Slnečný víkend u zubrov a na Hornej Nitre /FOTOBLOG/

Po nekonečne upršaných a zahmlených dňoch sa konečne v predpovedi počasia ukázal žltý kruh. S negatívnym certifikátom vo vrecku som ako slobodný občan okamžite začal vymýšľať plán na druhý novembrový víkend. Nakoniec som sobotu venoval rodinnému výletu za zverou a nedeľu zarezervoval na pánsku bezzrkadlovú exkurziu do baníckeho regiónu.

SOBOTA

V sobotu sme sa nikam neponáhľali a vymotali sa z domu až po obede. Cieľ bol jasný – stihnúť kŕmenie zubrov vo zvernici neďaleko Topoľčianok. 15 minút pred začiatkom tohto obradu, ktorý sa koná každodenne o deviatej a druhej poobede, sme zaparkovali pred areálom obory. Pri ohrade s malou rozhľadňou sme stretli aj Dana s Majkou z cestujzamenej.sk, ktorí sa v tento pekný deň taktiež pohybovali v regióne. Po chvíli sa ležérne zjavili prví stravníci a zblízka sme si obzreli tieto majestátne tvory.

Zubria zvernica v Topoľčiankach bola založená v roku 1958. Jej poslaním bolo prispieť k záchrane Zubra hôrneho pred vyhynutím, pretože v čase jej vzniku žilo na celom svete iba 150 jedincov tohto druhu. Prvé zubry sem prišli z Bieloruska a do dnešných dní sa tu narodilo do dvesto mláďat.

Návštevu spríjemnil starý pánko, ktorý tu slúžil vyše 30 rokov a každú nedeľu robí dokonca výklad. My sme ho dostali privátne aj v sobotu.

Po prehliadke zubrov sme sa prešli pár stoviek metrov pekným lesoparkom k prameňu Putifar, pomenovanom podľa „praotca slovenských zubrov“. (ktorý dostal rovnaké meno ako veliteľ faraónovej stráže)

Legendárny zubor Putifár bol dovezený do Topoľčianok v roku 1963 z Poľska, ako štrnásťročný býk, na vrchole svojich životných síl. Pri preprave bol odvážený. Zistili mu hmotnosť 1230 kg. Patril k najmohutnejším jedincom svojho druhu, pretože hmotnosť prevažnej väčšiny zubrov sa pohybuje v rozpätí 500 až 1000 kg. Uhynul 28. apríla v roku 1970, ako 21 ročný. Vtedajšie vedenie lesného závodu navrhovalo zachovať tohto unikátneho jedinca ako preparát v životnej veľkosti. Z rôznych dôvodov sa tento zámer nepodarilo uskutočniť. Telo Putifára bolo zložené do zeme neďaleko tohto miesta.

Cestičkou by sa dalo ďalej pokračovať až k druhému cieľu dnešnej cesty, rozhľadni Hôrka (alebo aj Pliešky), ktorá sa týči na rovnomennom kopci blízko dedín Lovce a Žikava. Lenže auto nás čakalo na parkovisku, takže otočka a po chvíli jazdy sme zaparkovali pri žikavskom JRD. Ďalej sa oficiálne nedalo, zákazová značka hovorila jasne, no viacerým motoristom to zjavne nevadilo.

Na kopec som sa vyštveral sólo a doteraz neviem či tam vedie nejaký oficiálny chodník, jednoducho som to zobral krížom cez les a skalnatý svah. Ale vraj treba ísť od kaplnky priamo cez les a nie po asfaltke. Rozhľadňu som zdolal v hodine dvanástej, teda presnejšie asi minútu pred západom slnka, a užil si posledné sobotné lúče.

So zvyškom posádky som sa stretol pri aute a vyrazili sme domov pod dohľadom nitrianskeho Zoboru.

NEDEĽA

V noci zo soboty na nedeľu som si veľmi nepospal, už pred šiestou sme s Lukášom vyrazili po tajomne zahmlenej R1-ke na východ. V Tekovských Nemciach sme zadelili pumpové raňajky (bageta a káva) a pred ôsmou sme mrzli pri Handlovskom rybníku, prvej zastávke na celodennej „exkurzii“ po Hornej Nitre. Tento región ma oslovil pred pár týždňami na „detskej chate“ v Bojniciach a vedel som, že sa sem onedlho vrátim.

V Handlovej nemajú cez víkend žiadny problém s parkovaním alebo parkovacou politikou a mašinu sme odstavili kúsok od jednej z dominánt mesta. Vežička na Ulici 29. augusta je symbolom Sídliska Juh a krásnym príkladom socialistického realizmu. Podobne ako prievidzské sídlisko Píly, aj toto bolo vybudované v 50. rokoch pre uspokojenie dopytu po bytoch prudko rozmáhajúceho sa baníckeho mesta.

