunaj je buď Márie Valérie medzi Štúrovom a Ostrihomom alebo až diaľničný na okraji Budapešti. Majú to tu pekné a určite sa sem oplatí zavítať, najmä na bicykli.

• 

• 

• 

• 

Popri Dunaji a hlavnej železničnej trati sme sa zviezli kúsok k Vácu a pred ním sme sa napojili na rýchlostnú cestu M2, z ktorej sa neskôr stala plnohodnotná diaľnica. Z diaľnice sme de facto zišli až o 300km východnejšie na konci M3-ky za Nyíregyházou. V týchto končinách bola premávka minimálna a musel som sa rozhodnúť, aký hraničný prechod na Ukrajinu využijeme – či hlavný do Berehova, dávnejšie otestovaný v Kosoni alebo malý, mne neznámy, Dzvinkove. Po krátkej konzultácii so stránkami ukrajinskej a maďarskej pohraničnej služby som vybral Barabás – Kosoň. Tu to šlo celkom hladko, okrem pár áut sa tu motali najmä peší a cyklisti. Za necelú pol hodinu sme boli oficiálne na Zakarpatí. Za dedinou sme sa napojili na luxusne zreparovanú M24-ku, obehli termály bratov Kličkovcov a zastavili sa na pumpe pod hradom Palanok v Mukačeve.

Predpoveď počasia neklamala a nad Mukačevom sa začali sťahovať temné mračná. Nestrácali sme čas a vydali sme sa na posledných 20 kilometrov k nášmu prvému cieľu – novučičkému aparthotelu v zalesnenom areáli historického sanatória Karpaty. Do roku 1946 bol lesopark s poľovníckym zámočkom rodu Schönborn skrytý na svahu v údolí rieky Latorica v súkromných rukách, no po vojne prešiel do rúk štátu a pribudli nové objekty slúžiace na ozdravenie a rekonvalescenciu sovietskeho ľudu.

• 

• 

• 

Trochu sme sa pomotali po peknom areáli, no temné mračná z Mukačeva nás dostihli a začalo popŕchať. Jediná reštaurácia v areáli Beregvár (historický názov dediny, keď ešte patrila pod rod Rákoczi) bola plná do posledného miesta a nezostalo nám nič iné ako nasadnúť do auta a zviezť sa do susedného mesteška Čynadijovo. Neúspešne sme sa snažili najprv nájsť bankomat a aj vyhliadnutá arménska reštika bola zatvorená. Zachránil nás motorest v ľudovom štýle na začiatku obce, kde sme doplnili zásoby boršču. Bankomat sme nakoniec našli nenápadne umiestnený pri vchode neďalekého supermarketu a vybrali sa naspäť na izbu.

• 

• 

• 

• 

• 

• 

PIATOK

Raňajky podávali v Beregvári až od pol desiatej, a tak som si toto sychravé ráno vybehol sólo „zašotoušiť“ na blízku zastávku Karpaty. Areál sanatória je luxusne umiestnený pár minút nielen od hlavného medzinárodného cestného ťahu na Kyjev, ale aj na dôležitej železničnej trati spájajúcej Zakarpatie so zvyškom Ukrajiny. Síce najlepšie časy, kedy sanatórium vítalo návštevníkov z celého Sajuzu sú dávno preč, no na krásnej staničke z konca 50. rokov tu stále zastavujú diaľkové vlaky z Užhorodu, Odesy a Kyjeva. Dokonca sa dá odtiaľto odviezť až do Luhanskej oblasti. Ja som zadelil ranné kafíčko za 30 centov zo supermarketu a z lávky som cvakol „električku“ z Čopu do Ľvova. Ja tieto širokorozchodné dystopické stroje zbožňujem.

