Prednedávnom sa záhadne objavila 10 eurová letenka z Varny do Viedne, jediná za takúto cenu cez letné prázdniny. Zalarmoval som Vlada a z Wizz kreditu sme „zainvestovali“. Na počudovanie sa onedlho objavila za dvacku letenka do Sofie z Bratislavy a plán na prvú augustovú nedeľu a pondelok bol načrtnutý. Otázka bola, ako sa dostať zo Sofie do Varny. Jednosmerná letenka s Bulgaria Air stála vyše 100 eur, autobusom to trvá vyše 6 hodín a nakoniec na pomoc prišli staré dobré vlaky. Medzi týmito dvoma mestami premávajú tri nočáky, každý inou trasou, no v sezóne bývajú často vypredané niekoľko dní až týždňov vopred. Našťastie som ustriehol na stránkach BDŽ moment, kedy sa lístky dostali do predaja a mesiac v predstihu som zakúpil 2 lístky do prvej triedy v kupé s dvoma lôžkami v najrýchlejšom, 8 a pol hodiny trvajúcom spoji.
NEDEĽA
Z Bratislavy do Sofie
Po tom, ako som vyložil „na prázdniny“ v Podunajských Biskupiciach ženské osadenstvo domácnosti, tradične som zaparkoval vo Vrakuni a naskočil s Vladom do odvozu na BTS. Mal som mierne obavy, že letisko bude praskať vo švíkoch, predsa na nedeľné doobedie bolo naplánovaných viacero odletov s koupákmi, no horšie to vyzeralo pred terminálom a na checkinoch ako na kontrole.
Tú sme absolvovali relatívne expresne a tradične sa vydali vpravo do salónika. O desiatej ráno tu ešte upratovačky umývali podlahu a obsluha sa ukázala asi po štvrťhodine. Kávovar nefungoval, tabuľa odletov zaseknutá, no keď som zbadal točiace sa párečky na grile, horčicu, kečup a chlieb, srdce mi zaplesalo. Tomuto vravím servis pre pospolitý ľud. V dobrej nálade som pozval na Priority Pass aj jedného „šťastlivca“, ktorý ako jediný z partie chalanov nemal cez kartu voľný vstup. Onedlho sa z neho takmer stal nešťastník, keďže chlapci popili a poblednutí dorazili na bránu nad ktorou svietilo CLOSED.
Našťastie sa ich bulharský výlet neskončil hneď na začiatku a aj mne sa uľavilo, keď som ich zbadal na palube. Aj farba sa im vrátila. Maďarské ATC v tieto dni prázdninovalo a na odlet samotný sme čakali nehybne dobrých 20 minút. Pred dvanástou sme vzlietli, zlomilo ma a prebudil som sa v polovici cesty nad Novim Sadom. Nulová oblačnosť nad Srbskom a Bulharskom pripravila veľmi pekný vyhliadkový let zakončený efektnou otočkou pri pristátí na letisko v Sofii.
Bulharsko sa spolu s Rumunskom stalo v posledný marcový deň členom Schengenu (zatiaľ len leteckého a lodného) a premiérovo sme vstúpili do krajiny bez pasovej kontroly. Pri rolovaní k terminálu ma zaujali registračky lietadiel Bulgaria Air – E190ky sú „pomenované“ podľa bulharských letísk a A220ky podľa európskych miest.
Cez davy pofajčujúcich dovolenkárov sme sa predrali na stanicu metra, kde sme si pípli na turnikete platobné karty a nastúpili do súpravy. MHD v Sofii funguje podobne ako v takom Londýne, v dopravnom prostriedku si pípate pri vstupe platobnú kartu a keď celková suma dosiahne 4 levy, teda cca 2 eurá, tak za ten deň už viac nezaplatíte. Šikovne a lacno.
Na štvrtej zastávke Carigradsko šose sme vystúpili, v najpomalšom bankomate na svete (v duchu som sa lúčil s kartou) vytiahli nejaký ten cash, zakúpili proviant a naskočili na bus číslo jedna. Po štvrťhodine sme vystúpili na okraji mesta, pri vodnej nádrži Pančarevo, vybudovanej ako súčasť väčšej sústavy na rieke Iskar.
