Quo Vadis, Arménsko

Na jar roku 2018 sme po prvýkrát s Vladom navštívili Arménsko. Práve tu prebiehala revolúcia, zakričali sme si v dave a nakukli do Náhorného Karabachu (oficiálne Republiky Arcach). Odvtedy sa ale toho veľa zmenilo, nielen v mojom osobnom živote, ale aj v tejto kaukazskej krajine. Tú narozdiel od nás „šťastlivcov“ nepostihla len globálna pandémia, no tvrdú ranu zasadila tomuto hrdému a ťažko skúšanému národu tzv. 44 dňová vojna o Karabach medzi Arménskom a Azerbajdžanom. Tá skončila porážkou Arménska a na oboch stranách si vyžiadala viac než 7 tisíc obetí.

NEDEĽA

Keď sa teda koncom minulého roka opäť objavili výhodné letenky do Jerevanu, dlho sme nerozmýšľali. Veď druhá vlna naberala na obrátkach a lety sa menili a rušili ako na bežiacom páse. Nečakane táto letenka vydržala bez zmeny až do konca, no žiaľ pánsku jazdu do Arménska musel opäť oželieť tretí spolucestujúci Lukáš.

V peknú prvú októbrovú nedeľu som sa doobeda vydal do Bratislavy, kde ma privítala SMS o trojhodinovom meškaní letu. Čo sa dalo robiť, lístky na autobus sme už mali zakúpené a premiérovo sme navštívili zázrak menom AS Nivy. Ako starý hejter som mal najprv výhrady, no je to progres oproti starej autobuske. Na druhú stranu sa netreba spoliehať že dobehnete na stanicu minútu pred odchodom, samozrejme treba ešte nejakú tú chvíľu stráviť medzi obchodmi a zostúpiť do podzemia. Ako vstupná brána do Bratislavy a pre PR Milanka je fajn, no každý deň ju využívať v kombinácii s prestupom na MHD by ma rýchlo prestalo baviť.

• 

• 

• 

Slovak Lines nás s miernym oneskorením zapríčineným pomalou rakúskou diaľnicou a poctivou hraničnou kontrolou úspešne doviezol na Schwechat, kde sme sa priamo vybrali do salónika. Tu nás už čakal „náhradník“ Martin, ktorému rovnako odpadol spolucestujúci. Cestou vlakom do Viedne spoznal Sergeja, českého Arména, ktorý sa na pár dní vracal domov za biznisom. V tomto veselom kolektíve sme strávili vyše 4 hodiny až do odletu. Od lounge sme ešte zakývali Romanovi, ktorý sa vracal práve z Varny a vybrali sa k odletovej bráne. Tu sme sa museli rozlúčiť so Sergejom, ktorého z neznámeho dôvodu nepustili na palubu. Hlavne, že na checkine nemali žiadny problém s jeho pasom a po prílete sa dajú prípadné víza vybaviť priamo v búdke na letisku v Jerevane. Na palube bolo ešte ironicky pasažierom oznámené, že odlet s trojhodinovým meškaním sa musí dlhšie zdržať kvôli pasažierovi, ktorý sa ROZHODOL NECESTOVAŤ a jeho kufor musí byť vyložený.

• 

• 

• 

• 

Ako naschvál mal náš let meškanie len 2 hodiny a 52 minút, tým pádom sa rozplynul aj sen o kompenzácii. Nevadí, čo sme si odpili v salóniku zdarma, to by sme si zaplatili v Jerevane 🙂 Po dlhej a dôkladnej pasovke som zakúpil simkartu (z nejakého dôvodu som mal iba 3G na UCOM) a z bankomatov sme vytiahli cash (po dlhom čase v krajine, kde netreba hľadať bankomaty bez poplatku za výber). Doktor/mäsiar v bielom plášti nám skontroloval teplotu a COVID passy a konečne sme mohli opustiť terminál. Rozbité a rozhorúčené Polo nás za pár eur hodilo k veľkému hotelu Shirak, ktorý pravdepodobne zažil lepšie časy no pomer cena/výkon má stále na jednotku. V Jerevane našťastie ani o jednej hodine rannej nebol problém nájsť supermarket, kde sme dokúpili proviant, hlavne ich skvelú minerálku Jermuk. Na izbe sme ako neznabohovia pripili na úspešný výlet v krajine koňaku s Ballantines z dutyfree a zaľahli pod niečo, čo vyzeralo ako veľký uterák.

