Potulky Portom a severom Portugalska

Portugalsko bolo vždy jednou z krajín západnej Európy, ktorá ma odjakživa lákala. Ako jediný z južanských štátov nemá prístup k Stredomoriu a vždy si šlo svojou atlantickou cestou. S príchodom lacných leteniek nových lowcostových liniek sa Portugalsko stalo dostupným aj z okolitých letísk. Po riadnom prekombinovaní letov som pár mesiacov dozadu sfinišoval päťdňový itinerár výletu do Porta a okolia. Nečakane cez Poľsko.

DEŇ 1.

Mojím zlozvykom je, že keď mám skoro vstávať, tak nemôžem zaspať a k tomu sa zobudím pred zvonením budíka. Stredajšie ráno nebolo výnimkou a oči som otvoril o pol piatej ráno. Cestovná horúčka ma ani po 250 letoch neminula. Z domu sme vyrazili o 5:45 a vybrali sa na sever, kde nás čakal odlet z Katovíc o šesť a pol hodiny neskôr. Kysuce nesklamali a na polhodinu sme sa zasekli v rannej kolóne pri Kysuckom Novom Meste. Stále sme na tom boli lepšie ako opačný smer, v ktorom sa had kamiónov tiahol “vďaka” nehode skoro 15 kilometrov až za Krásno nad Kysucou. Našťastie od KNM nás čakala voľná cesta cez Čadcu, mosty novej D3-ky a pekné úseky poľskej S1 až po katovické letisko.

Toto letisko má jednu “skvelú” vlastnosť – neexistuje tu žiadna bezplatná doba na vyzdvihnutie/vyloženie pasažierov pred terminálom. To som vedel už od návštevy spred pár rokov, no v tento deň sa história zopakovala. Prestrelil som odbočku na parkovisko P2 a chcel som sa zvrtnúť
na nasledujúcej. Objavil som sa v jednosmerke pred rampami bez možnosti úniku. Nič sa nedalo robiť, dobre som si ponadával a o minútu neskôr som zaplatil na výstupe 5 zlotých. Krásny biznis.

Ibizu sme nechali na správnom parkovisku, vypili čaj z novej termosky (zabudli sme na obsah a polovicu sme museli vyliať, čo šípkový nápoj bol tak stále horúci) a odhrkotali k terminálu. Síce sme sa nachádzali v “lacnom” Poľsku, no za ceny za kontrolou by sa nehanbila žiadna západná metropola. Veď kto by odolal akcii “pri kúpe akéhokoľvek jedla tretinkové pivo len za 3,50 eur”?

KTW

Zo starého terminálu sme odleteli na vrtuľovom Bombardieri národných aeroliniek LOT s krátkym meškaním spôsobeným EUROCONTROL-om. Brusel zase hádzal hrdým Poliakom polená pod nohy, určite kvôli postoju k imigrantom. Takže zdieľajte praUdu kým nezmažú 🙂 Po príjemne krátkom lete sme o necelých 40 minút pristáli v hlavnom meste krajiny, kde sme mali celé poobedie voľný program.

Detail podvozku Dash8

Touchdown

Vonku nás čakalo slnečné, no svieže počasie a dva pokazené automaty na MHD lístky. Toľko sme nad tým maturovali, až sme v treťom víťazoslávne kúpili 2 celodenné lístky na varšavskú MHD. Na vlak sme dobehli skoro na poslednú chvíľu, kde sme zistili, že automaty na lístky sú aj priamo vo vozňoch.

O polhodinu sme vystúpili na malej stanici Warszawa Powisle, kde som si splnil malý sen a obzreli sme naživo peknú staničnú socmodern budovu, ktorá dnes slúži ako štýlový bar. Hneď vedľa sme objavili aj bar mleczny v konštrukcii parádneho viaduktu Poniatowskeho mostu, kde sme doplnili vitamín Ž – Poľsko bez žureku je ako Paríž bez parížskeho šalátu.

Warszawa Powisle

Spokojní sme sa prešli k nábrežiu najväčšej poľskej rieky Visla a popromenádovali sa pri jej brehoch. Zrak mi padol na zaujímavú budovu vedeckého centra Kopernik, kde sme aj nakukli, no húfy deciek jačiacich okolo exponátov nás odradili od kúpy lístkov. Na rovnakej ulici si Monči všimla niekoľko ľudí na streche mierne scifi budovy univerzitnej knižnice. Google prezradil, že na streche inštitúcie sa rozprestiera voľne prístupná záhrada. Po krátkom dopytovaní na vrátnici sme našli správny vchod a zrelaxovali sa v príjemnom areáli “rooftopu” s potôčikom, kačkami a rozkvitnutými kvetinami. A ako bonus sa nám otvorila panoráma nábrežia z jednej strany a “skyline” Varšavy zo strany druhej.

Záhradný vodopád
Knižničná záhrada
Moni, most Świętokrzyski a národný štadión

Cestou do starého centra nás prekvapilo veľké množstvo policajtov a zátarás. Tieto dni v krajine štrajkovala najnebezpečnejšia sorta ľudí – učitelia. Rozhodli sa nedať na internetové rady absolventov vysokej školy života ísť makať na linku a radšej sa vydali cestou štrajku. Žiadne nebezpečné indivíduá sme nestretli, celé centrum bolo pod dohľadom a hlavné námestia ohradené. Vonku sa solídne rozfúkalo a skryli sme sa do malej kaviarne neďaleko kráľovského zámku, kde sme nabrali energiu. Zohriati sme zbehli dolu na dôležitú dopravnú tepnu aleja Solidarności, naskočili na starú električku a vybrali sa obzrieť najužší dom v krajine. Ďaleko sme sa nedostali, električky pravdepodobne kvôli protestom nemohli pokračovať ďalej a vystúpili sme neplánovane pri stanici metra Ratusz Arsenal. Varšavské metro mám rád, keďže narozdiel od sovietskych sa netreba najprv 5 minút voziť eskalátormi na nástupištia.

