Hezky česky alebo koniec leta u susedov /FOTOBLOG/

Minulé leto sme premiérovo okúsili rodinnú stanovačku a celkom sa nám to zapáčilo. Na koniec tohto leta sme sa znovu rozhodli vyskúšať tento spôsob nocovania, a aby sme to nemali ďaleko, vybrali sme si za cieľ nášho putovania našich najbližších susedov – Českú republiku. Pôvodne som plánoval veľkopanské dva týždne, no zamestnanec mieni, Korporát mení a bol som ešte rád, že som aspoň ten posledný augustový týždeň vybavil.

PIATOK

Smer Hanácko

V deň odchodu sme ukončili pracovné povinnosti okolo obeda, natlačili bagáž do mašiny a vydali sa v ústrety dobrodružstvu. Cieľom bolo Prostějovsko a pri pohľade na mapu mi bolo jasné, že diaľnice naším smerom veľmi nevedú. Klasicky sme sa cez Bielu horu prekoprcli na Záhorie, v Jablonici to zvrtli do Brezovej pod Bradlom, zakývali Štefánikovi na Bradle, prefrčali Myjavou a slávnostne vstúpili na územie ČR pri Velkej n. Veličkou. Pamätám si, keď počas COVIDu sme boli obzerať tento policajtmi strážený prechod…kde sú tie časy filtračných stanov a karantén. Na prvej retro pumpe za dedinou sme dokúpili nejaký ten proviant (už tu ma šokovali na naše pomery veľmi príjemné ceny) a vybrali sa ďalej na sever.

Hodinu pred zatváračkou sme zaparkovali pri areáli Živej vody, kúsok za obcou Modrá za Uherským Hradištěm. Tu sa pod hladinou rybníka nachádza vraj najdlhší sladkovodný tunel v Európe. Na fotkách to vyzerá, že je pomaly pod celým rybníkom, no v skutočnosti je to zopár metrov. Zážitok je to ale skvelý, okolo vás plávajú kapre, sumce alebo dokonca aj riadne vyzy. Mimo toho sú tu rôzne iné expozície a keď vás prestane baviť podvodný svet, tak hneď vedľa čaká stezka/prechádzka „korunami stromov“ vo výbehu mocných praturov. Najlepšie je na tom, že vstupné je na slovenské pomery priam symbolické.

Viem si predstaviť, že keby toto bolo u nás, tak by sa to volalo X-Bionic Fish Arena a namiesto 11 eur pre nás troch by sme platili 35 a ešte 5 éčok za parking. Susedný archeoskanzen sme síce nestihli, ale vraj to až také terno nie je.

Za Modrou sme s Agi vyliezli rebríkom na miestnu rozhľadňu a pokochali sa krásnymi podvečernými výhľadmi na tento vinohradnícky región.

Kúsok od rozhľadne sme sa ešte zastavili pri tzv. Kráľovom stole. Veľký pieskovcový balvan je obklopený mnohými legendami a príbehmi. Sú na ňom vyryté rôzne symboly a znaky, zrejme to bola súčasť prehistorického slnečného kalendára. My sme ho obzreli len spoza plota a až teraz pozerám, že tam boli dvierka…

Divokými cestami III. triedy sme prekonali lesy Slovácka v Zlínskom kraji a vstúpili do toho Olomouckého. Slovenská cestná sieť nie je žiadny zázrak, no v tomto kraji vzbudzovali cesty s päťciferným označením (v ČR si ponechali značenie z čias Československa, u nás majú cesty III. triedy tri čísla) rešpekt nielen u vodiča, ale hlavne podvozku. Nakoniec sme ale úspešne dohrkotali k chatovej oblasti Bělecký Mlýn, asi 10 km na západ od Prostějova, v údolí rieky Romže. Tu nás privítal Borek s dcérkou Diankou, ktorý nám na nasledujúce tri noci láskavo prepožičal útulnú chatku naozaj na konci sveta. Ešte za svetla sme rýchlo rozložili nový prírastok z Decathlonu, pogrilovali a s Agi sme vhupli do spacákov v miliónhviezdičkovom hoteli.