• 

• 

• 

Areál sa už medzitým naplnil dôchodcami s igelitkami, náhliacimi sa na procedúry. Išiel som nakuknúť do susednej budovy s bazénom, no zo „spa“ by sa vykľula dlhšia procedúra, lekárske vyšetrenie plesnivých palcov, penzionéri v tesných plavkách … tak sme sa po raňajkách rozhodli obkuknúť lesopark s umelým jazierkom (vraj) v tvare Rakúsko-Uhorska. Po celom areáli sú medzi stromami „poskrývané“ rôzne pavilóny a ubytovacie komplexy s ordináciami a kafíčkami. Raj pre penzistov. Na druhý pokus sme našli aj „prameň krásy“, ktorý až taký krásny nie je, no voda z neho bola vynikajúca. Na malej tržnici sme obkukli suveníry a vybrali sa na Agátin poobedný spánok…

• 

• 

• 

• 

• 

• 

Ten sa nekonal a po niekoľkých neúspešných pokusoch na izbe sme rezignovali, Monička vonku nahodila nosič a po pár minútach Agáta samozrejme odkväcla. Nakukli sme do priestorov zámočku, ktorý je postavený v romantickom štýle s prvkami gotiky. Budova má 365 okien (plus jedno zamurovali naviac kvôli prestupným rokom), 52 miestností, 12 vchodov a 4 veže. Objekt je prístupný verejnosti a dokonca sa tu dá ubytovať v retro izbietkach. Najzaujímavejšou miestnosťou je veľká sála s krbom a bizarným vyrezávaným lustrom symbolizujúcim Meluzínu. Vŕzgajúce dvere, drevené parkety, staré vypínače, drsná omietka – hneď som sa vrátil do stredoškolských čias, ktoré som strávil v podobne historickej budove gymnázia.

• 

• 

• 

• 

Prestalo popŕchať a my sme zbehli dolu kopcom ku stanici. Tu o pol piatej zastavil elektropojezd z Mukačeva smerujúci do Stryju. Fascinovaná Agáta absolvovala premiérovú jazdu pár zastávok do neďalekej Svaľavy, malého mestečka na hlavnej trati.

• 

• 

• 

• 

• 

Na stanici sme sa zastavili na jedno malé v staničnom bufete Trembita, kde sa dá za 340 hrivien na noc (izba pre dvoch) dokonca aj ubytovať. Pred stanicou nás už čakala taká klasická malomestská Ukrajina – maršrutky, lady, rozbité cesty plné mlák, ošarpané baráčiky, malé obchodíky, tržnica, nablyšťané kopuly ortodoxných chrámov, konské povozy… – diametrálne odlišný pocit ako v kozmopolitnom Kyjeve spred pár dní.

Cigánke sme v lekárni kúpili nejaké lieky a vybrali sme sa na malý okruh týmto okresným mestom. Chvíľu nás prenasledoval mladý cigán, ktorý nám chcel za príslušný poplatok „krasivo“ zaspievať. Naštastie sme sa ho zbavili a medzitým si našiel ďalšiu obeť. Kolečko Svaľavou sme ukončili v reštaurácii Zlatá Niva, kde sme zasadli v jednom zo záhradných domčekov a dobre sa natlačili bogračom, ktorý sme konečne zaliali kvasom.

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

Nástupište na stanici praskalo vo švíkoch, okrem našej električky s konečnou v Čope mal o pár minút prísť nočný spoj do Odesy. Elektropojezd nás po necelej štvrťhodine vyhodil v Karpatoch, kde sme to po večeri zabalili.

• 

• 

• 

• 

SOBOTA

Pobalení, najedení a obohatení suvenírmi sme sa rozlúčili s loveckým zámočkom, dôchodcami s igelitkami a vydali sa ďalej v našej púti. Prvá jazda trvala len zopár minút a zaparkovali sme na kraji okresky pri dedinke Dračino. Tu niekde sa mal nachádzať druhý zakarpatský gejzír. Mapy.cz neklamali a po krátkom výšľape a prekonaní zarastenej cestičky sme začuli chrochtajúci zvuk svetoznámeho studeného gejzíru. Erupcia, ktorá skôr pripomína vykypený hrniec mlieka, sa opakuje každých pár minút, medzitým sa zo skúšobného vrtu z roku 1965 ozýva silné syčanie. Žiadne dvojmetrové erupcie do výšky ako som našiel spomenuté na nete sa nekonali. Touto návštevou sme si „odfajkli“ všetky zakarpatské gejzíry – ten druhý, zaujímavejší a lepšie dostupný je vo Vučkove pri Mižhiriji.