Námestie Baníkov tvorí viacero dominánt – či už krásny kostol sv. Kataríny Alexandrijskej alebo zaujímavý kultúrny dom s kupolou na streche. Áno, Handlová má aj svoju mestskú hvezdáreň, no či funguje aj tento rok, to sa mi zatiaľ nepodarilo vypátrať. Okrem nás sa na námestí takto „skoro“ ráno motali len záujemcovia o druhé kolo antigénových testov, policajti a zdravotníci. Na moderných hodinách sme po chvíli tápania odčítali správny čas a vydali sa okolo nečakane modernej budovy banského múzea a nemocnice k železničnej stanici.

Železničná stanica z polovice 80. rokov zvonku nevyzerá najvábnejšie, no vo vnútri ukrýva poklad – za 35 rokov sa tu toho zmenilo len veľmi málo a interiér pripomína socialistický skanzen. Jediné čo chýba, sú ľudia. Kde sú tie časy, keď osobáky zvážali tucty baníkov do najstaršej hnedouhoľnej bane na Slovensku a nákladné vagóny odvážali kvalitné hnedé uhlie na ďalšie spracovanie. Po katastrofe z roku 2009 a konci dotovania elektriny vyrobenej z hnedého uhlia sa zlaté časy trate číslo 145 nikdy nevrátia.

Zo stanice sme zbehli dolu kopcom k autu a na druhom konci mesta omrkli železničný viadukt z roku 1912, ktorý dá sa povedať predstavuje severnú bránu do Handlovej. Ten v miernom oblúku prekonáva údolie rieky Handlovka medzi pohoriami Žiar a Vtáčnik.

Keď sme už obzreli Handlovský viadukt, patrilo sa Lukášovi ukázať aj idylické miesto na trati Prievidza – Horná Štubňa – Bralský viadukt so zastávkou Remäta. Najprv sme sa vybrali na kávu do rovnomenného hotela, no COVID ho začiatkom mesiaca zatvoril.

Na kraji obce Chrenovec-Brusno sa za cintorínom nachádza náučný chodník k (vraj) svetovému unikátu – pieskovcovým guliam, dedičstvom praveku, kedy boli tieto miesta morským dnom. Zážitok to teda nie je svetový, ale čo sa človek nedozvie. Brusnianske gule, Jurský park hadr.

Po tomto vyčerpávajúcom zážitku nám vyhladlo a zachránili nás skvelé halušky z fungujúcej koliby Pacho (Pacho ako zbojník, nie Herrera z Narcos), ležiacej spolu s kempom pri hlavnej ceste na Prievidzu.

Z koliby sme to struhli cez Prievidzu smerom na sever k Nitrianskemu Pravnu. História obce je úzko spätá s nemeckými kolonistami, ktorí sa zaslúžili o rozvoj baníctva v regióne. V časti Solka sa nachádza krásna kalvária na vŕšku Galgenberg, ktorú predstavuje unikátny súbor 27 sakrálnych stavieb a je aj zapísaná do Zoznamu národných kultúrnych pamiatok na Slovensku.

Kalváriu pod pohorím Žiar a jesennú Prievidzskú kotlinu sme si obzreli aj z diaľky na poľnej ceste pri obci Tužina, na úpätí Malej Magury.

V Lazanoch sme zadelili povinné kafíčko a obzreli Laziansku priehradu, populárnu medzi miestnymi rybármi. Voda vraj v lete na kúpanie nie je, no vyzeralo to tu veľmi fajn.

Ďalšou vodnou plochou v poradí sa stala Kanianka, vyhľadávaná návštevníkmi zo širokého okolia. Niet sa čomu čudovať, aj tuto to vyzerá k svetu a Prievidza je vzdialená čo by uhlím dohodil.

Slnko začalo nebezpečne smerovať k horizontu a cez Bojnice sme sa kľukatou cestou prehupli na druhú stranu Magury, do Nitrianskeho Rudna. Tu sme do tretice v toto popoludnie zaparkovali pri vodnej nádrži. Z Rudnianskeho brehu je nádherný výhľad na susednú Kostolnú Ves.

Prieskum regiónu sme chceli ukončiť výstupom na Temešskú skalu, no krátke dni nás zradili. Na začiatku chodníčku sme sa objavili niečo po pol štvrtej, ale slnko sa začalo skrývať za protiľahlú horu. Nevadí, hora počká, zdoláme nabudúce.

Luxusnou cestou druhej triedy č. 547 sme sa vydali domov smerom na Ilavu, no po chvíli sme zastavili pri lyžiarskom stredisku Homôlka. Kúsok za priesmykom sa otvorili impozantné večerné výhľady na Strážovské vrchy a nad Hornou Porubou sa s nami rozlúčil nečakane impozantný vrch Vápeč.

Aj mne sa zo začiatku roka zdalo cestovanie po Slovensku ako „z núdze cnosť“. Ako ubiehali covidové týždne a mesiace, tak s jedlom začala rásť aj chuť a rôznych špecialít naša malá krajina ponúka viac než dosť. Jediná škoda, že teraz sú tie dni také krátke a počasie vrtkavé. No hovorí sa, že zlé počasie neexistuje, iba zle oblečený turista a už teraz pozerám, že ten Vápeč by stál za rýchlu návštevu 🙂