Na pivo do Bahrajnu

Pred necelým rokom sme o takomto čase brázdili nehostinnú kuvajtskú púšť a táto menej navštevovaná krajina Perzského zálivu ma vcelku zaujala. To čo jej chýbalo na svetoznámych atrakciách a dychberúcich scenériách, dohnala autentickosťou. Na začiatok tohto roku sme naplánovali podobnú destináciu, Saudskú Arábiu, ktorá sa prednedávnom otvorila svetu, no človek mieni, Wizz Air mení a letenky sme museli kvôli nevyhovujúcim zmenám refundovať. Neskôr sa (ako zvyčajne) objavili lacné letenky do Jordánska, no tento záložný plán prekazil 7. októbra Hamas. Nakoniec priletel koncom novembra na pomoc turecký Pegasus a onedlho v inboxe pristáli letenky do najmenšej krajiny regiónu – kráľovstva Bahrajn.

ŠTVRTOK

Cesta do Bahrajnu cez Budapešť a Istanbul

Letenky do Bahrajnu boli počas akcie dostupné aj z Viedne, no s nekresťanským prestupom vyše piatich hodín na nepríjemnom istanbulskom letisku Sabiha Gökçen. Po chvíli maturovania nad rôznymi variantmi som vymyslel dokonca lacnejšiu alternatívu s odletom z Budapešti a príletom naspäť do Viedne v kombinácii s relatívne krátkymi prestupmi v oboch smeroch.

Na uzimenej bratislavskej stanici sme sa pred ôsmou stretli v trojici ja, Vlado a Lukáš a onedlho zasadli do prázdneho reštauráku radeného do Euro City z Brna do Budapešti. Tento spôsob prepravy sme zvolili po veľmi dlhom čase a podľa aktuálneho stavu železničnej infraštruktúry asi tento rok aj naposledy. Dve a pol hodiny pri raňajkách a skvelých čapovaných plzničkách ubehli ako voda a po pol jedenástej sme vystúpili na krásnej stanici Nyugati. Tu stále prebieha rekonštrukcia, no stanica vyzerá takmer ako za starých dobrých čias spred Trianonu. Rovnako skvele pôsobí aj susedný mekáčik, ktorý patrí medzi tie najkrajšie na svete. Fakt by človek nepovedal, že tu sídli klasický fastfood a kafíčko tu bolo normálne povinnosťou.

Po dobití energie a telefónov sme namiesto metra znovu nasadli na vlak a o 15 minút vystúpili na zastávke Kőbánya-Kispest, kde sme v susednom shoppingu vybavili aj rýchly obed. Autobus číslo 200E a najmä stav vozovky nesklamal a hrkotanie pripomenulo staré dobré časy, keď bola Budapešť jediné rozumné lowcost letisko.

Po príchode sme absolvovali expresnú kontrolu a nachvíľu zasadli do salóniku. Let prekvapivo odletel načas a dokonca by sa našlo zopár prázdnych sedačiek. Za hodinu a pol sme za tmy pristáli na SAW. Temný terminál kapacitne dávno nestíha a ľudia sa motajú všade naokolo. Dokonca aj do salóniku sa muselo chvíľu čakať a voľné miesto sme našli len tak-tak.

Let do Bahrajnu až taký pohodový nebol. Poloprázdny Airbus vystriedala preplnená 737-čka. Štyri hodiny sa vliekli, aspoň nad Irakom sa sem-tam zjavili ohne z rafinérií a Kuwait City sa ukázalo v plnej kráse. Na modernom bahrajnskom letisku sme pristáli pred pol druhou hodinou rannou miestneho času. Výstup zmätených pasažierov trval nekonečne dlho, no následne imigračka a hlavne platba víz bola expresná – všetko vybavil pri pultíku policajt a za víza som zaplatil bezkontaktne hodinkami.

