Operácia Púštna búrka alebo zopár dní v Kuvajte

Keď takto pred dvomi rokmi vyskočili lacné letenky na Blízky východ s tureckým lowcostom Pegasus, rozhodli sme sa, že biedny kovidový rok 2021 zakončíme v nie príliš navštevovanom Kuvajte. Akí sme len boli naivní. Kuvajt zostal zatvorený, Pegasus pomenil lety a nezostalo nám nič iné len zažiadať o prekvapivo rýchly refund. Turci o pol roka nesklamali a v máji 2022 sme znovu skúsili šťastie s lacnými letenkami do tejto ropnej krajiny s odletom marec 2023. COVID sa medzitým zázračne vyparil, kuvajtské e-visa sme vybavili za pár minút a v posledný zimný štvrtok sme sa vydali na Scwechat.

ŠTVRTOK

Po poslednom prípitku vo viedenskom salóniku (Kuvajt je doslovne suchý štát, alkohol nenájdete vôbec nikde, aj keď verím, že niektorí „střelci“ by tam plzničku našli/prepašovali) sme sa vydali na gate, kde nás počkalo namiesto lietadla hodinové meškanie. Najprv to zamrzelo, no keď sme sa po rokoch znovu zjavili na istanbulskom letisku Sabiha Gökçen, tak to vlastne aj prišlo vhod.

Tisíce cestujúcich v slabo vetraných tmavých priestoroch, predražená strava, smrduté WC-ka – fakt som mal na tento tranzitný uzol lepšie spomienky. A keď k tomu prirátame len jednu funkčnú dráhu (druhá by mala byť spustená budúci rok) a takmer hodinu čakania v zápche na odlet, boli sme vďační, keď sa spotený Airbus konečne odlepil z tureckej zeme. Na palube to tiež nebol žiadny zázrak, ale nejak sme v kóme prežili tie 3,5 hodiny letu cez celé Turecko a dramatický Irak, ktorý bol takto v noci spestrený plameňmi z rafinérií a ropných vrtov.

Hodinu po polnoci sme konečne vstúpili na kuvajtskú pôdu. Povzbudení platnými e-vízami sme sa smelo vydali na pasovku, kde naše nadšenie rýchlo schladil Saddám junior. V zašitej časti terminálu, medzi indickými a subsaharskými robotníkmi rôznej arómy, sme si museli dobrú hodinu počkať na reálne vydanie víz. Rozdiel medzi e-visa a visa on arrival je jedine v inom rade a platbe vopred/na mieste. Všetci si bez rozdielu rasy, pohlavia a vierovyznania (sexuálna orientácia v Kuvajte je samozrejme len jedna) užili neustále napomínanie nepríjemných kuvajtských policajtov, ktorí každú chvíľu po niekom kričali, aby si sadol. Lebo to, čo po takmer 7 hodinách sedenia v lietadlách chceš, je dobre si posedieť.

Nakoniec sme o druhej víťazoslávne prešli imigračkou s vízami v podobe veľkej A4-ky a vybrali sa pre auto. Kým Miro vybavoval v autopožičovni mašinu (vďakabohu, že bol jediný zákazník, inak by sme si počkali ďalšiu hodinu) som v pobočke operátora Ooredoo vybavil SIM kartu za ľudových 5 KWD. Ľudových až dovtedy, kým mi pípol výpis z internetbankingu – kuvajtský dinár je najsilnejšia mena na svete a po veeeľmi dlhom čase som sa musel naučiť násobiť a nie deliť ceny voči euru (1 KWD = cca 3 eurá). Prvýkrát som zažil bankovky s hodnotou 1/2 a 1/4.

Niečo okolo tretej nám miniatúrny zamestnanec, Semir z Alama a jeho pobočník, otvoril aj tú poslednú rampu a vyrazili sme do nočnej alebo skoro rannej (?) premávky smerom do časti Salamiya. V týchto končinách sa víkenduje v piatok a sobotu, takže cesty a parkoviská boli viacmenej na miestne pomery prázdne. Do postele krvopotne vybraného hotela sme konečne zaľahli po takmer troch hodinách od príletu, za spevu muezína a prvej rannej modlitby. Boh žehnaj nonstop recepcii. Inak nenechajte sa zmiasť nízkymi hodnoteniami na bookingu a radšej čítajte aj recenzie, keďže arabskí hostia nevedia hodnotiť na stupnici 1 až 10. Nakoniec celkom solídne ubytko dostalo na pomery bookingu nízke skóre.

