Pri koncoročnom „shopping spree“ na stránkach Wizzair som nezabudol ani na famíliu. Okrem investičných Jerevanov, Dammámov a Tirán som zakúpil aj letenky na jarný predĺžený víkend k miestam, kde sa vraj zrodila Afrodita. Cyprus som prvý aj poslednýkrát navštívil takto pred deviatimi rokmi, no to sme obehali severnú časť tejto ostrovnej krajiny strategicky umiestnenej vo východnej časti Stredomoria. Vtedy ma krátka návšteva južnej časti hlavného mesta Nikózia veľmi neoslovila, ale zo Severocyperskej tureckej republiky som bol nadšený. Ako sa vraví – nesúď ostrov podľa vnútrozemia a s blížiacim sa dátumom odletu som sa začal čoraz viac tešiť. A nebolo to len predpoveďou počasia na druhý marcový víkend.
STREDA
Z Trnavy sme premiérovo vo štvorici s babkou vyrazili na poludnie a bez zbytočného zdržania dorazili okolo druhej na viedenské letisko, kde som vyložil ženskú časť posádky. Klasicky som otočil tigrie parkovisko a stretli sme sa na checkine. Drop off fungoval bez problémov, no bezpečnostná kontrola mierne pokazila zážitok zo zatiaľ bezproblémového procesu. Agáta (ako keby letela prvýkrát) urobila amatérsku chybu a zobrala si so sebou ovocnú kapsičku s obsahom 120 gramov (nie mililitrov). Teatrálne ju musela vycucať pred bezpečnostným rámom, inak by jej olovrant vyhodili. Keby mala dva roky, bolo by to vraj v pohode, ale má už tri roky, tak smola.
Po krátkej návšteve salónika sme sa presunuli na bránu, kde nám bolo jasné, že sami nepoletíme. Slováci, Česi, Maďari a aj Poliaci zatúžili po slnečných lúčoch a dvojciferných hodnotách na teplomeri. S miernym meškaním sme vzlietli do nebies, ale to už najmladší člen zájazdu dávno spal spánkom spravodlivých. Vďaka priaznivým vetrom (nielen na palube) náš Airbus miestami dosahoval rýchlosť 1000km/h a za dve a pol hodiny letu sme pristáli na najväčšie z troch civilných letísk na ostrove.
Vonku sa medzitým dávno zotmelo a kým sme našli správnu zastávku autobusu 425 (hore na príletoch, dolu stoja len zájazdové busy), tak bolo pomaly desať hodín. MHD nás za nočných 3,50e na osobu zviezla za slabú polhodinu do cieľa našej cesty, centrálnej štvrti pri pláži Finikoudes. Ubytko, ktoré zažilo aj lepšie časy, sme našli bez problémov, v malej predraženej večierke som nakúpil základné tekutiny a po jedenástej sme ukončili tento presúvací deň.
ŠTVRTOK
Mám rád, keď do destinácie prídem v noci a ráno sa zobudím do úplne inej reality. Interne tomu hovorím „dubajský pocit“ – viackrát som priletel do Emirátov hlboko v noci a ráno po odtiahnutí ťažkého závesu ma oslepilo žiariace slnko. Rovnako aj toto ráno si oči chvíľu zvykali na jasnú oblohu a výhľad na Stredozemné more.
Po raňajkách na izbe sme sa dobre natreli opaľovacím krémom a vydali na prvý prieskum okolia. Hlavná, 600 metrov dlhá pláž Finikoudes síce patrí medzi najznámejšie na Cypre, no žiadny wow efekt nečakajte. Klasická mestská pláž lemovaná hotelmi, obchodíkmi, reštauráciami a promenádou. To ale Agáte nevadilo a takéto veľké „pieskovisko“ ihneď zaujalo. Mňa príjemne prekvapila čistota vody, predsa bol som odchodvaný na Lido di Jesolo, kde sme ako malí boli radi aj za mútne more, hlavne že sme sa mohli hádzať do vĺn.