• 

• 

• 

• 

• 

PONDELOK

Nikdy sa nepoučím a pred spaním nezatiahnem závesy. Ranné slnko nás prebudilo okolo siedmej (o piatej „nášho“ času), no do raňajok sme mali ešte hodinu (malý zázrak na Arménsko, zvyčajne sa tu raňajkuje až po deviatej). Vybehol som si na 14-ku, odkiaľ sa ukázal celkom solídny výhľad na mesto. Verím, že z niektorých izieb to musí byť veľká paráda sa zobudiť s Araratom za oknom. Raňajky boli prekvapujúco rozmanité, takýto mix miestnej kuchyne a klasickej hotelovej stravy som dlho nezažil. Posilnení sme naskočili do divokého taxíku a vhupli do ešte horšej rannej premávky.

• 

• 

• 

• 

• 

• 

Po chvíli papierovania sme pred overenou požičovňou Caravan nasadli do bieleho tátoša Renault Logan. Z predchádzajúceho výletu sme sa poučili, Lada Niva je síce štýlové vozidlo, no uhrkoce vás do bezvedomia a spotreba nie je tiež žiadne terno. Auto je bezkonkurenčné do terénu, no arménske cesty nie sú až taká katastrofa ako by si jeden myslel. Po chvíli oťukávania som splynul s jerevanskou premávkou, zablúdili sme do slepej uličky, no nakoniec sme neohrození nechali hlavné mesto za sebou. Prvou zastávkou sa stal najznámejší kláštor Khor Virap, ležiaci polhodiny jazdy z Jerevanu a len kúsok od tureckej hranice. Sám o sebe mi tento kláštor nepríde ničím výnimočný, no výnimočná je jeho panoráma s majestátnym Araratom, ktorý je vraj len „dočasne“ na tureckom území. V pondelok doobeda sa tu žiadny pretlak turistov nekonal, občerstvili sme sa ako amatéri predraženou šťavou z granátového jablka (síce to dlho trvalo, no aspoň sme zaplatili viac ako pred Modrou mešitou) a cez kláštor sme vybehli na kopec s rozšklbanou arménskou vlajkou. Cestou z kláštora vykukol spoza oblakov aj vrchol hory Ararat a Martin si ako arménsky nováčik lepší úvod nemohol želať.

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

Po úspešnom výbere z bankomatu v mestečku Ararat sme sa presunuli na hranicu s Azerbajdžanom, presnejšie exklávy menom Nachičevan. Tu sa pár stoviek metrov od nepriepustnej línie nachádza dedina Yeraskh, ktorej dominuje veľký kruháč s hrdo plápolajúcou vlajkou. Kúsok od neho ledva stojí smutná železničná stanica, odkiaľ by mal raz denne ráno premávať vlak do Jerevanu a večer sa vrátiť naspäť. Diametrálne odlišná premávka od tej spred konca roku 1989, keď tadiaľto premávali dokonca priame vlaky do Iránu.
Až k nej sme sa nedostali, zahrať sa na blbečkov nepomohlo a vojaci nás otočili. V miestnom kafíčku sme doplnili energiu pivom a kávou a v supermarkete zásoby. Snažil som sa pokecať s usmievavým iránskym vodičom amerického trucku, no okrem úsmevu a podania rúk sme sa na viac nezmohli. Jazyková bariéra bola naozaj veľká. Bezzubého vodiča hneď v debate vystriedal mladý gopnik, ktorý si zaraz posťažoval na nedostatok peňazí a mnoho „pizdecov“ Azerov. Ich pozície sa nachádzali na kopci asi kilometer južnejšie a počas prvej vojny odtiaľ ostreľovali Yeraskh. Celkovo sa tu pohybovalo veľmi veľa vojakov a hlbší prieskum pohraničia by pravdepodobne nebol dobrý nápad.