V termináli sme vybavili SIM kartu a v Budgete papierovačky. Onedlho som prebral kórejský šíp, Hyundai Accent v automate a vydali sme sa nočným Bahrajnom na ubytko. V termináli sa k nám ešte pripojil mladý Čech (meno doteraz nevieme) v kostkovaných rejoicoch, ktorého sme hodili do centra. Tento střelec ubytko nemal a rozlúčili sme sa pri našom apartmánovom dome Al Misrea, v „párty“ štvrti Juffair plnej hotelov a reštaurácii. Privítal nás obrovský apartmán s dvomi spálňami, dvojicou kúpeľní a tromi WC-kami, jedno pre každého. Tak to má byť. Okolo štvrtej sme to po 16 hodinách na ceste zabalili.

PIATOK

Smer púšť

Po raňajkách vo veľmi príjemnej reštaurácii v susedstve sme vybavili kafíčko a čaj karak v neďalekom mekáčiku (5 eur za kávu sa nám v reštike fakt nechcelo dávať), v supermarkete zakúpili tekutiny a vydali sa na cesty. Kompaktné kráľovstvo s necelými 800 km2 a skvelou cestnou sieťou je ako stvorené na víkendový prieskum. Úprimne, nič „must see“ sa tu naozaj nenachádza a všetko ako-tak zaujímavé je vzdialené maximálne polhodinu jazdy autom z „centra“.

Hneď sme sa teda vydali na najvzdialenejší bod zaznačený na mape – tzv. Strom života. Fotogenicky dystopickou krajinou plnou ropných polí a táborísk (panarabská zábavka kempovať v pohodlných stanoch niekde medzi vrtnými plošinami) sme sa doviezli k tomuto zázraku obkolesenému stánkami a kempami.

Bahrajnský Strom života je zhruba 10 m vysoký a ide o (vraj) naditec klasonosný, ktorého vek sa odhaduje na viac ako 450 rokov. Tento exemplár je jediným významným stromom rastúcim v širokom okolí, jeho korene siahajú do hĺbky 50 metrov. Kolujú o ňom legendy ako napr. o poslednom strome z rajskej záhrady. Možno by to aj bolo mýtické miesto, len nebyť tej kolotočariny naokolo.

Takže jeden z najväčších ťahákov krajiny by sme mali po piatich minútach za sebou, čo ďalej. Na mape som našiel neďaleké (dobre hodnotené) Dračie skaly. Žiadny drak sa nekonal, skaly zdolala indická rodinka v polobotkách a my sme sa po chvíli prieskumu vrátili cez odpadky naspäť k autu. Ale viem si predstaviť, že za úsvitu, súmraku alebo jasnej noci to tu môže byť magické.

Bahrajn môže svojmu bohatstvu ďakovať nálezu čierneho zlata začiatkom 30. rokov minulého storočia. Prvý vrt na Blízkom východe tu má dokonca aj svoje múzeum. A áno, hádate správne, bolo zatvorené.

Kúsok od múzea sa s výškou 134 metrov hrdo týči najvyšší bod krajiny, kopec Jabal ad Dukhan, ktorý je vraj vojenským priestorom, no ako sme sa neskôr dozvedeli od nášho českého hekera, dá sa tam dostať bez problémov. Stačí len preskočiť nízky žiletovký plot.

Pred dvadsiatimi rokmi sa stal Bahrajn prvou krajinou v regióne, ktorá sa zhostila organizácie pretekov Formuly 1. Obkukli sme miestny svätostánok aspoň z kraja jednej tribúny. Chvíľu sme aj rozmýšľali, že by sme zostali na drag race (samozrejme platený), no prázdny žalúdok a vidina mora nás popohnali o pár kilometrov na západ.

V malom prístavnom mestečku Zallaq sme sa usadili v klasickej indickej reštaurácii. Bahrajn, rovnako ako všetky krajiny Zálivu sú odkázané na gastarbeiterov z Ázie a takýchto stravovacích zariadení tu je neúrekom. Ceny držia „proklatě“ nízko a skvelý obed pre troch sme vybavili za 10 eur. Inflácia v takej miere ako u nás do tejto časti sveta nedorazila, už roky sa drží pod 2 percentami. No pri nákupoch a cenníkoch si treba dať sakramentsky pozor. Bahrajnský dinár je po tom kuvajtskom druhá najsilnejšia mena na svete a jeden stojí cca 2,5 eura. Všetko tak vyzerá na prvý pohľad lacné, no až kým nepípne na mobile výpis z karty.

