V tomto období, pred tromi rokmi, sme mali premiérovo navštíviť najmenšiu, no najrozvinutejšiu krajinu Pobaltia – Estónsko. Letenky sme kúpili začiatkom roka 2020 no svet sa neskôr na dlhé mesiace zastavil. Našťastie na toto obdobie mám už len matné spomienky a zásobu respirátorov. Koncom mája roku pána 2023 sme sa dočkali predĺženého víkendu na tejto placke s priemernou nadmorskou výškou 50 metrov nad morom.
PIATOK
O tretej hodine rannej, v polovici REM cyklu, ma po krátkom spánku nemilosrdne zobudil budíček. Po klasickej vyzdvihovačke v Bratislave som s Lukášom a Vladom dorazil na tigrie parkovisko niečo po piatej hodine. Operatívne sme naskočili na vlak na neďaleký Schwechat, ktorý prekvapivo praskal vo švíkoch. Po dlhom čase sme si museli počkať na kontrolu dlhšie ako 5 minút. Aby toho nebolo málo, z nejakého mne neznámeho dôvodu som vyhral lotériu v podobe veľmi dôkladnej prehliadky, kedy som si spomenul na starú známu radu – maj vždy čisté spodné prádlo, čo keby ťa zrazilo auto… alebo v tomto prípade príliš náruživý pracovník. Dlhé sekundy poníženia som radšej spláchol koňačikom a zajedol tradične skvelými raňajkami vo Vienna Lounge.
K letu samotnému nie je čo dodať – klasický Lauda v trvaní dvoch hodín s minimálnym meškaním a sedačkou v strede. Preleteli sme nad Varšavou, ponad strategický koridor Suwalki, litovský Kaunas, lotyšskú Rigu a niečo po desiatej hodine miestneho času sme pristáli na veľmi príjemnom tallinnskom letisku.
Tallinn
Na expresný prieskum metropoly sme mali necelých 6 hodín a Boltom (domáca appka predsa) sme sa zviezli do historického centra. V Tallinne je MHD zdarma „len“ pre rezidentov, návštevníci musia zaplatiť minimálne 2 eurá za jednu cestu, čo pri troch cestujúcich ekonomický a ani časový zmysel veľmi nedáva. Uzbek Mirfayz nás vyhodil na vrchu Toompea, kde sa nachádza rovnomenný zámok, parlament, ortodoxná katedrála Alexandra Nevského alebo luteránska katedrála Sv. Márie. Hlavne sú tu kúsok od seba dve vyhliadky s krásnymi panorámami na toto fakt pekne zachovalé historické centrum. Z nejakého dôvodu sa tu komunisti veľmi „nevyřádili“ a od roku 1997 je táto časť pod patronátom UNESCO.
Okolo zámku sme prebehli k Alexandrovi Nevskému, kde sme zapálili sviečky (keď už bolo fotiť zakázané) a dolu kopcom zbehli cez pekný park na Námestie slobody. Estónci si slobodu vážia a aj po vyše roku je tu podpora Ukrajiny všadeprítomná. Kým u nás to vyzerá tak, že veľká časť nielen politikov, ale žiaľ aj populácie, trpí Štokholmským syndrómom, tak Pobaltie si uvedomuje že „freedom is not for free“.
Staré mesto alebo aj Vanalinn nezaostáva a rovnako je plné zachovaných stredovekých budov a uličiek. Nečudo, že keď sovietski režiséri hľadali historické exteriéry pripomínajúce západoeurópske mestá, tak Tallinn bol prvou voľbou. No pekné miesta prinášajú aj kopec turistov a v piatok na obed sa to tu len hmýrilo starými fínskymi metalistami a Angličanmi so skleným pohľadom. Princíp neviditeľnej ruky trhu tu funguje až príliš dokonale (nanešťastie pre turistov zo Slovenska) a pri cenách piva a jedla by sa ani Lichtenštajnsko nemuselo hanbiť.
Kým pred ruskou ambasádou v Bratislave sa stretávajú rôzne skrachované existencie vyjadrujúce podporu nástupníckej krajine „žalára národov“, tak tu sa s nimi nepárajú.
Chuť na boršč a Google Maps nás zaviedli do neďalekej reštaurácie Odessa, no našli sme len zamknuté dvere a vypratané priestory. Tento neúspech sme spláchli veľmi fajn pivečkom Tanker s „dotykom brezy“ a vydali sme sa najesť do cenovo prístupnejšej lokality.