Pripravení na učiteľov
Čas na štrajk

Zmenili sme smer a podzemím sme prefrčali priamo do srdca mesta, na stanicu Centrum. Pohľad na ansámbel mrakodrapov na čele s varšavským “empire” – stalinistickým Palácom kultúry a náuky nesklamal. Pred odchodom na letisko sme sa vydali do blízkeho nákupného centra, kde sme si na taburetkách oddýchli od studeného vetra a v supermarkete doplnili zásoby na let do Portugalska. Z vedľajšej budovy hlavného varšavského nádražia sme tesne pred siedmou vlakom vyrazili naspäť na letisko.

PKiN má svoje čaro
Napajedená mašina

Tu sme zo samoobslužnej úschovne (dokonca na paypass) vytiahli bagáž a splnili si ďalšiu gastronomickú povinnosť – zapiekanku. Pri tlačení tejto poľskej dobroty som si všimol dvoch backpackerov, ktorí práve prileteli a venoval som im naše celodenné lístky na MHD-čku. Nám už boli na nič a platili ešte nasledujúcich 18 hodín. Do odletu sme ešte mali času, zašili sme sa na lavičkách na poschodí, kde som v duchu vynadal podvodníkom z Global Rent A Car, ktorí nám minulé leto náučtovali skoro 200 euro za vymyslený škrabanec. Externá poistka to síce vyriešila, ale podľa recenzií v tejto praktike stále veselo pokračujú.

Sen bratislavského taxikára
Do zobaczenia!

A321-ka Wizzair bola zaplnená do posledného miesta a my sme zostali rozsadení. Najprv som sa snažil pozerať seriál, ale od pekne nasvieteného Paríža (ešte tak silno nesvietil ako o pár dní neskôr) ma začalo vypínať a zapínať. Niečo na tento spôsob 🙂

Po skoro 4 hodinách a jednom dokakanom bábätku sme konečne vyliezli na čerstvý portský morský vzduch. Do prvých dvoch obstarožných autobusov sme sa nezmestili, tretí pre nás priletel s pískajúcimi pneumatikami. Našťastie sme stihli aj posledný spoj metra, teda skôr rýchlej električky a pred jednou ráno sme vystúpili na prázdnom dopravnom uzle Trindade. Cestou na ubytovanie sme stretli len pár najstarších remeselníčok a v retro guesthouse nás aj o tomto čase čakali s kľúčikom od izby. Po vyše 20 hodinách na ceste sme instatne zaspali.

DEŇ 2.

Vo štvrtok ráno ma pri pohľade z okna prekvapila hustá hmla, ale kým sme na raňajky dotlačili poľské sendviče a kabanosy, pomaly sa začala rozplývať. Pár metrov od ubytka sme zapadli na kávu do jedného z obrovského množstva snackbarov. Tu najčastejšie nájdete za pultom staršieho pánka, ktorý vám za 60-70 centov pripraví skvelú kofeínovú bombu a ak ste hladní, určite tu niečo nájdete za príjemné ceny. Karta vám pri platení nepomôže, malé prevádzky sú narozdiel od takého Poľska stále hotovostné, maximálne zaplatíte portugalskou Multibanco kartou.

Typický snackbar

Portugalské stavby sú známe svojimi fasádami pokrytými rôznorodými kachličkami azulejos. Je to geniálny stavebný prvok – vyzerá to dobre, nestarne to a ešte aj funguje ako termoizolácia. Na pešej zóne na Rua de Santa Catarina sme prešli okolo kaplnky “Duší”, ktorá je celá pokrytá azulejos. Obišli sme veľkú tržnicu mercado do Bolhao v rekonštrukcii a zamierili k Trindade, kde sa v rovnomennom kostole na malom námestí s fontánou práve konala omša.

Azulejos

Za rohom sa už rozprestiera námestie veľké, ktorému dominuje monumentálna budova radnice. Hmla sa definitívne rozpadla a pod sochou Pedra IV. sme si všimli hlúčik turistov a pár sprievodcov s červenými dáždnikmi. S “free tours” sme už mali dobré skúsenosti z Ľvova a Barcelony, tak prečo nevyužiť takúto ponuku aj tu, veď pravdepodobne by sme v tento deň navštívili rovnaké lokality. Po chvíli organizačných pokynov sa nás ujal sympatický Cyril a vybrali sme na jednu z najkrajších železničných staníc, minimálne interiérom – São Bento. Okolo 22 tisíc azulejos pokrýva steny stanice, ktoré zobrazujú rôzne výjavy z reálií Portugalska.

Pred radnicou

Okolo ďalšieho “kachličkového” kostola sv. Ildefonsa sme zišli k stanici funikuláru na námestí Batalha, ktoré spája centrum s brehom rieky Douro. Okrem toho tu začína a končí svoju púť jedna z troch liniek, ktorú obsluhujú historické električky. Tie premávajú aj napriek svojmu veku celkom často, no slúžia najmä turistom, keďže sú vyčlenené z tarifov bežnej MHD a ani ich rýchlosť nie je oslňujúca.