Dobre naložení chicken biryani sme sa odkotúľali na neďalekú „public“ pláž Al Jazair. Za vstup sme zaplatili 2 dináriky na osobu a ďalšie dva sme si priplatili za lehátka. Pláž nás privítala pekne upravená, no kto dúfa, že v januári tu bude more teplé ako v letnom Chorvátsku, zostane nemilo prekvapený. Svieža voda mala ledva 20 stupňov, takže vo vode som sa ocitol iba ja a zopár Indov. Do toho netreba zabudnúť na legendárny bahrajnský vietor, ktorý pocitovú teplotu vie znížiť o pár stupňov.

Na západ slnka sme sa vrátili do malého prístavu v Zallaqu, kde sme sa s miestnymi rozlúčili s piatkom, prvým dňom víkendu v arabskom svete. V týchto končinách, medzi ruinami a odpadkami, to fakt nevyzeralo ako v bohatom kráľovstve.

Večer v Maname

Bahrajn je narozdiel od susednej Saudskej Arábie alebo neďalekého Kuvajtu veľmi liberálna krajina, minimálne v dostupnosti alkoholu. Popiť sa tu dá buď za draho v lepších hoteloch a licencovaných baroch, alebo sa tu dajú nájsť veľké obchody s alkoholom, ktoré sa zvyčajne ukrývajú na periférii. My sme do takého jedného z nich zavítali a za relatívne rozumné ceny nakúpili nejaké tie pivká a aj divočinu v podobe whisky z Indie a ginu z Írska. Tieto obchody majú otvorené nonstop, niektoré z nich ponúkajú dokonca aj drive thru a donášky sú taktiež veľmi populárne. Nečudo, že sem chodí na víkendy toľko bohorovných Arabov z celého Zálivu, najmä Saudov, ktorí to majú čo by si pivovou fľašou dohodil.

Po úspešnom nákupe sme sa previezli cez celú Manamu na veľký nezastavaný plac v obkolesení mrakodrapov. Aj tu sme našli „kemperov“, ktorí si tu rozložili svoje orientálne stany, koberce, matrace a vrčiace naftové generátory. Následne tu grilujú, popíjajú čajíky, fajčia vodné fajky alebo na plátne pozerajú filmy. Dajú sa tu nájsť „profesionálne“ lounge, kde sa po zaplatení 30-50 BD za plac o nič nestaráte a len chillujete s výhľadom na bahrajnskú modernu.

Po nočnej prehliadke výškových budov sme sa vrátili do našej mokrej štvrte. Neodolal som a u Maročanov som sa za ľudových 5 dinárov dal ostrihať. Hamza sa tam s mojou riedkou pokrývkou riadne vyhral a na skvelú shawarmu som už šiel ako nový človek. Dlho sme si piatočný večer v uliciach neužili, nedostatok spánku sa začal prejavovať a radšej sme na izbe dali oddych v spoločnosti hnusnej whiskey (v realite rum, nejak prezlečený za iný druh alkoholu) a trochu lepšieho ginu. Diaľkové ovládanie na 65 palcovej telke viac nefungovalo ako fungovalo, kanály sa nedali prepínať a nakoniec sme sa detailne zoznámili s tvorbou kurdskej stanice WAAR.