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

U tety v bufete vedľa pumpy sme zadelili spolu s potulnými psíkmi skvelé pirôžky a po ceste ako vystrihnutej z amerického roadtripu (len tie sovietske lady a iránske autobusy nesedeli) sa vydali do ďalšej destinácie. Skvelý asfalt len sem-tam prerušili opravy ciest (keď sa opravuje, tak na plný plyn, strhne sa celý povrch a autá musia dočasne hrkotať po kameňoch) a zaraz sa zmenil ráz krajiny. Vyprahnutú náhornú plošinu vystriedali vyprahnuté hory a niečo pred druhou sme na križovatke v Areni zabočili na cestičku v kaňone ku kláštoru Noravank.

• 

• 

• 

• 

• 

Ten sme naposledy z časových dôvodov museli vynechať, no tentoraz sme chybu neopakovali. Vyše 800 ročný kláštor je zasadený do krásnej krajiny pestrofarebných skál a výhľady z neho a naň sú až dychberúce. Ani tu sme sa sa netlačili s inými návštevníkmi a mohli si detailne obzrieť tento nádherný chrám.

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

Až po hodnej chvíli sme si uvedomili, že hlavný chrám Surb Astvatsatsin je dvojposchodový. Keby nebolo ruských „fotomodeliek“, ani by sme si to nevšimli. Prístup na vyššie podlažie je síce krkolomný, ale stojí to za tú chvíľu neistoty.

• 

• 

• 

• 

• 

Cesta dolu bola možno ešte krajšia, úzky kaňon sa nám pekne otvoril a zaraz sme boli opäť na križovatke s hlavným ťahom na Irán.

• 

• 

Tu sme expresne navštívili jaskyňu Areni-1. Kto by čakal nejaké stalaktity, stalagmity a stalagnáty, bol by sklamaný. Jaskyňa je významná tým, že sa tu objavili pozostatky prvého „vinárstva“ (staré vyše 6000 rokov) a najstaršie pozostatky zachovaného mozgu z doby medenej. V susednej reštaurácii s opusteným akvaparkom sme sa po hodnej chvíli dočkali apatickej obsluhy, no to nejak k tejto krajine patrí.

• 

• 

• 

• 

Čas sme mali dobrý a po krátkom prieskume mi na Google Maps zrak padol na kláštor Tanahat. Kým taký Khor Virap alebo Noravank majú na konte vyše 1000 recenzií, tak tento nemal ani dva tucty – presne to čo sme hľadali. Logan pomaly ale iste začal stúpať pustou krajinou do výšin a pár kilometrov za poslednou dedinou Vernashen sa v strede ničoho objavila silueta tmavého kláštora. Parkovisko bolo dávno zarastené a malé pódium schátrané. Jediné čo vydržalo, bol kláštor samotný, ktorý sa tu týči od 13. storočia a na jeho mieste stál jeho predchodca už v 8. storočí. Tu sme boli úplne sami a spoločnosť nám v diaľke robilo len stádo kráv snažiacich sa napásť biednych trsov trávy.

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

Naša prítomnosť upútala pozornosť starého pastiera, ktorý bol po dlhých dňoch samoty rád za akúkoľvek spoločnosť. Ako správny Armén ponadával na pederastov z Azerbajdžanu, Turecka, arménskych politikov a chudobu. Najviac mu bolo ľúto zbytočných obetí na mladých životoch, na ktoré sme o pár stoviek metrov narazili na dedinskom cintoríne.

• 

• 

• 

• 

Počas krátkej vojny koncom minulého roku vyhaslo mnoho mladých životov. Ak zbadáte na ktoromkoľvek cintoríne viať arménsku trikolóru, môžete si byť istý, že tam niekde je pochovaný mladý muž. Častokrát až príliš mladý. A tie vlajky vidieť všade.

• 

• 

• 

Z Tanahatu sme sa vydali takmer „priamou“ čiarou do posledného pondelňajšieho čekpointu – na sever k jazeru Sevan.

• 

• 

• 

• 

Najprv sme sa museli vyštverať do výšky vyše 2400 metrov nad morom, kde Logan zdolal Selimský priesmyk. Po ceste som si všimol niečo ako rozbité JRD, no z nízkej dlhej budovy sa vykľul Orbelianov Karavanserail. Tento hostinec pre orientálne karavány vítal cestujúcich na tejto dôležitej trase od roku 1332. Škoda, že v okolí nič podobné funkčné nenájdeme. Cesta je síce pekná, no pravdepodobne nie tak využívaná ako za Sajuzu, keď boli otvorené hranice s Tureckom a s Azerbajdžanom sa budovali svetlejšie zajtrajšky.