22-ka prirpavená na odjazd

Hore a dolu

Odtiaľto to bolo už len kúsok k slávnemu mostu Ľudovíta I., ktorý sa stal symbolom mesta. Tento elegantný (vidieť, že ho navrhol Eiffelov žiak) dvojpodlažný most (hore metro, dolu autá) spája cez rieku Douro Porto a mesto Gaia, kde sa nachádzajú svetoznáme portské vinárstva. So skupinou sme sa prešli do stredu tejto železnej nádhery a vrátili sa znovu naspäť.

Most = promenáda
Shanghai Fashion Week

Z priestoru pred portskou katedrálou sa nám naskytol výhľad na panorámu mesta, z ktorej vytŕča 76 metrov vysoká zvonica Clérigos. Uličkami (voľakedy vraj nebezpečných) Ribeiry sme okolo rozľahlého bývalého biskupského paláca pomaly zišli na tradičný dezert nata do malinkej predajne Cyrilovej známej. Nikto zo skupiny neodolal týmto sladkým tortičkám so žĺtkovým krémom. Po dvoch hodinách sa naša free tour na brehu rieky Douro skončila, darovali sme malé sprepitné, veď pri free tour je to pomaly povinnosť a vybrali sme sa každý svojou cestou.

Čajka a malá panoráma Porta
V uličkách Ribeiry

Pár metrov od promenády sme nastúpili do zaujímavého výťahu, ktorý nám ušetril pár desiatok schodov, škoda len, že vyhliadka na hornej stanici bola zatvorená. Znovu sme prešli po moste na druhú strane do Gaie, o ktorej obyvatelia pravého brehu rieky škodoradostne vravia, že jediná vec, ktorá tam za niečo stojí, je výhľad na Porto.

Na konci mosta sa nachádza stanica lanovky, no za ušetrených 6 euro (9 euro oba smery) sme si radšej vychutnali výhľad na most a dobre sa natlačili francesinhou a “cigánskou” v neďalekom snackbare. Prejedení sme odfučali hore kopcom na vyhliadku pri kláštore Serra do Pilar. Z tohto miesta vznikajú asi najklasickejšie fotky mosta a mesta, aj keď tieto dni tu vo výhľade mierne bránil vysoký žeriav.

Promenáda na strane Gaie je ďalším miestom, kde vznikajú pekné fotografie a panorámy mosta, Porta a drevených lodičiek na brehu s logami producentov portského vína. Aká by to bola návšteva Porta (presnejšie Gaie), keby sme neochutnali portské. V tejto časti mesta sa nachádzajú známe vinárstva a pravdepodobne každé z nich ponúka platenú prehliadku spojenú s ochutnávkou. Vyhli sme sa veľkým producentom ako Sandeman, alebo Taylor’s a zablúdili do priestorov Quinta dos Corvos, menšieho výrobcu, ktorý ročne vyprodukuje iba 40 000 tisíc fliaš a orientuje sa na kvalitnejšie víno. Prehliadka a ochutnávka trvala len 20 minút, ale slniečko vonku dokúpilo a už viem, že portské nie je len červené:) Dobre investovaných 5 euro na osobu.

Dycky most!
Panoráma Porta
Vzorky
Poučné
Gaia streetart

Spodnou časťou mostu sme sa vrátili naspäť do Ribeiry, kde sme si všimli veľké množstvo “harrypotterov”, študentov v čiernych plášťoch, blázniacich sa, alebo hrajúcich tradičné fado pre okolidúcich turistov. Ako sme sa dozvedeli, jedná sa o tradíciu menom praxe, ktorou prechádzajú všetci nováčikovia na univerzitách. Oblečením študentov sa inšpirovala aj J.K. Rowling, ktorá v Porte žila pri písaní prvej knihy o svetoznámom čarodejníkovi.

Pod mostom
Praxe v praxi

Na konci promenády sme pod palácom Bolsa naskočili na dvojposchodový autobus č. 500 a odviezli sa pár zastávok k veľkému mostu Arrabida, na ktorého oblúk sa dá (za poplatok samozrejme) dokonca aj vyliezť. Pár stoviek metrov od mosta sme chceli nastúpiť na trajekt na druhú stranu do rybárskej dediny Afurada, no posledný spoj odplával o piatej a našli sme len prázdne mólo. Operatívne sme naskočili na ďalšiu “päťstovku” a odviezli sa k parku Passeio Alegre. Tu sme v obchodíku kúpili balík jahôd a spráskali ich na lavičke pri rozbúrenom Atlantiku. Veľké vlny sa lámali o mólo s majákom Felgueiras a hodnú chvíľu som strávil fotením tohto mokrého divadla.

Rozbúrený Atlantik
Šplech!

Večerná dopravná situácia nám trošku skrížila plány a 500-ka sa len pomaly predrala naspäť do centra. Západ slnka sme už len obzreli z metra na moste smerujúc na vyhliadku pri stanici lanovky. Pred nosom nám zatvorili aj vytipované bistro a zachránil nás supermarket, kde sme pre istotu nakúpili proviant na izbu, po celodennom chodení sme už boli solídne unavení. Metrom sme sa vrátili naspäť do Trindade, kde nám Google Maps pomohli nájsť skrytý poklad – malú reštauráciu Sái Cão, kde sa nás medzi domácimi rýchlo ujali. Fotokópia ručne napísaného menu v portugalčine by nám aj tak nič nepovedala, milý čašník sa spýtal len či chceme polievku, ryby, mäso alebo vegetariánske. Onedlho na stole pristáli taniere s tradičnou portugalskou polievkou caldo verde (tak populárnou, že inú sme ani za celý čas nejedli), kalamáre a pre Moničku zabíjačkový tanier. K tomu dobré domáce víno a boli sme radi, že sme sa po takejto náloži vedeli hýbať a na izbe sme už len upadli do kómy.

