Opustenými tunelmi Novohradu a Gemera

Minulý rok som za dvacku na osobu s veľkým nadšením nakúpil letenky do Odesy. O tomto čase sme sa mali motať niekde v Podnestersku, no nadšenie a letenky počas roku opadli. Človek mieni, Číňan pojedajúci netopiere mení a zrazu sa toto leto nieslo v znamení objavovania domoviny. Minuloročná návšteva regiónu Gemer a výnimočný projekt Čierne diery mi dlhodobo bránili pokojnému spánku a keď som zistil, že sa v okolí nachádza niekoľko opustených železničných tunelov, vymyslel som dvojdňový pánsky urbex výlet v neprávom prehliadanom kraji.

NEDEĽA

Kým sa bratislavská časť posádky presúvala do Trnavy, vybehol som obsadiť parkovacie miesto pred železničnou stanicou. Ak máte šťastie a nájdete voľný spot, tak tu môžete parkovať zdarma, čo v dnešnej dobe znie až neuveriteľne. V staničnom bufete, kde Jadranka tlačila hot dog, som dokúpil životodarné tekutiny a o pár minút sme sa viezli v trojici červeným šípom smerom na východ. Aká by to bola cesta R1-kou bez zastávky na kafíčko v Beladiciach. Dlho sme sa nezdržali, pokračovali sviatočnou premávkou a zastavili sa až za Zvolenom, v malej dedinke Píla pár metrov od rušného južného ťahu.

Píliansky tunel

Pílu tvorí zopár tuctov domov skrytých v údolí za železničnou traťou číslo 160 na polceste medzi Zvolenom a Lučencom. Malej obci nechýba sympatická železničná zastávka, vedľa ktorej sme zaparkovali auto. Odtiaľto to je len 200 metrov k prvému opustenému tunelu, ktorý leží tesne vedľa železnice, na ktorej bola v tomto čase prekvapujúco hustá premávka.

121 metrový Píliansky tunel bol postavený v rokoch 1870-72 pre vtedajšiu Uhorskú železnicu. Väčšou rekonštrukciou prešiel v 1948 a slúžil až do roku 1983, kedy bola trať zdvojkoľajnená a posunutá o pár metrov ďalej. Tunel je zaujímavý najmä tým, že tu nenájdeme bezpečnostné výklenky, no dnes tu už nehrozí žiadne nebezpečenstvo, koľajnice boli dávno odstránené. Maximálne tu raz za uhorský rok prejde autom niekto z domácich.

Z Píly sme sa vrátili naspäť do Kriváňa a krásnou, rýchlou a hlavne prázdnou cestou 526 sme sa cez Hriňovú a Kokavu nad Rimavicou (s prestávkami na fotenie) presunuli do Hnúšte.

Hnúšťa vyzerá presne tak ako znie a návšteva miestneho Tesca nás rýchlo uviedla do reality. V skratke, ešte som nevidel, aby na mrazené mäso dávali ochranné prvky proti krádeži ako na fľaše drahého alkoholu. A o vozovom parku na priľahlom parkovisku sa radšej ani nebudem vyjadrovať, ale už viem kam ísť na STK a EK. V Rimavskosobotskom okrese musí prejsť kontrolou aj auto s jedným kolesom a bez výfuku.

Po tomto kontroverznom úvode do regiónu sme so zapadajúcim slnkom vyrazili z tejto “hladovej doliny” ďalej po ceste 526 smerom na Jelšavu. Tento úsek vraj patrí medzi najkrajšie na Slovensku, no o tomto čase som sa musel plne venovať riadeniu. V okolí sa pohybovala nielen divá zver, ale aj zopár neoznačených “chodcov-samovrahov”. Po chvíli jazdy mi nedalo a odbočil som na mierny tankodrom do zabudnutej dedinky Poproč. Na kraji obce sa nám otvoril pekný výhľad na sever. Kráľovú hoľu v Nízkych Tatrách prezradil odraz posledných lúčov z okien budovy vyše 30km vzdialeného vysielača.

V Sirku, presnejšie pri križovatke smerom do obce, sme skoro prehliadli veľmi zaujímavú technickú pamiatku – vysokú pec, alebo skôr jej torzo, z druhej polovice 19. storočia, kedy Gemer zažíval najväčšiu slávu. Tak či onak, stavba je to impozantná a pripomína minarety zo Strednej Ázie. Ešte aj osadenstvo v okolitých rozpadnutých barákoch pôsobí rovnako exoticky.

