Riga, vodka, dážď a sneh

Koncom minulého roka sme s Romanom naplánovali letecký výlet na Ukrajinu . V pláne bolo otestovať Antonov An-148 a navštíviť pobrežné mesto Mariupoľ. Onedlho ukrajinská aerolinka Air Ocean pozastavila prevádzku a zmenili sme destináciu na Konotop na východnej Ukrajine. No medzitým sa medzinárodná situácia medzi starými pánmi vyostrila a tento trip som radšej skrečoval. Niekto by povedal, že som zlyhal, keďže v tretí februárový týždeň vojna nezačala a nechal som prepadnúť letenky za 25 eur, no nechcel som pokúšať osud. Predsa, už len keby zrušil Wizzair lety, tak pozemný presun zo severovýchodu Ukrajiny by bol nadlho.

Chcel som tento úvod prepísať, no nechám ho tu ako smutnú spomienku na tragédiu, ktorá sa rozpútala na nasledujúci deň po začatí písania – 24. februára 2022. Sekol som sa „len“ o tri dni.

Roman sa teda rozhodol minúť nahlásenú dovolenku v teple a bezpečí tureckej riviéry a ja som nahovoril Vlada na baltické repete. Takto pred rokom sme sa motali v okolí poľského Štetína a teraz nás lacné letenky Ryanair nasmerovali premiérovo do lotyšskej Rigy.

PIATOK

Tico tentokrát nezostalo odparkované na stanici vo Wolfsthale, no úspešne sa infiltrovalo hlbšie do vnútrozemia. Rozlúčili sme sa s ním na parkovisku pred lesným cintorínom vo Schwechate a vlakom sa prepravili na letisko. Po tradičnom prípitku v salóniku sme sa pobrali na gate a spolu s českými striptérmi medzi poslednými nastúpili do autobusu. 737čkou od Ryanair som letel naposledy na jeseň a skoro som zabudol, aký je to progres oproti novým A321 u Wizzair, kde si jednoducho nemám kam upratať nohy. Voľná trojsedačka rovnako potešila a let trvajúci hodinu a pol prebehol relatívne príjemne.

Protip: Nepozerajte dokument o raketopláne Challenger keď sa lietadlo odliepa od zeme a v tej chvíli raketa exploduje.

Nad Českom sa ukázali Tatry v plnej kráse. Po prelete ponad celé Poľsko a prekročení strategického (najmä pre rozpínavé Rusko) Suwalského koridoru sme sa zjavili nad Litvou. Onedlho začala 737-čka pomaly klesať smerujúc do Lotyšska. Pred pristátím na sympatickom rižskom letisku sme sa otočili nad morom a úspešne dosadli na lotyšskej pôde.

Ako rýchlo sme sa objavili v termináli, tak rýchlo sme ho aj opustili. Nikto nič nechcel vidieť, QR kód bol zbytočný. Naskočili sme na bus 22 a ten nás doviezol k modernej budove Národnej knižnice. I keď zvonku som mal z nej taký 90s-2000s pocit (architekt Gunnar Birkerts dostal zadanie koncom 80s), zvnútra mi „odpálilo dekel“. Tých knižníc som veľa nenavštívil (veď načo, praUdu nájdem predsa na Facebooku:)), no priestory tejto ustanovizne sú architektonicky na svetovej úrovni. Moderná dominanta mesta bola otvorená v roku 2014 a keby som bol študent tak by som kvasil v študovniach medzi regálmi nonstop.

Na najvyšších poschodiach sa nachádza aj príjemná vyhliadka, ktorú kazia len krúžky na oknách. Fotenie je tak veľmi problematické. Škoda, že nenechali pár „výrezov“ na každom okne pre objektív… no ale vyhliadka je zdarma, tak si nebudem sťažovať 🙂

S poslednými slnečnými lúčmi dňa (a vlastne aj celého výletu) sme prešli k rieke Daugava (alebo aj po slovensky Západná Dvina) a vychutnali si krásne ožiarený pravý breh rieky s historickým centrom Vecriga, ktorému na tejto strane dominuje vysoká veža kostola sv. Petra.

