Na Tri krále vo Wuppertale /FOTOBLOG/

Nemecko som nikdy nebral za vysnívanú turistickú destináciu. Na druhú stranu taký Berlín považujem za pravdepodobne najlepšie mesto v Európe a v rámci možností ma príjemne prekvapili Brémy alebo Hamburg. Naopak taký Hannover alebo Stuttgart ma nijak neoslovili. Ale čo Nemci vedia okrem piva je „German engineering in da haus“ a vďaka tomu som mal jedno mesto dlhšiu dobu v hľadáčiku – Wuppertal s jedinečnou visutou železničnou dráhou. Inšpirovaný krátkym výletom starého hekera Romana som sa pred pár mesiacmi poobzeral po letenkách do týchto končín. Po krátkom hľadaní na stránkach Ryanairu sa našla vhodná kombinácia – odlet ráno vo sviatočný Trojkráľový piatok z Viedne do Dortmundu a naspäť večer z Kolína. Presuny medzi letiskami a vo Wuppertale dostal za úlohu zariadiť výhodný skupinový sieťový lístok s romantickým názvom SchönerTagTicket NRW. Jawohl!

Ranný odlet z Viedne je zárukou riadneho spánkového deficitu. Z Trnavy som na talianskom žrebcovi vyštartoval o štvrtej, v Bratislave vyzdvihol posádku v zložení Lukáš a Vlado a pred šiestou zaparkoval na tigrom parkovisku. Na teplomeri svietila napriek hrozbám z Kremľa číslovka 10 so znamienkom +, takže sme pri čakaní na vlak nezmrzli, ako by sa začiatkom januára patrilo v Gejrópe, kde sa na Vianoce vraj večerajú škrečky.

V termináli to šlo ako po masle, na kontrole nás bolo dokopy tucet a salónik rovnako zíval prázdnotou. To sa ale nedalo povedať o A320-ke Laudy, zaplnenej do posledného miesta. Hojnú časť osadenstva tvorila turecká komunita, ktorá sa usadila ako chcela a potom sa tvárila, že nerozumie, keď sa mala presadnúť z vášho miesta. Hlavne, keď prišiel steward s duty free voňačkami, to už po anglicky vedeli a snažili sa ako v Istanbule na bazáre zjednávať ceny. Aby toho nebolo málo, tak niekto v našej blízkosti na večeru zjedol veľa kebabu s cesnakovým dresingom a nezvládol zmeny tlaku medzi tráviacou sústavou a kabínou. Lesk a bída cestování.

Okolo deviatej hodiny sme vystúpili zo zaprdeného Airbusu a konečne sa mohli nadýchnuť čerstvého industriálneho vzduchu Severného Porýnia-Westfálska. Z prekvapivo malého letiska v Dortmunde sme sa po pár minútach vymotali a vydali na rezkú prechádzku na vlakovú zastávku v neďalekom mestečku Holzwickede. Dortmundské letisko ako jedno z mála významnejších nemeckých vzdušných prístavov nedisponuje priamym vlakovým spojením a je obsluhované iba autobusmi.

Regionálny vlak smerujúci do Wuppertalu nám ubzikol pár minút pred naším príchodom a na nasledujúci spoj sme si museli počkať dobrú pol hodinu. Úprimne, čakal som vyššiu frekvenciu spojov. Na stanici samotnej nebolo okrem prístreškov a mašín na lístky dokopy nič, ani len automat na nápoje. Ešte aj ten Aldi, čo bol vzdušnou čiarou sto metrov, bol vďaka plotu nedostupný. Čakanie sme si teda skrátili pozorovaním rozmanitej premávky na koľajniciach – od rôznych osobných prepravcov, cez šprintujúce ICE-čka až po nákladné súpravy.

Do hlavného cieľa trojkráľovej cesty, priemyselného Wuppertalu, rozťahaného okolo rieky Wupper, sme dorazili okolo jedenástej. Mesto vzniklo pred takmer 100 rokmi spojením viacerých obcí do jedného celku. Wikipédia vraví, že tu žije vyše 350 tisíc obyvateľov, no vôbec sa to tu netvári ako metropola. Vystúpili sme na stanici Barmen-Oberbarmen, hneď vedľa východnej „konečnej“ najzaujímavejšej MHD v Nemecku. Wuppertal Schwebebahn je najstaršia elektrická visutá dráha na svete a už vyše 120 rokov spája s dĺžkou 13km a dvadsiatkou zastávok mesto Wuppertal. Aj vďaka nej zažilo údolie rieky Wupper rýchly rozmach a dnes slúži vyše 80 tisíc pasažierom denne.