Cestu divočinou nám okrem zveri skrížili bašavel – osadníci v “rázovitej” dedine Nandraž tesne pred Jelšavou. Kameň do okna sa našťastie nekonal, no nechcel by som tade prechádzať na bicykli. Jelšavou sme len prefrčali, dokopy sme nič nevideli, nejak sa tu pozabudlo na verejné osvetlenie. Škoda, že sme tomuto mestečku nevenovali viac času, po dohode sa dá (sparťansky) prespať dokonca aj v kaštieli Coburgovcov, ktorý prechádza rekonštrukciou. A keby sa mestským službám nepokazilo auto, vyskúšali by sme aj zjazd kolobežkami alebo splav Muránky. Otestujeme nabudúce a mimochodom nikdy by som nepovedal, že Jelšava bude v mojom “bucket liste”.

Pred pár rokmi, keď sme s Lukášom a našimi budúcimi manželkami navštívili tento kraj po prvýkrát, zaparkovali sme takto podvečer pred Hostincom na Psote na ceste medzi Jelšavou a Revúcou. Na parkovisku bolo odstavené jedno veľké SUV s tmavými sklami so značkou RA-SLONY. Vstúpili sme do prázdneho podniku a SLONY-ho sme instatne spoznali. Prezývka neklamala. Prekvapená alebo vyplašená obsluha nás rýchlo vypoklonkovala, že sa už nevarí a hladní sme museli ísť do pizzerky v Revúcej.

Po šiestich rokoch sme znovu zavítali do Psoty. Terasa praskla vo švíkoch a podnik sa síce chválil expertízou na prípravu mias (krásny tvar), ale obsluha nás opäť rýchlo uzemnila. Kuchyňa pracovala do ôsmej, no o pol ôsmej už nebrali objednávky. Aj tento večer sme sa museli otočiť na päte s pocitom, že je to naša vina. Chvalabohu naše útočisko na druhej strane cesty – penzión Flipper, nesklamalo. Po srandovnom checkine s mladou žabou v zácviku sme sa ubytovali vo veľkej izbe. Prvý dojem pokazil smrad zo sifónu, no navečerali sme sa tu kráľovsky a pivečká pod hviezdnatou oblohou na brehu vodnej nádrže Miková nemali chybu. Rovnako pobavili aj spolupopíjajúci pri vedľajšom stole, ktorí najprv začínali veľkopansky s KBŠ, ale na konci večera im stačila aj “nikolauska alebo iný benzín”.

PONDELOK

Zaspať sa mi v noci veľmi nedalo a keď sa už podarilo, tak zrazu veľká rana. Posteľ z detskej izby neuniesla nápor Lukáškových kostí. Môj zdecimovaný rošt vydržal, ale oddych nepriniesol. Našťastie poriadne raňajky (dokonca o pol siedmej ráno) opäť vrátili latku vyššie a pripravili nás do nového dňa.

Ako sme balili veci, znovu sme začuli poriadnu ranu, tentokrát od cesty. Odniesli sme bagáž do auta, ktoré sme nechali na parkovisku a presunuli sa k blízkej zastávke. V protismere bola napálená biela dodávka v zadnej časti autobusu. Nikomu sa našťastie nič nestalo a zhodnotili sme zásah všetkých zložiek v akcii. Najprv boli samozrejme na mieste hasiči, policajti sa dorútili ako druhí a sanitka ako prišla, tak aj odišla.

Náš spoj tento karambol neovplyvnil a zviezli sme sa pár zastávok do Teplej Vody. Tu sme vystúpili pred obrovským areálom magnezitového závodu, našťastie funkčného, so zásobami tohto uhličitanu na minimálne ďalších sto rokov.

Industriálna scenéria silne kontrastovala s peknou okolitou krajinou, kde zrána nechýbala divá zver a nebol problém stretnúť líšku alebo dokonca jeleňa. Prvá zastávka Magnezitovce nás privítala nevábnou zrúcaninou na začiatku časti Mníšany, ktorá spolu s Koprášom tvoria túto obec od roku 1960. Potešila otvorená mini-predajňa Freshu, kde nanešťastie panička robila týždňový nákup a na tri teplé Bažanty sme si museli počkať dobrú štvrťhodinu.