PIATOK

Naša izba disponovala ťažkým zatemňovacím závesom, no lúče mocného arabského slnka sa predrali cez tie dva centimetre čo sme boli leniví zatiahnuť. Zlomení sme sa okolo desiatej previezli spleťou jednosmeriek k najbližšiemu shoppingu, aby sme na mieste zistili, že od hotela sme asi 200 metrov peši. Google Maps takto v sobotu ráno ukazoval jediné otvorené stravovacie zariadenie v okolí iba v Al Salam malle, ktorý sme takto „skoro“ mali len pre seba. Prekvapení Indovia nám pripravili ako prvým zákazníkom solídne kuracie wrapy a vo veľmi dobre zásobenom hypermarkete LuLu sme nakúpili najmä tekuté zásoby v podobe vody a nealko piva rôznych príchutí a kvality. Oproti niektorým je aj taký biedny Birell božským nápojom.

Prvou zastávkou sa stali ako inak – Kuwait Towers – jednoznačne najznámejší symbol krajiny (druhým budú asi zapálené ropné vrty a zničené iracké tanky z vojny v Zálive). Slniečko príjemne pripekalo, no zhodnotili sme, že lepšie sa bude vrátiť v niektorý deň večer a vychutnať si výhľady na prekvapivo potentný skyline so západom slnka.

Kuvajt nemôže zaostávať za kolegami v GCC a v roku 2019 otvoril megalomanský most ponad Kuvajtský záliv s dĺžkou 36 kilometrov (+12km naviac do časti Doha). Ten spája Kuwait City s plánovaným mestom Silk City (hodváb prezrádza, že v tom majú prsty Číňania). Na moste sa nachádzajú aj dva umelé ostrovy/servisné strediská. Zastavili sme sa na tom južnom, z ktorého sa ukázala naozaj krásna panoráma mesta. Ale najprv sme si museli vypýtať povolenie od policajtov oddychujúcich v klimatizovanom aute, keďže sa tu konala nejaká VIP akcia.

Na konci mosta sa asfalt rýchlo zmenil na piesok a namiesto sci-fi Silk City s (zrušeným) kilometrovým mrakodrapom sme našli len jedno veľké smetisko. Tak na prvý pohľad pôsobila jedna z mnohých kempingových oblastí kam miestni chodia stanovať a užívať si voľný čas na buginách pod stĺpmi vysokého napätia.

Po hodine jazdy púšťou, poľnohospodárskymi oblasťami a predraženej káve v strede ničoho (z nejakého dôvodu je takmer všade káva za 3-4 eurá) sme sa napojili na legendárnu cestu č. 80 prezývanú aj „diaľnica smrti„. Koncom februára 1991 tu americké letectvo pri ústupe irackých vojsk zničilo takmer 2000 vozidiel, od áut, autobusov, nákladiakov, cez obrnené vozidlá až po tanky. Tento „turkey-shooting“ dal bodku za operáciou Púštna búrka.

Dnes po tejto irackej katastrofe nezostalo ani stopy a po deravej diaľnici sme sa zviezli k hranici, kde sme omrkli kuvajtský prechod a v obchodíku nakúpili proviant. Na prechode sme dokopy nevideli žiadne autá, podľa niektorých zdrojov prechod osobných aút s kuvajtskou a irackou ŠPZ aj tak nie je povolený.

Čo nás naozaj nepríjemne prekvapilo bol stav hlavného šesťprúdového ťahu na Irak. Malým výmoľom na vedľajších cestách a parkoviskách sme veľkú pozornosť nevenovali, no kto čaká od totálne rovinatej krajiny s niečo vyše 4 miliónmi obyvateľmi a 8% celosvetových zásob ropy dokonalé cesty, že by sa aj Rakúšan hanbil, bude veľmi sklamaný. Kuvajtské cesty patria medzi jednoznačne najhoršie v regióne a miestami asfalt pôsobil ako niekde v zabudnutej dedine na Zakarpatí. Dôvod tohto stavu je jednoduchý – peniaze by aj boli, ale sa prešustrovali, kontrola kvality neexistuje a do toho sa použil/používa nevhodná zmes asfaltu. Nové veľkolepé cesty odnikiaľ nikam sa stavajú jedna radosť, na údržbu tých existujúcich sa nedbá. Trafiť riadnu jamu na prvý pohľad dokonalej ceste tu nie je žiadny problém.

Kuvajt je takmer dokonalá placka, no kúsok od hlavného mesta sa nachádza vyvýšenina Mutla, ktorá so svojimi skromnými 142 metrami aj tak dominuje okolitej panoráme. Podobne ako púštne táboriská aj tento „masív“ je populárny medzi miestnymi a rovnako to je jedno veľké smetisko so štvorkolkami (a výhľadmi). Inak najvyšší bod krajiny sa tu nenachádza (aj keď mnoho zdrojov Mutlu mylne udáva) a dokonca nie je ani poriadne zmapovaný. Podľa všetkého leží niekde pri trojhraničí so Saudskou Arábiou a Irakom. Viac info v tomto fakt retardovanom tripreporte.

