S Jakom z Užhorodu do Kyjeva

Ukrajina je jedna z mála ľahko dostupných krajín, kde sa ešte stále dá za rozumnú cenu preletieť raritnými dopravnými lietadlami sovietskeho pôvodu. Väčšinu takýchto liniek operuje zaporožský výrobca leteckých motorov Motor Sich, ktorý má vo svojej flotile zbierku Antonovov a aj malý trojmotorový “skoro” biznisjet Jak-40. Keď sa objavila informácia, že sa v júni (znovu) spúšťa linka z Užhorodu do Kyjeva, bolo rozhodnuté. Treba otestovať Jakovlev s odletom z obskurného užhorodského letiska. A čím skôr, tým lepšie, letecké spojenia z Užhorodu nemajú dlhú životnosť.

DEŇ 1.

Iba 5 dní po návrate z Podkarpatskej Rusi som znovu nasadol na IC-čko smerujúce do Košíc. O pol siedmej ráno ma už vo vagóne čakal Miro, s ktorým som sa preletel na starom Antonove minulý rok. IC Macejko pribral v Žiline ďalšieho rovnako postihnutého Dana a za upršaného počasia sme vyrazili smerom na východ. V Košiciach sa počasie umúdrilo a čakanie na ďalší spoj sme si skrátili obedom v novej, solídnej staničnej reštaurácii. Tu aj v nedeľu ponúkajú denné menu, ktoré sme spláchli slušným pivom. Plusový bod pre Košice.

Minútu po dvanástej sme sa v poloprázdnej bagete pohli ďalej na východ. Rovnako ako minule, ani tentokrát som sa nevedel vynadívať na malebnú krajinu Slanských vrchov a južného Zemplína. Na hranici mi nedalo a spýtal som sa policajta na posledný dom na Slovensku, ktorý leží len pár metrov od ukrajinskej hranice a vždy ma fascinuje. Vraj tam býva mladý chalan, bez vody a elektriny. Možno tunelár:)

O tretej miestneho času sme opäť ako jediní vystúpili v hraničnej stanici Čop a prekvapená pracovníčka nám musela odomknúť vstup do priestorov na kontrolu. Tá prebehla instatne a vydali sme sa na prímestskú stanicu, odkiaľ mal o pár minút pokračovať elektropojezd z Chustu do Užhorodu. Internet vraví jedno, ale tabuľa s odchodmi a pracovník železníc nám potvrdili, že tento spoj už nanešťastie nepremáva (až pri písaní som si všimol malú poznámku o zrušení spoja, ktorý vyhľadávač normálne ukáže). Na maršrutku sa nám nechcelo čakať a zamierili sme k najbližšej lade. S čakajúcim pánkom sme sa dohodli na 300 hrivnách a štýlovo vyštartovali do 20 kilometrov vzdialeného Užhorodu. Dedko sa veľmi s radením nekašľal a ako raz zaradil štvorku, tak z 28-ročného žiguláku urobil automat a motor sa musel vysporiadať s rýchlosťami od 10 do 70km/h na najvyššom prevodovom stupni.

K tradičnému ubytovaciemu zariadeniu Intourist-Zakarpattya sme našťastie dorazili v poriadku. Cez ulicu som našiel bankomat Oščadbanky, kde sme sa bez poplatku zásobili valutami. Po checkine sme na izbe s prístelkom zhodili veci a vydali sa do mesta. Miro v Užhorode bol naposledy pár rokov dozadu a Dano len na trhoch, tak mali čo (znovu) objavovať. Kým oni pobehali malé centrum a skanzen, ja som si zatiaľ oddýchol v kresle u kaderníčky.

Strihanie mojej bujnej hrivy trvalo presne 30 minút a s novým účesom som vyrazil do ulíc. Nemohol som odolať kukurici v kelímku a obkľukou popri rieke Uh som sa prešiel do centra. So súputníkmi sme sa stretli na pive v Egane. Zakarpatský Kibler tu nemá chybu. Po doplnení tekutín sme to strihli cez most naspäť na druhú stranu, kde sme zakotvili na večeri v Pub House. Ten znovu nesklamal a aj po tretíkrát kuchár vykúzlil skvelé mäsové pochúťky. V lobby bare Intouristu sme už len zadelili kapurkový koňak Tisa a pobrali sa na izbu. Viac sme ani nemohli, ráno nás čakal highlight výletu. Pofotili sme ešte nočnú ortodoxnú katedrálu z výšky ôsmeho poschodia a nastavili budíky na nekresťanskú piatu hodinu (teda štvrtú slovenského času).