SOBOTA

Na najlepšie kúpalisko sezóny

Prvý vlak nás zobudil okolo piatej ráno, no ešte sme do ôsmej poležali, kým slnko vyliezlo spoza kopcov a lúčmi rozpálilo stan. Doobedie som venoval Korporácii a Agi bazénu s detským ihriskom. No poobede nastal čas na ochladenie a vybrali sme sa do neďalekej obce Stražisko, kde sme vystúpili na extra parkovisku za domami, vytvorenom pre návštevníkov populárneho kúpaliska.

Človek celé leto oráža západoslovenské kúpaliská a potom príde na jedno náhodné dedinské na Morave… a hneď je jasné že máme ešte v našom sociálnom štáte čo robiť, aby sme sa vyrovnali. Kúpalisko s jedinou 50-kou v širokom okolí je zasadené v zelenom prostredí vo veľkom areáli medzi stromami, pod dohľadom pútnického kostola Anjelov strážnych. Veľký plavecký a detský bazén so šmýkačkou je na obec s necelými 500 obyvateľmi až-až. Voda mala osviežujúcich 24 stupňov, pivo bolo tak akurát a smažák v housce na vysokej úrovni. Ceny pre nás vycvičených Slovenskom sú veľmi prijateľné a v lete sa tu zatvára (podľa situácie) až o deviatej večer. Jediným mínusom je „cash only“ bufet, no vstup je možné zaplatiť aj kartou. Pobudli sme tu do siedmej, v Prostějove v Alberte sme ešte vybavili nákup a sobota bola u konca.

NEDEĽA

Prostějov a šotouš junior

V neděli se nedělá, no keďže predpoveď počasia ukazovala nejaké tie búrky na večer, operatívne sme zbalili stan a vydali sa do Prostějova. Tu sme sa v Borkovej reštaurácii v OC Arkáda stretli svorne obe rodiny a vybavili sme spoločný obed.

Neskôr sme už v len trojici rýchlo prebehli rozpálené historické centrum tohto príjemného okresného mesta. Najväčší úspech okrem „záchrany“ opitého bezdomovca s rozbitou hlavou malo miestne múzeum. To si znenazdajky vybrala sama malá panička. Dobre to vymyslela, múzeum ponúklo nielen žiadaný chládok, ale aj peknú interaktívnu výstavu o pôvodných obyvateľoch regiónu, ako stvorenú pre decká. Veď kde inde by si Agáta mohla legálne so štetcom oprašovať kostru 😀 Okrem expozície venovanej rodákovi Jiřímu Wolkerovi nás „dospelých“ zaujali najmä krásne obrazy z ateliéru maliara južnej Moravy – Antonína Vojteka, ktorý tento rok oslavuje úctyhodných 90 rokov.
Námestiu T. G. Masaryka dominuje veža Novej radnice s orlojom, no navštíviť sa dá (zdarma) len po predchádzajúcej objednávke cez turistické informačné centrum, alebo počas letných prázdnin v určené časy, ktoré sme samozrejme prepásli. Tak nabudúce, lebo výhľad z vrcholu vyzerá minimálne z fotiek super.

Po návrate z Prostějova sme si trochu vydýchli na chate a na večer som vymyslel krátky šotoušský výlet. Bola by škoda neotestovať lokálku na Moravskej západnej dráhe. O tej svojho času sníval sám Tomáš Baťa ako o hlavnej spojnici Čiech a Slovenska. Plánoval dobudovať zopár km trate a spojenie Českej Třebovej s Púchovom by sa tak skrátilo oproti existujúcim spojniciam o 58 až 91 kilometrov. Lenže štátne dráhy o projekt nejavili záujem, a tak sa o ňom onedlho prestalo hovoriť. Škoda.

V nedeľu tých spojov veľa nepremáva, no vyhútal som, že po siedmej odchádza vláčik z asi 15 minút vzdialenej zastávky Zdětín. Prešli sme sa teda v tento pekný večer k penziónu Bělecký Mlýn, po chvíli čakania naskočili na bagetku a po pár minútach aj vystúpili na zastávke Ptení.