• 

• 

Za Svaľavou sme sa napojili na hlavný ťah E50 (inak dobrý tip na roadtrip, keďže táto európska cesta začína vo francúzskom Breste a končí na Kaukaze v Machačkale) smer Kyjev a v srdci Karpát, pred dedinou Nižnij Vorota sme odbočili smerom na Volovec. Prezident a cestári sa posnažili, krásna cesta s novučičkým asfaltom pomaly vystúpala k Voloveckému priesmyku, aby sa otvorila panoráma na regionálne centrum Volovec. Prešli sme popod fotogenický železničný most v Huklyvyj a cez známe Izky až na križovatku ciest v Soimy, kde sa hrdo týčilo veľké sanatórium Verkhovina (a kde izby stoja 10 eur na noc).

Tu sme odbočili na nechválne známu cestu P21. V roku 2018 sme absolvovali na nej 70km maršrutkou. Cesta bez zastávky trvala 3 hodiny, tragickejšiu cestu som na Ukrajine nevidel. A na konci leta 2021? Povrch ako zrkadlo, skoro po celej trase až do Vyhody. Úseky kde trpiaci autobus nešiel viac ako 20km/h sa dali preletieť stovkou. Na Vyškivskom priesmyku sa zobudil zvyšok posádky a dali sme si tu krátku pauzu. Ďalšiu sme absolvovali za Myslivkou, kde sa k ceste pripája riečka Sviča. Popri nej sú vybudované rôzne lesné odpočívadlá a altánky a najmä v lete to tu býva plné kúpačov a grilovačov.

Na neskorý obed sme sa zastavili v populárnej kolibe Hostinnij dvir pri Vyhode, no tentokrát nás veľmi nepotešili. Výber alkoholu dostatočný, no obsluha nestíhala a všetko nejak dlho trvalo. Aspoň sa dalo posedieť vonku pri výbehu prasiat a sliepok 🙂

• 

• 

• 

• 

• 

Pred Vyhodou sa stav cesty vrátil na ukrajinský štandard, no žiadne výmole sa nekonali. Po 12 rokoch nastala slávnostná chvíla a do Dolyni som dorazil na aute. Trvalo to, no stálo to za to. Ešte sme obkukli rekreačný areál, kde sme sa za „mladi“ chodievali cez víkendy baviť na diskotéku s odvážnym názvom XXX, no našli sme už len ruiny.
Odtiaľto sme sa dopravili priamo k známym, kde sme sa zvítali po troch rokoch so Slyvčukovcami a ubytovali sa na nasledujúce dva dni.

• 

• 

NEDEĽA

Ani dnes predpoveď počasia neklamala a zobudili sme sa do upršaného rána. Zhodnotili sme, že vláčikový výlet úzkokoľajkou do Karpát od jedenástej nemá zmysel v tomto nečase riešiť a vymysleli sme alternatívny program. V Dolyne som strávil jeseň roku 2009 a vydali sme sa maršrutkou obkuknúť moje bydlisko z týchto čias, na opačnej strane mesta. Agáta absolvovala premiérovú jazdu nosným pilierom MHD, úspešne zaspala a na konečnej zapózovala s mojím obľúbeným modelom z Pavlovského autobusového závodu. Dvere do vchodu na adrese Prospekt Nezaležnosti 16 boli otvorené a osviežil som si spomienky zo života v zaprdenej chruščovke. Trochu sme sa ešte pomotali v daždi a na najbližšej zastávke naskočili na spiatočný spoj. MHD v Dolyne je veľmi jednoduchá – jedna linka „REM-DED“, ktorá premáva za 6 hrivien hore-dolu.