Popri brehu sme sa prešli na južný kraj pláže, kde sme narazili na mólo a malú stredovekú pevnosť. Dnes je z tohto bývalého byzantského hrádku, väzenia a delostreleckej pozície múzeum, kde sa dá na chvíľu za dve päťdesiat pomotať. Oproti múzeu je aj mešita Kami Kebir, ktorá bola do súčasnej podoby prebudovaná z pôvodne kresťanského kostola počas tristoročnej nadvlády Osmanskej ríše.
Tu sme aj zistili, prečo sa všade motá toľko mladých Britov. Nebolo to len kvôli imperiálnej histórii ostrova, no najmä z dôvodu večerného zápasu Európskej konferenčnej ligy medzi West Hamom a miestnym AEK Larnaka. Domáci prehrali.
Od kostola sv. Lazara sme sa úzkymi uličkami odnavigovali do „normálneho“ supermarketu, kde chodia aj domáci a nakúpili proviant na nasledujúce tri dni. Po extrémne dobrom a sýtom obede v príjemej „kebabárni“ sme zavelili na poobednú siestu a na dve hodinky na izbe vypli.
Po zaslúženom oddychu som sa snažil rozbehať cyperskú variantu Uberu, no žiadny taxikár nechcel moje peniaze a ani po dlhých minútach neprijal objednávku smerom k slanému jazeru, nachádzajúcemu sa kúsok od letiska. Našťastie Bolt tu funguje a onedlho sme boli na severnom brehu jazera, na kraji parku Patticheio. Na tejto vodnej ploche, kde sa voľakedy vo veľkom ťažila soľ, zvyčajne v zimných mesiacoch odpočívajú migrujúce plameniaky, no my sme v tento pekný podvečer na nešťastie nemali.
Prechádzka popri jazere to ale bola veľmi príjemná a na konci nás čakal pamätník venovaný padlým a nezvestným v konflikte z leta roku 1974. Takmer pred 50 rokmi sa turecké vojská vylodili na severe ostrova po tom, čo pár dní predtým prebehol na Cypre prevrat s cieľom zjednotiť krajinu s Gréckom. Po skončení relatívne krátkeho konfliktu zostala tretina ostrova pod správou Turkov ako Severocyperská turecká republika, vznikla nárazníková zóna pod správou OSN. Žiaľbohu, desiatky tisíc obyvateľov bolo presídlených a na oboch stranách pribudli tisíce hrobov. Odvtedy je situácia ako-tak stabilná, Severný Cyprus funguje „samostatne“, juh je v EÚ, hranica je otvorená, no nedôvera tu stále panuje a mierová misia OSN, v ktorej vo veľkom participuje aj Slovensko, musí byť stále prítomná. Nikdy neviete, kedy tým horkokrvným južanským hlavám prepne.
Podvečernú prechádzku sme ukončili na pláži Mackenzie, susediacej s letiskovou dráhou, kde sme si vychutnali prílet dubajskej „triple seven“ na lete z Malty.
Odtiaľto sme zobrali taxík naspäť na hotel a ja som ešte zbehol na malý nákup. Zablúdil som k Indovi, že kúpim na raňajky nejaké miestne jogurty a našiel som len toto … Globalizácia ako sa patrí.
PIATOK
Na piatok som si naplánoval sólo výlet na severnú stranu hranice, do mesta Famagusta, ktoré som navštívil pred deviatimi rokmi. Vyznať sa v cyperskej MHD dá zabrať. V tejto časti operujú (minimálne) tri autobusové spoločnosti. Cyprus Public Transport prevádzkuje MHD v Larnake a okolí, Intercity Buses ako názov napovedá expresné spojenia medzi mestami a ešte tu je OSEA so sídlom v Paralimni, ktorá obsluhuje východ ostrova. Niečo ako naše cp.sk/IDOS tu neexistuje, najviac sa tomu blíži web Cyprus by Bus, no nie vždy sedia trasy a časy.
Nakoniec som po dlhšom skúmaní vyhútal, že z neďalekej zastávky premávajú autobusy OSEA číslo 712 a 714, ktoré by ma mali doviezť do mestečka Deryneia, kúsok od hraničného prechodu. Internety sa nemýlili, do prázdnej 712-ky som nastúpil niečo pred pol deviatou a u vodiča vypýtal lístok „to Deryneia, border“. Statný Zorba vodič ma hneď opravil, že „no border, green line“, zaplatil som eurko päťdesiat a o hodinu a 50 kilometrov neskôr som vystúpil v cieli. Radosť cestovať za také ceny, len škoda, že rovnako nízky je aj počet spojov.