Z tejto zastávky v časti Ptenský Dvorek, v susedstve veľkej píly Javořice, to bola asi dva kilometre dlhá prechádzka naspäť na chatu. Tentokrát mierne hororová, keďže po ceste nás sprevádzal nielen milý poník, ale aj desiatky slizniakov, ktoré pravdepodobne Agi spôsobili dočasnú traumu.

PONDELOK

Na parížsky šalát a UNESCO

V noci nás zobudila nielen Agi snívajúca o slizniakoch, ale aj búrka, ktorej sa nakoniec uráčilo a trochu schladila okolie. Dobre, že sme zbalili stan už v nedeľu, doobeda sme porobili poriadky na chate, napratali bagáž do auta, susedovi odovzdali kľúče a po obede vyrazili cestami Hanácka, Južnej Moravy a Vysočiny do Žďáru nad Sázavou.

V tomto mestečku nájdeme minimálne dve pútnické miesta globálneho významu – Zelenú horu s kostolom sv. Jána Nepomuckého (pod patronátom UNESCO) a bufet Vesna (pod patronátom elitnej FB skupiny Kantýna znalců). Tento svätostánok konzumu hrdo stojí kúsok od centra a človeku len ľúto príde, že nemá viac žalúdkov (střelci to môžu dať na starých Rimanov a odgrcnúť si). Od kvanta šalátov, cez chlebíčky, hotové teplé jedlá až po domáce jogurty, ktoré si bral každý druhý zákazník. Ako nám prezradila zhovorčivá manažérka čistoty podlahových krytín, Vesna žije nonstop – ako sa po piatej zatvoria brány týchto lahôdok, zamestnanci začnú pripravovať chlebíčky a v noci „kvedlají“ jogurty. Nadránom sa vyvárajú teplé jedlá. Samozrejme ako spoluzakladateľ neziskovej organizácie Klub priateľov parížskeho šalátu som neodolal letným 20dkg s dvoma „tukáčmi“ a malinovkou. Turek v skle dodal energiu a pripravil tráviaci proces. Na raňajky som nakúpil vyhlásené jogurty. Za mňa je to povinná zastávka návštevníkov kraju Vysočina.

Parížske kalórie sme vychodili v areáli pútnickeho kostola sv. Jána Nepomuckého na Zelenej hore. Podobne ako radničná veža v Prostějove, aj chrám samotný sa dá navštíviť jedine počas prehliadky a aj tú odporúčajú rezervovať. Obišli sme aspoň hviezdicový areál, užili si výhľady na okolie Ždáru a otestovali sociálne zariadenia na cintoríne.

Zo Zelenej hory sme to až na jednu pumpa prestávku potiahli do Rosic u Chrasti v okrese Chrudim, kde nás privítal Monikin prabratranec Aleš s rodinou a veselou veveričkou Čiki. Znovu sme rozložili na dvore stan a po grilovačke zaspali pod jasnou nočnou oblohou.

UTOROK

Do kravína aj na UNESCO

Veľká časť Monikinej rodiny žije v tomto bukolickom kraji neďaleko Pardubíc. V 50. rokoch, keď sa dostala červená lúza k moci, bol jej pradedko so sestrami ako kulak vysťahovaný zo Slovenska do týchto miest. On si svoj očistec prežil v uránových baniach v Jáchymove, ale vrátil sa domov. Sestry sa medzitým usídlili v Česku, dostali tie najpodradnejšie práce na družstvách, no aj po konci najtvrdších represálií tu zostali a založili si rodiny.

Agi sa s novo zoznámenou praprasesternicou Adelkou vybrali na prieskum miestneho poľnohospodárskeho družstva. Areál je voľne prístupný a pokochali sme sa osadenstvom kravína a najmä najmladšími prírastkami, z ktorých najmladšie nemalo ani len deň. Inak produkty z Rosic môžem jedine odporučiť, či už mliečne výrobky alebo aj také salámy. Lokálnejšie to už nemôže byť.

Omrkli sme si ešte pekne zrekonštruovanú budovu bývalého pivovaru, kde dnes sídli pošta, obecný úrad a nájdeme tu aj príjemné spoločenské priestory. Obec chátrajúci objekt odkúpila len pred 8 rokmi a takto parádne ho dali po vlastnej osi dokopy. Vesničko má středisková tieto Rosice.