Najprv sme sa zviezli dve zastávky na stanicu Wuppertal Werther Brücke, kde sme okrem upršanej pešej zóny a riadnej dystopickej budovy novej radnice nenašli nič extra zaujímavé. Vyhlásená piváreň bola doobeda zatvorená, no aspoň potešil currywurst naproti starej radnice v Barmene. Berlínsky špek to nebol, ale k nemeckej kuchyni tento tradičný pokrm patrí rovnako ako durum.

Po ďalšej jazde zo zastávky Alter Markt sme vystúpili pri dome rodiny Engelsovcov. Áno, tej bohatej rodiny priemyselníkov, v ktorej sa narodil Friedrich Engels, ten nevedel čo od dobroty, prostitútky mu nestačili, dal sa dokopy s pánom Marxom … a ďalej príbeh všetci dobre poznajú. Aj následky. Za rohom sa nachádza zaujímavé múzeum venované rannej industrializácii, no kvôli rekonštrukcii je do konca budúceho roku zatvorené.

Barmen nás veľmi neoslovil a roztomilou kabínou španielskeho pôvodu sme sa presunuli na zastávku Wuppertal Adlerbrücke. V týchto miestach v roku 1950 vypadol z kabíny cirkusový sloník Tuffi do rieky, no našťastie sa mu nič vážne nestalo. Prvá naozaj vážna nehoda sa stala až v roku 1999, kedy zahynulo 5 pasažierov a desiatky sa zranili. Dôvodom bola nedbanlivosť pri údržbe trate.

Zo stanice sme vybehli do kopca a vstúpili do veľkého parku/botanickej záhrady so skleníkmi a vyhliadkovou vežou. Tá je samozrejme otvorená iba v letnej sezóne, no zopár výhľadov na Elberfeld sme našli. Dokonca sme symbolicky na Troch kráľov objavili Dub slobody, ktorý bol vysadený troma panovníkmi v roku 1814 po oslobodení spod jarma Napoleona. Samozrejme odvtedy bol pamätník presunutý, počas vojny poškodený a aj ten dub samotný je novšieho dáta.

Aká by to bola návšteva Nemecka bez zastávky na pivo. Z botanickej záhrady sme zbehli do centra a zaparkovali v malej krčmičke Kipdorf Schänke, kde sme pod dohľadom milého majiteľa a dvoch štamgastov okošotovali zopár kúskov nemeckej produkcie. Samozrejme po tom, čo sme vysvetlili, že nie sme Rusi a ani Ukrajinci 🙂

Po ochutnávke sme sa prešli pešou zónou k riadnej elberfeldskej radnici a pred odchodom ešte vybavili neskorý obed v podobe durumu. Turci hneď odhadli náš slaviensky pôvod a ani nemčinu nebolo treba – baran, kapusta, pikant, hneď sme sa dohodli.

Do Kolína nás za polhodinku doviezla linka RE7 National Express. Už pri príjazde bolo jasné, že vstupujeme do metropoly – výškové budovy, hustá premávka na cestách i na železnici, mocný tok Rýnu a najmä silueta svetoznámej kolínskej katedrály.

Toto gotické veľdielo susedí priamo s Köln Hbf a je držiteľom viacerých rekordov – tretí najvyšší kostol na svete (druhý je v Pobreží Slonoviny a prvý v konkurenčom Ulme, aj keď Bardejovčania by možno protestovali), najvyšší kostol s dvomi vežami, najväčší gotický chrám v severnej časti Európy s najväčšou fasádou na svete. A je to najnavštevovanejšia pamiatka v Nemecku.

Naživo to je fakt veľkolepá budova a nemať širokouhlý objektív, bolo by takmer nemožné ju poriadne odfotiť. Nanešťastie sme nestihli výstup na vežu (533 schodov ušetrených), no na druhú stranu sme symbolicky našli plaketu zobrazujúcu dvoch zosnulých pápežov – Jána Pavla II. a Benedikta XVI. Po chvíľke čakania v dlhočiznom rade sme sa dostali aj do útrob svätostánku, ktorý je minimálne tak monumentálny ako exteriér.