• 

• 

• 

• 

• 

• 

U Tarasa s Oxanou nás čakali domáce vareniky. Medzitým malé mača bolo pravdepodobne príliš hladné, fenka kokršpaniela neváhala a nakŕmila ho. Skazenené západné maniere.

• 

• 

• 

Po úžasnom obede sme sa o druhej vybrali do Vyhody. Počasie sa umúdrilo a v centre obce sa začali zhromažďovať turisti na odchod „karpatskej tramvaje“. Za 200 hrivien na dospelú osobu sme kúpili lístky, potlačili vlak na výhybke a o tretej tri vagóny plné pasažierov vyrazili smerom do Karpát. Za necelú hodinu sme sa pomaličky dohrkali pitoresknou krajinou popri rieke Mizunka a dvoroch miestnych obyvateľov o pár kilometrov ďalej k Mizunským vodopádom. Tu sme si dali pol hodinku pauzu a vybrali sa s hrkotom naspäť.

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

Mierne som bol sklamaný z absencie občerstvenia na „konečnej“, no onedlho sme zastavili na zastávke pri (zdá sa) nefunkčnom rekreačnom stredisku „Džerelo Prikarpatja“, kde už boli pripravené stánky a malý bufet aj s domácou samohonkou. Do toho začali hrať muzikanti a pokračovali celú cestu do Vyhody. Hneď bolo veselšie. Tento kúsok 760mm úzkokoľajky je v súčasnosti jedinou turistickou trasou v regióne (regulérny spoj boržavskej úzkokoľajky za pár hrivien z Vinohradov v súčasnosti žiaľ nepremáva). Svojho času sa vo Vyhode a v okolí rozkladalo skoro 180km takýchto tratí, no postupne sa ich dĺžka zmenšovala a v 90. rokoch veľkú časť strhli záplavy. V súčasnosti funguje pre potreby drevárskeho priemyslu cca 75km a tento turistický vláčik je možné prenajať aj na dlhšie súkromné výlety.

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

Ráta sa mi, že trať nie je odľahlá a veľká časť vás zoberie do dvorov obyvateľov Starého a Nového Mizunu.

• 

• 

• 

O šiestej sme sa znovu za daždivého počasia vrátili do Dolyny. Trochu sme sa povozili po známych miestach, naftové vrty sme našli rozobraté, no čoraz viac ulíc bolo po rokoch pokrytých novým asfaltom. Progres. Na dome sa zohriali vareniky, vytiahli sme Uno a takto zavŕšili víkend v Dolyne.

PONDELOK

Z prechodného bydliska sme vyrazili až pred obedom za krásneho slnečného počasia. To sa samozrejme na pár minút pokazilo vo chvíli keď sme chceli navštíviť mestský park s jazerom. Tu stále miestni obyvatelia čapujú do nádob artézsku vodu, ktorá je vhodná na pitie. Je smutné, že ani po takom dlhom čase nie je u našich východných susedov pitná voda z kohútika samozrejmosťou, maximálne prevarená. Najmä keď karpatských prameňov je naokolo neúrekom.

• 

• 

• 

Po krátkom krupobití sme znovu vyrazili na cesty. Nová hradská do Stryju príjemne prekvapila, no nadšenie opadlo v Bolechive, kde ešte rekonštrukcia neprebehla a prejazd mestom je utrpením pre tlmiče, nápravy a kolesá. Neuveriteľné až do akého stavu sa dá zdecimovať hlavný ťah. Našťastie po tejto krátkej avantúre sa asfalt znovu objavil, vstúpili sme do Ľvovskej oblasti a cez Stryj sme prefrčali až do Drohobyču. Pred ním som si na mape všimol pompézny názov „Interregional airport Drohobych“. Neváhal som a stočil som to k tomuto vzdušnému prístavu, kde nás privítali dve zaparkované anduly. Podľa všetkého je letisko v prenájme jedného veľkého sanatória a slúži najmä pre skokanov a vyhliadkové lety. A keď máte svoj vlastný „bizňesdžet“, môžte priletieť na rekreáciu vo veľkom štýle.