Od domácich sme dostali tip na ďalšie UNESCO miesto a to asi 40 minút vzdialený Litomyšl. S troma gráciami som zaparkoval zdarma takmer v centre, čo je v našich končinách nevídané. Vonku znovu riadne pieklo a pre zmenu Adelka nás zobrala do múzea. Tu sa baby zabavili rôznymi interaktívnymi výstavami, no najväčší úspech malo samozrejme prezliekanie sa do rôznych dobových kostýmov. Na najvyššom poschodí sa konala aj výstava korunovačných klenotov, no aké bolo moje sklamanie, keď som zistil, že sú to len napodobneniny a originálne sú za siedmimi zámkami v chráme sv. Víta na Pražskom hrade. Hlavne, že fotenie bolo zakázané. FYJALO VOCTUP!

Na Zámeckom návrší susedí s múzeom barokový kostol Nalezení sv. Kříže. Ten zvnútra pôsobí viac ako galéria než chrám, ktorej dominuje inštalácia Sloup s odraznou plochou priamo pred oltárom. Hlavným ťahákom je ale vyhliadka na terase medzi kostolnými vežami, z ktorej je dobrý výhľad na mesto a hlavne renesančný štátny zámok, zapísaný v UNESCO.

Táto perla renesančnej architektúry sa v súčasnosti podrobuje rekonštrukcii a v plnej kráse bude zámok k dispozícii až o tri roky. Omrkol som aspoň nádvorie a vybrali sme sa s dievčatami na makrónky a kávu.

Sugar rush sme vychodili prechádzkou cez námestie alebo skôr Smetanovo parkovisko a vyčíňaním na veľkom ihrisku popri riečke Loučná.

Posledným cieľom návštevy Litomyšlu sa stala práve lávka pre peších nad týmto vodným tokom, ktorý je na prvý pohľad architektonickým skvostom a autori získali minulý rok cenu za architektúru. Má to tu taký luxemburgský vibe, len tam je tá vyhliadka trochu vyššia.

Z Litomyšlu sme to znovu cestami-necestami tretej triedy (ktoré ale úspešne uspali dievčatá do pár minút) potiahli do Hrochova Týnce, kde sme sa v miestnej „stredovekej“ pizzérii pod kostolom stretli s českou časťou famílie.

STREDA

Ležáky

Na obed sme sa rozlúčili s hostiteľmi a presunuli sme sa o 20 minút južnejšie k národnému kultúrnemu pamätníku Ležáky. Deň pred oslavami 80. výročia SNP, sme v Česku navštívili toto smutné miesto zasadené v idylickom prostredí pri rybníku. Dňa 24. júna 1942, 14 dní po vyhladení Lidíc v dôsledku heydrichiády, bola osada vypálená a jej obyvatelia zavraždení nacistami ako odplata za to, že v nej bola ukrývaná vysielačka Libuše parašutistickej skupiny Silver A, ktorá spolupracovala na atentáte na zastupujúceho ríšskeho protektora Reinharda Heydricha. Po vojne neboli Ležáky (podobne ako Kalište na Horehroní) obnovené, ale na ich mieste vznikol pamätník, ktorý tvoria vyznačené pôdorysy pôvodných budov a pietne miesto. Stojí tu aj malé múzeum, kde sme si prezreli zopár artefaktov pripomínajúcich tieto tragické udalosti, osudy zavraždených obyvateľov a dvoch preživších sestier. Samozrejme, na rozdiel od Kališťa tu nesmie chýbať pivson a langoš.

Kúsok od NKP sa na kraji obce Dachov nachádza bývalá vila šéfa pardubického gestapa Gerharda Clagesa. Ten bol zabitý v roku 1944 v Maďarsku, kam bol prevelený. Vila je dnes v súkromnom vlastníctve, pochopiteľne Frau sa z okna netvárila nadšene, keď sme barák od cesty obzerali. PREPÁČTE PANI ALE VY BÝVATE V DOME PO GESTAPÁKOVI, NIE JA.

Po tomto „reality checku“ sme sa znovu všetkými možnými cestami vydali na Agátkin spánok a hodinový presun do ďalšej svetoznámej destinácie.