DEŇ 2.

O pol šiestej sme pred hotelom čakali na biely Opel, ktorý objednala recepčná. Po 10 minútach čakania, kedy sa pred vstupom vystriedalo niekoľko vozidiel, vyšiel z tmavého Passatu šofér. Vysvitlo, že on je ten biely Opel a tak sme za 60 hrivien prázdnym mestom preleteli k terminálu miniatúrneho užhorodského letiska. Do odletu ostávalo vyše hodiny a ešte nebola otvorená ani malá budova “nového” terminálu. Starý terminál s architektúrou komunistického obchodného centra bol síce otvorený, ale vo vnútri zíval prázdnotou. Nacvakal som si pekný interiér a z terasy letiskovú plochu, kde na nás čakal pristavený 44-ročný Jak-40.

Tesne pred šiestou sa objavili na scéne pracovníčky “chek-in-u” a registrácia sa mohla začať. Pomaly sa nazbieralo 21 pasažierov a štyria členovia posádky. My traja sme boli jediní zahraniční pasažieri, zvyšok bol mix bizňesmanov v tesilkách a mokasínach alebo dovolenkárov smerujúcich z Kyjeva ďalej do Odesy. Na rontgenovej kontrole ma zdržal starší pánko, ktorý letel pravdepodobne prvýkrát v živote a z bagáže musel vyhodiť nožík, pivo a ešte mu aj vypadli náhradné ponožky. Za bezpečnostným rámom ešte situáciu kontroloval policajný pes, ale moju politrovku Borjomi nevyčmuchal. Za kontrolou sme sa usadili v malej čakárni s pohodlnými sedačkami a toaletami. Tá pripomínala skôr salónik, ale bez jedla a pitia.

20 minút pred odletom začal nástup. Z terminálu to po ploche k lietadlu bolo len pár krokov a premiérovo sme vošli do kabíny po schodíkoch v zadnej časti mašiny. Ruksak som nechal v úložnom priestore pri vchode a s Mirom sme obsadili sedačky 2A a 2B, Dano sa usalašil o dve rady ďalej. Prekvapil ma celkom svieži interiér v hnedých tónoch, ktorý sa drasticky líšil od karosového štýlu Antonova. Úprimne, netipoval by som pôvod lietadla v 60. rokoch, keď u nás ešte bežne premávali parné lokomotívy.

Po krátkej, slovom letušky prednesenej, bezpečnostnej ukážke, pilot nahodil trojicu zaporožských prúdových motorov Ivčenko. Hlučnosť sa v kabíne rapídne nezvýšila vďaka umiestneniu agregátov na chvoste lietadla. Pomaly sme odrolovali na východný koniec dráhy, kde sme sa otočili, pilot pridal plyn a začali sme zrýchľovať.

Jak-40 má síce tri motory, ale žiadna stíhačka to nie je. Len pomaly sme nabrali vzletovú rýchlosť a odlepili sa od zeme. O pár sekúnd na to sme vstúpili na územie Slovenska, kde sme sa otočili, Miro zakýval rodičom do Lekároviec a začali stúpať. Trvalo dobrých 20 minút, kým sme nad slnkom zaliatymi Karpatami nabrali letovú výšku a rýchlosť. Zastavili sme sa na 6400 metroch (FL21) a 430-440 km/h. Nečudo, že plánovaná doba letu do Kyjeva sú dve hodiny.

Letuška rozdala kávu, čaj a keksy a z okienka sme sledovali zväčšujúcu sa oblačnosť pod nami. Za Žitomirom sme začali pomaly klesať, preleteli sme nad usmokleným Kyjevom a toxicky zelenými brehmi Dnepru. Na ľavej strane brehu sme to otočili o 180 stupňov a mäkko pristáli na dráhe letiska Žuljany. Urobili sme posledné fotky, zobrali bagáž a vystúpili schodíkmi k pristavenému busu. Ten nás zaviezol k malému vnútroštátnemu terminálu, kde sme vytiahli dáždniky a kapucne. Onedlho pre nás prišlo zatuchnuté Polo s vodičom-kadyrovcom s krycím menom Tajfún. Vysvetlil som mu, že chcem ísť na na južnú časť železničnej stanice, kde sa nachádza aj Puzata Chata. Tajfún bral výmoly hlava-nehlava, samozrejme ignoroval navigáciu a vyhodil nás pred hlavným severným vchodom preplnenej stanice.

