Doma nikto nie je prorokom a úprimne, keby sa pred necelými 5 rokmi neprirútili dve smršte v podobe globálnej pandémie (ktorá sa podľa ortopéda nestala) a narodenia dcéry Agátky, cestovaniu po Slovensku by som asi veľa nedal. Ale ako vraví Bear Grylls, „improvise, adapt, overcome“ a za tie roky sme si výlety po domovine veľmi obľúbili. Naozaj to nie je žiadna „z núdze cnosť“ aj keď to má svoje isté „kultúrne špecifiká“.
Tento rok vyšiel Čierny Peter na región Spišu. Nie náhodou, v polovici júla sa konajú v Spišskej Novej Vsi tradičné trhy, no predražené cigánske, čínske handry a poľské riady za podmazu Kandráčovcov neboli primárnym cieľom. Tým mal byť vyhliadkový let z miestneho letiska na legendárnej Andule, ktorý sa vďaka miernej dezorganizácii žiaľ neuskutočnil. Našťastie Spiš toho ponúka omnoho viac ako len mocný sovietsky dvojplošník, poháňaný hviezdicovým prepĺňaným deväťvalcovým motorom Švecov Aš-62.
ŠTVRTOK
Horehronie
Nikam sme sa neponáhľali a rodné mesto sme opustili pred desiatou. Zvyčajne pri dlhšej ceste po R1ke zastavujeme za Nitrou na povinný mekáčik, no tentoraz sme urobili výnimku a otestovali zvolenské KFC-čko. Na tradičnú regionálnu kuchyňu nedám dopustiť. Pri tlačení akciového twisteru som si na Google Maps pozeral okolie a rozhodol sa opustiť pohodlie rýchlostnej cesty a strihnúť to zo Zvolena cestami-necestami Podpoľania.
Krásne zvlnenou krajinou sme sa preštrikovali na slovenskú Route 66 a za Slovenskou Ľupčou som to stočil do hôr a doviezol nás na krásne miesto zasadené hlboko medzi kopce, poznačené krutými udalosťami II. svetovej vojny.
Počas Slovenského národného povstania sa dedinka Kalište, učupená hlboko v horách, stala jedným z centier takzvanej Partizánskej republiky v Nízkych Tatrách. Nacistické jednotky Kalište obkľúčili 18. marca 1945 v skorých ranných hodinách. Niekoľko ľudí zastrelili, ďalších upálili zaživa v domoch. Skupinu zajatých mužov neskôr postrieľali v neďalekej Moštenici. Nemecké represívne zložky vypálili takmer celú obec, zo 42 domov zostalo len šesť. O niekoľko dní neskôr Kalište oslobodili vojaci rumunskej a Červenej armády.
Dnes sa sem dostanete po úzkej asfaltke, ktorú pravdepodobne zaplátajú len keď sa ohlásia papaláši na vizitu, ale na druhú stranu sme tu takto vo štvrtok poobede stretli len zopár návštevníkov. Neuveriteľné, ako takto krásne miesto môže mať tak pohnutú históriu.
Kalište nebolo nikdy obnovené a len v dvoch pekne zrekonštruovaných domoch sídli expozícia venovaná histórii regiónu a smutným udalostiam spred 80 rokov.
Medzičas sme mali dobrý, slnko pálilo a voda lákala. Na mape som mal poznačené kúpalisko v neďalekej Podbrezovej. Z dvoch od seba nezávislých zdrojov – obyvateľov regiónu Horehronia sme dostali negatívnu reakciu na túto ustanovizeň, no za nás si nemôžme sťažovať.
Vstup poobede za 4 eurá, deti do 5 rokov zdarma, kartou sa dalo platiť aj za lístky aj v bufete, kde ponúkali síce biedny langoš, no aj tak by som si dal soté…
Prostredie medzi kopcami hodnotím na 10/10 a voda bola tak akurát. Tieňu pod stromami tu je habadej a hlavne na teplomeri svietilo nádherných 26 stupňov, čo nám, poznačeným podunajskými 35-kami prišlo ako zjavenie.