UNESCO č. 3

Naozaj som nemal v pláne orážať české UNESCO miesta, no do tretice všetko dobré a Kutná Hora prišla priamo do rany na ceste do Prahy. Zaparkovali sme hneď oproti katedráli v Sedleci, ktorá sa môže pýšiť viacerými „naj“ – je najstaršou sakrálnou stavbou katedrálneho typu v strednej Európe, je najdlhšou katedrálou v Českej republike, v porovnaní s inými kostolmi tejto veľkosti, ktoré sa bežne stavali po stáročia, bola postavená v najkratšom čase (len za tridsať rokov). V katedrálnej klenotnici je vystavená aj najstaršia gotická monštrancia na svete. Lístky 3 in 1 (Sedlecká katedrála, kostnica a chrám sv. Barbory) sme kúpili online , na mieste ich iba skontrolovali. Okolo neďalekej základne v Čáslavi trénovali Grippeny a mali sme aj pekný akustický zážitok.

Po prehliadke tohto svätostánku sme prebehli cez rozpálenú ulicu k neďalekej kostnici, asi najväčšiemu bizáru v širokom okolí. Zvonku vyzerá kostol Všetkých svätých ako taký normálny cintorínsky, no pod ním sa nachádza unikátna kostnica „zdobená“ kosťami cca 40 tisíc zosnulých, obetí morových epidémií a husitských vojen. Človek až neverí, že to je reálne a nie sú to len nejaké rekvizity, však koho by napadlo vyskladať obrovský luster zo všetkých kostí tela alebo schwarzenberský erb. O obrovských pyramídach z lebiek nehovoriac. Tvorca tohto naozaj veľdiela, František Rint, musel byť génius alebo chorá hlava. Ale tam tá hranica býva veľmi tenká.

Po zmrzline strategicky umiestnenej oproti cintorínu (vraj je tam aj dobrá ukrajinská kuchyňa) sme sa zviezli na kávičku na rozhľadňu na Kaňku nad mestom. Výhľady na Kutnú Horu neboli o tomto čase a svetelných podmienakch bohvieaké, vlastne najlepší bol cestou dolu pri odbočke k veži. A ten bol aj zdarma.

Auto sme bezplatne (!) zaparkovali na parkovisku Na Valech, pár krokov od historického centra Kutnej Hory. Podobne ako v Litomyšli, aj tu sú pekné historické ulice posiate autami a trochu to kazí ten UNESCO dojem. Okolo veľkej gotickej kašny (veľmi sa mi páči toto české slovo) sme prešli uličkami ku kostolu sv. Jakuba, odkiaľ je krásny výhľad na dominantu Kutnej Hory – chrám sv. Barbory.

No aj sám kostol sv. Jakuba Staršieho je impresívny a rovnako je súčasťou historického dedičstva UNESCO.

Toľko sme sa kochali, až som zistil, že samotný chrám sv. Barbory zatvárajú o polhodinu, o šiestej večer. Rýchlo sme sa teda vybrali po Barborskej priamo k cieľu.

Čo dodať k tomuto architektonickému a umeleckému skvostu. Až mi trápnô prišlo, že som toto miesto vzdialené len hodinu od Prahy nikdy predtým nenavštívil. Naposledy som mal takýto dojem z kostola v Sagrade Familia. Fakt vidieť, že Kutná Hora bola voľakedy vďaka ťažbe striebra naozaj bohaté mesto a dobre zainvestovali. Samozrejme aby aj nasrali Pražákov s konkurenčným chrámom sv. Víta. Posledných 20 minút sme využili na maximum a pobehali čo sa dalo. Takto neskorá návšteva mala ale jednu veľkú výhodu – bolo nás tu dokopy tak 5 návštevníkov.

O šiestej sme sa porúčali a ešte si obzreli monumentálny kostol z exteriéru a porozjímali na blízkej vyhliadke, ktorej dominoval kostol sv. Jakuba. V pláne sme mali ešte večeru vo vyhliadnutej reštaurácii V Ruthardce, no na Agátku nezostúpil Duch svätý ale paradoxne všetci čerti. Nič sa nedalo robiť, priamou čiarou na parkovisko a večera sa určite vybaví niekde po ceste.