Západ z metra
Výhľad z hornej stanice lanovky
Sái Cão

DEŇ 3.

Ešte stále najedení sme sa prebudili do slnečného rána. Porto je skvelé, ale bolo treba si oddýchnuť od davov ľudí a rozhodol som, že sa tento deň prevezieme vlakom do mestečka Guimarães. Najprv sme vybavili obligátnu kávu v klasickom snackbare a rozdelili sme si jeden croissant, aby sa nepovedalo, stále sme boli sýti z večere. Poučení z minulosti sme na pešej zóne kúpili magnetky, aby sme sa nemuseli naháňať posledný deň. Na stanici São Bento to doobeda žilo, v mašine sme si kúpili lístky a naskočili na osobák s konečnou stanicou Guimarães. Cesta moderným a čistým dopravným prostriedkom trvala vyše hodiny peknou krajinou a spoločnosť nám robili skupiny deciek smerujúcich na výlet.

Ranný zhon na São Bento

O pol dvanástej sme zastavili na konečnej a prešli sa pol kilometra k záhrade Alameda pri námestí Largo do Toural. Tu sme na lavičke v tieni stromov vybavili “brunch” v podobe lokálnej klobásky a eidamu z predchádzajúceho dňa. Nebolo to najrozumnejšie rozhodnutie, no v tú chvíľu táto kombinácia chutila skvele. Oproti bazilike sv. Pedra (alebo po našom Petra) som musel občerstvenie spláchnuť pivom v perfektnej kaviarni, ktorá sa od založenia v 50. rokoch veľmi nezmenila. Tekutý chlieb pomohol a hriech obžerstva sme šli oľutovať do baziliky, ktorej interiér sa s prichádzajúcimi veľkonočnými sviatkami odel do fialovej farby. Tak asi ako v každom tunajšom kostole, aj v tomto sme našli vysoký oltár so siedmimi stupienkami. Tie vraj reprezentujú sedem schodov do neba a s podobným číslom sa stretneme aj v Mexiku pri príležitosti Dňa mŕtvych – Día de los Muerto. Ale to už len špekulujem 🙂

Largo do Toural s bazilikou
Café Milenário

Historické centrum Guimarães je spleťou uličiek a sympatických malých námestí. Na jednom z nich, Largo da Oliveira, sme ešte omrkli gotický kostol zasvätený Panne Márii, ktorý sa svojím jednoduchším štýlom odlišuje od barokových kolegov. Duchovne zasýtení sme pozdravili malú čivavu oddychujúcu pri parku Carmo a vstúpili sme sa do zeleného areálu, ktorému kraľuje Palác vojvodov z Braganzy. Vonku bolo príliš pekne na vstupné do interiéru a radšej sme zainvestovali do návštevy blízkej tisícročnej pevnosti – hradu Guimarães. Tento nenápadný malý hrad je pre krajinu veľmi významný – Guimarães je prakticky miesto, kde vzniklo “moderné” Portugalsko a pevnosť slúžila ako sídlo prvých panovníkov. Dnes funguje ako menšie múzeum a hlavne ako rozhľadňa do širokého okolia pre turistov z ešte širšieho okolia.

K.O.

Cez park plný rozkvitnutých vistérií (najprv sme mysleli, že to kvitne vinič) sme zišli k dôstojnej budove justičného palácu až k spodnej stanici lanovky na kopec Penha. Otočka za 7,5 euro na osobu sa ukázala ako dobrá investícia. Po pár minútovej jazde nad štvrťou plnou štýlových víl s bazénmi sme sa objavili v krásnom lesoparku plnom zelene, machu, obrovských balvanov, nespočetného množstva prameňov a sakrálných zákutí. Areál nie je obrovský, no ak by sme chceli pochodiť všetky chodníčky a schodíky, strávili by sme tu hodnú chvíľu. Najvyšším bodom je socha pápeža Pia IX. a z okolia piedestálu sa znovu naskytol panoramatický výhľad na celý región. Okrem nás sa tu pohybovalo mnoho mladých skautov a ako sme zistili, skauting je v krajine veľmi populárny a neskôr sme stretli všetky vekové kategórie. Záslužná činnosť.

Sezóna vistérie
Guimarães z výšky

Cieľom pútnikov je najmä kostol Penha postavený v štýle art deco, ktorý navrhol známy portugalský architekt José Marques da Silva, ktorý zomrel len tri mesiace pred slávnostnou vysviackou. Portugalci kostoly jednoducho stavať vedeli a zaujmú každého, najmä v kombinácii s tak príjemným miestom ako Penha.

Art deco s fontánou
Eliáš to zabalil

Lanovkou sme sa znovu odviezli dolu, ešte nakukli do ďalšieho monumentálneho kostola Panny Márie a pred piatou sme už boli naspäť na stanici. 20 minút pred odchodom nášho prímestského spoju tu stál aj rýchlik smerujúci cez Porto do Lisabonu. Na pokladni sa rad hýbal pomaly a oželel som rýchlejšiu alternatívu za neznámu cenu. V jedinom automate sme znovu kúpili lístky a s rovnakou skupinou deciek, už decentne spálených, sme sa vybrali naspäť do Porta.