Koprášsky tunel

Kúsok za dedinou sme sa napojili na nikdy nedokončenú trať medzi Revúcou a Slavošovcami. Mala patriť medzi tzv. Gemerské spojky naplánované po Viedenskej arbitráži, kedy kus Slovenska pripadol Maďarsku, spolu s dôležitými železnicami. Prvou pivnou zastávkou sa stal 120 metrový Mníšanský (alebo aj Koprášsky) viadukt. Cesta ďalej pokračuje 245 metrov dlhým Koprášskym tunelom, ktorý voľakedy slúžil aj ako sklad ovocia. Je zaujímavé, že po prerazení tunela nebola smerová odchýlka väčšia ako 1 mm, v dĺžke sa stala chyba iba 2,5 mm vo výške 7 mm. A my sme nevedeli poriadne vypočítať otvor pre kuchynský drez…

Slavošovský tunel

Nasledovala polhodinová prechádzka príjemne zvlnenou, no horúcou krajinou. Instantne nás schladil vstup do Slavošovského tunela, z ktorého sa valil studený vzduch. Obliekli sme mikiny, zapli čelovku, baterky a vstúpili do 2401 metrov dlhého tunela. Na začiatku sme museli prekonať pár metrov blata a vody, následne sme sa ocitli v nedotknutom kráľovstve tmy.

Trvalo nám dobrých 40 minút, kým sme sa dostali na druhú stranu hory Homôlka, na východné Slovensko. Na to, že tento tunel je vraj najdlhší cyklotunel v Európe a tretí na svete, nestretli sme ani živú (príp. vyfučanú) dušu. Ku koncu sme síce zahliadli z hlbín tunela svetlo baterky, ale z tunela za nami nikto nevyšiel. A to sme si dali v bizarnom drevenom kráľovstve Dobšinského rozprávkarne celkom dlhú pauzu. Mysteriózne.

Cez cigánsku ulicu sme zliezli dolu do Slavošoviec. Miestna krčma bola ešte (alebo už?) zatvorená, no zachránil nás Fresh podobne ako v Magnezitovciach. Pivo a chladnička ani tu neboli kamaráti, ale nič čo by sa nedalo vyriešiť. Bažanty (žiadna iná značka v tejto sieti neexistuje) sme hodili do mrazničky medzi kuracie štvrte a o päť minút sme na zastávke popíjali orosenú odmenu.

Do odchodu autobusu nám zostávala skoro hodina a namiesto posedávania sme sa prešli do susednej dediny Rochovce, kde sme naskočili na autobus do Štítnika. V tomto “regionálnom” centre sme sa dlho nezdržali, autobusy nečakane na seba nadväzovali a ďalším spojom sme sa cez Jelšavu vrátili pred penzión Flipper. Do tretice sme chceli dať šancu Psote, ale “nečakane” to znovu nevyšlo – pondelky zatvorené. Smiech cez slzy.

Flipper samozrejme nesklamal, dobre sme sa tu natlačili a oddýchli pri plánovaní nasledujúcich krokov. Najprv som vymyslel východný okruh cez Muráň a Dobšinú, no Lukáš si dobre spomenul, že cesta medzi Muráňom a Prednou Horou je uzavretá. Silné dažde koncom júna ju na viacerých úsekoch podmyli a ani dva a pol mesiaca po incidente sa na odstránení havarijného stavu nepracuje. Vraj do zimy by VÚC rado spojazdnilo aspoň jeden pruh tejto dôležitej cesty II. triedy. Jadro Európy. Úspešné predsedníctvo. Stredoeurópsky tiger.

Do Muráňa sme zavítali tak či tak, predsa by sme nevynechali najväčší hit regiónu – Sysliu lúku. Je to jediné miesto, kde sme stretli viac návštevníkov pokope a kde parkovisku kraľovali ŠPZ-ky okresov zo západného Slovenska. Instagram efekt ako podľa učebnice. Malé hlodavce boli zlaté, no viac ma potešili veselí oslíkovia, ktorí sa preháňali po naozaj fotogenickej lúke na svahoch Muránskej planiny.