Po kilometri chôdze som sa objavil na „gréckom“ checkpointe, kde som len ukázal pas a následne som vstúpil do nárazníkovej zóny obohnanej ostnatým plotom. Nad hlavou mi preletel vrtuľník monitorujúci „green line“ a po chvíli som zbadal slovenský dvojkríž na stanovišti CP10. Na „tureckej“ strane som bol vybavený rovnako expresne a s brožúrkou z hraničného infocentra som sa pomedzi ruiny vydal pomaly do vnútrozemia.
Cestu lemovali polorozpadnuté budovy a sem-tam sa medzi nimi zjavili pasúce sa kozy. Do Famagusty to bolo ešte dobrých 5 kilometrov a skúsil som šťastie so zdvihnutým palcom. Na piaty pokus mi zastavil ukecaný týpek. Potešil som sa, no keby som vedel, že sa z neho vykľuje podporovateľ Putina, antivaxxer, odporca Gejrópy, ktorá sa odvrátila od Boha a jedine Voloďa má plán ako Ukrajinu spasiť… asi by som počkal na ďalšie auto. Hlavne, že celú cestu nadával na Turkov ako mu zobrali krajinu a OSN ako špicľuje pre sever, no ísť do Famagusty si urobiť zuby za lacnejšie, tomu už neprekážalo. Schizofrénia. Pevne verím, že sa nikdy nedožije toho, že Turecko si začne znovu nárokovať na celý ostrov, veď predsa historický nárok tam je a nejaký dôvod na denacifikáciu sa vždy nájde.
Rozlúčili sme sa pri veľkom kruhovom objazde a popri hradbách som sa vybral smerom k pobrežiu. V bankomate som pre istotu vybral 500 TRY a po štvrťhodinke sa predo mnou zjavila krásna vila, kde za starých čias sídlil námorný klub. Dnes budova patrí pod turecké námoníctvo, ktoré má v tejto oblasti základňu.
Po zuby ozbrojený vojak ma odnavigoval k cieľu dnešného výletu – mestu duchov Varosha. V prvej polovici 70-rokov patrilo toto rezortné mesto plné luxusných hotelov medzi najvyhľadávanejšie destinácie nielen v Stredomorí, ale aj na celom svete. Na miestne pláže a do nočných klubov zavítali také legendy ako Elizabeth Tylor, Richard Burton, Sophia Loren či Brigitte Bardot a dokopy tu žilo okolo 40 tisíc ľudí. Lenže v auguste 1974 doslovne zo dňa na deň bolo mesto prevalcované tureckou armádou a grécki Cyperčania spolu s turistami museli za pomoci britskej armády utiecť na juh. Mnoho z nich si myslelo, že sa to nejak utrasie a do pár dní sú naspäť, no prešlo takmer 50 rokov a z hermeticky uzavretej Varoshe sa stal smutný symbol rozdeleného ostrova. Len pred pár rokmi prišla turecká strana s myšlienkou otvoriť túto časť mesta pre návštevníkov. Spočiatku sem mali vstup povolený iba Turci a obyvatelia Severného Cypru, no dnes sa z Varoshe stala populárna turistická atrakcia pre všetkých návštevníkov Famagusty. Južnej strane sa to síce nepáči, no Severu to neprekáža. V reštaurácii oproti vstupnej bráne som si so švédskym dedkom podebatoval na pive a vybral sa na prieskum.