Rýchlik do Porta

Po hodine jazdy sme sa kvôli technickým problémom na trati zasekli a z hlavnej stanice Campanhã sme radšej pokračovali metrom. Na Trindade sme dorazili presne o siedmej a o tomto čase práve otvárali aj osvedčenú reštauráciu Sái Cão, kde sme za 8 euro na osobu zadelili riadny kus stejku, že by aj Argentína mohla závidieť. Nával kalórií bolo treba vychodiť, ale pomohli sme si metrom a znovu sa objavili na druhej strane rieky. Západ slnka sme síce stihli, ale to sa ukrylo za mrakmi. Z vyhliadky som si všimol pár fotografujúcich spod mosta a obkľukou som našiel fajn fotoplácek. Žeriav a turisti tu neprekážali vo výhľade na nočné mesto, spoločnosť robilo len pár mačiek a aziatov so statívmi.

Nefalšovaná detská radosť
Večerná špička

Porto Metro
Večerný most v plnej kráse
Do albumu
Portský Salem

Vysvieteným mostom sme sa prešli naspäť na portskú stranu a pochybnými uličkami sa predrali k populárnemu kníhkupectvu, na ktoré sa chodia pozerať fanúšikovia Harryho Pottera z celého sveta. Je tak obľúbené, že sa dokonca platí vstupné. To sme my platiť nemuseli, lebo bolo jednoducho zatvorené, ale zvonku vyzerá interiér a najmä dvojité schodisko veľmi zaujímavo. Zmeškaným busom č. 200 sme sa priblížili k ubytovaniu, kde veľká čierna dáma ľahších mravov nesklamala a stála na svojom mieste aj tretiu noc. V duchu sme zaželali úspešnú šichtu a po 23000 krokoch (tri týždne po mocne vyvrtnutom členku v Tbilisi) sme znovu bezproblémovo zaspali.

Kabína svetla
Nočná promenáda na Douro
Už len klaun chýba

DEŇ 4.

Ráno sme si privstali, zbalili bagáž, na pešej zóne vybavili raňajky (v sobotu ráno dvojica odskúšaných prevádzok bola ešte zatvorená) a metrom sa presunuli na letisko. Fialová linka E nepremáva “každú” chvíľu ako by sa mohlo zdať, ale len ležérne každých 20-30 minút, tak sme museli kopnúť do vrtule, o deviatej som naplánoval vyzdvihnutie auta. Do terminálu sme prišli načas, ale nikto nás ešte nečakal. Po krátkom telefonáte na centrálu sa po chvíli objavil šofér a odviezol nás asi kilometer do pobočky autopožičovne Rent A Star. Tá sa špecializuje na prenájom Mercedesov a náš malý červený Smart medzi naleštenými čiernymi sedanmi v bielej hale doslova žiaril.

Bagáž v zložení jedného príručného kufríku a dvoch malých ruksakov sa zmestila len tak-tak, no potešil upgrade na automatickú prevodovku, ktorá je v novom Smarte veľmi slušná a radí plynule ako v oveľa drahších modeloch. Po tradičnej ceremónii obhliadky auta som podpísal všetky papiere, vyfasoval kľúčiky a naštartoval litrový trojvalec mestskej šelmy. Do Waze som zadal Bragu, ale po chvíli som radšej presedlal na Google Maps, ktoré sa nesnažili ťahať po rôznych dedinkách s úzkymi ulicami. Portugalská sieť platených diaľnic je mierne chaotická, cesty nie sú spoplatnené elektronickým mýtom po celej dĺžke a tak navigácie využívajú aj takéto úseky. To môže neznalého vodiča znervózniť, najmä ak si neprenajal za pár euro krabičku na mýto. My sme zainvestovali, neviem si predstaviť ako by som na pošte platil poplatok za neplánované využitie spoplatnených úsekov, najmä keď treba počkať až do nasledujúceho dňa. Asi by to za slušný príplatok s radosťou vybavila požičovňa.

V Brage som mal vytipované dve miesta – veľmi zaujímavý futbalový štadión na svahu kopca a svetoznámy chrám Bom Jesus do Monte týčiaci sa nad mestom. Prvá misia sa nevydarila, na jednej vyhliadke bol štadión zakrytý flórou a na druhú ma nepustili cez rampu. Tak aspoň z parkoviska cez vysoký plot som odfotil Dadovi jednu tribúnu a miestnych ultras ako slabú útechu.

Ultras v penzii

Dlho sme sa tu teda nezdržali a pokračovali do kopca, kde sme zaparkovali nadivoko kúsok od začiatku barokového schodiska. Na vrchol premáva a uľahčuje 116 metrové prevýšenie aj originálny funikulár, najstarší na Pyrenejskom poloostrove. My sme si schody poctivo vyšliapali a preskúmali bizarné fontány na každom poschodí. Hore nás čakal tradične veľmi pekný areál, aj keď prirodzenosť Penhy vystriedal gýč s umelými jazerami, jaskyňami a labuťkami. Znovu sa tu dá zatúlať na hodnú chvíľu a dokonca tu nechýba ani luxusný hotel pre majetnejších veriacich. Kostol samotný prechádza rekonštrukciou, ale do vnútra sa dá nazrieť.