• 

• 

• 

• 

Šoférovať po západe slnka nie je v tejto krajine žiadna slasť. Áut je na cestách síce málo, no 99 percent z nich buď svetlá a) nemá; b) používa iba diaľkové; c) má zle nastavené. V Martuni sa stav inak solídnej cesty riadne zhoršil, no našťastie hlavný ťah popri jazere Sevan bol ako z katalógu a do cieľa nás „navigovali“ všadeprítomné podsvietené biele kríže. Na naše ubytko, fajnovú chatku pár metrov od brehu tohto najväčšieho jazera v krajine, sme dorazili okolo ôsmej večer. Náročný deň sme ukončili riadnymi šašlikmi v gýčovej rezortnej reštaurácii.

• 

• 

UTOROK

Predpoveď počasia nanešťastie neklamala a zobudili sme sa do uzimeného rána. Ťažké oblaky viseli nad jazerom a okolitými horami. Ale ako Sergej povedal, v Sevane sa kúpe za každého počasia. Pred tromi rokmi som horskú vodu neotestoval, nedalo sa nič robiť, teplomer síce ukazoval 5 stupňov, no voda bola o čosi teplejšia 🙂 Vďakabohu za horúcu sprchu.

• 

• 

• 

Márne sme hľadali niečo pod zub po ôsmej. Rezortné raňajky sa začínali až o deviatej. Voľný čas sme využili uzimeným prieskumom rezortu Noy Land, kde to v lete musí byť parádička. Chatky, bazény, ihriská, miesta na opekanie, malé pláže… my sme prišli s asi tak dvojmesačným oneskorením.

• 

• 

• 

• 

Po sýtych raňajkách sa seriózne rozpršalo, dokonca aj horizontálne. Nezostalo nám nič iné, než vyraziť znovu na cesty. Prvou zastávkou na kávu z džezvy sa stal legendárny Dom spisovateľov na brehu pod kláštorom Sevanavank. Táto odvážna architektúra bola navrhnutá už v 30. rokoch, ale až Stalinova smrť a následná rehabilitácia architektov dala zelenú ich nadčasovému projektu. Žiaľ aj nadčasové projekty ničí zub času a nevedno, ako dlho bude táto ikonická stavba v prevádzke.

• 

• 

• 

• 

S kávou v ruke sme skonzultovali predpoveď počasia pre Arménsko a vyšlo nám len jediné riešenie – znovu utiecť pred dažďom ako na jar 2018. Krásny kláštor Hayravank a chačkhary v Noratuse sme museli v tomto počasí oželieť. Na výber zostalo staré dobré Gyumri alebo skúsiť šťastie na severe pri gruzínskych hraniciach. Vyhralo Alaverdi. Ešte sme sa vrátili do depresívneho Hrazdanu obzrieť ikonickú stavbu opusteného obchodu Intourist pri autobusovej stanici, ktorá mi nonstop vyskakuje na facebooku. Nakoniec sme zmokli pri kombinovanom pamätníku obetiam II. svetovej vojny a vojen o Náhorný Karabach. Ani tu nechýbali nové vlajky…

• 

• 

• 

Z Hrazdanu sme po „diaľnici“ opäť prefrčali okolo upršaného jazera a vybrali sa smerom na Dilijan. Na pobreží severne od poloostrova sa objavilo kopec reštaurácií, ktoré ponúkali dobroty z vôd Sevanu, medzi inými kebab z raka. Navadí, otestujeme nabudúce. Počasie nám neprialo, teplota pomaly klesala k nule a tesne predtým ako sme vstúpili do Dilijanského tunelu, začali poletovať vločky. Tento 2257m dlhý tunel dokončili Arménci začiatkom 21. storočia, ale keďže jeho stavba trvala s prestávkami od roku 1970, netvári sa veľmi moderne. Na druhú stranu je aj takýto tunel oveľa lepšia voľba ako pôvodný nebezpečný Sevanský priesmyk, terč častých lavín. Na konci tunela sa zjavilo svetlo a za ním úplne iný svet. Dážď pomaly ustal a my sme sa zjavili v zalesnenej krajine s regionálnym centrom Dilijan. Mesto vraj miestni prezývajú „Malé Švajčiarsko“ – až tak by som to nepreháňal, no ak by mi niekto povedal, že som po teleportácii niekde hlboko v Zakarpatí, bez problémov by som uveril. Jediné čo Švajčiarsko možno pripomína je ultramoderný campus United World Colleges. Ale tak pri školnom 74 000 dolárov na dva roky sa tomu nečudujem. Hneď som si predstavil pobočku MIT v Podbrezovej. Ktovie, možno Vlado Soták vybaví.