SOBOTA

Po stopách lovcov perál

Bahrajn bol až do objavu ropy známy lovom perál. Tie sa tu lovili od staroveku, no ten pravý boom započal až v 19. storočí. Vrchol nastal v období pred prvou svetovou vojnou, kedy sa cez Bahrajn premlelo vyše 97 percent svetovej produkcie. Veľká časť obyvateľstva bola zapojená do lovu a obchodu a perly sa stali komoditou číslo jedna. Potom prišla vojna, Japonci na druhom konci sveta sa medzitým naučili ako perly „pestovať“ vo veľkom a ceny klesli. A vraj globalizácia je fenomén súčasnosti. Našťastie pre krajinu tu bola onedlho objavená ropa, dôležitosť perál pomaly klesala a poslední profesionálni lovci sa za nimi potopili v 60. rokoch 20. storočia.

História „pearlingu“ je nerozlučne spätá s bývalým hlavným mestom Muharraq, ležiacom na rovnomennom ostrove. Pôvodný plán bolo absolvovať turistickú perlovú cestu v tejto historickej časti, no po príjazde na začiatok sme zistili, že tu stále panuje čulý stavebný ruch. Klenot arabskej architektúry, dom šejka menom Isa Bin Ali Al Khalifa je podľa všetkého dva roky uzatvorený a prebieha tu rozsiahla rekonštrukcia. Nemohli sme teda ani otestovať prirodzenú klimatizáciu vytvorenú špeciálne na to určenou vežou. U nás sa teraz pri stavbe nových domov rieši rekuperácia ako novinka, tam ju poznali roky rokúce.

Nič sa nedalo robiť, vydali sme sa na raňajky do veľmi peknej kaviarne Bu Khalaf. No nikto si nás tu nevšímal a presunuli sme sa do dobre skrytej, ale veľmi solídnej kaviarne Dona. Tu nám pri konzumácii tradičného pokrmu balaleet (omeleta a cestoviny – kombo ako z internátu) na gitarke vyhrával lyrický trubadúr a z osadenstva bolo jasné, že sem chodia len držitelia bahrajnského pasu.

Mimo perlového chodníka pôsobilo okolie viac ako na indickom subkontinente, no o to fotogenickejšie. Obchodíky a reštaurácie striedali dielne, narazili sme aj na tržnicu, miestni sa premávali hore-dolu alebo len tak popíjali na ulici čaj. Sobotná pohodička.

Všade sa tu motali desiatky mačiek a jedno zaseknuté mača sa mi podarilo zachrániť zo spárov okenice.

Ležérnym foto tempom sme sa preštrikovali k návštevníckemu centru/múzeu, ktorého moderný štýl môže zmiasť a v niektorých recenziách nájdete, že je ešte rozostavané. Nie každý na prvú pochopil zámer architekta zo Švajčiarska.

Na južnom cípe Muharraqu sa nachádza okrem základne pobrežnej stráže aj pevnosť Bu Maher z polovice 19. storočia a de facto začiatok perlovej cesty. V pravidelných intervaloch sem premáva loďka z národného múzea, no my sme dorazili na kórejskej mašine. Zaparkovali sme kúsok od vstupu do základne, no ochrankár ako keby nikdy nevidel turistov. Ako sme si fotili mašiny s mrakodrapmi v pozadí, tak sa teatrálne v búdke zodvihol a ukázal nám, že je náležite ozbrojený.

Radšej sme sa pobrali smerom k nadchodu a vstúpili do veľmi príjemného areálu na brehu mora. Okrem nás tu bolo iba zopár turistov a Lukáš s Vladom sa radšej zašili pod mólo, kde si vychutnali chladených Efesov. Z pevnosti zostala len smutná vežička a do nového návštevníckeho centra sme sa nedostali – mali sme topánky od mokrého piesku a to sa tu neodpúšťa.

Cestou od pevnosti sme si všimli malé lodenice, kde sa doteraz stavajú lode typu dhow takmer tradičným spôsobom – z dreva. V realite je to tak, že veľký prefabrikát je obložený ručne rezaným drevom a nič nenasvedčuje tomu, že by takto „cheatovali“. Vlk sýty aj ovca celá.