Pri návrate do Kuwait City som našiel na mape miesto, kde by sa mali nachádzať plameniaky, no podobne ako týždeň nazad v Larnake, privítala nás len prázdna bažina. Asi tak na štvrtýkrát sa nám podarilo nájsť vhodné stravovacie zariadenie, kde sme doplnili kalórie. Najprv sa nám nepáčilo, že sa nedá sedieť, potom, že menu je len po arabsky, hodinu sme skysli v obrovskej zápche v shoppingu a nakoniec sme vďaka rekonštrukcii cesty zle odbočili a objavili sympatickú shawarmu so sedením na ulici. Všimol som si zaujímavý zvyk miestnych – s autom prídu takmer pred dvere reštaurácie, zatrúbia, na to vybehne zamestnanec s menu, zoberie objednávku a potom mu ju pekne zabalenú prinesie. A vodič sa nemusí ani len pohnúť z klimatizovaného interiéru auta. 21. storočie.

Po tom čo sme doplnili kalórie a Yaris oktány za sympatických 30 centov za liter, vydali sme sa k vode. Kuvajťania keď nemusia, tak cez deň von nevychádzajú a mesto sa prebúdza so západom slnka. Zaparkovali sme pri pláži Shuwaikh, kde už piknikovali rodiny a divoké decká sa prevážali po promenáde na elektrifikovaných vozítkach.

Naivne som si myslel, že sa odtiaľto prejdeme k „spievajúcej“ fontáne v neďalekom parku, no pohľad na rušnú šesťprúdovku ma vrátil do reality. Autom sme sa teda zviezli k parku a vošli do podzemného parkoviska. Prečo nie. Chvíľu sme si v „tieni“ kuvajtskej vlajky na rovnomennom námestí počkali na svetelno-hudobnú show. Žiadne dychberúce Bellagio alebo Košice nečakajte, no hudba z bondovky potešila a nemuseli ste sa predierať davmi aby ste niečo videli.

O pár kilometrov ďalej sme znovu zaparkovali mašinu v podzemnej garáži inak veľmi pekného parku Al Shaheed, kde sa pred nami zjavili solídne kuvajtské mrakodrapy. Google Maps ukazovali len 13 minút peši k najvyššiemu z nich – Al Hamra Tower. Po pár minútach chôdze sme sa dostali k zatvorenej bráne a bolo vybavené. Bez auta ani z parku neodídeš.

Miesto krátkej prechádzky sme strávili polhodinu zaseknutí pred nefunkčnou križovatkou upchatou autami, kde zelená a červená dávno nedávali zmysel. Nakoniec sme sa nejak vymotali a zaparkovali takmer priamo pod naším cieľom. Al Hamra Tower je so svojimi 414 metrami najvyššou budovou v Kuvajte a netradičným zaoblením aj najvyššou stavbou svojho druhu na svete. Krásnou architektúrou mu úspešne sekunduje druhý najvyšší mrakodrap NBK Tower, kde sídli kuvajtská národná banka. K výškovke Al Hamra samozrejme prislúcha aj luxusný shopping, no nás viac zaujalo veľkolepé lobby s výškou 24 metrov. Ja som si ešte vybehol po exteriérovom schodisku protiľahlého hotelu a pomaly sme sa vybrali naspäť do našej štvrte. Okolo polnoci sme cez preplnené parkovisko prešli do ešte plnšieho hypermarketu kúpiť niečo na raňajky. Prekypujúce nákupné koše prezradili, že sa blíži ramadán a bude sa treba akože postiť a po západe slnka sa prežrať a prepiť sladkých malinoviek ako napr. legendárnym Vimto.

SOBOTA

Skoré vstávanie v tejto krajine veľký zmysel nedáva a z izby sme sa vymotali až okolo desiatej, kedy už vonku príjemne pripekalo. Naše kroky najprv viedli do prístavu Ras Al Ard, odkiaľ premáva trajekt na ostrov Failaka. Prístav sme našli bez problémov a spokojní, že to je len necelých 10 minút od ubytka, sme pokračovali ďalej na juh. Na Failaku sme si rezervovali nedeľu.

Úprimne, v Kuvajte až tak veľa „must see“ lokalít nie je a cestou k ropným poliam mi vyskočilo na mape Múzeum martýrov. V husto obývanej štvrti mesta Al-Qurain stojí rozstrieľaný rodinný dom, kde sa pár dní pred koncom vojny strhla niekoľkohodinová prestrelka medzi irackými vojakmi a kuvajtskými partizánmi. Výstava nielen pripomína toto krvavé obliehanie, ale poukazuje aj na neľudské rozkazy, ktoré vydalo iracké velenie pre celý Kuvajt- jednoducho odpor potlačiť za každú cenu. Ďalej pripomína niektoré vyfabulované dôvody invázie – Kuvajt vraj vždy patril Iraku ako 19-ta provincia a kradne ropu vŕtaním popod hranicu. No táto „špeciálna vojenská operácia“ bola len odlákaním pozornosti od vnútorných problémov po dlhotrvajúcej vojne s Iránom a nevôľou splatiť dlh svojmu bývalému spojencovi – komu inému ako malému Kuvajtu. Už len demilitarizácia a denacifikácia chýbali.