Cez Radničné námestie (Raekoja plats) sme prešli okolo dramadivadla a Národnej opery do nákupného centra Solaris, kde sme zasadli do luxusnej táckarne Lido. Táto pôvodne lotyšská Puzata Chata (alebo skôr niečo ako moskovská sieť Mu-Mu) je niečo čo fakt chýba na Slovensku. Ale keď už k nám zavítala Piana Vyshnia, tak verím, že aj tento koncept bufetu v elegantom prostredí a miestnymi dobrotami za rozumné ceny príde aj do našich končín.
Napráskaní sme sa zvalili na lavičky v neďalekom parku, keď zrazu nad nami preletela helikoptéra a okolo prefrčala kolóna s Mercedesom s nemeckou zástavou. Klasický Olaf Scholz.
Krátku piatkovú návštevu Tallinnu sme zavŕšili prieskumom kompaktného downtownu so zopár výškovými budovami (mrakodrapy by bolo silné slovo) a jednou veľmi peknou stalinistickou stavbou na rohu, ktorú vraj pre vežičku prezývali „Stranícky kostol„. Dekomunizácia v tejto časti bývalého ZSSR prebehla veľmi rýchlo a len veľmi málo indícií naznačuje, že mesto bolo (minimálne v širšom centre) takmer polstoročia súčasťou Sovietskeho zväzu. Hlavne tu je tak čisto, až má človek pocit že je v neďalekej Škandinávii.
Po pár minútach jazdy sme sa znovu zjavili na letisku pomenovanom po dlhoročnom estónskom prezidentovi. Estónčina, podobne ako fínčina (aj keď medzi sebou si vraj ugrofínci veľmi nerozumejú) je pre nás úplne nepochopiteľný jazyk a väčšina slov pôsobí ako keby ich generovala AI. No po anglicky sa dorozumiete všade a na východe krajiny hlavne po rusky. No naším dnešným cieľom bola opačná strana krajiny – druhý najväčší ostrov Hiiumaa, kam lieta dotovaná linka Diamond Sky na malom vrtuľovom Saabe 340 poľských Sprint Air.
Po expresnom checkine a rýchlej kontrole sme ešte otestovali rybičkové buterbrody v lounge a vydali sa na krátky 30 minútový let.
37 ročná mašina bola v piatok poobede zaplnená takmer do posledného miesta.
Kärdla
Krásne počasie nám doprialo vyhliadkový let nad členitým pobrežím a o pol šiestej sme pristáli na maličkom letisku Kärdla.
Na toto mini letisko na brehu mora lieta Saab 2x denne v pracovné dni a raz denne cez víkend.
Od mestečka Kärdla je vzdialené zopár kilometrov, no pasažierov sem dovezie a odvezie bezplatný minibus. Vystúpili sme na prázdnej autobusovej stanici a vrátili sme sa pár stoviek metrov na malé námestie, kde sme v supermarkete nakúpili proviant na najbližších 16 hodín. V meste to veľmi nežilo a namiesto prieskumu sme do pravdepodobne jediného Boltu na ostrove naložili igelitky s nákupom a vybrali sa na naše ubytko, ktoré som bookol hneď vedľa letiska.
Po krátkom telefonickom „checkine“ sme si vybrali jednu z dvoch drevených chatiek v kempingu Roograhu, pár krokov od vôd Baltického mora. Okrem zopár hostí blízkej reštaurácie sme mali tento kúsok ostrova sami pre seba. Vonku sa riadne rozfúkalo,na nejaký veľký prieskum okolia to nebolo, a tak sa k nám pridali dvaja pollitroví súdruhovia z Gruzínska a Moldavska.
V tejto časti Európy v tomto období deň nevie skončiť a slnko len veľmi pomaly klesalo k horizontu. Nakoniec sme sa trochu nechali vyfúkať pri prechádzke po okolí a o štvrť na jedenásť slnko konečne zapadlo. Poriadna tma ale v toto ročné obdobie nikdy nepríde, pre istotu sme zastreli biedne rolety a zaspali spánkom spravodlivých.