Tunel pod Dielikom

Auto sme zvrtli smerom na Tisovec, kde sa popri ceste mal nachádzať ďalší opustený železničný tunel. Zaparkovali sme tak ako nám Google Maps ukázali, ale tunelu nikde. Až mapy.cz prezradili, že vchod sa nachádza asi o tristo metrov ďalej. Chvíľu trvalo, kým sme našli vo vegetácii cestičku popri koryte potoka. V cieli nás čakal výjav ako z filmov s Indianom Jones. Zatopený tunel v hustom zelenom poraste pripomínal skôr rovníkovú destináciu a nie stredné Slovensko. Priamo ku vchodu sme sa nedostali, boli by nutné gumáky a vstup je aj tak oficiálne zakázaný, tunel slúži ako zimovisko pre netopiere. Vraj okolo roku 1987 mal byť tunel využitý ako úkryt pre rakety s jadrovými hlavicami. K tomu však nakoniec nedošlo.

Pred Tisovcom sme sa posilnili chutnou vodou z prameňa Tisovská Šťavica a ani neviem ako, znovu sme sa ocitli v Hnúšti. Tá ani za denného svetla nepôsobila prívetivo a znovu sme ňou len prefrčali. V Rimavskej Bani sme zliezli na vedľajšiu cestu 2777 s pekným asfaltom a cez mne neznáme dediny ako Kraskovo alebo Lukovištia sa dostali až k vodnej nádrži Teplý Vrch. Najprv sme hľadali voľné miesto na východnom brehu, no z tejto strany bolo všetko obsadené ohradenými súkromnými pozemkami. Po chvíli googlenia sme objavili obecný rekreačný areál Drieňok. Voda bola stále fajn na kúpanie (nie nadarmo má táto nádrž najteplejšiu vodu na Slovensku), no pláž už bola v tieni. Plavky sme vymenili za tresku s rožkom a zrelaxovali pri brehu. Vyzeralo to tu k svetu a vedel by som si tu predstaviť letný predĺžený víkend aj s famíliou.

Pomaly nastal čas odchodu na ubytovanie v Dlhej Vsi, kúsok od Plešivca. Cez appku booking.com som chcel majiteľke modrého penziónu napísať, že o hodinu sa dovalíme. Ako som otvoril chat, oblial ma studený pot. Pomýlil som si ubytko a pár dní dozadu jej napísal, že z rodinných dôvodov pobyt rušíme. Majiteľka obratom potvrdila. Rýchlo som vytočil telefón, no pani nezdvíhala. Operatívne som pozrel iné možnosti ubytovania, ale nič normálne som nenašiel. Našťastie hneď na to mi zazvonil mobil, všetko sa vysvetlilo a spokojne sme mohli pokračovať v ceste.

Kúsok od Teplého Vrchu sme “objavili” slovenskú Dugu – vysielač Rimavská Sobota, ktorý počas bývalého režimu slúžil ako rušička Slobodnej Európy. Jej obrovské stožiare stále priťahujú pohľady.

Prázdnym južným ťahom sme sa expresne odviezli až do Plešivca, ktorý večer pôsobil rovnako smutne ako Jelšava. O to bolo väčšie prekvapenie v susednej Dlhej Vsi, kde nás čakalo ubytovanie ako z inej planéty. Sympatická pani Alica nás už čakala pred pekným motelo-penziónom a my sme ukončili pestrý deň na terase s gruzínskym koňakom.

UTOROK

Konečne sme sa normálne vyspali (Lukáša napadlo zastrieť závesy a nezlomiť posteľ) a deň sme začali skvelými raňajkami na dvore penziónu. Rodina majiteľov má nielen vychytenú pizzerku v Plešivci, ale dovážajú aj potraviny z Talianska. Nikdy by som nepovedal že v tomto bohom zabudnutom kraji budeme raňajkovať skvelú praženicu s talianskym maslom a mediteránskou salámou. Ako dezert sa podávali čerstvé croissanty s domácou marmeládou. O šťave z jabĺk z rodinného sadu a talianskej káve ani nehovorím. Tieto prehliadané regióny ma neprestávajú fascinovať a podobne ako pri Mikim z Čiernej nad Tisou, aj pani Alica ma presvedčila, že keď sa chce, tak sa dá podnikať aj v zložitých podmienkach.

