Spotená nedeľa cestou z Prištiny do Ohridu /FOTOBLOG/

Po júnovej víkendovej výprave do čiernohorského Tivatu a expresnej leteckej návšteve Chorvátska, nastal čas na tretí mierne retardovaný balkánsky výlet. Wizzair nám klasicky pomenil letenky, ktoré sme mali nakúpené na prípoj do Čiernej Hory. Namiesto refundácie pár eur sme zvolili s Mirom kombináciu príletu do kosovskej Prištiny a odlet zo (severo)macedónskeho Ohridu. Letenky nečakane vydržali a v sobotu večer som si nastavil budík na sympatických 2:45AM.

NEDEĽA

Budík nesklamal a v strede REM cyklu som sa prehupol do stavu dočasnej nočnej dezorientácie. Po chvíli som sa spamätal, dal dokopy a o tretej som naštartoval fialovú krabicu. Sytič a zvýšené otáčky zobudili celý vnútroblok, no taký je osud jedného z mála áut v okolí s technikou rokov 80-tych. Až na prázdnej diaľnici som si všimol, že Wizzair nezostal nič dlžný svojej povesti a odlet posunul zo 6:20 na siedmu hodinu rannú. Nič sa nedalo robiť, sen o 3 hodinovom meškaní a 250 EUR refundácie sa (zatiaľ) nenaplnil.

Mira som vyzdvihol v Petržalke niečo po pol štvrtej a o necelú hodinu som odovzdal kľúčiky od môjho verného kórejského youngtimera na parkovisku Orange vo Fischamende. Zlaté časy relatívne lacného parkingu C priamo na letisku skončili s otvorením 2 roky zatvoreného Mazuru. 50 eur sa mi naozaj za parking nechcelo dávať a nastala chvíľa otestovať oranžovú alternatívu.

Na kontrole sa zišlo mnoho ranných cestujúcich, no odsýpalo to expresne a za pár minút sme sedeli v salóni(s)ku Vienna Lounge. Motal sa tu aj Peťo z Travelistanu na ceste do Havany, no o piatej ráno sa tváril s bluetooth slúchadlom veľmi busy a radšej som ho na Martell VSOP nepozýval :).

Po luxusnej praženici sme sa polhodinu pred odletom dostavili k nášmu „gejtu“. Fialový Airbus A321 bol zaparkovaný na svojom mieste, no ani o siedmej sa boarding nezačal. Neviem čo sa udialo, ale odleteli sme s takmer 2 hodinovým meškaním po ôsmej hodine rannej a to sme ešte nevedeli ako nám táto „sekera“ poposúva itinerár.

Let z Viedne do Prištiny by mohol trvať o dobrých 20 minút menej, keby sa lietalo priamo ponad Srbsko. Takto lietadlo z Viedne letí ponad Bosnu, Čiernu Horu, Albánsko a v Kosove sa pristáva z juhu od Severného Macedónska. Keď už Azeri môžu lietať nad Arménskom, tak toto hašterenie dvoch „butthurt“ národov naozaj nikomu neprospieva. A to sa ešte pred dvomi rokmi vravelo o priamych letoch medzi Belehradom a Prištinou.

Aeroporti Ndërkombëtar i Prishtinës Adem Jashari ma príjemne prekvapilo. Vystúpili sme pekne „chobotom“ do moderného terminálu, kde na pasovke nás policajt privítal so slovami „welcome“ a hala bola plná prevádzok . Žiadne „vyspelé“ BTS s autobusíkmi a vymretými priestormi. Len „Vkusno i točka“ chýba. Jedinou výhodou meškania bolo to, že sme nemuseli brať taxík, ale sme hneď naskočili do prázdneho autobusu, ktorý premáva medzi mestom a letiskom iba párkrát za deň.

Za 3 eurá na hlavu nás zviezol pred pravdepodobne najznámejšiu „pamätihodnosť“ Prištiny – nápis NEWBORN pred krásne ohyzdným Palácom mládeže a športu.

Mesto som navštívil dva razy, no nikdy som sa nedostal do vnútra. Dnes sme mali šťastie, 22. júla sa v meste začalo umelecké bienále Manifesta 14 a priamo v hale vystavovala kórejská umelkyňa Lee Bul svoju metalickú vzducholoď. Spolu s ňou sme samozrejme reflektovali sny minulosti s očakávaniami budúcnosti. A hlavne sa tešili, že sme sa takto nečakane ocitli v útrobách tejto ikonickej stavby. Mimochodom bienále trvá až do konca októbra a participujú na ňom všetky zaujímavé budovy a priestory v meste.

Rýchlo sme omrkli športový svätostánok v podobe štadiónu Fadila Vokrri, legendy kosovského futbalu. Cez malý parčík sme sa dostali k zaujímavej skulptúre s názvom Heroinat. Tvár ženy je vytvorená z 20 tisíc kovových ihlíc, ktoré symbolizujú rovnaký počet kosovských žien znásilnených počas vojny o nezávislosť. Znovu sa mi len potvrdilo, že juhoslovanské vojny boli všetko len nie čiernobiele. Až na Slovinskú mini vojnu. „Rakúšania s morom“ to vybavili za desať dní a mali od Srbov pokoj. Vďakabohu za takmer bezproblémový „rozvod“ ČSFR.