Tudle-nudle, najesť sa niekde v okolí cesty I. triedy číslo 2 okolo siedmej večer je nadľudský výkon. Google Maps ukazovali viacero pohostinstiev a reštaurácií, no väčšina z nich varila len na obed a na večer sa premenili na zapľuvané putiky. Nakoniec sme museli znížiť nároky a zachránil nás kebab v Kostelci nad Černými lesy. Ten sme spráskali pri romantickom západe slnka pod rozhľadňou Skalka na kraji blízkej dediny Vyžlovka.

Tesne pred deviatou sme dorazili na posledné ubytovanie, kemping Drusus na kraji dedinky Třebonice, len pár minút autom od Zličínu. V hre bolo viacero kandidátov, no rozhodla strategická poloha na okraji Prahy, výborné hodnotenia a prijateľná cena. O tom, že tu varia vlastné pivo v susedskom Rukodělnom pivovárku nehovoriac. Sympatický majiteľ Jiří nám odovzdal kľúče od chatky, zložili sme veci, vybavili hygienu, pozdravili pavúkov a zaspali spánkom spravodlivých.

ŠTVRTOK

Z Ameriky do rybníka

Pred spaním bola chatka riadne vyhriata, no v noci teplota príjemne klesla, a tak dobre sme sa už dlho nevyspali. Po minimálne sto rokoch som otestoval sprchu na žetóny a zistil som, že tri minúty je až-až (samozrejme sa dala sprcha „pauznúť“). Po raňajkách pod šírym nebom sme sa vydali (nečakane cestami III. triedy) na krátku cestu zvlnenou krajinou do na kraj dediny Mořina.

Lom Veľká Amerika a Mexiko som navštívil kombináciou MHD a spotenej prechádzky ešte v prvej dekáde 21. storočia, no dnes sme zaparkovali na platenom parkovisku pri ohradenom areáli. Vonku znovu riadne pieklo a prechádzka okolo prekvapivo veľkého „kaňonu“ dala normálne zabrať. Zastávka pri lome Mexiko pripomenula temnú minulosť, kedy tu po II. svetovej vojne vystriedali nemeckých zajatcov aj politickí väzni, ktorí tu museli pracovať v neľudských podmienkach. Nie nadarmo sa tomuto „kaňonu“, na ktorého dno nikdy slnko nezasvieti, vraví aj Český Mauthausen. Človek aby len nervy mal po návšteve takýchto krásnych miest.

Náročné geomorfologické podmienky dali zabrať Agátkiným sandálom, ktoré v Amerike dožili a v Decathlone na Zličíne sme kúpili náhradné. Využili sme aj blízkosť IKEA a detského kútiku, niečo nakúpili do domácnosti a vybavili tradičný švédsky obed. S rozumom aj srdcom.

Pod lampou je najväčšia tma a titul retro kúpalisko leta 2024 získava to prírodné na Motolskom rybníku, kam sme sa presunuli po úspešnom nákupe na Zličíne. Táto oáza pokoja s vraj jednou z najkvalitnejších vôd na kúpanie sa zasekla v čase a veru tu nemáte pocit, že sa nachádzate vo štvrtom najbohatšom regióne EÚ. Je to dôsledkom sporu niektorých miestnych, ktorí nesúhlasia s projektom rekonštrukcie tohto miesta, ktorá sa im zdá príliš megalomanská a samozrejme by mala za následok aj zvýšenie cien vstupného. To už je teraz relatívne „nekresťanských“ 140 CZK (našťastie platí aj slovenská Multisport karta), no retro zážitok to bol instantný. Voda, hĺbkou vhodná pre najmenších, bola presne taká rybníková a spoločnosť robili kačky a labute. Plávať sa dalo reálne niekde až v strede vodnej plochy. Gravitáciou pretransformované ňadrá a semenníky prezradili blízkosť nudapláže, no tam som sa neodvážil nakuknúť. Takýchto „ľudových“ miest žiaľ ubúda všade a dúfam, že sa zainteresované strany dohodnú tak, aby Praha nestratila takýto skrytý poklad, ale na druhú stranu sa nemusel človek prezliekať v nejakej miestnosti so stolom a stoličkami. V spoločnosti starého trnavského pražáka Jarolíma s rodinou sme tu pobudli tradične do cca siedmej a odtiaľto som si šiel splniť svoj gastronomický sen.

