Slnečný roadtrip k mrazivému Baltiku

Onedlho to bude presne rok, čo som sa poslednýkrát bez problémov pozrel niekam do zahraničia, dokonca aj letecky. Ak ste neboli doteraz v kóme ako jeden chudák z brexitova, tak viete, že sa chaoticky riadená dystopia stala každodennou realitou dnešných dní. Úprimne, doma ma už trochu žrali mrle, od konca októbra som najčastejšie videl len tmu a obrazovku počítača. Dlhšie voľno som mal maximálne 4 dni počas sviatkov a aj v tom bol zarátaný víkend.

Všetky letenky sa postupne samé zrušili a jediným východiskom sa stal roadtrip. Začiatkom roka sme sa rozhodli v polovici februára navštíviť Bulharsko, ktoré bolo v tom čase bezproblémovo otvorené. Dva týždne pred odchodom aj táto krajina začala vyžadovať testy, a tak sme sa zamerali na ich suseda – Severné Macedónsko. Už-už sme boli rozhodnutí vyraziť na neuveriteľných 6 dní, no zo dňa na deň domovina zaviedla nové podmienky na vstup. 4 dni pred odchodom sme museli Balkán odpískať. Do toho ochorel Miro a s Vladom sme zostali na výlet dvaja. Po rýchlom prieskume nám vyšlo Poľsko ako najvhodnejší kandidát. To ako jediné zostalo dostupné aj pre nás Slovákov a dokonca začalo mierne uvoľňovať reštrikcie. Bolo rozhodnuté – skrátiť dovolenku a smer severozápad.

ŠTVRTOK

Po počiatočných autotrampotách (rok som nevedel, že mi zle svietia xenóny, Vladovi zase zamrzlo veko skoro prázdnej palivovej nádrže a do Trnavy dorazil s malou dušičkou) sme v mrazivom ráne vyrazili po D1-ke z Trnavy na sever. Po chvíli sme stáli, museli sme rozmraziť mechanizmus spätného zrkadla, ktorý rovnako ako zadné dvere v noci zamrzol a zrkadlo sa nedalo vyklopiť. Našťastie to bola posledná „technická závada“ a mohli sme pokračovať testom novučičkého úseku diaľnice okolo Žiliny. Ten nám (a asi zatiaľ drvivej väčšine vodičov) čas a ani kilometre neušetril, ale patrilo sa vyskúšať.  Onedlho sme vstúpili na obávané Kysuce, kde ako názov regiónu napovedá, dokážete v kolóne „skysnúť“. Vďakabohu sa žiadne legendárne zápchy nekonali, premiérovo sme sa rovnako novým obchvatom vyhli „šarmantnej“ Čadci a namierili sme si to na prvú hranicu. Českí policajti tu len s nemým úžasom pozorovali snehové vločky, ktoré pomaly začali padať v čoraz väčšom množstve. Jazda Czechiou trvala len chvíľu, v Českom Těšíne sme prekonali hraničnú rieku Olše, zakývali dodávke colnej správy a zaraz sme boli v Poľsku.

• 

• 

• 

Po 4 hodinách jazdy sme zaparkovali pred Lidlom v Gliwiciach. Kúsok opodiaľ sa nachádza miesto, kde sa de facto začala II. svetová vojna a stále sa tu týči najvyššia drevená stavba v Európe – 118 metrov vysoký rádiový vysielač. Vonku riadne mrzlo a po chvíli fotenia tejto „sliezskej Eiffelovky“ sme si necítili prsty. Na naše prekvapenie sme zistili, že turistické informačné centrum je otvorené a zohriali sme sa pri výstave v riadiacej miestnosti veže, plnej historických technických exponátov. Ponuku na premietanie polhodinového dokumentárneho filmu sme museli slušne odmietnuť, pred nami sme mali ešte stovky kilometrov. 

• 

• 

• 

• 

Cesta na západ po diaľnici smerom na Wroclaw nebola nič moc. Poľsko je krajina kamiónov a stavil by som sa, že za celý úsek A4 sme ich stretli viac ako osobákov. Do toho začalo ešte solídne snežiť, stierače mali čo robiť a až po dvoch hodinách sa počasie umúdrilo. To sme už boli dávno za Wroclawou (alebo Wroclawom?) a so západom slnka sme sa po prázdnej a hlavne suchej S3-ke dovalili do Świebodzina. Nad mestečkom sa týči druhá najvyššia socha Ježiša na svete, o tri metre vyššia ako tá v Riu a dokonca aj s wifi vysielačom 🙂 Rovnako ako v Gliwiciach aj tu sme boli úplne sami, jedna z mála výhod covid cestovania. 