Kadyrovec-nekadyrovec, jasne mal v navigácii cieľ, no ignoroval čečenský hlas z telefónu a aj moju prosbu. Po desiatich minútach sme sa predrali na druhú stranu stanice a pri raňajkovom boršči som musel zažiadať o refund. Podpora Uberu vybavila moju žiadosť kladne do 10 minút, čo je super, ale už druhýkrát za jeden týždeň apkoidní vodiči na Ukrajine zlyhali.

Po silných raňajkách sme sa chceli metrom presunúť na Chresčatyk, no keď sme zbadali predv chodom obrovský dav, rýchlo sme tento nápad zavrhli. Spomenul som si na útok RPG-čkom na budovu televíznej stanice 112 spred pár dní. Znovu som teda zavolal Uber a našťastie pre nás prišiel konečne lucídny vodič. Ranná premávka v kombinácii s dažďom predĺžila našu cestu do oblasti zoologickej záhrady, kde práve stavajú nový pavilón pre žirafy. Vonku lialo ako z krhly, poprosil som vodiča aby len nachvíľu zastavil, nafotili sme si mierne škody na fasáde a nechali sme sa odviezť k Oblúku priateľstva národov.

GTA: 112.ua

Areál prednedávnom očistili od rôznych kolotočárov a pekne zrekonštruovali. Oblúk spojili novým cyklo/peším mostom aj s neďalekým Volodymirským kopcom, a tak bol vytvorený fajn priestor na prechádzky s výhľadom na Dneper a nekonečnú stavbu cestno-železničného mosta.

Cez park sme zliezli k hotelu Dnipro, kde som chcel pánov zobrať na koňačik do reštaurácie Panorama na 12. poschodí. Žiaľ, podnik sa otváral až o jednej a znovu sme sa objavili na daždi. Rýchlo sme prešli na Majdan, kde sme urobili pár povinných fotiek a skryli sa do priestorov shoppingu Globus. Eskalátormi sme vyšli na vrchol a prebehli do ikonického hotela Ukrajina. Keďže nevyšla misia do Panoramy, v príjemnom lobby bare sme zavŕšili ukrajinský koňakový triumvirát – Tisa, Užhorod a Karpaty.

Vonku stále pršalo a blížil sa čas obeda. Zavrhli sme dlhšiu prechádzku hlavným kyjevským bulvárom a vybrali sa do odporúčaného podniku Chicken Kiev. Podľa názvu som čakal táckareň, ale vstúpili sme do podniku na úrovni. Kotletka po kyjevsky bola excelentná, aj keď porcia mala skôr zážitkovú veľkosť. O pol druhej pre nás prišiel starý Logan a o druhej sme sa znovu ocitli v priestoroch letiska Žuljany. To prednedávnom rozšírili na dvojnásobnú kapacitu a hneď sa tu lepšie dýcha. Kontrola aj pasovka prebehla expresne rýchlo a v duty free opäť potešili príjemne nacenené špiritusy. Odletová brána na let Wizzair do Bratislavy bola skrytá úplne vzadu. Dobre, že sme nemali priority boarding, inak by sme v nástupnom rukáve v teple čakali polhodinu na vstup do lietadla. Už som sa potešil, že aj Wizzair tu využíva nástup cez “chobot”, no na konci nastala zrada. Pekne po schodoch dolu na plochu a o pár metrov znovu hore do lietadla. V daždi. Lowcost.

Dolu a hore

Z Kyjeva sme odleteli našťastie včas a hneď ma aj pri okienku zlomilo. Zobudil som sa niekde za Ľvovom a vonku ma potešili oblaky ako z detskej omaľovánky. Preleteli sme nad Košicami so železiarňami a juhom Slovenska ponad Duslo Šaľa na bratislavské letisko. Tu tradične zachránili autobusy schengenský priestor a imigrační pracovníci, ktorí do EÚ radu už púšťajú každý pas. Na zastávke sme sa rozlúčili s Mirom a s Danom sme sa 61-kou zviezli na stanicu. Naskočili sme na rýchlik, Dano na svoje rezervované miesto do Žiliny a ja klasicky bez miestenky k záchodu na chodbu. Ráno biznis na Ukrajine, poobede aromaterapia na Slovensku.

Duslo
Artur opäť nesklamal
Komentáre

0 komentárov k “S Jakom z Užhorodu do KyjevaPridajte vlastný →

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.