Policajtka mi len skontrolovala obsah batohu a za 30 TRY som si požičal vyheglaný bicykel. Doba cashu tu skončila a všade sa platí bezkontaktne. 21. storočie. Turci tu vybudovali pekné cesty, nainštalovali pouličné osvetlenie a veľa kamier. Pohybovať sa môžete len na ceste, príp. chodníkoch a vstup do budov je zakázaný. Všade je nejaký vojak alebo policajt, takže ste stále pod dohľadom. Okrem bicyklov si môžete požičať elektrické kolobežky alebo sa voziť ako správny dôchodca na golfovom vozíku so sprievodcom. Dá sa tu samozrejme chodiť aj peši, no bicykel je najlepšia voľba. Vzdialenosti nie sú zanedbateľné a nedá sa urobiť žiadny okruh, reálne sa dá prejsť smerom na juh medzi hotelmi a naspäť a hore-dolu po „obchodnej“ ulici.
Kúsok od kruhového objazdu som si opäť všimol slovenský znak na vchode budovy s pozorovateľňou na streche. Za oknom som si všimol vojaka, tak som zakýval a po chvíli vykukol slovenský príslušník s modrou baretkou. Chvíľu sme pokecali ako sa darí, zaželali sme veľa zdaru a mohol som započať dvojhodinovú návštevu. Mimochodom na pokoj vo Varoshi dohliada výlučne slovenská misia.
Od kruháču som sa vybral smerom k vode, kde prekvapila upravená pláž s barom, lehátkami, hojdačkami a novými sociálnymi zariadeniami. Nebyť plotu oddeľujúceho Varoshu s „normálnou“ verejnou plážou Palm Beach a opustených budov naokolo, tak by som ani nevedel, že tu niečo nie je v poriadku.
Odtiaľto som sa vydal na juh po avenue Johna Fitzgeralda Kennedyho. Míňal som opustené hotely, medzi ktorými bujnela vegetácia. Niektoré budovy nestihli ani dokončiť, no tie najlepšie „príbytky“ si znárodnila turecká armáda, kde zriadila aj kasárne. Sem je vstup samozrejme zakázaný.
Asi po dvoch kilometroch jazdy som sa dostal na checkpoint, kde ma už otočili. Kúsok opodiaľ som navštívil druhú krásnu pláž s tyrkysovou vodou. Samozrejme nechýbal ani tu plážový bar a patričné zázemie.
Rovnakou avenue som sa vrátil naspäť ku kruháču. Tu sa zablúdiť jednoducho nedá.
Ešte zaujímavejšou sprístupnenou časťou Varoshe je ulica F.D. Roosvelta, ktorá bola svojho času domovom mnohých obchodov, bánk, úradov, kín, kaviarní…. Dnes tu stoja len rozpadajúce sa budovy s rozbitými výkladmi a na ich slávnu minulosť poukazujú len ošumtelé logá a reklamy.
Na konci ulice sa nachádza nízka pekne zrekonštruovaná budova. Naivne som si myslel, že sa jedná o reštauráciu alebo dokonca bar, no vykľula sa z tejto ustanovizne dvesto rokov stará mešita, ktorú znovuotvorili len pred necelými dvoma rokmi.
Asi najviac sa mi páčilo okolie kruhového objazdu, kde som sa cítil skoro ako v dystopických ateliéroch. Už len chýbali opustené klasické Toyoty Corolly zo 70. rokov v showroome tejto značky.
Ešte naposledy som sa vydal okolo opustného kostola na pláž, kde som si otvoril Efes a rozlúčil sa s týmto naozaj bizarným miestom. Po 7 kilometroch som odovzdal bicykel a cestou do centra som premýšľal, čo si mám o tomto mieste myslieť. Varosha je naozaj fascinujúci mix rôznych opustených miest – či už abcházske rezorty pri Čiernom mori, černobyľský Pripjať, hotely duchov na Jadranskom pobreží a to všetko koncentrované na jednom mieste s rozlohou pár kilometrov štvorcových. Novučičké cesty a turistické zázemie tomu na druhú stranu dávajú dojem filmových ateliérov, no všadeprítomné kamery, výstražné tabule, ostnaté ploty, checkpointy, vojaci, policajti a jednotky OSN robia z Varoshe až dystopické miesto. Na jednej strane sa čudujem Turkom, že vlastne celému svetu ukazujú následky ich okupácie a na strane druhej sa nečudujem gréckym protestom. Tiež by som nebol spokojný, keby ma zo dňa na deň vyhnali z paneláku a neskôr by z neho urobili atrakciu pre nemeckých dôchodcov.