Termálne kúpalisko Korali
Predpoveď počasia ukazovala teploty nad 30 stupňov a lepšie ako sa pariť v rozhorúčenom meste, vydali sme sa okúpať. Nie v nádrži, populárnom mieste na relax pre obyvateľov mesta, no na kúpalisku Korali na jej brehu. Sofia bola obdarená desiatkami horúcich minerálnych prameňov a jeden z nich napája bazény na tomto kúpalisku. Pred vstupom ma vystrašila tabuľka, že kapacita je plná, no na kase nemali problém. Žiaľ, vstupné je cez víkend nekresťanských 15 eur (čakal som desať), na druhú stranu za lehátka sa neplatí.
Našli sme si teda voľné miesto a otestovali vodu. S teplotou takmer 30 stupňov sa o žiadnom osviežení nedalo hovoriť, no dobre sa v nej sedelo s vajdom na bare. Z fotiek to tu vyzeralo byť väčšie, no po piatej sa bazény začali pomaly vyprázdňovať. My sme pobudli tri hodiny a pokojne by sme tu zostali aj dlhšie, keby nás o siedmej nevypoklonkovali. Škoda, o tomto čase bolo slnko stále vysoko a pri stálej teplote vody by sa tu dalo kúpať hlboko do noci.
Za bránami kúpaliska sme sa prešli popri nádrži s cieľom obkuknúť „divoký“ termálny prameň s vaňou na spodku priehrady. Žiaľ, cestička bola strmá a zarastená burinou. Vraj som o nič neprišiel, Roman sa tam v zime dokonca okúpal, no potom bol týždeň fľakatý. Silné balkánske minerály nie sú pre každého. Autobusom sme sa previezli naspať na Carigradsko šose, kde sme poobdivovali takmer dokončený najvyšší mrakodrap na Balkáne a metrom sme sa presunuli do srdca mesta – Serdiky.
Večer v Sofii
Tu sme po rýchlej kontrole, či hlavné pamiatky stoja na svojom mieste, zasadli na večeru v povinnej reštaurácii Happy Grill & Bar. Aj v nedeľu o ôsmej to tu praskalo vo švíkoch a chvíľku sme si museli počkať na voľný stôl. Narozdiel od ukrajinskej Puzatej Chaty alebo baltického Lida to nie je táckareň, ale proper reštika s konceptom, ktorého úspech sa pretavil do cca 20 prevádzok v Bulharsku, dvoch v Barcelone a jednej v Londýne. Som si vedomý toho, že britská kuchyňa nepatrí medzi tie najlepšie na svete, no nikdy by som nebol povedal, že Bulhari získajú ocenenie najlepšej reštaurácie a najlepšieho kulinárskeho zážitku v metropole Spojeného kráľovstva. Tento rok je prevádzka na Picadilly Circus rovnako nominovaná vo viacerých kategóriách. Pravdepodobne je to PR stunt, no v krajine, kde sa stravujú ako keby Luftwaffe lietalo stále nad hlavou, je všetko možné.
Po skvelých fašírkach a hovädzích filetách so šopským šalátom sme sa na železničnú stanicu vydali radšej peši. Sofia je plná nonstopiek, no ani v jednej som nenašiel základný bulharský koňak, ktorý som chcel zobrať na palubu vlaku – Plisku. Namiesto toho sme sa museli na poslednú chvíľu uspokojiť s fľašou argentínskeho vína z autobusovej stanice. Tá susedí hneď vedľa veľkej vlakovej, ktorá skôr pripomína letiskový terminál, no množstvo pochybných indivíduí v okolí prezrádza, že tu sa cestuje po koľajniciach.
Nočný vlak do Varny
Našťastie vo vnútri stanice sa človek cíti už bezpečnejšie a po kontrole odchodov na tabuli sme sa presunuli von na nástupište 1Z (ako západ). Dlhá súprava spoja BV 3637 bola už pristavená, no vizuálny dojem bol priam tragický. Našťastie náš schlafenwagen bol zapojený na opačnom konci a vo vnútri to bol iný svet. Čisté kupé s dvoma lôžkami a prestieraním (zvyčajne trojka ale dá sa upraviť na dvojku), voda tiekla, elektrina po chvíli naskočila, klimatizácia fungovala. Čo viac si priať. Sympatický sprievodca skontroval lístky, na ktorých je síce QR kód, no aj tak poctivo prepísal dôležité údaje do svojho zošitu.