Iná monumentálna veža sa hrdo týči za železničným mostom na riečnom ostrove Zakusala. Televízna veža s výškou skoro 370 metrov je treťou najvyššou stavbou svojho druhu v Európe. Jej ikonický dizajn sa mi dávno vryl do pamäte a tešil som sa ako ju po prvýkrát uvidím naživo a vyveziem sa na vyhliadku… na ktorú sa budem musieť vrátiť, keďže vežu rekonštruujú a verejnosti by mala byť znovu sprístupnená v roku 2023.

Po prekročení na druhú stranu Kamenného mostu nám chvíľu trvalo, kým sme našli podchod pod rušnou dopravnou tepnou. No prechádzka pri rieke plnej ľadových krýh a hrkotajúcich elektropojezdov bola pri nízkych teplotách doslovne „osviežujúca“.

Konečne sme sa niečo pred pol šiestou domotali k Centrálnej tržnici. Tento komplex piatich hangárov pre zeppeliny z medzivojnového obdobia tvorí najväčšie trhovisko v Európe a spolu so starým mestom je zaslúžene zapísané v UNESCO. V piatok večer sme tu našli už len upratovačku a namiesto rybičkových buterbrodov s vodkou nás čakala posledná plastová porcia uzbeckých manty zo zatvárajúcej sa reštaurácie.

Po tejto neslávnej večeri sme sa prešli k nášmu útočisku na nasledujúce 2 noci – hotelu Monte Kristo, ktorý nás prichýlil v ľudských podmienkach za necelých 50 euro na víkend so solídnymi raňajkami. Dlho som nezažil takýto extrémne dobrý pomer cena/výkon. Trochu sme sa dali dokopy a vyrazili do nočného centra. To nás narozdiel od skvelej knižnice príliš nenadchlo. Áno, svoje urobilo mrzké počasie, no najmä z podnikov a osadenstva som mal pocit, že to tu žije len pre turistov zo západu. Kostol Sv. Petra alebo luteránska katedrála sú nádherné, uličky historicky romantické … ale asi som čakal niečo iné. Asi som dúfal vo vostok a dostal som krajšiu Bratislavu spred coronových čias, plnú jednodenných/víkendových turistov. Ach ako ja neznášam „irish bary“ v historických centrách miest strednej a východnej Európy.

Po dlhom vajataní (moje nové obľúbené slovo) sme sa zjavili na rohu parku Bastejkalns, kde sme vošli do podniku s menom Leningrad. Znovu som čakal niečo iné, ako som dostal. Namiesto pajzlíka pre rusky hovoriacu menšinu sme vošli do podniku plného expatov a fínskou vodkou ako jedinou v ponuke. Po pár kolách sa radosť z dobrej ceny ubytka vykompenzovala cenami v podniku a pomaly sme si začali uvedomovať, že nočný život v Rige je finančne náročnejšia voľnočasová aktivita.

S povznesenou náladou sme po pár rundách opustili teplo Leningradu a vyšli do upršaného centra. Na hlbší prieskum už nebolo síl a tak sme len prebehli okolo Pomníku slobody venovanému obetiam vojny za nezávislosť medzi Lotyšskom a tradičným žalárom národov – Sovietskym zväzom, ktorá sa odohrala tesne po skončení Prvej svetovej vojny. Ešte sme narazili na štyroch brémskych muzikantov, vybavili nočný fastfood, borjomi a odkráčali na hotel odkväcnúť s pánom Sobieskim pri clivých petrohradských piesňach.

SOBOTA

Po poctivých raňajkách sme konečne navštívili tržnicu. Covid opatrenia v krajine brali fakt vážne a skoro všade bolo treba ukázať QR kód a občiansky preukaz. Trhovisko nebolo výnimkou. Márne sa rozdrapoval rusky hovoriaci gopnik – nemáš QR, idi na chuj. V komplexe samotnom sme sa nevedeli vynadívať najmä na rybiu sekciu – taký výber a kvantá rybaciny som ešte nevidel. Nechýbali tu ani stánky s magnetkami a jedným švihom sme vybavili aj túto cestovateľskú povinnosť.

Cez podchody v blízkosti autobusovej stanice (na Rige krásne vidieť ako Sovieti dali preferenciu autám pred chodcami skoro ako v Amerike) a okolo obchodných centier sme prešli k železničnej stanici. Tá tiež pôsobí viac-menej ako obchoďák a nebyť zapatrošených pokladní, neveril by som, že odtiaľto premávajú vlaky. Ani na nejakú čakáreň si nespomínam.

