Jesenná otočka do Sofie

Nájsť niečo z bratislavského letiska na otočku je v dnešnej dobe naozaj tvrdý oriešok. Kde sú tie časy keď Ryanair točil Bergamo 2x denne, do Londýna sa dalo „odbehnúť“ na pivo a do Kyjeva sa dobre natlačiť boršču. Ale zázraky sa dejú aj v roku 2022 a náhodou som našiel na prvý októbrový víkend kombináciu s Ryanair a Wizzair. Prílet do Sofie v sobotu poobede a nedeľné dopoludnie v hlavnom meste Bulharska za cenu len „piatich káv“ (ako niektorí vravia hackeri, ktorí pijú trojeurové eXpresá). O návrate do jesennej Sofie po 5 rokoch bolo rozhodnuté.

SOBOTA

V sobotu som niečo po desiatej vyrazil do Bratislavy. Tico malo ešte posledných pár dní mesačnú diaľničnú, tak prečo nevyužiť. Vyzdvihol som Vlada a mal som v pláne zaparkovať na parkovisku pri Ikei. Nejak som na obchvate prestrelil odbočku a Vlado spomenul, že najväčší „střelci“ parkujú zdarma kúsok od letiska pri budove Aircraft. S malou dušičkou som nechal fialový šrot zaparkovaný v mláke, no keď som zazrel 100 až 500x drahšie autá odstavené opodiaľ, strach opadol.

Na letisku sme sa po piatich minútach chôdze stretli s Lukášom a smelo sa vydali eskalátorom v ústrety kontrole, kde sme narazili na zamknuté dvere. Okrem nášho letu o jednej nič neletelo, tak kontrolu jednoducho uzamkli a pracovníci išli niekam na obed. Po štvrťhodine čakania sa sezam otvoril a nabehli sme do tradične prázdneho salónika, kde sme posedeli necelé dve hodinky. Stále nechápem z čoho ten lounge žije, no ak sme nahnevali slečnu prevádzkarku tým, že sme si sami zapiekli umelohmotné panini, touto cestou sa ospravedlňujeme.

Zo zaplnenia chlievikov pri gejte bolo jasné, že tento let nebude praskať vo švíkoch. Na palube každého z nás čakala voľná trojsedačka a let v trvaní jedna hodina pätnásť minúť utiekol ako voda.

Po pasovke sme vybehli pred nový terminál 2, kde sa nachádza stanica metra (Praha, Budapešť … čo robíte?:)). Chvíľku sme bojovali s automatom na lístky, aby sme následne zistili, že na turniketoch je k dispozícii bezkontaktná platba…

Moskovská súprava „Rusič“ nás odviezla zopár zastávok na stanicu Družba. Na povrchu nás čakalo klasické východoeurópske sídlisko, ktorému kraľuje brutálne brutalistický dvojpanelák na adrese Generál Stojan Stojanov 67.

Samozrejme sme sa „pozvali“ do vnútra tohto veľdiela a vyviezli sa na 16. poschodie na jedinom funkčnom výťahu z troch. Dolu sme zbehli po schodoch a nevedeli sa vynadívať na bizarnosti, ktoré sa dali nájsť na každom podlaží.

Po úspešnej fotoseanse exteriéru a interiéru tohto nádherne odporného ubytovacieho zariadenia sme zasadli obďaleč na malej terase pod viničom, kde sme zadelili na plaste Zagorky zo skla. Pekný prvý sobotný podvečer v októbri, nebolo sa kam ponáhľať.

Zo stanice Družba sme sa už po zotmení doviezli na centrálnu stanicu Serdika. Trochu sa pomotali po okolí a okoštovali teplú vajcovku z verejných prameňov medzi mešitou a regionálnym historickým múzeom. Vraj 4* hotel Sveta Sofia nás privítala vyžitým lobby a interiérom, no pomer cena/výkon/poloha nás uistil, že to nebola Sofiina voľba. Mimochodom tlak vody v sprche bol na 5 hviezdičiek :).

Zložili sme veci a znovu vyrazili do nočnej Sofie, ktorej centrum bolo plné ľudí. Ledva sme našli voľný stôl v Happy Grille, tradičnej voľbe stravovacieho zariadenia. Bulharský Happy Grill a ukrajinská Puzata Chata sú dve siete, ktoré by sa mohli objaviť aj u nás. No ale slovenský zákazník vyžaduje „remeselné“ burgre za desítku, takže sa asi takejto siete nikdy nedočkáme.

Posilnení sme sa odgúľali cez preplnený bulvár Vitoša do veľkého parku pred riadne socialistickým národným kulturákom. V Sofii majú vodu radi aj takto začiatkom októbra boli veľkolepo nasvietené fontány spustené. Pod povrchom sme objavili veľmi zaujímavú podzemnú zastávku ako vystrihnutú z Total Recall alebo podobne dystopického filmu.

Pri NDK začalo popŕchať, no kým sme sa presunuli naspäť k Serdike, tak sa rozpútal armageddon. Ten o pár minút pominul, no vodné stĺpce to na našich bundách nezvládli. Hľadanie vhodného baru dopadlo neúspešne a nakoniec sme skončili v nonstopke, kde sme zakúpili Plisku na izbu. Pani recepčnej sme sa slušne spýtali, či si butilku môžme otvoriť aj v lobby na masívnych kožených gaučoch, ktoré si pamätali ešte zašlú slávu rokov 90-tych. Nemala s našou požiadavkou žiadny problém, ako sme zistili onedlho, zvyknutá je na iné bizarnosti.