• 

• 

• 

• 

Z Drohobyču to bolo len kúsok do nášho posledného cieľa cesty – kúpeľného mesta Truskavec. Tu sme sa ubytovali priamo v centre v socialistickom hoteli Vesna, ktorý ale prešiel solídnou rekonštrukciou. No jeden nešvár tu zostal a to parkovanie. Je vidieť že za sajuzu veľmi nepočítali s individuálnou auto turistikou. K malému parkovisku sa treba predrať cez bočnú bránu a odtiaľ k výťahu bludiskom chodieb a dverí bez označenia.
Z hotela sme sa pobrali na prechádzku cez mesto. Centru dominuje kúpeľný park s historickou budovou „pijalni wód mineralnych no.1“ kde sme chceli otestovať miestnu vodu – naftjusu. Až na mieste sme zistili, že si treba vybaviť kartičku s kreditom a až potom si môžeme načapovať. Nechali sme to teda tak a vydali sa na obed do fajnej táckarne v parku – po kyjevských cenách sa ukázala stará dobrá Ukrajina, kde sa za 6 eur najedia dvaja (a pol) ešte zostane aj na dezert.

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

Truskavec, podobne ako Karpaty, bol rovnako veľmi populárnou destináciou v rámci domácej turistiky v ZSSR. No kým v Karpartoch vítala turistov malá stanica, tak v Truskavci sa stavitelia s mramorom rozšupli a postavili riadne predimenzovanú stavbu, ktorá dnes zíva prázdnotou. Bodaj by nie, v súčasnosti sem zavítajú len tri páry diaľkových vlakov a štyri páry prímestských električiek z Ľvova denne. Nečudo, že spodná časť stanice s pokladňami je uzatvorená.

• 

• 

• 

• 

• 

Čo pribudlo od čias komunizmu je veľká socha Ježiša, ktorá bdie nad stanicou a celým Truskavcom. 12 metrov vysokú sochu, dokonca najvyššiu svojho druhu na Ukrajine, vztýčili minulý rok a vraj je kópiou tej menej známej v Riu 🙂 Ale výhľad je odtiaľto solídny, aspoň dobre vidieť všetky budovy veľkých sanatórií, ktoré z diaľky vyzerajú impozantne, no z blízka zistíte, že už dávno nefungujú.

• 

• 

Najkrajšia časť mesta je pravdepodobne v okolí pekného múzea sídliaceho v bývalej kúpeľnej vile, kde nechýba tradičné I love srdiečko.

• 

• 

• 

Nejak sme sa zamotali naspäť k Vesne. Oproti nej sme narazili na azerbajdžanskú reštauráciu Tandir, kde sme okoštovali super domáce pivo a geniálne víno z granátového jablka. So zahaseným smädom sme pokračovali okolo veľkých opustených budov na kraj centra. Tu sme zakotvili v záhradnom altánku reštaurácie Sosnovyj Bir. Aj keď šašlík nebol nič moc, aspoň za víno sme zaplatili dvojnásobne … nevšimol som si cenu za pol deci a nie za deci. V lete to tu môže byť fajn, no mohli sme sa radšej navečerať u Azerbajdžancov.

• 

• 

• 

• 

• 

Naspäť na pešej sme si urobili radosť Opitou višňou a len sa tak pomotali večerným trhom a promenádou. Nakúpili sme magnetky, proviant na večer a vrátili sa nachodení na izbu.

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

Na hotelovej chodbe sme si všimli otvorenú izbu 529, ktorá nás expresne vrátila do čias najväčšej slávy hotela a Truskavca. Pravdepodobne ju využíva personál ako zašíváreň, no asi takto sa donedávna rekreovalo.