Cez nie veľmi fotogenickú púšť plnú stožiarov vysokého napätia, petrochemických závodov a nepekných táborísk obklopených ťavami a odpadkami, sme sa vydali k ložisku Burgan, druhému najväčšiemu na svete. Náš prieskum tohto zdroja kuvajtského bohatstva skončil hneď na bráne. Jednoducho vstup zakázaný a aj celá cesta č. 51, ktorá Burgan pretína, je pre „tu nezamestnaných“ zatvorená.

Nič sa nedalo robiť, vrátili sme sa zopár kilometrov a cestou 306 vyrazili k ďalšiemu nálezisku Wafra pri hraniciach so Saudskou Arábiou. Na konci diaľnice a poslednom kruhovom objazde sme si všimli trh s ovcami a kozami ako vystrihnutý z dokumentov o krajinách tretieho sveta. Veľkorysá cesta, stĺpy vysokého napätia a moderné autá kontrastovali so zaprášenými pastiermi v tradičných odevoch a hlúčikmi oviec zatvorených v primitívnych ohradách alebo len tak sa pasúcich na hline zmiešanej s pieskom. Domáci sa potešili bielym turistom a niektorí z nich aj na vlastnú žiadosť zapózovali. Takéto reálie som od jednej z najbohatších krajín sveta čakal maximálne v nejakej turistickej „heritage village“ a nie na kraji diaľnice v strede ničoho.

Rovnako ako pri Burgane, aj prieskum Wafry, ktorú má pod palcom americký gigant Chevron, skončil hneď pri bráne.

V priľahlom rovnomennom mestečku Al Wafrah sme zablúdili do miestneho supermarketu, ktorý mal ďaleko od nablýskaných predajní v hlavnom meste. Tu sa maká na poliach a neproducíruje po Starbucksoch.

Popri hranici so Saudskou Arábiou začala aj púšť vyzerať ako tak k svetu, aj keď žiadne veľkolepé duny nečakajte. Tie sa skôr nachádzajú na západe pri hraniciach s Irakom.

Na severe krajiny stavajú Silk City a juh predsa nemôže zaostávať – tu si vymysleli obludnosť menom Sea City. Za peníze v Praze dům alebo v Kuvajte 200km pobrežia vytvoreného umelými kanálmi pre potreby nového mesta s projektovanou populáciou 250 tisíc obyvateľov. Áno, projekt je naplánovaný na desať fáz a 25 rokov, no teraz to vyzerá strašne. V brožúrkach nájdete krásne bývanie vo vilkách s vlastnou plážou a mólom, no čo vám neukážu je tesná blízkosť obrovskej tepelnej elektrárne Al Zour, ktorá v prípade potreby dokáže spaľovať nielen zemný plyn ale aj surovú ropu. A aby toho nebolo málo, tak tu pred nedávnom vyrástla aj najväčšia rafinéria na Blízkom východe. A to se vyplatí.

Odtiaľto sme to radšej strihli priamo na celkom obstojnú pláž Al Kout na juhu konurbácie. Miroslav otestoval vodu a aj keď sa dušoval, že okolo neho neplával „plavajzník“ ale riasa, vieme kde je pravda.

V susednom rovnomennom nablýskanom shoppingu sme sa pokochali „tradičným trhom“ s ovocím a zeleninou úhľadne zabalenom v plaste a márne sa pokúšali nájsť vhodné stravovacie zariadenie cez ulicu, kde to už pôsobilo ako v pravej zaprášenej arabárni.

Slnko sa už nebezpečne priblížilo k horizontu a znovu sme zaparkovali pod Kuwait Towers. Za vcelku ľudových 3,50 KWD na osobu sme zakúpili lístky a nechali sa výťahom vyviezť do výšky 120 metrov, kde sa v sklenenej guli okrem reštaurácie nachádza vyhliadka s otáčajúcou sa podlahou. Žiaľ môj fotoaparát s veľkým objektívom som musel nechať pri vstupe, no fotiť s telefónmi alebo foťákmi normálnej veľkosti nebol problém. Západ slnka nesklamal a panoráma mesta je z tejto vyhliadky naozaj impozantná. Aj tu sme si uvedomili, že Kuvajt nie je vyhľadávaným cieľom turistov. V nejakom Dubaji by sme sa tu v túto dennú dobu a na takejto významnej atrakcii tlačili s hordou návštevníkov alebo čakali polhodinu na výťah, no tu ani v tento exponovaný čas nebol vôbec problém si v kľude všetko prezrieť a nafotiť.