On: Ja som ešte v prístave
Ona: Mám doma čerstvé slede
On:
SOBOTA
V chatke sa veľmi dobre spalo, no slnko nemilosrdne vstalo niečo po pol piatej ráno a o nejakom dlhom vylihovaní nemohla byť reč. Po supermarketových raňajkách a rannej hygiene sme sa rozlúčili so sympatickým nocľahom a s príletom nášho Saabu prišli na odbavenie. V sobotu doobeda sa nás zišlo dokopy osem pasažierov, ktorých „checkla“ teta pamätajúca si ešte premávku za Chruščova, kedy bolo letisko otvorené a spojilo ostrov nielen s destináciami v Estónsku ale aj takým Murmanskom alebo Vilniusom.
Po dôkladnej kontrole sme nastúpili do lietadla a takticky zabrali sedačky na ľavoboku. Nasledujúcich tridsať minút sa znovu nieslo v znamení krásneho vyhliadkového letu plného ostrovčekov, zálivov, pláží a rôznych zákutí členitého pobrežia. Veľmi sa mi nechcelo veriť, že táto relatívne malá krajina má takmer 3800km pobrežia a 1520 ostrovčekov, ale presvedčil som sa na vlastné oči – čo by za ne dalo také Lotyšsko alebo Litva s dlhými rovnými plážami, prípadne také Poľsko, ktoré „poriadny“ ostrov na Baltiku nemá.
Na tallinnské letisko sme prileteli na minútu presne a o 25 minút neskôr sme nastúpili na zastávke Ülemiste do expresného vlaku smerujúceho na opačný koniec krajiny, do pohraničnej Narvy. Táto temer ruská destinácia nebola pôvodne v pláne, no po piatkovej návšteve Tallinnu Lukáš navrhol, že však času máme dosť a patrilo by sa vidieť aj niečo iné ako len hlavné mesto a kemping na Hiiume. Estónske železnice sa pred pár rokmi zbavili sovietskeho dedičstva a dnes v krajine premáva unifikovaná flotila oranžových elektrických a dízlových Stadlerov. Široký rozchod robí svoje, vlaky pôsobia omnoho priestrannejšie ako gejrópske ekvivalenty, no sadli sme si až v druhej polovici cesty. Z rozhovorov osadenstva bolo jasné, že opúšťame estónsky hovoriace regióny a blížime sa k Rusku. Rovnako aj vonku to vyzeralo ako niekde na transsibírskej magistrále. Len brezy, borovice a sem-tam nejaké osídlenie. Nečudo, polovicu krajiny pokrývajú lesy.
Narva
Na príjemnú pohraničnú stanicu v neoklasickom štýle sme dorazili o 13:20 a vyrazili na obed, priamo do najbližšieho shoppingu, ktorý až tak blízko nebol. Prechádzka po dvoch hodinách jazdy neuškodila.
Konečne sa ukázali nejaké socialistické architektonické poklady, no najviac mi učaroval panelák z konca 60. rokov, ktorému na streche dominuje vodná nádrž.
Narva susedí s Ruskom, no hraničný prechod, ktorý sa nachádza takmer v centre mesta nepôsobil veľmi rušne. Pred vojnou to tu určite žilo, veď vyše 95 percent obyvateľov Narvy rozpráva po rusky a vo veľkom frčali ruské e-víza. Po fast food obede v najpopulárnejšej sieti Hesburger s koreňmi vo Fínsku, nás gaspaža Natália Ivanovna zviezla k brehu hraničnej rieky Narva.
Kým na estónskej strane sa tiahne pekná dlhá promenáda plná ľudí, na ruskej strane v Ivangorode breh zíval prázdnotou. Okrem loďky ruskej pohraničnej stráže, ktorá sa hompáľala pri hraničnej bójke sa na pravom brehu rieky nič nedialo. Na týchto miestach som si predstavil toho blbca zo Slovenska, čo sa prednedávnom pokúsil na detskom kolese preplávať na ruskú stranu a požiadať o azyl. Azyl nedostal a hrozí mu 6 rokov v ruskej base. Šikovne a lacno.
Po chvíli sme sa dostali aj k najväčšej atrakcii regiónu – hraničného mostu pre autá a peších, na ktorý dohliadajú dve stredoveké pevnosti – jedna na estónskej a druhá na ruskej strane. Pred II. svetovou vojnou patrili oba brehy rieky Estónsku, no po okupácii Sovietskym zväzom bola hranica vytýčená stredom rieky, pôvodnej populácii bolo zakázané sa vrátiť a do mesta sa prisťahovali etnickí Rusi. Po rozpade ZSSR tu boli nejaké náznaky separatizmu, no našťastie miestni rýchlo pochopili, že asi im bude lepšie v Európe.