Cry Me a River

Pred nami sme mali ešte posledných 40 kilometrov okresnými cestičkami do národného parku Peneda-Gerês, počasie sa začalo zhoršovať a v bruchu škŕkať. Po ceste sme so Smartom vybehli na malú vyhliadku, kde miestni venčili mačku. Dvakrát sme neúspešne navštívili snackbar, obedy už o tomto čase nevydávali a aspoň sme s miestnymi chlapmi dali kávu.

Miradouro de São Mamede

Šťastie sa na nás usmialo pár kilometrov pred cieľom, kde sme narazili na motorest s výhľadom na rozvetvenú vodnú nádrž Caniçada na rieke Cávado. Caldo verde nemohlo chýbať ako polievka dňa a chobotničky tu pripravili skvelé. Vodnú plochu sme prekonali dvomi mostami a o pár minút sme už parkovali pred veľkým hostelom Gerês, slušnou turistickou ubytovňou. Behačky posledných troch dní nás zmohli a na dve hodiny sme si zdriemli.

Počasie sa ani podvečer neumúdrilo, stále jemne mrholilo. To nás neodradilo, naštartovali sme Smarta, predrali sa cez účastníkov vytrvalostného behu a po mačacích hlavách sa vyštverali do útrob národného parku. Z vyhliadky (po portugalsky miradouro, naozaj pekný výraz) Pedra Bela nebolo samozrejme kvôli oblačnosti vôbec nič. Aspoň sme preskúmali blízke opustené objekty, možno vojenské, na jednej budove boli zvyšky niečoho čo vyzeralo ako maják.

Jeden z opustených objektov neďaleko Pedra Bela

O pár kilometrov neskôr sme zaparkovali neďaleko krásneho vodopádu Cascata do Arado, kde sme sa ocitli úplne sami. Ani tu sme sa dlho nezdržali, začalo už solídne pršať a utiekli sme naspäť do auta. Zohriati sme pokračovali v roadtripe do Ermidy, ospalej pastierskej dediny zahalenej v hmle. Z miradoura pri kostolíku som si všimol malú reštauráciu, kam sme sa presunuli. Cez okno sme zbadali len večerajúcich rodinných príslušníkov, ale milá pani pohotovo reagovala, otvorila dvere a promptne priniesla jedálne lístky. Ani tu nechýbal riadny flák mäsa, volské oko a hranolky – tzv. prego no prato, silná nálož na večer.

Cascata do Arado

Kúsok z prírody národného parku
Tajomná Ermida

Po zotmení hmla úplne zahalila kraj, čo v kombinácii s úzkymi kľukatými cestami nebola žiadna sranda, ale Smart nás úspešne predral. V Gerês sme mali na pláne ešte omrknúť sobotný nočný život, ale znovu sme len spadli zničení do postele. No time to chill.

DEŇ 5.

Pri prekvapivo slušných (na hostelové pomery) bufetových raňajkách v jedálni s výhľadom na upršané údolie som začal dumať nad nedeľným plánom. Predpoveď počasia nevyzerala najlepšie a a túrou po okolí som sa musel rozlúčiť. Po konzultácii s appkami som zistil, že pršať by nemalo na úplnom severe krajiny a bolo rozhodnuté – ideme sa pozrieť na najsevernejší bod Portugalska na hraniciach so Španielskom.

Podobne ako predchádzajúci večer, hmla sa stále držala a na cestách sme si okrem zákrut museli dávať pozor aj na účastníkov ďalšej etapy bežeckého závodu. Z cesty M533 sme zišli k veľkej vodnej nádrži s monumentálnou priehradou Vilarinho da Furna. Tá sa týči do výšky 94 metrov a pred skoro 50 rokmi pri jej výstavbe padla za obeť rovnomenná dedinka, založená v prvom storočí. V lete, keď je hladina nízka, sa objavia pozostatky obydlí. Až pri stavbe priehrady vedci objavili zriedkavý spoločenský systém, ktorý sa tu pre odľahlosť zachoval od čias Vizigótov.

Jeden z nespočetných prameňov
Parťáci
Priehrada skrývajúca zatopenú dedinu

S postupom na sever slnko občas vykuklo cez mraky. V dedinke Barral sme zastavili na kávu (tú robia excelentne naozaj v každej “diere”) a v Moreire si pri kostole dali dlhšiu pauzu. Kúsok od neho sa práve začala procesia spojená s Kvetnou nedeľou a obzreli sme si miestne zvyky.

Kúsok od španielskych hraníc sme sa napojili na fajnovú cestu N101/202 kopírujúcu tok hraničnej rieky Minho. Po 30km sme sa úzkymi cestami preštrikovali až do poslednej dediny Cevide, kde sme odparkovali mašinu. Zrazu spoza brány vykukol sympatický Mário, z ktorého sa vykľul vášnivý propagátor tejto malej obce a jej zaujímavostí. Lámanou francúzštinou-angličtinou nám poukazoval všetky atrakcie – otvoril nám “prvý” kostol v Portugalsku (najsevernejší), malú kaplnku zasvätenú sv. Teotóniovi (na Google Maps chybne zaznačenú ako Antoniovi).