Dolu na parkovisku sme si prezreli parádne mašiny náhodného motozrazu a zamierili do „centra“, kde sme zaparkovali na náhodnom parkovisku, pár stoviek metrov od mrakodrapu Al Hamra. Výhodou Kuvajtu je, že tu vlastne žiadna parkovacia politika neexistuje a väčšina miesta na parkovanie je zdarma. Ak už treba platiť, tak je to len pár desiatok centov na hodinu. Hneď vedľa sme natrafili na pouličný autoservis, pred ktorým stála zaprášená legenda – Lagonda od Aston Martinu, ktorých bolo vyrobených len 645 kusov. Doug DeMuro approved. Po luxusnej večeri v susednej reštaurácii Nawara, kde sme sa výborne najedli doslovne za pár eur, sme sa vydali do divočiny.

Na kraji mesta sme dotankovali tátoša a v zapatrošenom supermarkete v robotníckej kolónii pri meste Al Jahra doplnili zásoby. Cieľom nočného presunu bolo sa čo najďalej odviezť do púšte, aby sme si mohli naplno vychutnať hviezdnatú oblohu. Kým na Slovensku stačí prejsť pár kilometrov za mesto, tu sme sa ako blbci previezli vyše 100 kilometrov od najbližšej civilizácie a aj tak to nebolo ono. Svetelný smog bol všade – či už z diaľnic osvetlených po celej dĺžke alebo táborísk rozložených aj hlboko v púšti. Ako také miesto sme našli asi 20km od diaľnice, no aj tu, v strede ničoho sa každú chvíľu zjavilo nejaké auto a k tomu sa pridali aj mraky. Kuvajtský „stargazing“ neodporúčam.

NEDEĽA

V nedeľu ráno sme si nepospali, v pláne bol takmer celodenný výlet na ostrov Failaka. O pol desiatej sme za mierneho mrholenia (!) dorazili do prístavu a vybrali sa do pokladne, kde nás privítali s informáciou, že loď už odplávala. Vôbec som tomu nerozumel, veď trajekt Ikarus mal podľa instagramu prepravcu (áno, instagramu) odjazd o desiatej a ani harmonogram plavieb na nástenke vôbec nesedel. Nič sa nedalo robiť, nastal čas na plán B a zviezli sme sa k Liberation Tower. Výstavba 372 metrov vysokej telekomunikačnej veže začala ešte pred vojnou, no bola dokončená v roku 1993 a premenovaná z pôvodného názvu The Kuwait Telecommunications Tower na symbol oslobodenia. Veža zvyčajne nie je sprístupnená, no internet nám dal nádej, že by motyka mohla vystreliť. Na vrátnici nám oznámili, že sa máme vrátiť o rok a bolo vybavené. Neďaleko som si všimol autobusovú stanicu. Naozaj, aj hromadná doprava existuje v tomto blízkovýchodnom „motor city“ a vraj aj funguje. Lístky stoja okolo eura, no zorientovať sa v spleti trás dvoch prevádzkovateľov MHD dá zabrať. Osobne som vždy za MHD, no pohyb bez auta by bol mimo mesta veľmi obmedzený.

Zamračená obloha sa medzitým vyčistila rovnako ako zoznam zaznačených bodov záujmu na Google Maps. Nemalo veľký zmysel sa voziť po preplnenom meste a vydali sme sa na pláž.

Tentokrát sme za pieskom a vodou nepotiahli pomaly až do Saudskej Arábie, ale zablúdili do Agaila Beach Club. Tu sme zaplatili 1 dinárik na osobu za pláž so zázemím, kde nás bolo dokopy šesť návštevníkov. Pri bližšom pohľade bolo zrejmé, že tento „rezort“ zažil aj lepšie časy, no WC a prezliekarne boli k dispozícii rovnako ako plážové stoličky a stolíky. Dokonca som zahliadol aj lehátka. Tu som otestoval vodu aj ja, nebolo to najhoršie, no z Kuvajtu kúpačský raj dlho nebude.

V tieni paliem sme až na krátky výjazd pre jedlo k Indovi strávili takmer celé popoludnie. Až podvečer sa sem začali schádzať väčšie skupinky ľudí a dokonca sa začala detská narodeninová párty. No to sme my už mierili naspäť do centra Kuwait City si užiť zlatú hodinku medzi výškovými budovami.