Nasledujúcou historickou zastávkou sa stala pevnosť Arad z 15. storočia, teda z dôb pred nadvládou Portugalcov v roku 1521. Áno, aj tí tu mali svoje záujmy a o 500 rokov neskôr ich nejakým dôvodom dobieha v ekonomike aj také Slovensko bez mora a budúcnosti. Vonkajšia teplota neúprosne stúpala, platiť sa nám vo vzdialenej búdke s Arabom v klimatizácii nechcelo a Arad sme si obzreli zvonku. Kultúrni ignoranti.

Okolo obeda sa nám už fakt nechcelo motať po vonku a rozhodli sme sa vrátiť do modernej Manamy, kde sa na umelom ostrovčeku hrdí luxusný hotel Four Seasons. Vrátnikovi sme oznámili, že ideme na obchodné stretnutie a po chvíli sme zaparkovali v podzemnej garáži 68 poschodového ikonického mrakodrapu. WC-ka tu majú honosné, odporúčajú traja sedláci z východnej Európy z troch. Ak máte šťastie, ešte vám za dobre vykonanú prácu ponúknu v reštaurácii v opulentnom lobby aj karak zdarma. Len si nesadajte na sedačky, lebo hneď vám pristane menu s astronomickými cenami a minimálnou útratou 30 eur. Žiaľ, čas nevydal, veď predsa sme mali stretnutie s obchodným partnerom a zdvorilo sme odmietli.

Do roku 1985 sa do Bahrajnu dalo dostať jedine letecky alebo loďou. Koncom tohto roku bola slávnostne otvorená 25km dlhá sústava mostov, ktorá spojila toto kráľovstvo so saudskou pevninou. Takmer v strede sa nachádza ostrov, kde okrem hraničných prechodov a mešít stoja 65 metrov vysoké vyhliadkové veže s reštauráciami. Tá na bahrajnskej strane bola prirodzene naším cieľom, no ako inak, aj tu už pár rokov prebieha rekonštrukcia, ale kedy skončí, to nikto nevie. Slabou cenou útechy sa stala káva v pohraničnom mekáčiku. God bless America. Opäť sa blížil západ slnka a na mape sme identifikovali vhodné miesto na fotoseansu tohto každodenného astronomického javu.

Rýchlo sme sa presunuli 35 kilometrov na opačnú stranu krajiny a zaparkovali v malom parku Al Ghouse na západe ostrova Muharraq. Čo dodať, západy slnka v tejto časti sveta vedia.

Keď sme sa dostatočne pokochali, presunuli sme sa na veľké platené (prvé aj posledné) parkovisko, v tesnej blízkosti tradičnej tržnice – Manama Souq. V kútiku duše som čakal niečo sterilné ako v Kuvajte, no po pár sekundách bolo jasné, že toto miesto žije vlastným životom. Zaraz sme sa zamotali do úzkych uličiek a miestami som mal pocit, že sa v tomto labyrinte aj stratíme.

Našťastie predavači neboli až takí doterní ako sa najprv zdalo a dokonca som vybavil aj magnetky. Cestou na hotel sme zavítali do alko drive-in a na našej párty ulici vybavili večeru v podobe opäť luxusnej shawarmy a skvelého pistáciového karaku zo siete Tea World. Na záver dňa sme sa na izbe znovu pokochali nad krajinou irackého Kurdistanu v spoločnosti nepríjemnej whisky.

NEDEĽA

Historická Manama

Na operatívne odporučenie starého milovníka zaprášených krajín, Tomáša Kubuša, sme ráno znovu zaparkovali na platenom parkovisku pri bazáre a zašli na raňajky do nenápadnej bočnej uličky. Tá je domovom legendárnej kaviarne Haji’s, kde nalievajú čaj, karak a kávu vyše 70 rokov. Chvíľu nám trvalo, kým sme sa v rušnej stravovni zorientovali, no šikovná obsluha nás ihneď usadila. Keď videla, že mierne tápame, chlapík prebral iniciatívu a oznámil nám, že nám donesie taký malý mix. Z malého mixu sa o pár minút vykľula hostina pre minimálne dvojnásobný počet hostí. Mali sme čo robiť, kým sme všetko ochutnali a fakt to stálo za to. Žiadne prekvapenie nenastalo ani pri platbe, toto ranné obžerstvo nás vyšlo na 10 dirhamov, no keby sme vedeli na začiatku čo chceme, tak by nás raňajky vyšli pre troch bez problémov pod 10 eur.