• 

• 

• 

• 

UTOROK

Posledný deň výletu sme začali v podobne socialistickom štýle – na bufetových raňajkách v nádhernej retro jedálni. Raňajkám samotným za tú cenu sa nedalo nič vytknúť (aj keď doteraz neviem kto môže jesť cestoviny v mlieku) a svoje poslanie si splnili na výbornú. V supermarkete Silpo sme zabili dobrú hodinu nákupom miestnych pochutín. Plánovali sme kúpiť zopár vecí, no odchádzali sme so štyrmi plnými kabelami… nákupy a ceny na Ukrajine majú stále svoje čaro.

• 

• 

Jedným z najväčších lákadiel mesta je miestne delfinárium. Je mi jasné, že delfínom by bolo lepšie v Čiernom mori, kde by mohli napríklad hľadať míny, no venujú sa tu aj delfinoterapii, takže takáto drezúra sa s prižmúrením oka dá ospravedlniť. V utorok na obed sa hala s bazénom zaplnila ani nie do tretiny, no hodinová šou bola naozaj zábavná a veľmi podobná tej v Skadovsku. Delfíny skákali, cvičitelia s nimi, Majka z Gurunu moderovala a ku koncu sa objavili aj veselé uškatce.

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

Týmto predstavením sme dali bodku za Truskavcom a naštartovali mašinu. Čakala nás dlhá cesta domov po nepreskúmaných cestách tohto regiónu. Hneď v Sambire nás navigácia prehnala upchatým centrom plným kruháčov a vojakov, namiesto toho aby nás krátkym obchvatom navigovala von z mesta. Cesta H13 nás potešila nádherným asfaltom, ktorý nás vyniesol cez Turku a Sjanky, kde chudera Agátka nezvládla rýchle zákruty a pokrstila autosedačku. Na známom Užockom priesmyku nás ovial závan starých čias a v pohraničnej zóne sme sa museli preukázať pasmi. Dolu v Užoku sme v populárnom LiAn-e zadelili riadny obed a ďalej sme pokračovali po novučičkej ceste, kde ešte chýbali namaľované čiary. No úsmev mi o pár minút zamrzol – pred Žornavou nás obrovské výmole plné vody vrátili do smutnej reality. Vďakabohu táto chyba v matrixe trvala len zopár stoviek metrov a až do Veľkého Berezného sme dorazili po novej ceste. Tu som dotankoval plnú nádrž a odbočil na hranicu.

• 

• 

• 

• 

• 

• 

Na hraničný prechod s Ubľou sme prišli ako desiati v poradí, no slovenskej strane sa asi veľmi nechcelo a do hraničného priestoru museli Ukrajinci púšťať autá až po tom, keď sa uvoľní slovenská strana. Tam sme sa dostali po vyše polhodine čakania a prísnej policajtke sme sa museli preukázať nielen covid passmi ale aj e-hranicou v e-maili, SMS nestačila. Chudák Ukrajinec za nami nemal očkovanie a z nejakého dôvodu policajtka od neho vyžadovala email nielen o registrácii v e-hranici, ale aj o dátume PCR testu, ktorý samozrejme nechodil. Agátu sme medzitým so smiechom prebalili medzi hraničnými kameňmi, no ďalšia prísna teta nám prikázala vyložiť bagáž. Tej po nákupe v Truskavci málo nebolo, no po tejto poslednej obštrukcii sme boli voľní.

• 

• 

• 

Celý prechod hranice trval vyše hodiny. Síce sme už boli na Slovensku, no navigácia ukazovala stále 500km do cieľa. Nedalo sa nič robiť, prepravili sme sa do Košíc, zadelili na pumpe bagetovú večeru a za neustáleho nočného dažďa sme sa bez prestávky prepravili až domov do Trnavy. Tu sme po polnoci doslovne padli do perín.

Ukrajina ako inak nesklamala. Je pozitívne vidieť progres a zdá sa, že návšteva tejto krajiny vlastným automobilom už nebude strašiakom. Ešte by to chcelo popracovať na rýchlosti hraničných kontrol a onedlho to bude krajina ako stvorená na roadtripy. A aj na rodinnú dovolenku – veď lásku k maršrutkám, elektropojezdom, ladám, kvasu a boršču treba budovať od útleho veku.