Okolo jedenástej sme pomaličky vyštartovali na 8 a polhodinovú jazdu krížom cez celé Bulharsko. Naliali sme si čistého vína, vypili ho, umyli zuby, prezliekli sa a o polnoci zaľahli. Spánok to nebol bohvieaký, stav koľajníc miestami nedovoľoval komfortnú jazdu, takže som sa zopárkrát v noci zobudil a hneď zaspal. No nič, načo by som nebol po narodení Agátky zvyknutý.
Pred siedmou sme zastavili na stanici Poveljanovo, asi 20km do cieľa, kde sa silným kladivom riešili technické problémy, takže ak by sa ktokoľvek z pasažierov bál, žeby zaspal, tak už bol hore. Onedlho sa objavili mocné konštrukcie prístavných žeriavov a okolo pol ôsmej nás privítala slnkom zaliata železničná stanica Varna.
Perla Čierneho mora
Staničná budova to je krásna, no okolie by si zaslúžilo dať trochu dokopy. Zobrali sme bus číslo 39, ktorý nás zdarma (nefungoval palubný automat na lístky) zviezol popri Morskej záhrade kúsok od zanedbaného parku s monumentálnym pamätníkom, ktorý mal kopou betónu symbolizovať nezničiteľné sovietsko-bulharské priateľstvo. Zub času toto priateľstvo aj pamätník narušili, a takto ráno sme tu boli maximálne my s nedopitou fľašou vína a zopár športuchtivých, ktorí využívajú stovky schodov ako tréningový priestor.
Pokochali sme sa s výhľadom na more s vrtnou plošinou na horizonte a zbehli sme dolu smerom k Morskej gradine. Najprv sme ale museli prekonať (kombináciou nefunkčných podchodov a froggera) rušnú cestu, aby sme vstúpili do tohto pásu zelene na 820 ároch. Nachádza sa tu nielen park, ale aj delfinárium (v pondelok zatvorené), akvárium, ZOO, viacero pamätníkov, alejí, fontán atď. Na rýchly presun na pláž sme využili zdieľané elektrobicykle, ktoré sme s počudovaním sprevádzkovali veľmi rýchlo. Tie nás za pár leva rovnako rýchlo doviezli k pobrežiu, na tzv. Oficersku pláž.
Smrduté riasy nás rýchlo odradili a vydali sme sa južnejšie. Tu sme objavili niečo, čo by som skôr čakal v Abcházsku ako v Európe. Rovnako ako v Sofii, aj vo Varne razí zo zeme horúca voda, no v týchto miestach je to veľmi špecifické. Najprv sme zbadali napenených, umývajúcich sa ľudí pod sprchami s horúcou vodou pri umelom vodopáde a na to, sa objavil geriatrický „infinity pool“ do ktorého priamo z rúry striekala voda. Ľudia sa tu (po)močili, oddychovali, vonku hrali karty, v spoločných sprchách sa dedkovci holili a staré ženy mydlili aj tam, kam môj zrak nikdy nemal spočinúť. No riadna divočina, len od kúpania ma odradila prítomnosť de facto bezdomovcov. Síce dobre vykúpaných, ale …
O pár minút nato sem zaparkovali na pláži Prva Buna pri bare La Cucaracha, kde sme za 15 levíkov vybavili lehátka a slnečník. Na brehu sa žiadne riasy nekonali a vhupli sme do veľmi príjemnej, cca 26 stupňovej (podľa Apple Watch) vody. Podobne ako pred týždňom na Baltiku, aj tu malo more farbu pivovej fľaše, no inak bolo relatívne čisté a ani piesok ho nezamútil.
Po rannej kúpačke sme si trochu schrupli na lehátkach, no keď som sa zobudil, nedalo mi a vydal som sa len s telefónom a uterákom naspäť k dôchodcovskému infinity poolu. Keď som začul angličtinu a zbadal aj mladšie ročníky, ktoré si nepamätali vpád vojsk Varšavskej zmluvy (vrátane bulharskej armády) do ČSSR, osmelil som sa a vhupol do horúcej vody. Slizké dno ma veľmi nepotešilo, no dalo by sa tu so sebazaprením chillovať celý deň. Sem treba ísť buď skoro ráno alebo na jar/jeseň.