• 

• 

Za Dilijanom som zastavil na ceste pri dedinke Fioletovo. Tu sa trať z Dilijanu do Hrazdanu zavŕtava do hory prostredníctvom vyše 8 kilometrového Pambakského tunelu. Tento tretí najdlhší tunel na území bývalého ZSSR nemal dlhú životnosť. Bol dokončený niekedy v polovici 80. rokov, no zemetrasenie v 1988 a neskôr blokáda Azerbajdžanu pri Prvej karabašskej vojne spečatila (trať z Dilijanu pokračuje cez Ijevan ďalej do Azerbajdžanu) jeho osud. Posledný vlak ním prešiel v roku 2012. Smutné koľko takýto projekt stál peňazí a práce, aby nakoniec ostal chátrať zabudnutý.

• 

• 

• 

• 

Vo Vanadzore sme sa dostali do riadnej zápchy, ktorú sme nakoniec prebrodili bočnou ulicou. Poznámka do budúcna, neverte bočným uliciam. Zastavili sme sa na chvíľu pri pamätníku obetiam II. svetovej vojny. Keď niečo vedia Arméni dobre stavať, tak sú to rôzne monumenty tragických udalostí. Jednoduché, žiadny gýč, na starostlivo vybranom mieste.

• 

• 

• 

• 

Z Vanadzoru sme mašinu nasmerovali po ceste M6 na sever. Tá sa tiahne do hôr spolu s riekou Pambak, ktorá sa neskôr spája s tokom Dzoraget do rieky Debed. Tá pokračuje spolu so železnicou ďalej do Gruzínska. Niekde na polceste medzi Vanadzorom a Alaverdi sme zastavili v „motoreste“, kde sme hneď doplnili kalórie skvelým mletým kebabom v lavaši. Energia nás posilnila na 5 kilometrový úsek v rekonštrukcii, kedy sme sa modlili, aby čínske pneumatiky vydržali.

• 

• 

• 

Tie vydržali a úspešne sme dorazili do Alaverdi. O tomto meste som nevedel vôbec nič, len som si na mape všimol lanovku. Logan sa vyškriabal na plošinu Sanahin, odkiaľ sa nám otvoril neskutočný pohľad na celé toto smutné industriálne mesto. Hneď sme vedeli, kde sa nachádzame – v arménskej Čiature. Nanešťastie lanovka zo sídliska smerom do centra prestala premávať len niekoľko rokov dozadu, po asi 40 rokoch služby. Najprv dostal motor zásah bleskom a neskôr jednoducho neboli peniaze na prevádzku.

• 

• 

• 

• 

• 

Traduje sa, že sa tu narodil sám Charles de Gaulle, keďže jeho otec mal vraj podiel v miestnych medených baniach. No pravdepodobne najznámejšími rodákmi mesta Alaverdi sú bratia Mikoyanoví. Arťom ako letecký konštruktér je tým „Mi“ zo skratky MiG a Anastas bol svojho času jedným z najvyšších sovietskych pohlavárov. V rodisku Sanahine majú malé múzeum, ako inak zatvorené, no vyzerá že funkčné. Pravdepodobne už bolo veľa hodín alebo sem nikto dlho nezablúdil. Okrem nás sem prifrčala biela X5-ka a z ničoho nič sme začuli zvonivý americký hlas – mladý Armén z LA prišiel hľadať stopy svojich predkov a našiel len zatvorené múzeum.

• 

• 

• 

Neďaleko múzea sa rozprestiera významný kláštorný komplex Sanahin, založený pred vyše 1000 rokmi. Sanahin v preklade znamená „starší ako ten druhý“ – teda starší ako neďaleký Haghpatavank, na ktorý nám čas už nevyšiel. Najprv ma za magnetky skasírovala biznis babka, no v kláštore samotnom (samozrejme zapísanom v UNESCO) sme znovu boli sami. Okolo neho sa rozprestiera cintorín, z ktorého sú pekné výhľady na kláštor samotný a okolité náhorné plošiny prerezané kaňonom rieky Debed.