Pod Tatrami
Na priesmyku Čertovica nás mierne zdržali rekonštrukčné práce, no onedlho sme vstúpili do kraja pod Vysokými Tatrami.
Keď som už odškrtával POI v Google Maps, nedalo mi nepotiahnuť do Kežmarku, kde sme zaparkovali pri kláštore sestier redemptoristiek. Zaraz sme vybehli na lúky nad mestom, kde sa nachádza lavička s výhľadom na Kežmarok a Tatry samotné. Omladina obsadila lavičku a mraky veľhory, no takto podvečer to tu bolo až magické.
Tásler o ceste II. triedy číslo 536 nespieva, no úsek z Kežmarku až do cieľa v Smižanoch by si v tento letný podvečer zaslúžil samostatný sonet.
O siedmej večer sme konečne dorazili do cieľa a ubytovali sa v sympatickom apartmáne Tatiana na kraji Smižian. Ešte sme vybavili povinný Lidl nákup a prvý deň výletu bol za nami.
PIATOK
Na Tomášovský výhľad
Smižany nepôsobia ako „place to be“, no národný park Slovenský raj je doslova za rohom (alebo podjazdom). So štvorročnou turistkou sme nemohli pomyslieť na to najlepšie čo tento NP ponúka – rebríky, rokliny, stupačky, takže po konzultácii s facebookom som vymyslel baby friendly kolečko od Čingova k Tomášovskému výhľadu. Agátka tradične protestovala, no ohýbaj ma mamko… a nakoniec bola z toho veľmi príjemná a relatívne nenáročná trojhodinová prechádzka.
Od Ďurkovca je to prechádzka cez les po žltej značke priamo na Tomášovský výhľad.
Po mierne strmšom úseku sme zišli dolu do chladivej rokliny Prielom Hornádu.
Po modrej značke to je selanka.
Obed sme vybavili znovu na Čingove v penzióne Lesnica, kam medzitým dorazila druhá tretina osádky v podobe tímu Zvončín. Keďže Agátku vyše desať tisíc krokov zlomilo a poobedný spánok sa natiahol na takmer tri hodiny, zvyšok dňa sme strávili na ubytku s pekným dvorom a grilom. Samozrejme nemohla chýbať dobrá literatúra.
Večer sa pogrilovalo luxusné mäso z produkcie miestneho poľnohospodárskeho družstva a nakoniec sa po desiatej dostavila posledná tretina osádky v zložení Lucia a Tomáš s chlpáčom Atosom. No o tomto čase sme to radšej nasmerovali do postelí.
SOBOTA
Sovia skala a potulky Spišom
Kým sa dá dokopy 8 turistov a jeden pes, tak to chvíľu trvá. Počasie vyzeralo sľubne, z terasy sa v plnej kráse týčili končiare Tatier, a tak sme si vymysleli (v preklade ja) znovu prechádzku na výhľad, tentokrát na Soviu skalu. Jedno auto sme nechali na parkovisku kúsok od Hornádu pri časti Maša a druhé sme pre lepšiu logistiku odstavili pri Čingove. Logistiku sme zvládli a mohli sa vydať príjemne chladivou roklinou rieky Hornád.
V bufete Ihla sme nabrali silu z nanukov a po polhodine šliapania sme dobyli vyhliadku Sovia skala. Žiaľ, Tatry sa medzitým znovu skryli za oblaky, no panoráma z tohto bodu bola aj tak vydarená.
Tak ako sme predpokladali, Agáta v aute cestou do Smižian instantne zaspala. Namiesto spánku v naštartovanom aute sme sa vydali na malý prieskum okolia. Kúsok od Spišského hradu, len pár metrov od hlavnej cesty, sa nachádza zaujímavá prírodná rezervácia Sivá Brada. V tomto čase som okrem smiešneho bublania nespozoroval žiadnu významnú aktivitu v okolí tejto travertínovej kopy a len som si vybehol na vrchol s kaplnkou sv. Kríža.
Panička stále spala spánkom spravodlivých a zatiahol som na preplnené parkovisko pod monumentálnym Spišským hradom. Po piatich minútach som bol na neďalekej Ostrej hore, odkiaľ sa tento stredoveký obor ukázal v plnej kráse.