Otestoval som aj termálne sprchy pri vodopáde, no skoro som si narazil držku. Nonstop teplá voda praje rôznym riasam a šaňom machom, takže okolie je veľmi šmykľavé. Tu sa mi to osobne viac páčilo, nemal som narozdiel od infinity poolu pocit, že ma pomaly požiera nejaká ušľachtilá pleseň z čias Todora Živkova.
Termálny povlak som na La Cucarache zmyl morskou vodou a okolo jednej sme zdvihli kotvy. Bicykle sme našli aj po pár hodinách tam, kde sme ich nechali a po promenáde sme sa vydali smerom k prístavu. S blížiacim sa centrom sa kvalita pláží zlepšovala, až zrazu pobrežie zmizlo za hradbou plážových klubov s lepšejšími lehátkami, baldachýnmi a dokonca aj bazénmi. Na konci promenády sme pri najlepších bazénoch odstavili naše bicykle – nečakal by som tu dve luxusné olympijské 50-ky, skokanský mostík a detský bazén. Najlepšie na tom je, že voda je taktiež z teplého prameňa a bazény sú tak otvorené po celý rok. Len za 4 leva na hlavu. A to se vyplatí!
Hlad bol ale silnejší a zavítali sme do prvej prevádzky Happy Grillu vôbec, ktorá otvorila svoje brány na Vianoce 1994. Priamo v prístave, pri vode, s výhľadom na lode a čulý ruch. Čo viac si priať. Po sto rokoch som zadelil smažené šproty známe ako „caca“ a pridali sme k tomu ešte fajn paellu s morskými plodmi. Samozrejme nechýbal šopský šalát a vychladené pollitráky Kamenice. Pondelňajší obed na úrovni.
Veľmi ťažko sa nám odchádzalo, no pomaly sa bolo treba presunúť do centra. Cestou sme natrafili na vykopávky rímskych kúpeľov, vraj štvrtých najväčších v európskej časti Ríše. Riadny kus histórie zasadený len tak medzi obytnými domami a ani vstupné teta za okienkom nechcela.
Pri odchode som zbadal okienko baru patriaceho priamo pod areál. Neveril som vlastným očiam, Pliska žiarila na poličke. Hneď som vypýtal dva po 50g, starý prevádzkar sa najprv začudoval nášmu výberu, no nalial a zasadli sme nachvíľu medzi chlapov a mačky.
Posilnení sme sa presunuli bližšie k poslednému cieľu cesty a to klasickému socialistickému hotelu Černo More. Onedlho sme sa objavili na rušnej promenáde, vybavili magnetky a cez bočný vchod vstúpili do útrob 14 poschodového hotela, slávnostne otvoreného tesne pred začiatkom sezóny ’78.
Priestory recepcie prešli zásadnou rekonštrukciou, no tá nás nezaujímala. Vo výťahu som stlačil najvyššie tlačidlo s písmenom T a keď sa otvorili dvere, ocitli sme sa pred dobre utajenou reštauráciou s najlepším výhľadom v meste. Panorama, ako sa reštika príznačne volá, je viac-menej miesto, kde sa podávajú hotelové raňajky, no funguje po celý deň. Priamo z nej sa dá dostať na síce mierne od holubov osratú, no funkčnú terasu, kde sme slávnostne zadelili rozlúčkové kafíčko a 5 ročný koňak za ľudových 1,80 eur. Na Google Maps sa mi tento „hidden gem“ nepodarilo nájsť a spomína sa tak maximálne na stránkach hotela.
Dolu sme sa na pár minút pomotali na pešej zóne zakončenej „slavobránou“ vítajúcou návštevníkov Morského parku. Pod hotelom sme naskočili na preplnený bus č. 409. Ten bol tak plný, že k mašine na lístky sa nedalo dostať a operatívne ho musela obsluhovať na to určená panička. Stroj, ktorý berie aj karty má jeden zásadný nedostatok. Nedá sa navoliť viac lístkov naraz a bilety sme nakoniec vybavili asi v polovici 40 minútovej jazdy na letisko.