• 

• 

• 

• 

Na susednej Tesco pumpe som konečne dotankoval, dojazd pre istotu ani neukazoval kilometre. Medzičas sme mali výborný a rozhodli sme sa nocovať až v Štetíne. Do historickej metropoly Pomoranska sme dorazili okolo ôsmej večer. Mesto nás privítalo rozsiahlymi uzáverami ciest a trvalo hodnú chvíľu, kým sme sa preštrikovali na opačnú stranu mesta. Po necelých 12 hodinách jazdy sme konečne zaparkovali pred hotelo-ubytovňou Jantar, kde nemali problém ubytovať aj turistov, deň pred oficiálnym uvoľnením opatrení. Na zafajčenej chodbe som začul ukrajinčinu, na izbe sme otvorili Ararat a zavŕšili prvý deň pri poľskom tranzistore WANDA2. Keď nemôžeš na vostok, vostok príde k tebe.

• 

• 

• 

PIATOK

Ráno sme našli znovu auto pod snehovou perinou, no našťastie nič neprimrzlo a vyštartovali sme v ústrety slnečnému dňu. Po zasnežených cestách sme sa prešmýkali pár kilometrov za Štetín, do mestečka Police. Tu sa pred vojnou rozkladali veľké závody IG Farben (svojho času najväčšia chemická spoločnosť na svete, okrem iného producent „slávneho“ Cyklónu B) na výrobu syntetického benzínu, hlavne pre potreby nemeckej armády (keďže Nemecko tej ropy veľa nemalo). To samozrejme neuniklo pozornosti spojeneckých vojsk a areál Hydrierwerke Pölitz sa mnohokrát počas konfliktu stal cieľom bombardovania.

• 

Pod snehom by ste počas prechádzky ani nepovedali, že sa tu medzi hustým porastom niekedy rozkladali obrovské závody. Až hlbšie v areáli sa zjavili pozostatky budov, tovární, technologických a vojenských objektov. Ako inak aj tu sme boli úplne sami a strávili prieskumom postapokalyptických miest hodnú chvíľu.

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

Po tejto „dobrodružnej“ vsuvke sme sa vrátili naspäť do Štetína, kde sme na Romanovu radu zaparkovali zdarma v obytnej štvrti kúsok od historického centra a nábrežia rieky Odra (tzv. západného, ľavého ramena). V kalendári síce svietil piatok, no mali sme pocit, že je nedeľa. Ľudí málo a aj premávka na cestách 400-tisícového mesta bola skôr symbolická. Prešli sme sa po nábreží popod historickými budovami Národného múzea, Vojvodstva a Námornej Akadémie a cez veľký cestný most, z ktorého je pekný výhľad na centrum a prístavný ruch.

• 

• 

• 

• 

Na druhej strane to rovnako zívalo prázdnotou a nebyť robotníkov na stavbe nového morského vedeckého centra, boli by sme tu opäť sami. Aspoň nám nikto nezavadzal pri obligátnom turistickom nápise SZCZECIN.

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

Najväčšie prekvapenie nás čakalo pri historickom Dlugom moste, kde sa usídlili na vode a ľade stovky kormoránov. Veľa domácich si túto udalosť rovnako fotilo, predpokladám, že to tu nie je na dennom poriadku.

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

Na druhej strane mostu, naspäť na kraji starého centra, sme zadelili kávu zo stánku s donutmi. Týpek sa síce tváril, že by ťa na diskotéke rozkopal za nevhodný pohľad, no donuty vyzerali extrémne dobre. Oproti Štetínskej katedrále, najväčšieho svätostánku v regióne, sme symbolicky objavili spásu – malé lahôdky, kde sme za pár zlotiek nakúpili čerstvé pirohy a expresne vybavili obed.

• 

• 

• 

• 

Posilnení esenciou Poľska sme prešli cez nádvorie Zámku pomoranských kniežat a okolo modernej filharmónie a park Zermoskiego naspäť k nábrežiu. Tu nás privítala elegantná teraso-promenáda Waly Chrobrego, za starých čias známa aj ako Hakenterasse. Od Štetína som nemal žiadne očakávania, no keď je tu tak pekne v zime a počas globálnej pandémie, tak v lete to tu musí byť pecka.