Cez rozbité okolie voľakedy vychyteného hotela Grand sme prebehli k ďalšej legende juhoslovanského brutalizmu v meste – budove Národnej knižnice. Tá sa viackrát stala víťazom rôznych pochybných ankiet o najškaredšiu stavbu, no kým exteriér je prinajlepšom „kontroverzný“ (rovnako sa písalo o Kočnerovi ako o kontroverznom podnikateľovi), tak interiér je naozaj esteticky pohľadný. Hlavne tu fungovala klíma a aj wifi, kedže srbská a ani čiernohorská SIM-karta sa veľmi nechytali v západobalkánskom roamingu.

Okolo staveniska sme prešli rozpálenou ulicou k relatívne novej katedrále sv. Matky Terezy. Katedrála je sídlom prizrensko-prištinského biskupa, najvyššieho katolíckeho duchovného v Kosove. Ku katolíckej viere sa v Kosove hlási len niečo okolo 2-3 percent z 1,8 milióna obyvateľov, no tento svätostánok je až by som povedal predimenzovaný. To sa samozrejme sprvoti nepáčilo moslimským kolegom, ktorých je v krajine drvivá väčšina a sami nemajú poriadnu mešitu, aj keď o tej centrálnej, financovanej Tureckom, sa vraví už roky.

Márne sme sa snažili cestou na autobusovú stanicu nájsť nejakú schopnú reštiku. Na bulvári Billa Clintona boli pred obedom v nedeľu otvorené iba kaviarne.

Našťastie samotný Bill v podobe mierne bizarnej sochy nesklamal. Trojmetrovú, mierne neforemnú kopu bronzu s veľkou pompou odhalili v roku 2009 a slávnosti sa zúčastnil 42. druhý (ex)prezident USA osobne. Spolu s Bake Rolls. Kosovo s Albánskom a Poľskom sú pravdepodobne najviac proamerické krajiny na starom kontinente a z toho vyplýva jedna (pravdepodobne) výhoda pri cestovaní v dnešných časoch – nikto tu neoslavuje „národ VíťaZov“.

Presne na obed sme sa konečne dostali na perifériu mesta, kde sa nachádza autobusová stanica. Pri pokladni sme zistili nemilú informáciu. Aj keď podľa rôznych zdrojov (dokonca aj oficiálnej stránky stanice) mali premávať spoje do Skopje pomaly každú pol hodinu, na pokladni nám predali lístok s odchodom o dve hodiny. Nič sa nedalo robiť, len sa zmieriť s osudom, zasadnúť na riadne obžerstvo na terase staničnej reštiky a pozorovať diaľkové autobusy smerujúce najmä do Nemecka. Toto je veľké plus Balkánu – dobre sa najete takmer všade (okrem nedele doobeda na bulvári Billa Clintona).

O druhej nás ale nečakala žiadna pohodlná Setra z Porýnia-Westfálska a 3 miliónmi kilometrov na tachometri. Nasadli sme do spoteného Sprinteru, bez klimatizácie, iba s jedinou dvojicou otvorených okienok. To by ani nevadilo, keby po chvíli jazdy nezačala protestovať kosovská snowflake, že ju bolí uško alebo čo z toho prievanu. Ale to, že si sadla presne za okno, to slečinke nevadilo. Našťastie to na hranicu po novej diaľnici R6 dlho netrvalo, i keď samozrejme tesne pred kordónom sme museli zliezť do mesteča Kacanik, kde vodič riešil nejaký svoj bočný biznis.

Kontroly na oboch stranách prechodu Hani i Elezit prebehli viac-menej expresne a oproti takým maďarským hraniciam je prechod z Kosova do Severného Macedónska selankou.

Na macedónskej strane sa povrch cesty mierne zhoršil a diaľničný komfort vystriedala vyjazdená cesta akože prvej triedy. Na kombinovanú autobusovo/vlakovú stanicu v Skopje sme dorazili po dvoch hodinách od odjazdu z Prištiny. Odohnali sme dotieravých taxikárov, vymenili albánske leke z jarného balkánskeho family roadtripu s pochybným kurzom a obratom kúpili lístky na bus do finálnej destinácie dňa – Ohridu. V malých potravinách sme zakúpili nejaké tekutiny na cestu a ja som si ešte vybehol obzrieť železničné platformy na vrchu betónového skeletu. Niežeby som ich nevidel už x-krát, no opakovanie matka múdrosti.

O pol piatej sme vychladeným busom vyrazili na posledný úsek cesty. Chvíľu trvalo, kým sme sa vymotali z rozťahaného hlavného mesta, no potom to šlo po diaľnici relatívne svižne až do Gostivaru.