Okolo polnoci sa dovalila na recepciu zaujímavá dvojica, z ktorej sa onedlho stala trojica. Jednoducho čakal by som tu všeličo, no dvoch rómskych ladyboys na jedného pripitého Taliana nie. Mali strašne veľa otázok, no recepčná len odovzdala kľúče a sucho poznamenala – I don’t care, I don’t see anything.

NEDEĽA

Po prekvapivo veľmi bohatých bufetových raňajkách sme sa vydali do slnkom zaliatej metropoly. Už cestou na stanicu metra sme mierne poblúdili a namiesto zo Serdiky sme sa zo zastávky Lavov Most presunuli na Orlov Most. Tam sme omrkli monumentálny pamätník venovaný sovietskej armáde, ktorý narozdiel od toho v Rige stále stojí. No aj tento bulharský je z času na čas nielen „znesvätený“, ale aj kandidátom na demoláciu. Park Knjaževska gradina, kde sa monument týči, spolu so susednou Borisovou gradinou sú s rozlohou vyše 300 hektárov ozajstnými pľúcami mesta.

V podchode sa kúpila káva v mekáči a následne vypila pri dominante mesta – ortodoxnej katedrále sv. Alexandra Nevského. Vo vnútri sa za doprovodu magického chóru konala bohoslužba, no prekvapila ma biedna účasť veriacich. Čakal by som v nedeľu nátresk v najväčšom chráme na Balkáne, no v Sofii je to taký freestyle.

Pri neďalekom blšáku si Lukáš spomenul na svoje prvé „omegy“, ktoré tu zakúpil od oficiálneho predajcu pre Bulharsko a Macedónsko. Dlho tikať nevydržali. O pár stoviek metrov ďalej sme objavili ďalší pekný Mestský park (Gradska gradina) ohraničený mestskou galériou, národnou galériou a národným divadlom. Ani tu nechýbala príjemná fontána, ktorá osviežila v túto krásnu prvú októbrovú nedeľu.

Do jedenástej sme sa len motali okolo stále plného bulváru Vitoša a po otvorení zasadli do Happy Grillu na dlhý obed. Niektoré uličky a zákutia pripomínali skôr stredomorské destinácie ako reálie postkomunistického mesta.

Okolo jednej sme skonštatovali, že by bolo načase nájsť odvoz na letisko. Narozdiel od Ryanair lieta Wizzair zo starého terminálu 1, na ktorý metro nevedie. Áno, medzi terminálmi premáva shuttle, každých cca 30 minút alebo sa dá prejsť pešibusom za 20. Podškrtnuté a spočítané – treba rátať tak s hodinou cesty MHD. Rozhodli sme sa zobrať taxík, no v peňaženke som mal len posledných 20 leva a veľmi sa mi už nechcelo ťahať z bankomatu. Našli sme si teda vodiča. ktorý bral aj karty a ten nás za dvadsať minút hodil na aerogaru. Problém nastal až pri platbe – na taxametri svietilo 21 BGN, no z karty mi bezkontaktne strhlo 34 leva. Ešteže existuje mobilný internet a nespokojný taxikár mi po upozornení v hotovosti vrátil „preplatok“. A človek nech nemá predsudky.

Po tomto zážitku s trpkou príchuťou nás nakoniec v biednom termináli čakala nemilá informácia o hodinovom meškaní. Našťastie bolo skresané na 20 minút no aj tak sme mali dve hodiny k dobru. Presunuli sme sa na čerstvý vzduch pod vystavené sovietske mašiny a zazreli sme pumpu. Poďme teda na posledné pivo. Ale chyba, v tento deň sa v krajine konali voľby, tak zrazu bol predaj alkoholu zakázaný. Ale asi len na tomto Lukoile, v termináli sa žiadna prohibícia nekonala.

Po pomalej kontrole sme absolvovali pasovku a vydali sa obzrieť duty free. Pár rokov dozadu sa tu dali nájsť naozaj skvelé akcie na alkohol, no tentokrát tu ani len ten národný poklad Pliska nebol v ponuke. Hlavne, že tucet ginov nechýbal.

Na plnom lete som mal nečakane štastie na okienko a prázdny stred. Dokonca ma po veľmi dlhom čase aj zlomilo a väčšinu letu som prespal. V Bratislave nás okrem dažďu čakala aj tradičná disciplína – odvoz autobusom na 30 metrov. Na letisku asi ešte nepochopili, že A321 pojme takmer 240 pasažierov a pristavili až dva Cobusy s maximálnou kapacitou 110 ľudí. Veľmi príjemná a aromatická 20 sekundová jazda. Sociálny dištanc nebol až taký zlý nápad.

Sofiu som navštívil v minulosti niekoľkokrát, no nejaký vrúcny vzťah som si k nej nevytvoril. Predsa, rovnako ako susedné Rumunsko, táto krajina je skôr o horách a pobreží. Na druhú stranu je dobré vidieť hlavné mesto v najchudobnejšej krajine EÚ a porovnať to s naším „tigrom“. Doteraz nechápem ako môžu mať už 4 linky metra (a to prvé úseky otvárali koncom 90. rokov), cesty sú na úrovni a nový terminál letiska je rovnako reprezentatívny. A čulý ruch v centre mesta alebo nočný život je neporovnateľný. Kľudne dám metropole pod Vitošou šancu aj nabudúce 🙂