• 

• 

• 

• 

• 

Cestou naspäť sme dotankovali benzín (radosť kupovať za 90 centov liter, no nie z arménskeho platu) a ešte sme obkukli spodnú stanicu lanovky. Zabednená sa nachádza neďaleko utlmenej medenej hute s vysokým ošarpaným komínom. V Alaverdi sa meď spracováva vyše 250 rokov, no posledné dekády boli poznačené silným znečistením. Len nedávno sa preukázalo že vyše 90 percent zo zostávajúcich zamestnancov trpí rôznymi kardiovaskulárnymi a dýchacími problémami. No v kraji kde je nezamestnanosť vysoko nad 80 percentami nie je veľmi na výber. Príroda utrpela ešte viac. Pár kilometrov od Alaverdi sa ťažilo v povrchovej bani Teghut, ale tú kvôli environmentálnej záťaži museli po pár rokoch uzavrieť. Tým sa dánska vláda, ako jeden z investorov veľmi nechváli. Predpokladané zásoby molybdénu a medi boli odhadnuté na vyše 15 miliárd dolárov a keď Dáni odišli, Rusi strčili nohu do dverí a baňu znovu otvorili. Aby toho nebolo málo, teraz nastúpili na scénu medzi inými aj Česi, ktorí sa snažia (napriek nevôli miestnych) o otvorenie nových baní v regióne.

• 

• 

• 

• 

• 

• 

Po silnej večeri v skôr otestovanom motoreste sme zaparkovali pred hostelom vo Vanadzore. Ten som bookol na poslednú chvíľu, lebo do Jerevanu nám zostávalo vyše dvoch hodín a na nočný presun krajinou som si po celodennom šoférovaní netrúfal. Zopár minút sme si museli počkať na sympatického majiteľa, ktorý nám otvoril prevádzku. Po rýchlom nákupe tekutín sme zaraz popíjali koňak aj s jeho hrôzostrašným kamošom s krycím menom „lúpežník“ a vyplakávali nad osudom tejto smutno-krásnej krajiny. Z lúpežníka sa vykľul veľký znalec histórie, no do hlbších debát národnostného charakteru sme sa radšej nepúšťali. Byť zdravý je výhra.

• 

• 

STREDA

Tradične po veľmi krátkom spánku sme sa zobudili do upršaného tmavého rána. Auto sme mali odovzdať o deviatej a pred nami sme mali ešte vyše 120 kilometrov neznámou krajinou a známou premávkou v hlavnom meste. O šiestej ráno som mal pocit, že sme v 80-tisícovom Vanadzore sami (fun fact: 40 rokov dozadu malo toto mesto dvojnásobný počet obyvateľov). Táto krajina jednoducho spí skoro až do obeda a na prvé autá sme narazili až na hlavnom ťahu na Gyumri. V Spitaku, epicentre tragického zemetrasenia z roku 1988, sme odbočili na juh smerom na Jerevan. Obklopení pocukrovanými horami sme cez priesmyk Spitak vo výške viac ako 2 kilometre nad morom opustili región Lori a začali pozvoľne klesať o kilometer nižšie.

• 

• 

• 

• 

Pred Artashavanom nás zaujal obrovský kríž, postavený v strede ničoho, len pár desiatok metrov od cesty. Ak tomu dobre rozumiem, kríž pod najvyššou horou Arménska bol postavený v roku 2013 z viac ako 1711 malých krížov. Tie symbolizujú počet rokov od prijatia kresťanstva v Arménsku. Podľa všetkého ďalšie kríže pribúdajú každým rokom. Neďaleko neho sa nachádza aj monument venovaný arménskej abecede, ktorú som doteraz nedešifroval.

• 

• 

Dvadsať kilometrov pred cieľom sme vypucovali Logana (čo sa neskôr ukázalo ako zbytočná snaha) a onedlho sme sa nechali unášať jerevanskou premávkou. Ako to už býva, do najväčšej jamy som vletel cca 30 metrov od autopožičovne. Biely rumunský žrebec zvládol aj tento posledný test a so 650km na konte a 3000 AMD za vyčistenie sme ho odovzdali znudenému zverencovi.