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

Na kraji mesta sme sa ešte zastavili pri tzv. Smaragdovom jazere. To bolo samozrejme zamrznuté a pokryté snehom, no našlo sa zopár priaznivcov otužovania so sekerkami, ktorí si tu urobili jacuzzi. Jazero sa rozkladá na začiatku veľkej chránenej oblasti bukového lesa, ktorá je popretkávaná turistickými chodníčkami. Puscza Bukowa s rozlohou okolo 100 km2 by si zaslúžila aj samostatný výlet, no my sme sa prešli aspoň okolo jazera. Kúsok opodiaľ sa mal vynoriť dobrý výhľad na mesto, no zrazu sa zatiahlo, začalo snežiť a vybrali sme sa radšej do finálnej destinácie.

• 

• 

Cestou do Swinoujscia, ktorá sa vliekla raz kvôli sneženiu, inokedy kvôli stavebným prácam (no aspoň Poliaci tie diaľnice už majú), sme sa zastavili na kraji Wolinu, kde sa mal nachádzať veterný mlyn. Recenzia na Google Maps neklamala a toto „miejsce płaczu i rozpaczy“ sme obkukli len z diaľky a to sme skoro zapadli v snehu. No aspoň slnko znovu vykuklo.

• 

Swinoujscie je zaujímavé tým, že západná časť leží na ostrove Usedom a východná na Wolinskom (spolu 44 zväčša neobývaných ostrovov). Medzi hlavnými ostrovmi preteká rieka s romantickým názvom Swina a na druhú stranu sa dostanete jedine dvojicou trajektov. Pre domácich slúži jeden v centre a turisti sa musia uspokojiť so vzdialenejším pri ostrove Karsibor.

• 

• 

Renclík si tak po druhýkrát vyskúšal jazdu trajektom (premiéra sa konala na retro kompe Vlčany) a rýchlo sme ufujazdili smerom k Baltiku. Pred plážou sme ako zázrakom našli posledné voľné parkovacie miesto (určite ich tam bolo viac, len boli pod nádielkou snehu) a rýchlo sme bežali na zasnežené pobrežie vychutnať nádherné scenérie zamrznutého mora pri západe slnka. Biely piesok v tropických rajoch má niečo do seba, no takúto panorámu som ešte nezažil.

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

Riadne vymrznutí sme sa ubytovali v šikovnom hosteli v centre mesta, zahriali sa Araratom a vydali sa na prieskum nočného Sviňoústia. Vyhliadnutý podnik Krewetka stihli zatvoriť a museli sme prehodnotiť naše plány na večeru. Klasicky nás zachránil kebab, ktorý nám pripravil starý manželský pár v búde neďaleko železničnej stanice. Tá bola vybudovaná až po vstupe Poľska do Schengenu a vlaky odtiaľto smerujú na nemeckú stranu ostrova (tie poľského vnútrozemia končia na stanici v prístave vo východnej časti).

• 

• 

• 

• 

• 

• 

Po naozaj skvelom kebabe sme zhodnotili, že sa tu okrem driftujúcich áut  Volkswagen Konzern nič v meste nedeje a vybrali sme sa do Nemecka skontrolovať ochranu hraníc. Popri pláži vedie tzv. Transgraniczna promenada s malým posedením a symbolickou bránou priamo na hranici. Neprekvapivo sme nikoho nestretli. Vydali sme sa ďalej chodníčkom do nemeckého vnútrozemia a po zasneženej pláži sa vrátili do Poľska. Týmto korzovaním po hranici medzi Swinoujscim a Heringsdorfom sme ukončili piatkový večer a s vyše 35 tisíc krokmi v nohách zalomili na izbe.

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

SOBOTA

Predpoveď počasia sľubovala jasnú oblohu a vydali sme hneď z rána na východ slnka do prístavu. Tam nás samozrejme čakala zamračená obloha, no ponurá ranná atmosféra mala tiež svoje čaro.