Oproti prístavu som doplnil kalórie famóznym adana kebabom a bránou v hradbách vstúpil do historického centra Famagusty.
Najprv som z hradieb obkukol prístav a okolie mešito-katedrály, ktorá dominuje panoráme mesta.
Stredoveká katedrála sv. Mikuláša bola postavená v 14. storočí, no po dobytí ostrova Osmanskou ríšou ju rýchle pretransformovali na mešitu. Oltár a všetky sochy, fresky a vitráže boli odstránené alebo prekryté a jediné, čo sa zachovalo je typická gotická architektúra, ovplyvnená francúzskou školou toho obdobia. Najkrajší pohľad na severnú stranu svätostánku je z terasy na streche protiľahlej reštaurácie.
Rýchle som ešte nakúpil magnetky a začal zháňať taxík na hranicu. Štvrtá hodina poobedná sa blížila a môj autobus mal odchod o necelú trištvrte hodinu. Po dlhých minútach bezvýsledného pátrania sa mi podarilo uloviť jeden Mercedes pri kruháči, kde som započal svoju cestu. Po 10 minútach som bol znovu na hranici, ktorú som rovnako zvládol za necelých 5 minút. Maďari by si mali brať príklad na rumunských hraniciach.
Na zastávku som dorazil s luxusnou 15 minútovou rezervou, no zrazu sa z nej vykľulo 75 minút čakania. Vôbec som si neuvedomil, že na jednom malom ostrove majú dve časové pásma a severná strana je o hodinu vopred. Nakoniec som po chvíli zobral dedinský „courák“ do Ayia Napy, kde som po polhodine čakania nastúpil na expresný Intercity bus a okolo piatej som konečne dorazil naspäť do Larnaky. Tu už ma privítali dievčatá, ktoré strávili deň na pláži. Dobre sme sa dožrali v sympatickej reštaurácii Alexander, ktorá sa nachádza priamo na promenáde, len kúsok od pevnosti. Nedôverčivý turista by čakal nejaký scam, no toto stravovacie zariadenie môžem len odporučiť, podobne ako mne moja sestra.
SOBOTA
V posledný deň výletu sme sa svorne vydali hneď ráno na Intercity bus naspäť do nesympatickej Ayia Napy. Našťastie z piatku som už mal obkuknuté zastávky (človek by neveril ako pri MHD dokáže popliesť ľavostranná premávka) a po príchode do cieľa sme za minútu sedeli v 101-ke smerujúcej na najvýchodnejší bod nielen Cyperskej republiky, ale aj Európskej únie – mysu Greko.
Po desiatich minútach jazdy sme prefrčali okolo vraj najfotografovanejšieho stromu na Cypre – osamelej veľkej borievky prezývanej „strom milencov„. Neodfotil som ho. Z autobusu sme vystúpili pri modernom a zatvorenom návštevníckom centre národného parku. Tu sme začali v spoločnosti rozkvitnutých kvetov a slniacich sa agám príjemnú, takmer letnú, prechádzku popri krásnom skalnatom pobreží.
Prvou zastávkou bol blízky skalný oblúk Kamara Tou Koraka, samozrejme opäť venovaný milencom (aj keď niekde píšu aj o Moste hriešnikov, čo sa samozrejme nevylučuje). Za ním sa v diaľke zjavil samotný „Grécky mys“, kde sa okrem majáku len donedávna nachádzala vysielacia stanica so sústavou silných antén. Tie na stredných vlnách pokrývali Blízky východ a severnú Afriku, no s príchodom internetu záujem poslucháčov upadol a vybavenie bolo nedávno demontované. Samotný mys sa má stať prírodnou rezerváciou. Počas studenej vojny tu nechýbali ani antény rádiokomunikačného systému NATO – ACE High.
Ďalšou zastávkou sa stal malý kostolík týčiaci sa na brale, kde sme stretli prvých turistov. Tých ani nelákal kostol samotný ako susedná jaskyňa nad morskou hladinou. Veľmi sme si ju neužili, akčné instagramerky a klzké kamene neveštili bezpečnú návštevu tohto prírodného úkazu.