Za Gostivarom sme si dali krátku pauzu na priesmyku Straža a potom sme stáli len v Kičeve. 3 hodiny prešli prekvapivo rýchlo, dopomohla hroznová nemrznúca kvapalina od Tikvešu a veľmi pekná krajina naokolo.

Ranné meškanie letu do Prištiny malo za následok, že sme do krásneho Ohridu dorazili až so západom slnka. Nepochopiteľne na autobuske ležiacej viac-menej od ruky nečakali taxikárske supy a odvoz sme odchytili zbesilým mávanímo niekoľko stoviek metrov ďalej. 2 kilometre nás vyšli nekresťanských 350 MKD (6 EUR), no pravdepodobne si vodič do toho zarátal aj oškreté spätné zrkadlo v úzkych uličkách starého mesta. Šoférovať v Ohride s niečím dlhším ako Fabia je riskantný biznis a živo si spomínam ako som sa tam predieral pred pár rokmi s relatívne štandardným sedanom Loganom. Staré dobré Tico čo sa otočí aj na chodníku.

Na ubytku nás privítal sympatický francúzsky pár, zložili sme veci a vybrali sme sa do nočných ulíc. Miro navštívil mesto po prvýkrát, času sme veľa nemali a hneď sme šli obkuknúť klasiku v podobe kláštora sv. Jána v Kaneo. Odtiaľto som chcel skrátiť cestu okolo rozsiahleho archeologického areálu Plaošnik, ktorému kraľuje riadny kostol Sv. Klimenta. Lenže osvetlenie nejak absentovalo a stúpanie bolo strmšie ako som si pamätal z mája. Ešte aj nasvietenie kostola vypli tesne pred naším príchodom. Suma sumárum, nič sme si neskrátili, nič sme nevideli a ešte sme sa dobre dopotili. Našťastie v overenej reštaurácii Damar sme voľný stôl našli, jedlo bolo skvelé a pivo studené tak akurát. Ako poslední sme opustili prevádzku a polomŕtvi sme to zabalili niečo pred polnocou.

PONDELOK

Budík nás prebral do reality o šiestej hodine rannej. Rozlúčili sme sa s majiteľom Guillaumom a taxík nás zviezol za tentokrát férových 700MKD na 10 kilometrov vzdialené ohridské letisko.

Príchod dve hodiny pred plánovaným odletom bol presne o hodinu viac ako bolo treba. Na checkine sme dostali papierové letenky a chvíľu sme počkali kým otvoria kontrolu a pasovku. Pri tých 3-5 letoch denne nemá zmysel aby v búdke sedel policajt nonstop. Po absolvovaní formalít sme s veľkým očakávaním nabehli k dvom gejtom hľadať salónik, kvôli ktorému sme si privstali o hodinu skôr. Samozrejme, žiadny sa nekonal, lebo ten „oficiálny“ je vlastne VIP salónik v separátnej budove, ktorá slúži pre rôzne papalášske delegácie a funguje len na objednávku. Nič sa nedalo robiť, Mirova horalka dôstojne zastúpila raňajkové menu a v malom bufetíku som si kúpil instantnú kávu.

Airbus priletel z Viedne načas a rovnako aj boarding začal presne na minútu. Ale nebolo by to cestovanie s Wizzairom, keby sme sediac v mašine nečakali skoro hodinu na odlet. Dokonca nás predbehol aj švajčiarsky charter, ktorý mal letieť polhodinu po nás. Nikto nič nepovedal a dôvod meškania sme sa doteraz nedozvedeli.

Sklamanie zo sekery mierne kompenzoval krásny vyhliadkový let ponad Ohridské jazero a prelet nad najvyšším vrcholom Albánska a Severného Macedónska – Korabom. Niekde nad národným parkom Theth ma zlomilo a prebral som sa až pri klesaní na maďarsko-rakúskej hranici.

Vyhliadkový let pokračoval nad Viedňou a s hodinovým meškaním sme pristáli na Schwechate.

S príletom o jedenástej som sa mohol rozlúčiť s domácim obedom o dvanástej. Na preplnenej pasovke to tiež šlo veľmi ležérne, keďže Rakúšania asi nechceli uraziť non-EU návštevníkov a len jedno okienko zo šiestich vyhradili pre občanov EU.

Po obligátnom mekáči a nákupe srbského vína v Spare nás vyzdvihol shuttle a o dvanástej sme vyrazili v rozhorúčenom vysávači smerom na Slovensko.

Veľká škoda toho nezmyselného meškania hneď na začiatku. Takto sme zbytočne strávili v rozpálenej Prištine o 3 hodiny viac ako bolo nutné a tie nám chýbali v takmer „prímorskom“ Ohride. Ale čo sa dá robiť, taký je už osud retardovaných itinerárov a aj upachtený Balkán má svoje čaro. A ako sa vraví, nemôže byť každý deň nedeľa. Aj keď v našom prípade bola 🙂