Medzitým sa princezná zobudila a cestou ku skalnému mestu Dreveník nás zaujal veľmi pekný kaštieľ v Hodkovciach z 18. storočia. V rozsiahlom francúzskom parku nenájdeme len kaštieľ, ale aj zariadenie sociálnych služieb. Zverenci v rámci tzv. sociálnej turistiky udržiavajú a zveľaďujú celý areál a vyrábajú suveníry pre turistov. Po káve na nádvorí sme nemohli vynechať mini zoo s domácimi zvieratami, o ktoré sa rovnako starajú obyvatelia kaštieľa. Naozaj veľmi záslužný a sympatický projekt. A nie, nenechali si ma tam na pozorovanie.
Na Skalné mesto nám tak nevyšiel čas, no boli sme radi, že sme tento kaštieľ s mierne ukrajinským vibe (v dobrom) objavili. Cestou zo Žehry sme prefrčali okolo Sivej Brady, no zaraz som auto na hlavnej ceste zvrtol naspäť. Z diaľky bolo vidieť, ako predtým spiaci gejzír chrlí studenú vodu z vrtu hlbokého 132 metrov. Voľakedy striekal až do výšky 15 metrov, ale aj v súčasnosti je to stále zaujímavé predstavenie.
Po tomto prekvapení sme sa vrátili naspať do Smižian, v blízkej Kaviarni pri koňoch na konci ulice chlapsky zadelili zázvorovú vodku a na ubytku znovu pokračovali vo večernom grilovaní.
NEDEĽA
Smutné ZOO, (ne)vyhliadkový let a hajde domov
Ráno ma na Facebooku potešila informácia, že poobede by naozaj mohla lietať Andula nad Spišským trhom. Pobalili sme si švestky, rozlúčili sme sa s milými majiteľmi a vybrali sa na kontrolu miestnej zoologickej záhrady. No čo dodať, málo muziky za málo peňazí a niektoré živé tvory vyzerali veľmi smutne. Dobrý pocit sme z návštevy nemali a osobne si myslím, že tieto menšie ZOO s rovnako malým rozpočtom by mali byť skôr špecializované a nie za každú cenu väzniť v klietkach zvieratá od výmyslu sveta. Napr. takého smutného orangutana, čo má vyššie IQ ako polovica návštevníkov ZOO, mi bolo nesmierne ľúto a radšej som aj fotoaparát schoval naspať do púzdra.
O jednej sme dorazili na letisko v Spišskej Novej Vsi, kde som zistil, že o tie vyhliadkové lety nejaký veľký záujem nie je a vlastne sa čaká, kedy sa naplní lietadlo ako keby to bola maršrutka niekde v Kazachstane. Niet sa čomu čudovať, keď o tejto možnosti dali vedieť na poslednú chvíľu. Nič sa nedalo robiť, našťastie sa tu nachádza príjemná reštaurácia, kde sme vybavili nedeľný obed, no ani po hodine a pol sa zvyšných 8 pasažierov nenazbieralo a mierne sklamaní sme sa vybrali domov. Na druhú stranu do budúcna viem, že sa dá takýto vyhliadkový let vybaviť za cca 30 eur na osobu, len teda ešte zohnať aspoň 10 podobne postihnutých.
Spiatočná cesta až na pár dopravných obmedzení prebehla bez problémov a do rozhorúčenej Trnavy sme dorazili pred siedmou hodinou večernou. Hneď sa mi zacnelo po príjemných podhorských 26 stupňoch Celzia. Aj keď primary objective failed, Slovenský raj a krásny región Spišu ma len utvrdil, že aj na budúci rok sa sem vrátime, predsa na takej malej ploche je naozaj toho veľa čo objavovať. Rovnako nemôžem opomenúť ani región Horehronia, ktorý veľmi potešil aj počas krátkej návštevy a jazda autom po 66-ke kopírujúcej koryto rieky Hron je vždy príjemný zážitok. Takže do skorého videnia.
0 komentárov k “Leto na Spiši (cez Horehronie) /FOTOBLOG/”Pridajte vlastný →