V poslednú májovú sobotu sa na lúke pod hradom konal festival jedla s hojnou účasťou, no my sme sa rozhodli vrátiť k železničnej stanici. Hesburger zasýtil nadlho. Škoda, že na hradných múroch už nevisel veľký plagát s krvavým Putinom, tak ako pri oslavách 9. mája.
Hneď vedľa železničnej stanice sme z autobusového nádražia zobrali spotený autobus č. 31 na zastávku s trefným názvom Sauna. Našťastie tu funguje bezplatná doprava a my sme sa ocitli v časti mesta Narva-Jõesuu, v preklade Ústie rieky Narva. Zo zastávky sme to cez supermarket Coop namierili uličkami s peknými domčekmi na širokú, mierne divokú pláž. Vietor dul opreteky a vlny sa lámali o pobrežie. Na východnom konci pláže sa týčil maják a vysoká pozorovateľňa. Síce sme boli na kraji schengenu, pár desiatok metrov od krajiny, ktorá všetko na západ považuje za nepriateľské, no žiadne hliadky sme nespozorovali. Aj búdka na veži sa javila ako prázdna, no kamier na nej bolo požehnane.
Na ruskej strane sme rovnako nezaznamenali žiadny pohyb, len prázdne zelené rozhľadne, dobre známe aj zo slovensko-ukrajinského pohraničia.
Chodníčkom sme sa popri ostnatom plote stanice pohraničnej stráže presunuli cez zanedbaný priemyselný areál do prístavu. Až tu sme zistili, že medzi Narvou a týmto prístavom premáva výletná loď. Žiaľ, návrat do centra bol naplánovaný neskôr ako odchod posledného vlaku do Tallinnu, tak sme túto pohraničnú zábavku museli oželieť.
O pol siedmej sme sa vrátili naspäť do Narvy a poslednýkrát si užili výhľady z kopca na tento zaujímavý kúsok Európy. Na miesto, kde здесь начинается Россия, no hlavne nech tam aj končí.
Tallinn
Po dvoch a pol hodinách jazdy sme vystúpili na konečnej – Balti jaam, teda hlavnej železničnej stanici v Tallinne.
Rýchlo sme si cez veľký park vybehli na overenú vyhliadku, kde sa zopár ľudí prišlo pokochať poslednými lúčmi dňa a panorámou mesta.
Vyľudnenými uličkami vrchu Toompea sme zliezli do Starého mesta.
Sobotné centrum sa pomaly plnilo zábavychtivými návštevníkmi mesta, no po celom dni chodenia sme si to radšej cez supermarket nasmerovali na hotel. Pivo na izbe sa nekonalo, v Estónsku obchody predávajú alkohol len do desiatej večer, a na dobrú noc sme si objednali z kaukazskej reštaurácie boršč a charčo.
NEDEĽA
Po veľmi solídných raňajkách sme sa vymotali okolo deviatej z ubytka. Prázdnymi ulicami sme sa konečne preštrikovali k dominante mesta – 124 metrov vysokému kostolu sv. Olafa. Ten bol vraj svojho času najvyššou budovou na svete, čo je otázne, no aj v dnešnej dobe mrakodrapov je to fakt riadny kus architektúry.
Ak hľadáte pozostatky ZSSR v Tallinne, tak najlepšie miesto je prístav, kde sa rozkladá a rozpadá betónové monštrum menom Tallinna Linnahall. Tallinn hostil počas moskovskej olympiády v roku 1980 jachtárske súťaže a amfiteáter Linnahall (vtedy ešte nazvaný na počesť Lenina) dokázal pojať 5000 divákov. Do konca prvého desaťročia 21. storočia tu fungovala koncertná sála a klzisko, no odvtedy tento kus betónu chátra.
Narozdiel od Linnahall, neďaleký prístav plný zrekonštruovaných industriálnych budov a novej bytovej výstavby prekvitá. Na návštevu vychvaľovaného námorného múzea v bývalom hangári pre hydroplány čas nezostal. Pomotali sme sa aspoň na priľahlom móle, kde kotvia lode späté s históriou Estónska.