Po silných raňajkách sme sa previezli bližšie k maďarskej hranici. Kúsok od nej sa nachádza jaskyňa Domica, ktorá spolu s jaskyňou Baradla na maďarskej strane tvorí jeden jaskynný systém dlhý cca 25 kilometrov. Domica je zapísaná v zozname UNESCO a zaraďuje sa medzi jaskyne svetového významu. Ako to už u nás býva, ani počas sviatku sa pri prvej prehliadke (zo štyroch denne) nezišlo pri vstupe viac ako 20 návštevníkov. Ako bonus vás veľmi múdry pokladník nadradene poučí, keď sa ho hlúpo spýtate, v ktorom ročnom období je aj šanca na dlhší okruh prehliadky. Ten zahŕňa bonusovú plavbu loďkou na podzemnej riečke Styx. Odpoveď som z neho nedostal ale ako sme sa neskôr dozvedeli, už dva roky nebola hladina dostatočne vysoká.

Prehliadka sama o sebe trvá 40 minút a jaskyňa je naozaj veľmi pôsobivá. Po miernom sklamaní z Ochtinskej aragonitovej jaskyne ma prechádzka Domicou príjemne prekvapila. Len doteraz nechápem, prečo pri vstupe za 6 eur treba doplatiť povolenie na fotenie za 7 eur. Nakoniec to je aj tak jedno, všetci fotili bez ohľadu na sprievodkyňu, len ja som si nechal fotoaparát v aute.

Po prehliadke Domice sme sa vydali na menej legálnu prehliadku opusteného Domica rezortu, ktorý leží priamo oproti. Tento americký projekt s veľkou pompou prezentovali pred začiatkom letnej sezóny 2007, ale otvorili ho až koncom nasledujúceho roka. Tento gemerský “Disneyland” v prevádzke dlho nevydržal. Dobehli ho okrem baktérií vo vode aj dlhy a leta 2010 sa už nedožil. Plány boli veľkolepé, jaskyne mal spájať medzištátny “vláčik”, no mašina s ruským motorom hrdzavie už dekádu na parkovisku. Celý areál je zarastený, ale izby cez okná pôsobia ako keby boli pripravené na príchod návštevníkov. Dokonca pri vnútornom bazéne sú stále rozložené lehátka. Bizár na jednotku a smutný príbeh zároveň.

Skontrolovali sme aj blízky hraničný prechod s Maďarskom. Orbán uzatvoril svoje kráľovstvo a na hranici sme našli iba zátarasy. V okolí sme nevideli žiadnych policajtov alebo vojakov a predpokladám, že by si nikto ani nevšimol prípadné nelegálne prekročenie čiary s Felvidékom.

Dedinky na kraji sveta kde končí cesta ma fascinujú a blízkemu Kečovu sa nedalo odolať. O to viac nás v tento sviatočný deň potešila otvorená miestna krčma s pivom Gemer na pípe. Čo viac si želať pred obedom ako jedno čapované s miestnymi štamgastmi.

Posilnení zlatistým mokom sme sa vydali na prechádzku do najjužnejšej časti Slovenského krasu, ktorým je obec obkolesená. Na mape som našiel jaskyňu priamo vedľa chodníka, no na mieste sme zistili, že tento vodohospodársky objekt je obohnaný plotom. Pokračovali sme v obednej horúčave vyššie do kopca, až kým sme sa neobjavili pri poľovníckej chate, kde nás privítal veselý guľáš Brutus s majiteľmi. Odporučili nám pokračovať smerom na Silickú Brezovú kde sa nachádza zaujímavá priepasť – Bezodná ľadnica. Vlado ju prednedávnom navštívil, no na pravé poludnie sa nám bez vody v 30 stupňovej horúčave nechcelo veľmi šľapať ďalej.

Ožďanský tunel

Z vychladeného auta sme vystúpili o hodinu neskôr na kraji obce Ožďany v okrese Rimavská Sobota, známej rovnomenným obchvatom a veľkým zdevastovaným kaštieľom. Ešte koncom minulého tisícročia tu zastavovali vlaky na kľukatej trati Poltár-Rimavská Sobota, dlhej 30 kilometrov. Tá bola zrušená v roku 2007, neskôr komplet rozobratá a dnes po nej nezostalo ani stopy. Okrem jednej. Cca 600 metrov po poľnej ceste sa nachádza 160 metrov dlhý železničný tunel. Narozdiel od toho pod Dielikom sme presne vedeli kde sa nachádza, no hustý porast nám nedovolil sa priblížiť. Po márnej snahe a doškriabaných nohách sme tento urbex museli odpískať. Sem treba ísť v zime alebo skoro na jar, keď listy a vegetácia nebudú brániť prieskumu. Návšteva Oždian ale márna nebola, niekto z domácich tu má peknú zbierku hnilých áut z DDR a SRN.