• 

• 

• 

• 

• 

• 

Na hosteli nás čakali prekvapivo dobré raňajky a po nich sme vyrazili na prieskum pobrežia. Prvou zastávkou sa stal skoro dve hodiny vzdialený Kolobrzeg. Tuto to narozdiel od Swinoujscia na promenáde riadne žilo, až sme mali z toho zlý pocit. Korona z nás pomaly robí antropofobikov. Konečne som mohol vybaviť suveníry a v malej pierogárni sme zadelili jedny z najlepších pirôh v histórii. Ak by som sa mal do Kolobrzegu vrátiť, tak nielen kvôli monumentálnemu majáku, mo najmä kvôli nim.

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

Na Slovensku radi hovoríme, že cestárov najčastejšie v zime prekvapí sneh. Poľskí kolegovia v tomto čase asi úplne rezignovali, polovica z 50km cesty k nasledujúcemu checkpointu bola len utlačený sneh. Na druhú stranu som sa cítil ako niekde za polárnym kruhom a dokonca sme objavili naozaj pekný veterný mlyn, v ktorom sa dá aj ubytovať.

• 

• 

V Niechorze nás už privítal nádherný maják, na ktorý sa dalo za 5 zlotiek vyštverať. Na vrchole sa nám otvoril prekrásny výhľad na zasnežené baltické pláže a okolitú krajinu. Dávam desať pierogov z desiatich.

• 

• 

• 

• 

• 

• 

Nasledujúcou zastávkou sa stala pláž v dedine Trzęsacz, nad ktorou sa rozkladajú ruiny kostola. Z fotiek to najprv vyzeralo ako opustené miesto, no v cieli nás čakala riadna kolotočarina s obrovskou vyhliadkovou plošinou. Kostol vybudovaný na prelome 14. a 15. storočia sa nachádzal skoro dva kilometre od brehu, no erózia urobila svoje a Baltik si ho časom privlastnil. Dnes z neho stojí len jedna stena.

• 

• 

• 

• 

• 

• 

V Lukecine sme chceli navštíviť malý útes, no zastavila nás rampa pár minút od cieľa. Ale aspoň miestne decká mali zábavku. Šťastie sme skúsili o pár kilometrov ďalej v Swietousci, kde sme si urobili malú prechádzku lesom na pláž. Deň sa pomaly krátil a bolo jasné, že náš plán sa vrátiť do Swinoujscia pred západom slnka sa nepodarí naplniť. Okresali sme jemne itinerár, pozdravili (skôr) zrazeného diviaka a zaparkovali na kraji obytnej štvrte vo Wiselke.

• 

• 

• 

• 

• 

Tu sa hlboko v lese skrýva maják v Kikute. Cesta prekvapivo zvlneným chodníčkom trvala v snehu asi 20 minút a až do poslednej chvíle by človek neznalý nepovedal, že sa tu niekde môže nachádzať takýto objekt. Tento maják je plne automatizovaný a najvyššie položený v krajine. Čistý Lost.

• 

• 

• 

• 

• 

• 

Na pláž to bolo od majáku dobrého pol kilometra a západ slnka sme stihli len-len. Mysleli sme si, že piatkové divadlo nič tak ľahko neprekoná, no našťastie sme sa mýlili. Obloha hrala všetkými farbami a ohnivá guľa pomaly zapadla pomedzi oceľové žirafy prístavu vo vzdialenom Swinoujsci. More skôr pripomínalo ľadovú drť, ktorú som aj ucítil, keď som sa jednou nohou prepadol nechtiac do vody 🙂

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

S vodou v topánke som po polhodine naštartoval a vydali sme sa naspäť do Swinoujscia. Poslednýkrát sme sa zviezli trajektom, ktorý by mal onedlho nahradiť nový tunel. Vonku sa pod hviezdnatou oblohou citeľne schladilo a do toho som ešte pred ubytkom musel hľadať voľný parking – jedna audinka zabrala dve miesta a v druhej dodávke sa veselo vyhulovala tráva a blokovala miesto.