Auto sme nechali pri maríne oproti odvážnemu mrakodrapu banky, tentokrát centrálnej. Ten stojí neďaleko najväčšej mešity v krajine, samozrejme z dôvodu rekonštrukčných prác zatvorenej. Kým mešitu opravujú a naokolo sa týčia nové mrakodrapy, tak až príliš často sa stretáme so zanedbaným verejným priestorom, o ktorý ako keby už roky nikto nejavil záujem. To je aj prípad námestíčka, ktorému dominuje zaujímavá, no nefunkčná fontána so skulptúrou „blaženého vtáka„. Áno, znie to čudne, no trochu zelene medzi hlavnou mešitou a kuvajtskou „wall street“ by som si predstavoval na vyššej úrovni ako na obratisku električiek pri ŽST Vinohrady.

Našťastie hneď cez cestu sme plánovane zablúdili na tržnicu s malým nádvorím s tradičnou kaviarňou Bonashi, kde miestni popíjali čaj, bafkali vodnú fajku, diskutovali alebo na instagrame komentovali sporo odeté východoeurópske influencerky. Nie nadarmo sa vraví, že chcel by som mať takú odvahu pri ženách ako Arabi v komentároch na instagrame. Alebo to platí pre Indov? My sme si tiež posedeli na pohovkách s výborným a na miestne pomery lacným čajom. Keď sa v dolby surround rozozvučal spev muezína simultánne z viacerých mešít v okolí, konečne sme sa cítili ako u Aladina.

Odtiaľto to bolo len na skok na jednu z najstarších tržníc v krajine – Souk Al-Mubarakiya. Na môj vkus to bolo málo chaotické, príliš navoňané a ani magnetky sme nenašli. No zlata, šiat, parfémov a zmenární tu bolo neúrekom. Na druhom konci trhu sme zasadli na terase a pozorujúc rušný nočný život otestovali legendárny čaj karak.

Poslednou nedeľnou zastávkou sa stalo na prvý pohľad príjemné rybárske mólo ležiace kúsok oproti modernému komplexu Národného múzea. Okrem rybárov, mačiek a pekne osvetlených budov sa tu našlo aj zopár potkanov, ktoré nebojácne behali po brehu plného odpadkov. Západ slnka odtiaľto môže byť pekný, ale takto v noci to tu skôr pripomínalo žumpu. No ryby brali aj tak.

Cestou na hotel sme ešte rýchlo omrkli kuvajtskú katedrálu. Krajina je moslimská, o tom niet pochýb, no prílev imigrantov z krajín ako Filipíny priniesol do týchto končín aj stovky tisíc kresťanov. Dokonca tu žije aj pár stoviek rodených Kuvajťanov, ktorí by si aj vypili ale nemôžu. Takto duchovne sme zavŕšili nedeľný večer a v libanonskej reštaurácii oproti hotelu zadelili na dobrú noc sladký dezert mahalabia. Za pokriku fanúšikov tímov El Clasica sme to zabalili.

PONDELOK

V posledný deň sme znovu skúsili šťastie a vybrali sa do prístavu na trajekt spájajúci pevninu s 20km vzdialeným ostrovom Failaka. Pre istotu som po ceste vybral z bankomatu 40 dinárov, mal som tušáka, že za trajekt kartou nezaplatím. Inštinkt nesklamal a lístky som musel zaplatiť v hotovosti. V celej krajine nie je problém zaplatiť kartami Visa/Mastercard, no z nejakého dôvodu (pravdepodobne poplatky za platbu) napr. tu alebo na čerpacích staniciach akceptujú len miestne KNET karty. Pripomenul som si staré dobré časy keď v takom Rakúsku alebo Holandsku brali len pripečené Maestro.

ZŤP štýlom nás odviezli na elektrickom vláčiku 20 metrov na palubu a o 8:45 miestneho času vyplával singapurský trajekt z konca 80. rokov na hodinu a pol trvajúcu plavbu. Spiatočný lístok za 10 KWD nepatril medzi najlacnejšie, no s tromi autami a desiatimi pasažiermi na palube asi bank nerozbili. Vtedy som si spomenul, že niekde som čítal o dvoch spoločnostiach prevádzkujúcich spojenie s ostrovom. Okamžite mi doplo – na instagrame mala harmonogram spoločnosť IKARUS s plavbami 2x denne, no my sme sa plavili na lodi IKARUS, ktorú prevádzkuje tá istá spoločnosť čo MHDčku – KPTC. A aby toho nebolo málo, tak my sme vyplávali z prístavu Ras Al Ard marina, ktorý je či už na google maps alebo mapy.cz označený ako správny prístav pre trajekt na Failaku, ale súkromný IKARUS premáva z maríny vzdialenej asi tak 500 metrov od nášho hotela…

Nakoniec sa vlastne aj dobre stalo. Po pristátí na provizórnom móle sme zistili, že na ostrove skapal pes. Vďakabohu sa na nás usmialo šťastie a miestni chlapi, keď zbadali štyroch stratených debilkov, sa zľutovali a ponúkli nám odvoz na korbe pickupu. Najprv len do centra dediny, no nakoniec nás zobrali Al-Káida štýlom na takmer 7 kilometrov vzdialený cintorín tankov. Tento malý ostrov bol taktiež napadnutý a okupovaný irackými vojskami. Takmer všetci obyvatelia boli vyhnaní na pevninu. Nakoniec spojenci získali ostrov naspäť pomocou veľmi zaujímavej psychologickej taktiky.