O pol desiatej sa s hrkotaním rozbehol tradičný sovietsky elektropojezd, ktorý bolo vyprodukovaný v najväčšom závode na koľajové vozidlá v ZSSR. Stovky mašín RVR sa preháňali po celom Sovietskom zväze a objavili sa aj v Juhoslávii alebo aj na Kube. Po rozpade ZSSR a strate tradičných trhov tento podnik s viac než 100 ročnou históriou pred pár rokmi úspešne skrachoval.

Súprava pomalým „krokom“ prekročila rieku a len kým sme opustili Rigu, tak zastavila na piatich zastávkach. Hlavné mesto klame telom, historické centrum je síce miniatúrne, o trochu väčšie ako to trnavské, no tých vyše 600 tisíc obyvateľov mesta musí niekde bývať.

Niečo po desiatej sme vystúpili na sovietsky krásnej stanici Dubulti, jednej z viacerých v roztiahnutom rezortnom mestečku Jurmala na pobreží Baltiku. V modernistickej budove z roku 1977 sa v súčasnosti nachádza aj galéria.

Zo zastávky je to k moru na skok. Po roku sme sa s Vladom objavili na zasneženej baltickej pláži. Narozdiel od tej poľskej nás neprivítalo nádherné slnečné počasie, no pre suchozemca ako ja má more vždy svoje čaro. Pláž v týchto miestach bola prekvapujúco divoká – sem tam nejaká lavička, ale ani náznak turistickej infraštruktúry ako prezliekarne, WC, bufety a pod. Maximálne sa zjavili dvere do luxusných víl skrytých v tieni borovíc.

Nakoniec sme zakotvili v hipsterskom kontajneri s valentínskou výzdobou pri vstupe na pláž v Dzintari/Majori. Trochu sme sa zohriali pri káve (protip: „balta kafija“ nie je baltická káva, ale jednoducho „lattéčko“) a rozlúčili sme sa s mierne depresívnym pobrežím. Počas sezóny to tu musí byť na širokých pieskových plážach paráda, no v túto februárovú sobotu by tu mohli natáčať ťažký severský film s premietaním na STV 2 o jedenástej večer.

Majori pretína paralelne s plážou asi kilometer dlhá pešia zóna, ktorej na východnom konci dominuje mrázikovsky farebný pravoslávny chrám. V sobotu na obed sa na promenáde motalo zopár ľudí a reštaurácie sa len pomaly zobúdzali. Po dlhom hľadaní sme našli ten správny podnik – Alus Krodziņš.

V sympatickej reštaurácii sme zadelili výborné buterbrody a potrápili sa s rakmi. To všetko sme zaliali silným kvasom a obed bol zaraz vybavený.

Nad mestským lesoparkom, plným atrakcií, sa týči 35 metrov vysoká rozhľadňa. Vonku sa medzitým riadne rozfúkalo a na vrchole som sa cítil ako na lodi. Našťastie sme to s vežou ustáli, no výhľady neboli bohvieaké. Veža je jednoducho príliš ďaleko od mora.

Osviežení morským vzduchom sme naskočili na spiatočný elektropojezd a po polhodine vystúpili na predposlednej zastávke Tornakalns. Tu nás symbolicky privítal sovietsky dobytčák a pamätník na obete komunistického teroru. Pobaltie to nikdy nemalo ľahké.

Cez nadjazd sme sa premotali k parku Arkadijas plnému vody a spokojných kačíc. V priľahlom parku Uzvaras sa ešte veselo bežkovalo na šedivej zasneženej dráhe v tieni monumentálneho pamätníku Veľkej vlasteneckej vojny.

Betónový behemot sa stále hrdo týči do výšky, no na okolí vidieť, že zub času sa naň podpísal a Lotyšom sa do opravy veľmi nechce. Niet sa čomu čudovať, Lotyšsko a susedia berú svoje pôsobenie v ZSSR oficiálne ako okupáciu. Akoby nie, pre Kremeľ začala vojna v roku 1941, ale Pobaltie bolo obsadené sovietskou armádou o rok skôr. Spojené štáty a väčšina západného sveta nikdy neuznala túto anexiu a samozrejme, že tieto krajiny ako prvé opustili náruč Moskvy po rozpade ZSSR.