• 

• 

Počasie nám znovu veľmi neprialo a sovietskymi eskalátormi (smrad rovnaký ako v kyjevskom metre) sme sa vyviezli na (skoro) vrchol nedokončenej Kaskády, dominanty Jerevanu. Ararat bol ďaleko skrytý v oblakoch a nám sa zažiadalo raňajkovať. Ako naschvál nebola v okolí žiadna reštaurácia a aj Park pobedy zíval prázdnotou.

• 

• 

• 

Nedalo sa nič robiť, museli sme znovu navštíviť terasu opustenej reštaurácie s výhľadom. Tu som vytiahol fľašu vína Areni, ktorú sme vláčili od Yeraskhu so sebou a čo som nezbadal – korok. Skrutku na víno ako vražedný nástroj sme do lietadla nemohli zobrať a zostalo nám len jediné riešenie – neotestovaná topánková metóda. Najprv sme jej neverili, no po pár buchnutiach sa korok začal uvoľňovať a onedlho sme s kyslým úsmevom na perách raňajkovali zlé víno.

• 

• 

• 

• 

• 

Parku víťazstva dominuje Matka Arménska, pred ktorou horí večný plameň. Tá v roku 1967 nahradila gigantickú sochu venovanú najväčšiemu vrahovi v histórii. Pri minulej návšteve neboli jej útroby otvorené, no na druhý pokus sme mali šťastie a obzreli sme (ako inak) smutnú výstavu venovanú najmä vojnám so susedom Azerbajdžanom.

• 

• 

• 

• 

• 

Travelhack: Nechcem nikoho menovať, no ak sa vám bude chcieť ísť na malú potrebu v okolí tohto pietneho miesta, snažte sa vojsť hlbšie do lesa. Inak je dosť možné, že dostanete do hlavy šiškou a budú na vás kričať. A nie, nebudú vás povzbudzovať.

• 

• 

Yandexom sme sa z parku zviezli do centra, kde sme si v obskúrnom hosteli nechali ruksaky v zamknutej skrini v pivnici s poschodovými posteľami. Túto inštitúciu som rovnako zarezervoval na poslednú chvíľu ako útočisko a umyváreň pred večerným odletom. Za necelých 10 eur tri osoby to nevyzeralo na zlý deal. Až na mieste sme zistili, že sa jedná skôr o podzemnú nocľaháreň pre migrantov a robotníkov, spojenú so šíša barom a vlastnenú Iráncami. Martin ako starý český pivár chcel Plzničku za každú cenu…ale nie, zapadli sme v hip pivárni Dargett s vlastným pivom. Najmä silná IPA Armenia Invicta bola skvelá.

Pri pive sa znovu stretli aj so Sergejom, ktorý medzitým úspešne dorazil do domoviny. Samozrejme, že pri lete s Austrian nikto žiadne víza nechcel vidieť. Vonku sa znovu rozpršalo, no Sergej navrhol, že nás zoberie omrknúť kláštor Geghard a antický chrám v Garni, jedinú stavbu svojho druhu na území bývalého Sovietskeho zväzu. Pomaly sme sa predrali usmokleným a upchatým mestom a Sergej nám medzitým vyrozprával všetko možné aj nemožné o arménskom tufe – hlavnom stavebnom materiáli v krajine a jadre jeho biznisu v Česku. Rovnako nám potvrdil aj to, čo sme pri ceste krajinou plnej rozpadnutých fabrík, skrachovaných prevádzok a opustených príbytkov tušili. Ekonomika je z veľkej časti obmedzená na ťažbu a spracovanie rôznych rúd a produkciu koňaku. Väčšina obyvateľov aj tak čaká na peniaze od rodiny zo zahraničia. Veď v samotnom Arménsku žije menej ako tretina všetkých Arménov.

• 

• 

• 

• 

Ako sme naberali nadmorskú výšku, stalo sa niečo nečakané – oblačnosť sa potrhala, dážď ustal a slnečné lúče zaliali krajinu. Kláštor Geghard nás podobne ako cesta k nemu privítal v rekonštrukcii, no starobylý objekt, z časti vytesaný v skale, nás očaril. Sergej si podľa starého zvyku v posvätnom prameni umyl tvár, nakúpil nám za kabelu arménskych pochutín a pobrali sme sa z tohto magického miesta ďalej.