“Prvý” kostol Portugalska

Potom nás previedol chodníčkom kontrabandu (svojho času sa tu pašovalo jedna radosť) až k portugalskému hraničnému kameňu s číslom jedna. Kúsok od neho sme po drevenom mostíku cez rieku Troncoso prešli na španielsku stranu, kde sme sa na malej pláži pri sútoku s Minho rozlúčili. Trochu sme sa pomotali ešte na španielskej strane, kde sme podobne ako na portugalskej nestretli vôbec nikoho. Prešli sme sa mostom nad riekou Minho, obzreli španielsku hydroelektráreň a vrátili sa cez hustú zeleň naspäť k autu do Portugalska. Naozaj veľmi zaujímavý geografický bod, len škoda, že sa o ňom nikde nepíše. Nebyť POI na Google Maps s pár fotkami a recenziami, nikdy by som tento bod záujmu nenavštívil. Vďakabohu za zlé počasie v Gerês, inak by sme ani neboli známi medzi fanúšikmi Cevide 😀

Pohraničná panoráma

Rýchlo sa rozkríklo, že dedinku Cevide navštívili Slováci

V ospalom, no veľmi príjemnom Melgaço  s obligátnym hradom, sme cestou naspäť vybavili obed. V supermarkete sme doplnili zásoby a dočapovali vodu z verejného prameňa. Nikdy by som nepovedal, že práve v Portugalsku sa bude dať piť čerstvá voda pomaly na každom rohu. Cez národný park sme sa vydali naspäť na juh prekvapivo dobrými cestami, ktoré rady križovali hrozivé kravy plemena barrosã s veľkými rohmi. Krajina sa naokolo vďaka oblačnosti neustále menila, ale krásnych výhľadov na kamenisté pahorky, rozkvitnuté svahy a vodopády bolo neúrekom.

Po nespočetných zákrutách sme zastavili na parkovisku v dedine Soajo. Tá je známa malým skalným kopcom posiate žulovými sýpkami, ktoré pripomínajú viac krypty, než miesto na uskladnenie žatvy. Takéto sýpky sme sporadicky videli po celej ceste, ale tu to pripomína bizarný cintorín. Uvedomil som si, že sa tu medzi kopcami a kamennými domami cítim skoro ako v Arménsku, ktoré som navštívil takto pred rokom.

Tradičné sýpky
Soajo cat lady

Zo Soaja je to len 10km k hraničnej dedinke Lindoso, nad ktorou sa týči rovnomenná pevnosť. Po piatej hodine už jej brány boli zatvorené, no nebol problém sa poprechádzať po hradbách, z ktorých voľakedy vojaci dohliadali na vstup do krajiny cez údolie rieky Lima.

Hrad v Lindoso

Pri Lime sme sa zastavili na malom poloostrove pri dedine Entre Ambos-os-Rios, kde sa rieka rozvetvuje a pokojnou hladinou pripomínala viac jazero ako dynamický vodný tok. Všimli sme si aj dizajnové bungalovy susedného kempingu, kde by som si vedel predstaviť relax na pár dní.

Zátišie pri Lime

Cez lúky posiate kvetmi, kamenné cesty a panorámy národného parku sme sa polhodinu pred západom slnka vrátili do Gerês. Nedalo mi, potrápil som Smarta a vyliezli sme opäť k vyhliadke Pedra Bela. Tentokrát oblačnosť nezradila, vychutnali sme si večerný pohľad na údolie rieky Cavado a zavŕšili nedeľný roadtrip po severe Portugalska.

Kamenisté cestičky národného parku
Podvečer v Peneda-Gerês
Pedra Bela a večerný pohľad na rieku Cavado

DEŇ 6.

Ráno sa po raňajkách zopakovala situácia z nedele. Vonku mrholilo a neostalo nám nič iné, len zbaliť veci a vybrať sa k pobrežiu, kde sa poobede malo podľa nórskych meteorológov vyjasniť. Cestou do Viana do Castelo, regionálnej metropoly na pobreží, lialo ako z krhly. Celých sto kilometrov. Tam nám nezostalo nič iné, len zaparkovať v shoppingu pri železničnej stanici a počkať kým sa počasie neumúdri. Po hodine oddychu na pohodlných gaučoch, písania zápiskov a obzerania vláčikového interiéru nákupného centra prestalo o jednej pršať a mohli sme sa posunúť ďalej.

Piss ‘n’ rail

Podobne ako v Guimaraes a Brage, aj nad týmto mestom sa týči kopec s chrámom, tentokrát sv. Lucie. Na vrchol premáva funikulár, vyvažovaný nádržou s 3000 litrami vody, ktorú musia pravidelne dopĺňať. Okolo spodnej stanice som si nevšimol žiadne parkovisko, museli sme teda lacnú jazdu oželieť a Smartom sme sa vyštverali až priamo ku kostolu. Ten bol dokončený len v roku 1943, no svojou architektúrou inšpirovanou byzantským štýlom so štipkou gotiky pôsobí oveľa staršie. Najkrajším prvkom, aspoň podľa mňa, je trojica parádnych rozetových vitrážových okien, cez ktoré do štvorcového interiéru zaujímavo preniká farebné svetlo. Sú vraj najväčšie na poloostrove a druhé najväčšie na svete. Nakoniec sme sa za 1,50 euro na osobu výťahom odviezli do jednej z vežičiek a obzreli si Viana do Castelo a atlantické pobrežie z výšky.