Gastronomický zážitok

Kantýna znalců mi okrem Vesny predstavila aj poklad českej kuchyne v podobe „sekačky z Globusu“. Strategická poloha kempu pri Zličíne sa ukázala ako kľúčová a pár desiatok minút pred záverečnou sme zaparkovali pred týmto svätostánkom konzumu. Chvíľu nám trvalo pochopiť, kde sa sekačka v housce predáva a pri (inak skvelej) sviečkovej z táckarne som sa takmer s touto božskou ambróziu takmer rozlúčil. No keď pani predavačka zočila zúfalstvo v mojich očiach, prezradila mi, že „uzeniny“ nájdeme v na to určenej predajni. Samozrejme, ja hlupák, veď takýto dar z nebies musí predsa mať vlastný chrám. Čo dodať, 24 CZK som nikdy lepšie neinvestoval a odpoveď na otázku Kde domov můj bola zrazu nad slnko jasná.

Večer nás prišla do kempu pozrieť ctená návšteva z Berouna, starý letenkár Martin, s ktorým sme svorne zahrali kocky a otestovali produkciu miestneho pivovaru. Kempová krčma sa musí riadiť nočným pokojom a zatvára svoje dvere už o desiatej. Našťastie nás prevádzkar nechal kecať a piť z plastu na terase aj po záverečnej. Pivné kalórie som spálil nočnou prechádzkou na Zličín, odkiaľ šiel návšteve autobus domov. Mestská polícia sa asi čudovala, čo dvaja drbáci robia pred polnocou na poľnej ceste, no oni sa nemajú čo zašívať na kraji dediny.

PIATOK

Křivoklát, Beroun a biotop

Doobeda sme sa znovu vybrali na výlet do okolia. Pôvodne bol v pláne hrad Karlštejn, no dali sme prednosť konkurencii v Křivokláte. Dobre sme urobili, v tom nekončiacom horku mi stačil presun z parkoviska na vyhliadku a naspäť k hradu samotnému. Tu sme sa schladili v tieni nádvoria a trochu sa pomotali na jednej zo sprístupnených veží. Po ceste na parkovisku, ktorému šéfoval naozaj írečitý manažér, som si ešte vybehol na jednu vyhliadku tzv. U sv. Trojice a v bufete sme sa odmenili kávou a guličkovou zmrzlinou. Väčšiu „blbosť“ som už dlho nevidel, no Agi bola nadšená.

Naozaj malebnou cestou popri rieke Berounka sme sa presunuli do Berouna. Tam si najprv Agáta veľkopansky schrupla pod veľkolepým diaľničným mostom a potom sme s rodákom Martinom vybavili na námestí obed a obkukli 0 medveďov v berounskom Medvedáriu. Poobedie sme radšej strávili pri bazéne s nezbednými psami a po piatej sme sa s milým hostiteľom a jeho rodinou rozlúčili.

Po štvrtkovom retro kúpaní na Motole sme v tento večer vymenili Prahu 5 za Prahu 4. Posledné kúpanie počas letných prázdnin sme absolvovali na biotope Lhotka. Plávacie jazero sa z dvoch častí, detskej s hĺbkou meter a druhej pre plavcov s hĺbkou miestami vyše 3 metrov. Ďalšie dve jazierka slúžia na čistenie. Tomuto kúpalisku sa dá len máločo vyčítať. Sociálne zariadenie na úrovni, bufet s normálnymi cenami a miesta na tráve dostatok. Po piatej sme zaplatili 250 CZK za dvoch dospelých a dieťa a zdržali sa s trnavským imigrantom Jurom a jeho Edíkom až takmer do záverečnej ôsmej hodiny. Parkovanie bolo síce trochu o hubu, no našli sme miesto zdarma asi 300 metrov od areálu. Voda bola výborná, pivo studené, hotdog teplý. Len dno takto na konci sezóny bolo miestami šmykľavé, takže pri brehu si bolo treba dávať pozor, keďže zopár ľudí tam riadne balansovalo.