• 

• 

• 

• 

• 

• 

Čo nás ešte viac dostalo bol antický chrám v Garni, najznámejší symbol predkresťanského Arménska. Aj po vyše 2000 rokoch sa hrdo týči na útese medzi Geghamskými horami, nad priepasťou a riekou Azat. Škoda, že sme nemali už viac času, dalo sa zostúpiť do údolia a prezrieť si tzv. Kamenný organ alebo Symfóniu kameňov, zaujímavé čadičové stĺpy, ktoré sme zazreli aspoň z diaľky.

• 

• 

• 

• 

• 

Do odletu nám zostávali cca 4 hodiny, no stále sme boli vyše hodinu od mesta, s batohmi v pofidérnom hosteli. Na zákrute som instantne stupil do kravského lajna, ale aspoň som si cvakol oceľovú dominantu mesta a najvyššiu stavbu na Kaukaze – 311 metrovú televíznu vežu. V pozadí sa ukázali aj chladiace veže atómovej elektrárne Metsamor, vraj najnebezpečnejšej na svete. Dôvodom je nielen ohrozenie zemetraseniami, ale i blízkosť nepriateľského Turecka a Azerbajdžanu. Ten druhý menovaný sa počas minuloročného konfliktu dokonca vyhrážal raketovým útokom na elektráreň. Rakúšania sa majú ešte čo učiť.

• 

• 

Batohy sme úspešne vyzdvihli, no za cenu pohľadu na staršieho tučného pána, ktorý ležal nahý na posteli ledabolo zakrytý paplónom. To sú tie nástrahy lowcostového cestovania. Znovu sme sa dostali do zápchy, ktorá sa konečne rozplynula až pod závodom na koňak Ararat. Čas nás pomaly tlačil, ale Sergej nás ešte pozval na večeru. Rýchle sme vybrali nejaký vhodný podnik a neďaleko letiska sme zasadli do veľkej táckarne. V tento večer sme plánovali mäsový detox, no zrazu sa na stole objavili šiš kebaby, šašliky, pečené kura, kopec lavašu, šaláty … Ako Sergej poznamenal, čo by doma povedali, keby sme sa z návštevy vrátili hladní.

• 

• 

S naším nečakaným hostiteľom sme sa rozlúčili na letisku a vybrali sa na checkin pre boarding pass. Tento proces chvíľu trval, agent si musel naozaj overiť že do Rakúska nepotrebujeme žiaden formulár. Supervízor ho usmernil, dostali sme do rúk papierové letenky a hybaj na kontrolu a pasovku. Pred kontrolou som ešte vypil tekutín čo sa do mňa zmestilo a samozrejme, že za mnou pustili týpka s plnou dvojlitrovou fľašou. Pracovníkovi kontroly len povedal, že je to len voda a ten ho len znudene odmával ďalej. Sergej nás riadne nabalil nielen v Gegharde, ale aj lavašom, ktorého zostalo z večere pre priemernú somálsku dedinu. Lenže ako tento kontraband dostať na palubu? Za cca 10 centov som v kúpil veľkú igelitku s nápisom DUTY FREE a bolo vybavené. Work smart, not hard.

• 

• 

• 

• 

• 

Pred tromi rokmi sme navštívili Arménsko, kde práve prebiehala revolúcia. Revolúcia za niečo lepšie. Nakukli sme aj do Arcachu, ktorý na jar naozaj pôsobil ako jedna veľká záhrada skrytá medzi horami. Ľudia si zažili hrôzy vojny rokov deväťdesiatych, no verili v lepšiu budúcnosť. Žiaľ, tá sa na jeseň minulého roku rozplynula tak rýchlo ako viera v nadradenosť arménskej armády. Hrdé Arménsko prehralo vojnu, ktorú pre pandémiu COVID-u zvyšok sveta odignoroval. Neviem, či som za tri dni videl na tvári nejaký úsmev, možno len ten bezzubý iránskeho vodiča. A ani sa nečudujem. Úprimne neviem ako sa tejto nádhernej krajine bude dariť v súčasnej geopolitickej a socioekonomickej situácii. Mám pocit, že im nezostáva nič iné len prestať ignorovať realitu, akokoľvek je nefér. Rodinu a susedov si nevyberáš, no musíš sa s nimi naučiť žiť.