Rieku Lima sme prekročili železnično-cestným mostom, ktorý navrhol Eiffel a cestou na pláž sme spozorovali kúsok od brehu rieky pasúce sa ovce. Hneď sme odbočili a objavili sme sa v malom prístave, kde loďky čakali na rybárov, opodiaľ sa pásli jahniatka a na horizonte dozeral na idylku chrám sv. Lucie. Po tejto príjemnej bukolickej zachádzke sme sa presunuli k Atlantiku na pláž Cabadelo, kde už slnko pripekalo solídne a na rozbúrenom mori sa pokúšalo zdolať vlny zopár surferov. Okrem surferského centra sa tu rozkladá aj malá vtáčia rezervácia, cez ktorú vedie drevený chodník. Fajn lokalita na oddych.

Cestou na juh nám znovu vyhladlo a nechceli sme premeškať čas výdaja obedov v snackbaroch. Zaparkovali sme hneď pri prvom, ktorý sa objavil a v prevádzke Viegas nesklamali. Po riadnom obede sme ešte nakúpili v susednom supermarkete proviant na spiatočnú cestu a presunuli sa do Fão. Tu sme si pri širokej pláži Ofir dali pauzu pri káve a trochu zoschnutej zmrzline pod tromi panelákmi. Čo už, hlavne dúfam, že nebola z minuloročnej sezóny.

Pláž Ofir

Na pumpe sme dotankovali plnú a v umývačke dali auto dokopy. Poslednou zastávkou nášho výletu sa stali známe bazény Leça vybudované na skalách pri pobreží oceánu, pár kilometrov od centra Porta. Dobre, že sme sa tam netrepali pár dní dozadu MHD-čkou z mesta, cestu by sme merali márne. Takto na jar sú vypustené a pôsobia veľmi smutne.

Vypustené bazény

Autom sme sa promptne presunuli o kilometer a pol severnejšie, kde sa pri širokej plážovej promenáde týči maják a pri skalách malý kostolík. Okolie ponúka opäť skvelé výhľady (mám pocit, že celý tento výlet bol najmä o výhľadoch:)) a chodníky ako stvorené na príjemné prechádzky po pláži s rozkvitnutými kvetmi sukulentov. Samozrejme nechýba ani poriadny industriál.

Plážová rafinéria

Po rozlúčke s vlnami Atlantiku sme sa už len odviezli do pobočky autopožičovne, po 600 kilometorch odovzdali červeného prcka a s tlupou postarších podnapitých Holanďanov nás vo vane odviezli na letisko. Terminál je prekvapivo rozľahlý, Porto má síce 2x menej obyvateľov ako Bratislava (aj keď konurbácia je oveľa ľudnatejšia), no letiskom prejde 6x viac cestujúcich ako tým bratislavským. Na checkine sme po dlhom čase museli prebaľovať veci, 4 kilová nadváha už bola mimo tolerancie pracovníka, ale podarilo sa skresať hmotnosť o 3 kilogramy bez ujmy na portskom.

Podobne ako katovické letisko, aj to portské je oproti zvyšku príjemne nacenenej krajiny predražené. V dutyfree som dokúpil už len víno a so západom slnka sme začali cez semafor boardovať náš let naspäť do Poľska. Na palube nás najprv zneistil pilot, ktorý nám oznámil neplánované meškanie hodinu a pol z dôvodu štrajku francúzskej letovej prevádzky. Ten nakoniec pravdepodobne aj tak nikoho nezaujímal, pozornosť celej krajiny a sveta sa obrátila na požiar Notre Dame. Odleteli sme na východ len s 30 minútovou sekerou.

Máme zelenú

S 15 minútovým meškaním sme pristáli po jednej ráno v Katoviciach. Mozog o takomto čase už slabšie fungoval a na bagáž sme zbytočne čakali 15 minút pri zlom páse. Nasratý sám na seba som odroloval kufrík k vymrazenému autu, teplota v tú noc klesla pod nulu, čo tiež nepotešilo. A aby sa nepovedalo, zabrzdený som si neuvedomil pri platbe za parking výslednú sumu a zabudol som si vypýtať 50% zľavu pre zahraničné ŠPZ-ky. Nakoniec ma na prázdnej poľskej diaľnici A1 dorazili poľskí kamionisti, ktorí sa predbiehali niekoľko kilometrov. Poteší, keď sa ponáhľate na ubytovanie, kde vás čaká len pár hodín spánku.

Džentlmeni ciest

DEŇ 7.

Po necelých 4 hodinách v lacnom poľskom moteli sme pred siedmou znovu vyrazili na cestu. Cez Poľsko a Česko sme prefrčali plynule, ale znovu sme sa pred Čadcou zasekli na polhodinu v kolóne. Do Trnavy sme dorazili niečo po jedenástej. Žiadna sláva, keďže väčšina trasy viedla po diaľnici.

Každodenná kysucká realita

Portugalsko ma veľmi príjemne prekvapilo. Vedel som, že je to zaujímavá krajina, no že to bude až tak príjemné miesto som nečakal. Návštevníkov bolo síce v Porte požehnane, ale neprekážalo mi to a v horách ich bolo minimum. Veľmi sa mi ráta rurálny ráz krajiny a častokrát som mal pocit, že som skôr niekde na Kaukaze ako na západe Európy. Potešila ma aj veľmi príjemná cenová hladina, takže som sa narozdiel od takého Francúzska nebál otvoriť jedálny lístok a necítil som sa ako turista druhej kategórie. Aj dnes, keď sa už dojmy a pojmy uležali, smelo môžem vyhlásiť, že sa táto krajina vyšvihla na prvé miesto krajín Európy mimo východného bloku a už sa teším na ďalšiu návštevu.



Šup šup!



Komentáre

0 komentárov k “Potulky Portom a severom PortugalskaPridajte vlastný →

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.