Po tomto nečakanom highlighte sme sa odviezli k highlightu historickému – pevnosti al-Bahrain, ktorej pôvod sa datuje do obdobia okolo roku 2300 pred naším letopočtom, keď tu sídlilo hlavné mesto starovekej ríše Dilmun. Pekne zrekonštruovaná UNESCO fortifikácia na brehu mora v prvý deň pracovného týždňa zívala prázdnotou a dokopy nás tu mohlo byť tak desať návštevníkov. Vstup na hradby bol zakázaný, interiérová výstava zatvorená a štyrom tisícročiam histórie sme venovali slabú štvrťhodinku. Kúsok od pevnosti sme (aby sa nepovedalo) omrkli miesto, kde vraj vyviera sladkovodný prameň a voda sa hneď vlieva do mora. To bol vraj aj jeden z dôvodov, prečo sa tak darilo lovu perál.

Zopár minút jazdy bočnými uličkami sa v dedine Barbar nachádzajú ruiny alebo skôr vykopávky chrámu datované do tretieho tisícročia pred Kristom. To u nás sa vtedy maximálne predkovia kotlebovcov plieskali kyjakmi v teplom jaskynnom prameni. Ako sme si už zvykli, okrem usmievavého indického strážnika na tomto významnom mieste nikoho nebolo.

Narozdiel od takej kuvajtskej alebo dubajskej púšte sme v Bahrajne nevideli jeden zásadný symbol – voľne žijúce ťavy. Podľa všetkého by sa tu mali pohybovať, no za tých 400 kilometrov sme nenarazili ani na jednu. Vydali sme sa teda na kráľovskú farmu, kde žije okolo 500 týchto párnokopytníkov. Ale Bahrajn nesklamal a farma bola z dôvodu dezinfekcie uzatvorená:)

Nič sa nedalo robiť, teplota opäť atakovala tridsiatku a Lukáš zavelil nečakaný cieľ – Národné múzeum. Vidina klimatizovaných priestorov nás rýchlo presvedčila a onedlho sme parkovali na parkovisku pred (stále veľmi) modernou budovou z konca 80. rokov. Dáni architektúru vedia. Pred náložou historických informácií sme najprv zasadli v príjemnej kaviarni na karak a zregenerovaní sme pozreli tých zopár expozícií. Na internete nájdete posmešky typu „a history museum in a country with no history“, no na druhú stranu treba uznať, že tu dlhé hodiny ochkania nad slávnymi dejinami nestrávite. Najviac asi zaujal krásny kráľovský Buick z 30. rokov a papamobil z nedávnej návštevy pápeža. No hlavne sme sa dozvedeli , že tie kopčeky, ktoré bolo miestami v púšti vidieť, neboli stavebným odpadom ale starobylými mohylami/hrobmi. Tých je po krajine okolo 170 tisíc a väčšina z nich pochádza z prelomu letopočtov.

Bahrajn je všeobecne považovaný za najväčšie praveké pohrebisko na svete a obrovský počet mohylových hrobiek vedie archeológov k domnienke, že prví arabskí obyvatelia Arabského polostrova používali tento ostrov prevažne ako miesto pre svojich mŕtvych.