Po chodníčku s luxusnými výhľadmi na záliv Konnos sme prešli k rovnomennej pláži.
Táto mierne zapatrošená pláž, pýšiaca sa „modrou vlajkou“, nás veľmi príjemne prekvapila. Aj takto v prvej polovici marca bol plážový bar otvorený, lehátka a slnečníky rozložené a azúrové more ako keby vystrihli z pohľadnice. Neváhali sme a hneď sme zakúpili a obsadili lehátka. Voda bola síce studenšia, no nič čo by som nezažil predtým počas kúpačky napríklad v takom Baltiku na vrchole sezóny. Agáta sa dobre vyblbla v piesku, paničky na lehátku a zahájením kúpacej sezóny sme takpovediac „zatĺkli“ zlatý klinec trojdňového výletu na Cypre.
Spred opusteného hotela nad plážou sme zobrali autobus 102 a vystúpili v centre Ayia Napy. Do odchodu najbližšieho Intercity busu nám zostávala necelá hodinka, ktorú sme využili rýchlym obedom v Pizza Hut, kde už nejakí miestni OVB-áci lámali dedka na investície do nehnuteľností. Pizzu z tohto reťazca som mal naposledy asi pred 13 rokmi a pravdepodobne tam znovu zavítam o podobne dlhú dobu.
Okolo pol štvrtej nás bus vyhodil pred hotelom, kde sme sa revitalizovali a poslednýkrát vyrazili do ulíc. V overenom supermarkete sme nakúpili pochutiny a tekutiny vhodné ako darček a nejaké tie maškrty na skorý ranný let.
Podvečer sme sa prešli zaplnenou promenádou a skončili na večeri u Alexandra. Na recepcii sme dojednali odvoz, na izbe len pobalili veci a o deviatej odpadli.
NEDEĽA
Budík zazvonil o nekresťanskej štvrtej hodine rannej. Nič sa nedalo robiť, pred piatou sme nastúpili do tradičného Mercedesu triedy E s 950 000 kilometrami na displeji, ktorý nás prázdnym mestom hodil na letisko za expresných desať minút.
Rovnako expresný bol aj checkin a kontrola samotná. Žiadne viedenské buzerácie sa nekonali a po krátkej pasovke sme na bráne stretli mnoho známych tvárí. Tie si podobne ako my len odskočili na pár dní do tepla. Ja som ešte na chvíľu otestoval salónik a o pol siedmej sme vzlietli popri plameniakoch na Soľnom jazere. Mrchy. Inak letisko samotné veľmi príjemne prekvapilo. Čakal som nejaký typický grécky ostrovný „vopruz“ ako také Korfu alebo Heraklion, no Cyperčania majú vzdušný prístav na úrovni, keď už ten hlavný v Nikózii je od invázie mimo prevádzky.
Airbus musel bojovať so silným protivetrom a cesta domov trvala o 40 minút dlhšie. Agáte to bolo jedno, ako správna cestovateľka zalomila ešte pred odletom a celkovo let zvládla na jednotku. Ktovie po kom to má. Na slnkom zaliate viedenské letisko sme doleteli načas a ďalej to už poznáte.
Marcový Cyprus bola tá správa voľba na miernu stredoeurópsku depresiu. Človek si rýchlo zvykne na krátke rukávy, palmy a výhľad na more. Rovnako potešili aj príjemné ceny ubytovania a fakt, že v Larnake ani takto mimo sezóny neskapal pes a všetko dôležité fungovalo tak ako malo. Krátka návšteva severnej časti ostrova, nárazníkovej zóny a opustenej Varoshe ma na chvíľu vrátila do každodennej reality ostrova. Po polstoročí od invázie osobne neverím, že sa niekedy Cyprus zjednotí, no treba hľadieť dopredu a vzťahy ako tak znormalizovať. Aj keď v dnešnej dobe človek ani nevie čo je v geopolitike normálne. Čo ale viem, že Agáta je parťáčka do lietadla na jednotku a verím, že to aj tak zostane nielen pre dobro jej, rodičov ale aj spolucestujúcich 🙂
Paráda, děkuji!
s radostou 🙂