Moni po celý čas snívala o tataráku a tento sen jej pomohol splniť manžel s Google Maps, ktoré našli na Zličíne medzi panelákmi sídliskovú hospodu U sousedů, kde aj o tomto čase tento (istú dobu zakázaný) pokrm pripravili. V kempe som ešte chcel zadeliť finálneho pivsona, no štyri minúty po pol desiatej ma vypoklonkovali 🙁

SOBOTA

Oceľový drak

V posledný deň nášho česko-moravského výletu sme sa zobudili už o siedmej, aby sme zbalili všetky naše pakšamétle a čo najskôr opustili kemp. Dozvedel som sa pri čítaní recenzií na Google Maps, že jednu z technických pamiatok, ktorú som mal zaznačenú na západe Čiech začnú v októbri rozoberať. Nič sa nedalo robiť, buď teraz alebo nikdy a vyštartovali sme smerom na Chomutov. Tu sídli tzv. Březenský drak, alebo obrovské veľkorýpadlo KU 800, ktoré v neďalekom lome Nástup Tušimice dolovalo uhlie od roku 1979 do 2010. S výškou vyše 50 metrov a váhou okolo 4000 ton je skutočnou dominantou. Takýchto strojov bolo vyrobených 21 a 10 z nich je stále v prevádzke. Tento rekordér za 32 rokov prevádzky „vyhrabal“ nepredstaviteľných 268 miliónov metrov kubických zeminy.

V blízkej budúcnosti sa počíta s rekultiváciou lomov a prípadným zatopením, no to je všetko hudbou budúcnosti. Takže ak máte čas, určite navštívte túto zaujímavú technickú pamiatku a veľká vďaka sprievodcovi Karlosovi Hanzlíkovi, ktorý v lome pracoval 40 rokov a pútavo porozprával nielen o technických parametroch ale aj o histórii ťažby v regióne. Hlavne som rád, že nás skupina pár minút počkala, lebo cestou nás na takmer polhodinu zdržala zápcha zapríčinená dopravnou nehodou na jednom z mála úsekov, kadiaľ na severozápad ešte nevedie diaľnica D7. Prehliadky sú zdarma a zatiaľ každú sobotu o 10:00, 13:00 a 14:00 a deti sú viac než vítané.

Aj samotná dedina Březno vyzerala zaujímavo, mať viac času, určite by sme sa tu zastavili napr. na Dračej ceste alebo pri drevených sochách. Cestou sme ešte zahliadli dvoch funkčných „drakov“, no pred nami sme mali ešte pár stoviek kilometrov.

Lidice

No keď sme zbadali pred Prahou tabuľu s nápisom Lidice, museli sme aspoň nachvíľu v tejto horúčave zastaviť a nadviazať na návštevu Ležákov. Toto spomienkové miesto by si zaslúžilo dlhšiu návštevu, no aspoň sme sa poprechádzali v okolí dôstojného pamätníku vybudovaného v roku 1962, 20 rokov po tejto tragédii. Najsilnejším mementom zverstiev tu spáchaných je určite súsošie Pomníku detským obetiam vojny. 82 bronzových sôch detí z Lidic, ktorých životná púť skončila v plynových komorách, sa nerodili ľahko a ich autorka Marie Uchytilová (ktorá mimochodom navrhla aj legendárnu československú jednokorunáčku) sa realizácie ani nedožila. Jej životné dielo dokončil manžel Jiří Václav Hampl až po roku 2000.

Po dobrej depresii na záver sme sa vydali na cestu domov. Boh diaľnic nám prial a žiadnych obmedzení sme sa na českej D0, D1 a ani D2-ke pri Brne nedočkali. V Hodoníne sme ešte v Albertovi nakúpili za levně a okolo ôsmej večer som po takmer 1400 kilometroch úspešne zaparkoval.

Rozlúčka s letom (ktoré na konci augusta bolo stále v plnej sile) v Českej republike vyšla na jednotku. Som veľmi rád, že som konečne u našich susedov strávil viac ako tri dni a hlavne, že sme sa mohli stretnúť s hromadou kamošov, známych a rodiny. Mám pocit, že české letá pod šírym nebom (alebo aspoň v chatke) sa stanú rodinnou tradíciou.