Našou poslednou zastávkou sa stala najvyššia stavba v krajine – Tallinská televízna veža s výškou 314 metrov. Rovnako ako Linnahall, aj táto stavba bola otvorená pri príležitosti olympijských hier v roku 1980. Svojou architektúrou je veľmi podobná veži vo Vilniuse a vo výške 170 metrov ponúka nielen interiérovú, ale aj vonkajšiu vyhliadku. Z nej je pekne vidieť Fínsky záliv, samotné centrum hlavného mesta a veľmi príjemne zalesnené okolie veže samotnej, kde len sem tam vykukli úhľadné domčeky. Žiadna postkomunistická divočina. Vstupné by mohlo byť aj nižšie ako 17 eur, no v Estónsku peňaženka všeobecne pri službách zaplače.
Z veže sme zamierili naspäť na hotel, presne na obed sme odovzdali kartičky a posledným Boltom sa odviezli do shopping centra Ülemiste, kde nás čakal obed v Lide. Po ňom nasledoval tradičný nákup jedlých suvenírov, tentokrát v supermarkete Rimi so skvelými výberom estónskych cukroviniek Kalev.
Z nákupného centra sme za 10 minút prešli pešibusom k terminálu, na ktorom sme sa zjavili po štvrtýkrát za necelé tri dni. V salóniku sme sa naposledy natlačili luxusnými buterbrodmi a vydali sa na premiérový let s Air Baltic.
Na bráne nás čakalo naozaj veľké prekvapenie. Airbus A220-300 (po starom Bombardier CS300) registrácie YL-ABP priletel len deň predtým zo závodu v Montreali na domovskú základňu v Rige. V túto nedeľu ráno absolvoval svoj premiérový let na linke Riga-Tallin a my sme po tretej poobede vyštartovali na let číslo 4. V Dubaji sa mi už podarilo vyfasovať v autopožičovni mašinu s 27 kilometrami na odometri, ale takto nové lietadlo som ešte nezažil. Poobedný spoj do Rigy bol zaplnený do posledného miesta, no 30 minútový let utiekol ako voda.
Na rovnako príjemnom rižskom letisku sme strávili necelú hodinu. Ceny v termináli boli znateľne nižšie ako u estónskych susedov a vo vybrakovanom salóniku tvorili Česi a Slováci polovicu návštevníkov. V toto popoludnie vrcholili majstrovstvá sveta v hokeji a na prípoji do Viedne vypukla malá oslava keď kapitán lietadla oznámil výhru domáceho tímu nad USA a zisku bronzových medailí. Ja som ako bonus dostal facku od statného fínskeho reprezentanta vo volejbale, ktorý vedľa mňa zaspal a strhol sa zo sna. Stáva sa.
Po pristátí na viedenskom letisku ma čakal tradičný šprint na vlak, ale nakoniec som spoj na Schwechat Hbf stihol. Tiež by tie lietadlá nemuseli parkovať na najvzdialenejších gejtoch. Ak dobre počítam, k vlaku je to od posledných C-gates takmer 800 metrov. V zdravom tele zdravý duch. Po slabej hodine jazdy sme prekročili hranicu a vošli do Bratislavy. Konečne sme našli to, čo sme v Estónsku márne hľadali. Spomienky na Sovietsky zväz.
Návštevou Estónska som zavŕšil pobaltský triumvirát a dobyl poslednú republiku európskej časti ZSSR. Jednoznačne je na najvyššej úrovni a po 30 rokoch nezávislosti má táto krajina veľmi ďaleko od takej Ukrajiny, Bieloruska alebo Moldavska. Obdobie okupácie Moskvou (také USA vlastne nikdy neuznalo pobaltské štáty ako súčasť ZSSR) rýchlo hodili za hlavu a vypracovali sa na jednotku v regióne aj bez zásob nerastných surovín alebo rinčania zbraňami. Ešte začiatkom 90. rokov malo Slovensko dvojnásobné HDP na obyvateľa ako Estónsko, no to nás rýchlo dobehlo a po 20 rokoch aj predbehlo. Peknými ostrovčekmi a hranicou so susedom, ktorý by si stále robil nejaké historické nároky, to určite nebolo. Rád sa sem znovu vrátim, či už na ostrovy (z Hiiumaa sme videli len minimum), ktoré ponúkajú kopec zaujímavého alebo aj do vnútrozemia, keďže nielen Fínsko je krajinou tisícich jazier. Ale najprv musím začať šetriť. Moldavsko to nie je.
2 komentáre k “Estónsko – slnečne a sviežo / FOTOBLOG/”Pridajte vlastný →