Od národného múzea premáva aj niekoľko turistických lodiek napr. k pevnosti Arad alebo na začiatok perlovej cesty k Bu Hamer. O tomto čase z dôvodu odlivu nepremávali a vymysleli sme plán B – návštevu najväčšej mešity v krajine – Al Fateh. Narozdiel od takej v Abu Dhábi nie je len tak voľne prístupná a treba vyčkať na sprievodcu. Našej malej skupinky sa ujal sympatický postarší pán, ktorý nám nielen vymenoval všetky tie drahocenné materiály použité pri výstavbe ako mramor z Talianska, teak z Indie alebo kryštály z Rakúska. Na krátkej prednáške nám vysvetlil aj základy islamu a konečne sme pochopili výpočet časov všetkých piatich modlitieb počas dňa, prečo sú moslimovia otočení k Mekke a podobnosti s kresťanstvom. Veľa vecí začalo dávať zmysel, no neskonvertovali sme.

Po takmer hodinovej neplánovanej návšteve mešity sme začínajúcimi poobednými zápchami prefrčali na ostrov Sitra. Po ceste sme ešte v drive-ine zakúpili pivá a okolo pol štvrtej dorazili do malého prístavu. Odtiaľto premáva pravidelná lodná doprava na malé ostrovy Al Dar. Za 6 dinárov na osobu sme zakúpili spiatočný lístok, počkali sme na defekujúcich Ománcov a pred štvrtou vyrazili na krátku plavbu rýchlym člnom na neďaleký ostrov.

Pri výstupe sme sa na móle vystriedali s náhodnou skupinkou Slovákov a vstúpili slávnostnou bránou na ostrov. Takto mimo víkendu tu bolo pravdepodobne viac personálu ako návštevníkov. Zdarma sme si obsadili inak platené lehátka a aj tu som musel otestovať kvalitu a vlhkosť vody na pláži ostrova obkoleseného fabrikami a rafinériami, ktoré na propagačných materiáloch nevidieť. Na internete strašili, že brať si vlastné nápoje na ostrov so solídne zásobeným barom zakázané, no naše heinekeny nikomu nevadili.

Posledný západ slnka a najmä súmrak znovu posunul pomyselnú laťku o niečo vyššie. V jedinej reštaurácii sme využili dvojdinárové kupóny a vybavili skorú večeru celkom slušnou šošovičnou polievkou. Po necelých dvoch hodinách sme sa rozlúčili s týmto príjemným off-season ostrovom a symbolicky ukončili naše spoznávanie Bahrajnu.

Ešte na Sitre sme doplnili nádrž, radosť jazdiť keď benzín stojí 50 centov. Večeru sme vybavili na párty ulici vo Five Guys a v supermarkete dokúpili konzumovateľné podarúnky. Posledné hodiny pred odletom sme strávili balením a oddychom na izbe. Za starých čias by sme boli check-out-nutí o desiatej ráno a motali sa po meste, ale fakt je lepšie si dať pred neskorým nočným letom sprchu a prísť na letisko ako človek.

PONDELOK

Nočný návrat domov

Okolo pol dvanástej sme sa rozlúčili s ubytkom a po štvrťhodine jazdy sme sa po necelých troch dňoch objavili na parkovisku, kde sme expresne odovzdali auto. Hodnú chvíľu do odletu sme strávili medzi parfémami hľadajúc dve špecifické vône – ak chcete voňať ako arabský plnokrvník tak voľbou číslo jedna je Guerlain Les Absolus d’Orient Santal Royal a ak ako hotelová chodba v Zálive, tak zvoľte Tom Ford Ombré Leather. Znovu sme sa stretli aj s naším českým bratom, ktorý pobehal všetko dôležité v Bahrajne peši alebo autobusmi. Okrem toho miesta, kde sa najlepšie peši chodilo – perlovej cesty na ostrove Muharraq.

K letu z Bahrajnu do Istanbulu nemôžem okrem relatívnej presnosti povedať nič pozitívne. Boeing bol naplnený do posledného miesta a väčšinu pasažierov tvorili mnohodetné rodiny, ktoré sa nevedeli usadiť. A keď sa usadili, začali buď plakať, kopať alebo púšťať hry a hudbu z telefónov na plné pecky. To všetko o druhej hodine rannej.