Taktický tím z 9. práporu PSYOP na vrtuľníku UH-1N a so sprievodom bojového člna opakovane cez megafóny vysielal odkaz irackým jednotkám, v ktorom ich vyzýval, aby sa nasledujúci deň vzdali. Správa sľubovala, že ak sa budú držať pokynov, nikto nebude zabitý ani zranený. Nasledujúci deň pristáli na ostrove mariňáci a našli 1 405 irackých vojakov s generálom v požadovanej formácii. Ostrov bol obsadený bez jediného výstrelu.

Okrem tohto šrotoviska sovietskej techniky a opustených budov sa na ostrove nachádzajú aj staroveké vykopávky datujúce do obdobia 2000 rokov pred Kristom. Nie nadarmo bol odjakživa tento ostrov strategicky cenený – od Sumerov cez Grékov až po Sadáma, všetci chceli mať nad ním kontrolu. Na historické okienko príp. hlbší urbex sme čas žiaľ nemali, už len to, že sme nemuseli zháňať odvoz nám úplne stačilo. Po káve v „normálnom“ prístave kde zakotvil rýchlejší trajekt spoločnosti Ikarus sme sa vrátili po hodine a pol pobytu naspäť na náš trajekt menom Ikarus. Mimochodom názov Ikarus nie je náhodný, takto ostrov prezývali starovekí Gréci. Do dokonalosti chýbal len maďarský Ikarus ako MHD.

O štvrť na dve sme znovu zakotvili na pevnine a našli najbližšiu reštauráciu z indického subkontinentu. Parádny dhal a akože čínske rezance s hindi nádychom dobre zasýtili a vydali sme sa na pláž. Na mape zaujal človekom vytvorený Green Island, no z tohto poloostrova sa vykľul viac menej platený rodinný zábavný park. Cestovateľská rodina síce sme, no čakali sme niečo iné a ku koncu výletu sa nám ani platiť nechcelo. To bol asi ten hlavný dôvod 🙂

Cestou smerom k hotelu som len tak zo srandy mrkol na stránky cestovnej kancelárie najscestovanejšieho človeka, minimálne v tejto slnečnej sústave. Zistil som, že Kuvajt je v ponuke, aj keď len na jeden deň v rámci 2-3 týždňového „odškrtávania“ všetkých krajín Arabského zálivu. Všimol som si, že sa nejak veľmi venujú jednému rybiemu trhu, ktorý mi nejak pri plánovaní unikol. Času sme mali habadej a aj keď na ryby sa chodí skoro ráno a nie dávno po obede, zaparkovali sme na rovnakom mieste ako v predchádzajúci večer. Touto cestou sa chcem ospravedlniť pánovi doktorovi, ktorý na covid ordinoval slniečko, pre ktorého sú individuálni cestovatelia mor – rybí trh Sharq aj takto neskoro praskal vo švíkoch a predajcovia stále ponúkali kvantá čerstvých rýb, krabov a iných morských potvoriek. Bola by veľká škoda, keby sme túto konečne autentickú tržnicu nenavštívili.

Hneď vedľa sa nachádza samozrejme luxusný shopping, kde sme neodolali starému dobrému Mekáču s cenovo prijateľnou kávou a zmrzlinou. Netreba sa pretvarovať, zmrzku majú fajn a káva stojí polovicu 😀 Dovolenka je od slova dovoliť si, ale to možno platí pre tých, čo sa raz za rok vyberú k moru rozbiť prasiatko. Ako bonus tu je terasa, z ktorej pekne vynikne marína a samozrejme mrakodrapy.

„Aladinove“ kafíčko bolo neďaleko a s Kuwait City sme sa rozlúčili pri čaji. Po západe slnka sme sa vrátili na ubytko, v hypermarkete naposledy nakúpili zásoby a podarúnky a do pol jedenástej len hibernovali na izbách.