Za denného svetla a mierneho mrholenia sme si znovu prebehli miniatúrne historické centrum, z ktorého mne osobne sa najviac asi páčil Dom čiernohlavcov, ktorý svojou architektúrou a farbou svietil v tento depresívny deň. Pravda, budova trošku „cheatuje“, keďže originál bol počas vojny poškodený a neskôr Sovietmi zrovnaný so zemou. V roku 2001 bola však nanovo postavená podľa vernej historickej kópie pri príležitosti 800.výročia založenia mesta. A hneď vedľa nej sa nachádza aj temné Múzeum okupácie.

Na sobotu exteriérových aktivít stačilo a vrátili sme sa do priestorov tržnice. Tu sme konečne objavili zlatý grál – malý bufet s pár stoličkami a poltuctom rôznych rybičkových chlebíčkov s bieloruskou vodkou k tomu. Zdržali sme sa ako inak do záverečnej, pre naše dobro zatvorili už niečo po piatej, keď sme vyžrali všetky buterbrody.

Po vybavenej večeri sme rezkým krokom a so zapnutým priamym prenosom konca zápasu o hokejový bronz vykročili k budove lotyšskej Akadémie vied. Stalinistický mrakodrap z 50. rokov bol dlho najvyššou stavbou v meste a na 17. poschodí ponúka vyhliadkovú terasu. Bolo nám jasné, že tam bude fúkať, no taký nárazový vietor sme nečakali. S havranmi, červeným výstražným svetlom a ponurým výhľadom na mesto to tu pripomínalo atmosférou dystopické Metro 2033.

Vyfúkaní a premrznutí sme znovu navštívili železničnú stanicu, kde sme objavili zapatrošenú „stolovaju“ s prijateľnými cenami tekutého občerstvenia. Ako sme tak diskutovali na rohu ľudoprázdnej reštaurácie, sadol si do susedného boxu rusky hovoriaci podnapitý občan. Niežeby ďalších 20 stolov bolo voľných, ale však vsjo charašo. Začal telefonovať a po chvíli nás rázne napomenul, že nech sme ticho, lebo nepočuje. Poslali sme sa pekne do chujov ako sa na správnych slovanských bratov patrí a keď zistil, že sme trošku väčší a zo Slovenska, pustil stoličku a zaraz sa podávali ruky. Slovanská vzájomnosť v praxi a ruská expanzívna politika v kocke.

Po tomto príjemnom zážitku sme sa ešte vybrali k rieke obzrieť osvetlený most Vanšu (alebo jednoducho Lanový), ktorý sa vraj koncepciou inšpiroval bratislavským mostom SNP. Tu nás už defintívne odfúklo a vybrali sme sa na hotel.

Po ceste sme sa rozlúčili s pekne osvetleným Domom čiernohlavcov a 123m vysokou vežou kostola sv. Petra. Viac sa už v tomto počasí urobiť nedalo.

NEDEĽA

S odletom o 9:40 sme nemali veľa priestoru na manévrovanie. Vďakabohu raňajky začali pred ôsmou a sosisky nás vrátili naspäť do hry. Yandex nás promptne zobral (ak nad tým rozmýšľam možno poslednýkrát) na letisko. Našťastie na prísnej kontrole sme boli expresne vybavení a pred bránou sme stokovali hodinu pred odletom. Tentokrát si pre nás prišla Lauda a o štvrť na jedenásť miestneho času sme pristáli na slnkom zaliatom viedenskom letisku…

Zvyčajne cestopis mám spísaný do pár dní, no teraz som sa musel veľmi prekonávať. Nie preto, že by Riga nebola zaujímavá (v lete alebo aspoň keď svieti slnko musí byť Vecriga a pobrežie očarujúce), no pri písaní som bol stále mysľou u našich východných susedov. Pevne verím, že konflikt neprerastie v niečo oveľa väčšie a Ukrajina sa bude môcť vydať cestou baltických štátov, ktoré môžu byť vzorom pre ostatné bývalé zväzové republiky. Lepšie dobiehať dlhé roky životnú úroveň Západu ako instatne padnúť na tú ruskú.