Na hodinu do Klužu vrtuľákom a nočným vlakom domov /FOTOBLOG/

Credit Where Credit is Due a hneď na začiatku tohto blogu musím uviesť veci na pravú mieru. Touto cestou ďakujeme starému hekerovi Romanovi, ktorý dal začiatkom decembra avízo ohľadom spustenia linky medzi Budapešťou a rumunským Klužom. Medzi týmito metropolami Veľkého Uhorska začal lietať na pravidelnej linke malý vrtuľový Embraer 120 regionálnej aerolinky Aeroexpress. To hneď namotivovalo aj „zberača zárezov“ Miroslava a aby toľko neminuli na nafte smerom do Budapešti, pridal som sa tiež.

PIATOK

Zimné výlety sú zradné čo sa počasia týka a inak to nebolo ani v prvý februárový piatok. Z Trnavy som vyštartoval už o jedenástej aby som bol o pol jednej pred stanicou v pohraničnom Hegyeshalome. Kým spolucestujúci si naplánovali z Klužu ešte sobotnú Boloňu, ja som sa rozhodol k návratu k cestovateľským koreňom a vybral som si priamy nočný vlak naspäť do Hegyeshalomu. Netreba mrhať víkendom :))

S dvojminútovým meškaním som zaparkoval pred stanicou a preskočil do Mirovho tátoša. Nechutné a nebezpečné počasie pokračovalo s nami a stovkami kamiónov pomaly až na letisko. Cestu uľahčil Svätý Rémy, minimálne mne a Romanovi.

Po dvoch hodinách sme zaparkovali na preplnenom Holiday Parkingu pri budapeštianskom letisku. Na tomto vzdušnom prístave som sa na odletoch objavil po štyroch rokoch. Odvtedy, ako Viedeň nalákala lowcosty, význam Budapešti sa minimálne v mojom prípade takmer stratil. Na checkine sme si po pár minútach vyzdvihli poctivé papierové boarding passy a vydali sa na kontrolu.

V Budapešti naše mastercardy na bezplatný vstup do salónikov dávno nestačia, no našťastie sme mali v tíme „legendárního fousače“ Miroslava, ktorý prišiel nielen so svojim Priority Pass, ale aj skvelým nápadom. Najprv šiel so mnou ako hosťom do salónika po bezpečnostnej kontrole, nechal ma tam napospas osudu a s Romanom navštívil druhý lounge za pasovkou. Šikovne a lacno. Po rýchlom olovrante sme sa všetci zišli pred zašitou bránou B8.

Boarding samotný začal len niečo po piatej a v autobuse sa nás napočítalo 16 duší. 33 ročný brazílsky vrtuľák sme si v daždi veľmi zvonku neužili a rýchlo sme sa napratali do stiesneného interiéru.

Každý z nás si strategicky obsadil miesto pri okienku a prvých 20 minút si „užíval“ poctivý de-icing lietadla. S polhodinovou sekerou sme sa s hrkotom vzniesli do upršaných výšin. V letovej výške prišlana scénu letuška, rozdala snack podľa vlastného výberu a ten sme zaliali kávou alebo vodou. Potešilo.

Pristátie z pravej strany v pohybe (Miro)

Po trištvrte hodine letu v absolútnej tme sme zahliadli prvé svetlá a pristáli na koložvárskom letisku, kde dážď vystriedal sneh. Po prekvapivo prísnej pasovke, kde si naše občianske preukazy poctivo prezerali a chudákovi germánskemu cestovateľovi odmietli dať pečiatku do pasu, sme vstúpili na rumunskú pôdu a ľudoprázdneho terminálu. Dlho sme sa nezdržali a Prius nás za 15 minút hodil pred historickú budovu železničnej stanice.

Do odjazdu môjho nočného vlaku zostávala necelá hodina, rýchlo sme omrkli okolie nádražia Gara CFR Cluj-Napoca, sociálne osadenstvo a vydali sa hľadať miesto, kde podávajú tekutý chlieb.

Zastrčenú malú herňu/bar s podozrivým názvom Terasa Mafia sme našli náhodou za rohom a na rozlúčku strelili fľaškové Timisoreany. Čapované pivo tu veľmi nefrčí.

V supermarkete som si nakúpil proviant na dobrú noc/dobré ráno a 5 minút pred odchodom dorazil na perón č. 4, kde ma čakal môj vagón 416. Na uvítanie som dostal od sprievodcu vynadané, že čo fotím bez povolenia. Asi sa naučím do budúcna zopár mien pohlavárov železníc a na nich budem odkazovať 🙂

Tak ako som predpokladal (že nikto normálny sa netrepe v piatok na západ pomalým vlakom), v pekne zrekonštruovanom spacom vagóne som sa ocitol ako jediný pasažier. Po chvíli šaškovania s QR kódmi (sprievodca si ich fotil, opisoval niečo do knižky…som len čakal že si ich aj nakreslí) som sa konečne rozložil vo veľmi solídnom trojlôžkovom kupé s čistou umyvárkou, pracujúcou klímou a zásuvkami. Na jednom z dvoch WC som našiel dokonca funkčnú sprchu, no keďže môj uteráčik mal rozmery menšej „sopelhandry“, tento luxus som oželel.

IC 404 vyštartoval na minútu presne a ja som po prieskume vagónu otvoril v „kajute“ pivo a prečítal zopár strán na Kindle. O hodinu neskôr ma začalo lámať, tak som sa pekne prezliekol do pyžamka, umyl zúbky, tvár, vycikal sa, prežehnal a zaľahol. Rytmické klepotanie koľajníc ma učičíkalo a okolo polnoci som sa prebral na hraničnej stanici Episcopia Bihor. Tu mi rumunskí colníci skontrolovali občiansky a o hodinu neskôr sa kontrola opakovala aj na maďarskej strane. Vtedy som zistil, že niekde po ceste pristúpil do vedľajšieho kupé spolucestujúci odniekiaľ z Nemecka, no pravdepodobne vystúpil v Budapešti, keďže ja som sa znovu prebral do prázdneho vagónu až niekde za hlavným mestom Maďarska.

SOBOTA

Odjazd z Oradei

O siedmej ráno som vybavil rannú hygienu, zbalil veci a na minútu presne sme pred pol ôsmou zastavili na stanici Hegyeshalom.

Výstrahy pred vetrom neklamali a rýchlo som sa skryl do neďalekého obchodíku, kde som sa pred cestou posilnil kávou a nakúpil nejaké tie podarunky. Ešte som rýchlo cvakol miestnu spomienku na éru pary a vyštartoval domov, kam som dorazil po 22 hodinách od začiatku tejto mierne diskutabilnej eskapády.

Ďalší zo série retardovaných výletov sa v rámci možností vydaril. Počasie nepotešilo, výhľady z malého Embraeru sa nekonali, no let to bol veľmi príjemný a (po veľmi dlhom čase) cesta nočným vlakom prekonala všetky očakávania. Vedel by som si predstaviť pokračovať v súkromnom kupé oveľa ďalej. Ani tá rýchlosť nie je veľmi obmedzujúci faktor, aj keď s priemerkou cca 40km za hodinu to v 21. storočí fakt nie je žiadny zázrak. Cez deň by mi asi takýto „courák“ vadil, no pri nočnej jazde to je úplne v pohode. Tento spoj určite vrelo odporúčam. Síce to nie je cestovanie ani šikovne a ani lacno, no na úrovni, ktorú lietadlá alebo autobusy len ťažko poskytnú.