Nekonečné čakanie na odlet
Na sympatický terminál 2 vybudovaný pred 10 rokmi sme poctivo dorazili dve hodiny pred odletom, aby sme s hrôzou zistili, že náš let do Viedne neodletí o 19:15 ale o pol jednej ráno. Pravdepodobne preto, že my sme mali letieť lietadlom z Tel-Avivu, no lety z/do Izraela a Jordánska boli zrušené. Na prepážke nič nevedeli a bez papierovej letenky sme nemohli ísť ani preč, keďže Wizz checkin sa zatvára v pôvodný čas, nehľadiac na meškanie. Medzitým sme sa zoznámili s čipernými východniarkami Katkou a jej dcérou Zarou, ktoré dovolenkovali na Zlatých Pieskoch (bulharských, nie bratislavských). Keď konečne otvorili checkin, vybavili sme boarding passy a naskočili na bus sa niekam spolu navečerať.
Príliš ďaleko od letiska sa nám nechcelo vzďaľovať a vystúpili sme na sídlisku o zopár zastávok ďalej. Tu mi do oka padla búda s grilovanými čevapi a čapovaným pivom. S Vladom sme neodolali, dievčatám sa to nejak nepozdávalo a radšej šli do susedného Lidlu kúpiť nejaké pitivo, kým my sme do seba tlačili skvelé šulce mäsa. Času sme mali habadej a keď sa vrátili z nákupu, vydali sme sa do „normálnej“ reštiky. No po pár metroch prišla od Wizzu SMS, že plánovaný odlet sa mení na 20:45, teda o necelú hodinu.
Rýchlo sme naskočili na bus (409-ku neprevádzkuje len mesto, ale aj súkromná spoločnosť, takže tých spojov našťastie premáva viac ako nájdete v harmonograme) a znovu sme sa ocitli na VAR. Na tabuliach stále svietil odlet 00:35, no na FR24 sa ukázal špeciálny let Wizzu zo Sofie do Varny. Ten okolo 20:45 aj pristál, no boardingu sme sa nedočkali. Onedlho odletel do Katovíc, aby odtiaľ zobral pasažierov na let do Londýna.
Nič sa nedalo robiť, zasadli sme za kontrolou do malého salóniku a tam strávili dobré 4 hodiny. Lepšie ako sedieť v preplnenej odletovej hale s predraženým Mekáčom. Medzitým priletel let z Eindhovenu, no to bola len 320-ka a my sme potrebovali väčšiu 321-ku. Takže ten zostal na aprone „spinkať“ až do rána. Na gejte nás čakalo aj biedne občerstvenie v krabičkách SAS a Bulgaria Air, no keď toto servírujú Škandinávci na svojich letoch, tak radšej köttbullar.
Nakoniec sa okolo pol dvanástej slávnostne objavil na radare let z Viedne smerujúci do Varny. Ešte som si trochu schrupol na gauči a pred jednou sme konečne nastúpili do A321-ky. Až pri boardingu som si všimol, že aj keď som pri online checkine vyfasoval prémiové sedenie 1B, tak na papierovej letenke svietila nechutná 37B. No o tomto čase mi to bolo úplne jedno. Lenivé maďarské ATC nesklamalo a na dráhe sme samozrejme ešte štvrťhodinu čakali na povolenie na odlet. Aj to mi bolo jedno, zlomený som podriemkával.
Na prázdne viedenské letisko sme dosadli o pol tretej ráno, s vyše 6 hodinovým meškaním. Chvalabohu pre nás prišla Vladova Siska, s dovolenkárkami sme sa rozlúčili na bratislavskej hlavnej šťanici a ja som v Trnave zaľahol do postele o piatej ráno. Dovolenku som na utorok samozrejme nemal, ale to je už iný príbeh.
Retardované výlety majú sem-tam nečakané retardované konce a tieto necelé dva dni v slnečnom Bulharsku to potvrdili. Termálna kúpačka v Sofii mierne zmenila môj postoj k tejto metropole, ktorú po viacerých návštevách považujem v rámci Balkánu za takú nemastnú-neslanú. Varna naozaj veľmi príjemne prekvapila a viem si predstaviť sem prísť aj mimo sezóny. Na rozdiel od takého Burgasu, kde v takom apríli doslovne skapal pes. Cestu krížom cez celé Bulharsko nočným vlakom beriem ako taký veľmi príjemný bonus a je to dobrá alternatíva v prípade, že zoženiete len lacnú letenku do Sofie a nie do Varny alebo Burgasu.
0 komentárov k “Kúpanie po bulharsky (termál, vlak a more)”Pridajte vlastný →