Podobný neúspech sme zažili v neďalekom Lučenci, kde sme chceli vybaviť neskorý obed vo vychytenom podniku Tančiareň a pivovar Franz. Smola, prišli sme hodinu pred otváračkou. Aspoň sme omrkli z technických príčin zatvorenú secesnú synagógu, ktorú len pred pár rokmi zrekonštruovali. Prekvapila aj bývalá expozitúra NBS, ktorá pripomína trezor strýka Držgroša. No najväčším lákadlom mesta sú (aspoň podľa mňa) nevkusné “mrakodrapy” ESO Twin towers. Pôvodne mala stáť na ich mieste stavba so 40 poschodiami a výškou 125 metrov. Nakoniec z toho zišlo a podľa dostupných informácií má vyššia budova 20 nadzemných podlaží a výšku 75 metrov. Doteraz kraľujú panoráme tohto okresného mesta – čím ste ďalej od Lučenca, tým sú (žiaľ) krajšie.

Do tretice nás smola dostihla v zapadnutej časti Žarnovice menom Lukavica. Tu sa na kraji dedinky nachádza starý termálny vrt s teplou vodou, podobne ako v Chorvátskom Grobe. Mini bazénik v lone prírody sme našli bez problémov a v ňom aj jednu veľkú sausage party. Kúpanie sme jednohlasne oželeli. Aj sem sa treba ešte vrátiť, ale niekedy cez pracovný deň.

Rovnako aj tento malý neúspech priniesol pozitívny výsledok. Navigácia nás zvrtla na krásnu cestičku v lese, ťahajúcu sa na brale nad riekou Hron. Dvojkilometrový úsek spája Lukavicu s cestou na Hodrušu-Hámre a okrem prekvapených bežcov tu nie je žiadna premávka.

Poslednou zastávkou výletu sa stalo práve dlhočizné banícke mestečko Hodruša-Hámre, kde sme s posledným svetlom zastavili pred šachtou Mayer. Komplex okolo šachty predstavuje najzachovalejšie ťažobné zariadenie z prvej polovice 20. storočia v štiavnickej oblasti, nenarušené výraznejšími dodatočnými prestavbami. Aj preto je národnou kultúrnou pamiatkou a celý areál bol zapísaný do zoznamu súčastí svetového kultúrneho dedičstva UNESCO. Z vonku to tak nevyzerá, ale pri bližšom pohľade to je naozaj krásna technická pamiatka..

Cestou naspäť sme omrkli zvonku opustený areál slávneho výrobcu príborov Sandrik, ktorý bol podobne ako mnoho ďalších tradičných podnikov vytunelovaný a skrachoval. A s ním aj najbližšie okolie.

Záverečnou bodkou sa stalo osvieženie pivom Sitňan a Kola-lokou v podniku minimálne štvrtej cenovej, sídliaceho v budove bývalého Domu služieb. Tu rýchlo pochopíte, prečo vo voľbách majú úspech populisti a na prvý pohľad rýchle riešenia. Keď podobne ako lokálni zákazníci nemáte roky robotu alebo neviete odčítať čas z ručičkových hodiniek, naozaj vás nemusia trápiť makroekonomické výsledky, euroatlantická integrácia a demokratické hodnoty. V tomto regióne dobre už bolo.

Do Trnavy je to po diaľnici iba hodina jazdy, no po príchode som mal pocit ako by som sa vrátil o tisíc kilometrov a 20 rokov vpred. Pár dní dozadu ma naštval komentár, že niekto má už plné zuby cestovania po Slovensku. Áno, aj my by sme sa radšej motali o tomto čase niekde v okolí Čierneho mora alebo kupovali letenky kamkoľvek do sveta, tak ako za “starých dobrých čias”. Ale po tomto doslovne spoznávacom výlete som si uvedomil, že Slovensko je návykové a už sa neviem dočkať, kedy znovu navštívim regióny ako Gemer, Novohrad alebo Hont. Na prvý pohľad sú to naozaj čierne diery, no kto hľadá ten nájde a v týchto krajoch veľa ľudí ešte hľadať nezačalo.


Komentáre

0 komentárov k “Opustenými tunelmi Novohradu a GemeraPridajte vlastný →

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.