Niečo po jedenástej Semir skontroloval na parkovisku náš verný Yaris, ktorému za 4 dni pribudlo na odometri nečakaných 1100 kilometrov. Tie nás pri miestnych cenách benzínu vyšli na necelých 20 eur. Radosť sem jazdiť na roadtripy, len keby bolo kam. Po checkine potešila kontrola, na ktorej prešli bez problémov zatvorené pet fľaše s vodou a naposledy som nasral policajta, ktorému sa nepáčilo, že po pasovej kontrole som vytiahol letenku z pasu a dal som mu ju do rúk separátne. Kuvajťania aj prisťahovalci sú vo všeobecnosti veľmi milí, no policajtov asi doviezli spoza Uralu. Po neskorej večeri v lounge sme nastúpili do takmer plného lietadla, no nejakým zázrakom medzi nami zostali voľné sedačky a aspoň takto sme si mohli dopriať „sociálnu biznisklas“.

Niečo pred šiestou hodinou rannou sme doleteli na Sabihu, kde nás čakal prestup v trvaní vyše 3 hodín. Tie sme plánovali stráviť v pohodlí salónika Kepler, no ten dva dni pred naším príletom zrušil spoluprácu s Priority Pass a Lounge Key. Takže namiesto relaxu a sprchy nás čakali tri hodiny stokovania v preplnenom a rannými kebab prdmi osvieženom termináli. Cenou útechy bola voda a káva z automatu v hodnote 50 centov, čo bolo cca 3-4x menej ako v prevádzkach v okolí. Na odlet sme si znovu v zápche počkali dobrú polhodinu, no aspoň znovu sme mali k dispozícii ľudovú biznis triedu v podobe voľného stredu. Na Schwechat sme prileteli okolo pol desiatej, no kým sme sa dostali na Mazur prešla hodina a domov som prišiel zlomený až nejak pred jednou hodinou poobednou. Cestovanie – to je rehoľa.

Od Kuvajtu som veľké očakávanie nemal a ani takto s odstupom nemôžem povedať, že túto krajinu bezpodmienečne treba navštíviť. Ak by som mal začať pozitívami, na prvom mieste musím vyzdvihnúť absenciu akéhokoľvek turizmu – nestretnete tu žiadnych Z-Rusov ako v Dubaji, skupinky Číňanov, ktorých po 3 rokoch vypustili z karantény alebo jednoducho „bielych“ okupujúcich pláže a nákupné centrá. Podľa štatistík turizmus rastie raketovým tempom, no Kuvajt hlavne láka návštevníkov z okolitých krajín ako Saudská Arábia alebo Bahrajn, lenže tých od miestnych nerozoznáte a nekazia vám dojem 🙂 Až na zopár nepríjemných policajtov na letisku sú tu ľudia fakt milí, častokrát zvedaví a nápomocní a celá krajina pôsobí veľmi bezpečným dojmom, aj bez prítomnosti orgánov na uliciach. Veľmi ma prekvapila skutočnosť, že žiadna šaría sa tu nekonala – kuvajtské ženy normálne šoférujú a s kamoškami kávičkujú, zahalené majú maximálne vlasy. Cudzinky ani to. Nikto sa nepozastavoval nad našimi krásnymi nohami v kraťasoch a vytesanými telami na plážach. Samozrejme, že treba rešpektovať miestne zvyky, no nikto vás za mierne faux pas neukameňuje.

Negatív až tak veľa nie je, no priznajme si, oproti takým Spojeným Arabským Emirátom, Ománu alebo Saudskej Arábii je to len taký „chudobný“ príbuzný čo sa atrakcií a zaujímavostí týka. Príroda nula bodov, história tiež nič moc (až na tú nedávnu), no aspoň moderné Kuwait City má svoje čaro počas zlatej hodinky. Veľká škoda, že ropné polia sú nedostupné, bolo by zaujímavé vidieť pôvod bohatstva krajiny na vlastné oči a nielen z diaľky.

Žiaľ, Kuvajt je jedno veľké parkovisko a diaľnica s nie práve vzorovým asfaltom. Jednoducho autokrajina, akú som ešte nezažil. Riadne americké SUV-čka, najviac Landcruiserov na km2, miestami fakt pekné čínske modely a sem-tam nejaký rýchly šíp. Ľudia tak spohodlneli, že častokrát stačí len zatrúbiť pred obchodom a Kumar sa postará o objednávku, nákup a aj balenie. Najväčšou zábavou v krajine je nakupovanie a nákupné centrá sú doslovne na každom rohu a zápchy nielen na na cestách, ale aj v obrovských podzemných garážach sú každodennou realitou. Ruka v ruke s prehnaným konzumom ide aj vzťah k prírode. Kým my v Európe sa ako tak snažíme recyklovať a užívať si papierové slamky, tak len my sme za 4 dni nazbierali asi tak 50 igelitiek a keď väčšina z nich neskončila v spaľovni, tak si niekde poletujú v púšti. A to, že miestni zo svojich V8-čiek bez problémov vyhadzujú odpadky na cestu, nemusím ani spomínať. To už nejde ani o nejakú ekológiu ale o zdravý rozum. Ale kým ropa tečie…