Vonku sa pomaly začalo stmievať a my sme sa cez Hohenzollern, najvyťaženejší železničný most v Nemecku, presunuli na opačný breh rieky Rýn. Aby mu tých 1200 vlakov denne nebolo málo, ešte je obťažkaný tisíckami vraj romantických visiacich zámkov.

Cestou k blízkej stanici Köln Messe/Deutz sme si všimli výškovú budovu KölnTriangle a hneď nás zaujal vstup na vyhliadku Cologne View. Medzičas sme mali solídny, do odletu nám zostávalo vyše dvoch hodín a za 5 eur na osobu sme sa vyviezli na strechu. Tu nás čakal krásny panoramatický výhľad na celý Kolín ponorený v upršanom súmraku.

Zo stanice Messe/Deutz, kde zastavujú niektoré ICE-čka a končia viaceré regionálne vlaky zo západu, aby uľavili preťaženej Hbf, sme boli o desať minút na kolínskom letisku . Radosť cestovať. Z riadne predimenzovanej podzemnej zastávky sme sa presunuli do terminálu 1. Na kontrole zopár pasažierov, do odletu sme mali hodinu a pol, tak sme v supermarkete Rewe zakúpili posledné plechovky a vybrali sa za šípkami smerujúcimi na grátis vyhliadkovú terasu. Tá prekvapila svojou veľkosťou a členitosťou a pri pohľade na rušnú premávku (najmä nákladnú) sme pripili na úspešný odlet domov. Ak by som býval v Kolíne, tak sem by som chodil na pivo alebo s dcérou na lietadlá. Prípadne oboje naraz.

Skvelý pocit z tohto letiska mi samozrejme musela pokaziť iniciatívna pani na kontrole, ktorej sa nepáčil môj IKEA sáčik na tekutiny. Tie som musel teatrálne prehádzať do menšieho s objemom jeden liter. Akú to má logiku nechápem – ak je raz povolených 1000ml tekutín v maximálne 100ml nádobách, tak nech nevymýšľajú s 1000ml sáčikmi, kde sa samozrejme zmestí ledva polovica. Je mi jasné, že to majú v podmienkach, no buzerácia to je dobrá a tiež tieto pravidlá nie sú všade rovnaké.

S polhodinovou sekerou sme vyrazili smerom na východ. Našťastie mi checkin aj bez hekovania priradil miesto v prvom rade a v polospánku som sa mohol vystrieť. O deviatej som ako prvý vyštartoval z lietadla, aby som ledva stihol vlak smerujúci na stanicu Schwechat. Ten bol z nejakého dôvodu odparkovaný úplne vzadu na treťom nástupišti a z C-gates to cez celé letisko trvalo svižnou chôdzou určite dobrých 10 minút. Nákup v obľúbenom SPARe by sa tak či tak nekonal, pobočka v termináli jednoducho už nie je. Veľká škoda, no pripravuje sa náhrada v podobe Billy, Relay, Burger Kingu a Costa Coffee. Žiaľ Ždrepčevu krv za 4 eurá si tam už určite nekúpim.

Trojkráľový jednodňový výlet do priemyselného srdca Nemecka sa vydaril. Môj názor na západonemecké mestá sa veľmi nezmenil – bombardovanie počas II. svetovej vojny urobilo svoje a všetky vyzerajú s prepáčením na jedno kopyto. Keď to nie je Berlín alebo hanzové mestá pri mori, tak či ste v Hannoveri, Stuttgarte alebo Wuppertale, všade nájdete rovnaké prvky – funkčnú stanicu, sivú pešiu zónu, obchodné domy zo 70. rokov, kebaby a sem-tam historickú radnicu, zámok alebo pekný park. Niečo ako Nové Zámky na steroidoch s rýchlovlakmi a lepšími fastfoodmi. V zime ešte treba rátať s nasledujúcou predpoveďou počasia – sivá obloha a mrholenie. No vždy sa nájde niečo čo prekvapí – Wuppertálska visutá dráha je veľká frajerina a kolínska katedrála je ohromujúce dielo svetového významu. Ale nejaké dlhšie cestovanie po Nemecku si stále neviem predstaviť – jedine ak by sa odohrávalo v lete na severe pri Severnom či Baltickom mori alebo na juhu v Alpách.