Po vzlete sa mi podarilo zaspať, keď ma zrazu zobudila divoká letuška s prosbou či nemám rozmeniť 50 eur. So zalepenými očami som ledva vytiahol peňaženku, ktorú hneď schmatla a sama sa obslúžila. Onedlho nás znovu zobudila, keď vyskakovala z boku na sedačku a niečo hľadala v bine. S takýmito prestávkami sme nejak prežili štvorhodinový let a okolo šiestej sme pristáli na Sabihe.

Tu som na kontrole musel pomaly vybaliť celý ruksak, lebo pracovníčka nevedela po anglicky a stále opakovalo niečo v zmysle „metal chandža“. Doteraz neviem čo chcela, ale nič také nenašla a pustila ma ďalej. Nášho českého spolucestovateľa v taktických rejoicoch som mal v pláne pozvať do salóniku, no asi sa táto ponuka stratila v preklade a zrazu niekam zdrhol. Asi si myslel, že si vstupy platíme alebo čo.

V loungi sme dobili baterky a vydali sa na posledný let. Len tak zo zvedavosti som nakukol do kaviarne pri gejte, že aké tu majú ceny pri neustále klesajúcej hodnote tureckej líry. Pred rokom ste za euro dostali 20 lír, teraz 33. Na letisku tak zmenili menu, no pravdepodobne ponechali cenu, fakt horšie cenovky som ešte nevidel.

Letiskový autobus nás viezol dlhé minúty okolo celého letiska k odparkovanému Airbusu na ploche v blízkosti novej, druhej pristávacej dráhy. Tú skolaudovali len koncom minulého roku, no nevšimol som si, že by ju aj využívali. Keď toto letisko otvárali v roku 2001, plánovaná kapacita bola okolo 3,5 milióna pasažierov ročne. Postupná expanzia a nedávne otvorenie druhej dráhy za takmer miliardu dolárov zvýšilo teoreticky toto číslo na 85 (!) miliónov. A to je stále nič oproti plánovaným 200 miliónom na novom hlavnom letisku IST.

Do Viedne sme odleteli so 40 minútovou sekerou, no zobudil som sa až niekde nad Rumunskom. Spoločnosť nám tentokrát nerobili rozvetvené rodiny, ale pinheadi, teda chlapi s krízou stredného veku vracajúci sa z Turecka po transplantácii vlasov. Je to veľmi chutný pohľad. Na Schwechate nás privítali príjemné dva stupne nad nulou a svieži vietor. Imigračku sme vybavili expresne na e-bránach a pred odchodom busu do Bratislavy sme tradične nakúpili v letiskovej Bille. Kto by odolal produktom z balkánskeho regálu. Lístky na bus Slovak Lines som kupoval ešte tesne pred odletom v Istanbule, no ak by ste chceli vedieť, koľko stoja u vodiča, tak jeden je za ľudových 15 eur.

Veľké očakávania som od Bahrajnu nemal a nemôžem povedať, že by ma toto kráľovstvo dostalo do kolien. Predsa to nie sú okázalé Emiráty, historický Omán alebo relatívne neobjavená Saudská. Skôr mi pripomenul Kuvajt, len oveľa kompaktnejší, s lepšími cestami a indickou whisky. Veľkým plusom tejto malej krajiny je fakt, že všetko je naozaj blízko a keď nenatrafíte na nejakú riadnu zápchu, tak ste všade cobydup. Rovnako poteší aj minimum turistov a skvelý výber reštaurácií a vývarovní. Takisto oproti takému Kuvajtu tu je oveľa lepší výber ubytovania a vyzerá to, že sa dokážete zaobísť aj bez auta. Autobusová sieť je relatívne hustá a celodenný lístok vychádza na menej ako 2 eurá. More z verejných pláží veľmi hodnotiť nemôžem, január naozaj nie je najlepší čas na kúpačku a predpokladám, že väčšina koupákov aj tak ide do rezortov na umelom poloostrove nad letiskom. No bola by veľká škoda, ak by z nich nevyliezli a trochu sa nepomotali po tomto kráľovstve.