• 

• 

• 

Vedel som dobre, prečo si beriem náhradnú obuv a onedlho sme už boli opäť vonku. V sobotu večer sa mestečko zdalo ešte viac vyprázdnené ako v piatok. Večeru sme vybavili smutným hotdogom zo Žabky. Oproti predajni zelenej večierky sme narazili aj na bankomat Pekao, kde som vytiahol pár zlotiek bez poplatku. Inak sú všade len výpalnícke blikače od Euronetu. Trajektom pre miestnych sme sa zviezli na druhú východnú stranu mesta. Tento dopravný prostriedok premáva nonstop dňom i nocou a v týchto mrazoch slúži aj ako útočisko pre sociálne prípady, či už s materinským jazykom poľským alebo aj ukrajinským. Naplánovali sme zblízka obkuknúť najvyšší maják v Poľsku, no neuvedomili sme si, že aj z druhej strany je stále vzdialený skoro hodinu chôdze. Vonku už fakt prituhlo, železničná stanica a okolité prevádzky boli zatvorené, zakývali sme na veľký trajekt zo švédskeho Ystadu a radšej sme sa vydali operatívne naspäť. 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

NEDEĽA

Na hosteloch býva pravidlom, že ak sa máte ráno zobudiť čerstvý, tak ako naschvál tam v noci vyhukuje omladina. Nad ránom som dokonca začul na recepcii i policajné vysielačky. Po sýtych raňajkách sme sa rozlúčili s ubytkom a ešte raz sme skúsili šťastie v prístave pri východe slnka. Tentokrát sme boli úspešnejší.

• 

• 

• 

• 

• 

• 

Rozhodli sme sa znovu otestovať nemeckú hranicu, veď keď nás otočia, tak pôjdeme ešte raz na trajekt a cez Poľsko domov. Ako inak, ani tu nám nikto nebránil vstupu a krátkym mostom sme vstúpili na nemeckú časť ostrova Usedom. Ani tu by ste nepovedali, že sa nachádzate kúsok od mora. Príjemne zvlnená zasnežená krajina, malé farmy a ospalé nedeľné dedinky. V lete a na bicykli to tu musí byť veľká paráda.

• 

• 

• 

Obchvatom sme prefrčali okolo historického Anklamu, rodiska Otta Lilienthala, ktorý už pred 120 rokmi lietal viac ako ja teraz. Pri Pasewalku sme sa napojili na autobahn a z nej sme vyšli až na novom ľudoprázdnom berlínskom letisku Brandenburg, kde sme využili WC-ka. Nikoho sme nezaujímali, jedine čo nemeckého mládenca trápilo bolo, či nefotíme odberové miesto na COVID testy. Takto som si premiérovú návštevu tohto letiska nepredstavoval.

• 

• 

• 

• 

• 

• 

10 minút parkovania zdarma priamo pred terminálom sme plnohodnotne využili a zastavili sa až na prvej českej pumpe na D8-čke. Do Česka sme rovnako prišli bez kontroly, iba na opačnej strane sme minuli 4 kilometrovú kolónu na vstupe do Nemecka. V zemi českej nás v dokonalom zimnom počasí privítal legendárny Říp (Praotec asi nebol fanúšik vysokohorskej turistiky), no Matička Praha nás rýchlo vrátila do covidovej reality. Vo Vesteci sme si na slniečku s českými kamionistami počkali na antigénové testy, aby sme mali istotu … aj keď viem, že je to lotéria. Bolo hneď vidieť, že nosy drsných tirákov boli špajdlou ešte nepobozkané, to my Slováci máme skúseností viac než dosť. Rovnako organizácia práce na odbernom mieste bola mierne chaotická. Nie nadarmo sme teraz my BEST IN COVID.

• 

• 

• 

Tajne som dúfal, že po veľkom haló bude aspoň nejaká kontrola na diaľničnom hraničnom prechode Brodské medzi Českom a Slovenskom. Ale kdeže, so západom slnka sa porúčali aj pámpolicajti a nikde nebolo ani živej duše.  Do Trnavy sme to sekli cez Bielu horu, v Trstíne kúpili čerstvý chlieb, o pol ôsmej večer som zaparkoval po 2238km a finálnom skóre nula kontrol.

• 

Čo dodať na záver. Takto pred rokom sme si mysleli, že do leta 2020 bude všetko v „cajku“ a dnes mám pocit, že keď pôjdem do leta 2021 mimo okres, tak bude dobre. Na druhú stranu som veľmi rád, že sme navštívili Baltik v tomto období, kedy nám pani zima pripravila krásne predstavenie. Čím ďalej, tým viac sa mi Poľsko dostáva pod kožu a vyzerá to, že ak sa bude dať, stane sa častejší cieľom našich ciest. Hlavne, už aby bol aj žurek 🙂