Veľkonočný Balkán sa rokmi stal v našej rodine tradíciou. Predsa je lepšie sviatkovať v regióne, kde najväčší kresťanský sviatok oslavujú (zvyčajne) v iný víkend ako my, všetko funguje bez obmedzení a letí sa tam maximálne hodinu a pol. Po minuloročnej Čiernej Hore sme mali dať repete v Skopje, no človek mieni, Wizz Air mení a nakoniec som v januári využil kredit na otestovanie novej linky z Bratislavy do bulharského Plovdivu. Veľké očakávania som nemal, no pri letoch z Bratislavy nikdy neviete, koľko linka vydrží a bolo rozhodnuté – letí sa na 2 noci do druhého najväčšieho mesta Bulharska.
ŠTVRTOK
Pri odlete o tretej hodine popoludní sa nebolo kam ponáhľať a neprezieravo sme zvolili IKEA ako miesto na rýchly obed. V Zelený štvrtok tento svätostánok konzumu praskal vo švíkoch, no kým som ja šiel zaparkovať mašinu do ešte bezplatnej zóny, tak dievčatá vybavili hlavné jedlo dňa. Chvíľu som koketoval s myšlienkou, že by som auto nechal na parkovisku pri Avione, kedže aj napriek vyhrážkam o spoplatnení od 1. apríla som žiadne rampy nezahliadol. Po mojom návrate ošťanou 61-kou k švédskej prevádzke, som aj ja rýchlo spráskal lacný obed a hodinu pred odletom sme sa stretli na letisku s Vladom a Sisou.
Kontrola prebehla relatívne rýchlo, milá pracovníčka sa nad nami zmilovala a vpustila nás do salóniku v plnom počte. Žiaľ, po skončení voľných vstupov cez kreditku, ani dva priority pass (oficiálne) nestačili. 30 minút do last callu ubehlo ako voda, alebo pivo z novonaištalovanej pípy, z ktorej o tomto čase tiekli len posledné zvyšky peny.
Na odlet sme sa dostavili v poslednej chvíli, Bulharsko spolu s Rumunskom sú v Schengene dva roky, takže našťastie žiadne zákerné zdržanie na pasovke nehrozí. Nápad stráviť Veľkú noc v Bulharsku s 30 eurovými letenkami malo viacero pasažierov a náš let bol úplne vypredaný. Agáta ako správny snowflake z generácie Alpha mala mierny meltdown, keď zistila, že nesedí pri okienku, no nič čo by som ako správny rodič nevyriešil hrami na telefóne.
Let samotný prebehol úplne štandardne, odleteli sme na minútu presne a po necelej hodine a pol pristáli na plovdivskom letisku. Predpoveď počasia sa tvárila tragicky, no žiadny sľubovaný lejak sa nekonal.




Nový, veľkorysý terminál bol otvorený v roku 2009, no pri 2-3 letoch denne väčšinu času zíva prázdnotou. Predsa, skôr je využívaný v zime, keď víta chartre plné lyžovaniachtivých obyvateľov Spojeného kráľovstva, smerujúcich na svahy neďalekých lyžiarskych stredísk ako Bansko alebo Pamporovo. Najviac nás zaujala malá ortodoxná kaplnka na poschodí, no na druhú stranu zarmútilo spojenie s cca 15 km vzdialeným mestom Plovdiv.
V súčasnosti existujú tri možnosti – shuttle, ktorý nadväzuje na lety za 6 eur/osoba, taxík za cca 15-20 eur alebo autopožičovňa. Existuje ešte štvrtá možnosť a to peší 40 minútový presun na vlakovú zastávku Mavrudovo, ktorá leží na opačnej strane letiska. Tam sa nachádza aj najväčšie letecké múzeum v krajine, no čo z toho, keď sa tam pred odletom alebo po prílete nedá normálne dostať.





Bolo nás päť, a tak jazda jedným taxíkom vypadla z hry. Možno pár rokov nazad by to ešte nebol problém, no časy sa menia a už to nie je taký balkan bašavel, žeby Agáta sedela so mnou vpredu na kolenách vedľa fajčiaceho šoféra. Ešte z domu som zarezervoval cez taxislužbu One jedno väčšie vozidlo, v tomto prípade nový Renault Trafic, ktorý nás pohodlne doviezol priamo k ubytku v centre. Matematika jednoducho nepustila, buď by sme platili za dva klasické taxíky 40 eur, zobrali shuttle na stanicu za 5×6 eur alebo sa odviezli v jednom väčšom aute za 35.


Na našom strategicky umiestnenom ubytku, honosne nazvanom The White House, sme zložili veci a hlavne dobre vyvetrali. Hotel zažil už lepšie časy, no pomer cena/výkon/poloha ponúkal najlepší. Počasie sa držalo a vydali sme sa objavovať mesto na siedmich kopcoch, podobne ako Rím, ktoré patrí k najstarším nepretržite obývaným mestám v Európe s históriou dlhou 8 000 rokov. Teda technicky už len 6 kopcov, začiatkom 20. storočia bol jeden z nich, Markovo Tepe, zrovnaný so zemou a materiál syenit použitý na vydláždenie väčšiny ulíc vo vtedajšom Plovdive. Dnes sa tri kopce týčia v historickom centre a tri v širšom okolí.
Prvým zdolaným sa sa stal Bunardžik, pahorok Osloboditeľov, na ktorom hrdo stojí veľká socha sovietskeho vojaka Aľošu, celým menom Alexeja Ivanoviča Skurlata, ktorý sa stal predlohou tohto pravdepodobne najvýznamnejšieho pamätníku v meste. Po páde komunizmu sa objavili nápady na jeho zbúranie, či dokonca prerobenie na fľašu Coly, no ústavný súd rozhodol, že Aľoša zostane na svojom mieste.





Samozrejme, že najlepšie na pahorku sú panoramatické výhľady do okolia, pri ktorých som si zahanbujúco uvedomil, že o tomto meste dokopy nič neviem. No už prvé minúty a kroky nás presvedčili, že Plovdiv nie je len taká náhodná bulharská destinácia, či nebodaj z núdze cnosť.








Po západe slnka za horizont obklopený ťažkými mrakmi sme zbehli dolu, bližšie do centra. Všetko turisticky podstatné (najväčšie cigánske ghetto Stolipinovo tam nerátam) sa nachádza na cca 2-3 kilometroch štvorcových a nájdete tu mix úplne všetkého – od antických pamiatok, cez osmanské dedičstvo, socialistické skvosty, po turbokapitalizmus. Takto večer sme všetko podstatné v okolí dlhej pešej zóny na ulici Knjaza Alexadra I. obzreli takpovedia z rýchlika, no bolo jasné, že v meste je čo obdivovať.










Varna ma naučila, že bulharské mestá vedia byť riadnym prierezom dejín, ale Plovdiv nastavil laťku veľmi vysoko. Nečudo, že sa v roku 2019 stalo európskym mestom kultúry a vidieť, že mnoho vecí sa dalo dokopy. Samozrejme, miestami tu nájdeme riadny balkánsky gýč (žiaľ my pod Tatrami tiež nezaostávame), no je zrejmé, že miestni si uvedomujú turistický potenciál.
Aká by to bola návšteva Bulharska, ak by sme nezavítali do obľúbenej siete Happy Bar & Grill. Podobne ako britský JD Wetherspoon alebo La Placinte v Moldavsku, ide o reštauračný koncept, ktorý je na Slovensku neznámy. Jednoducho slušná sieť s dobrým výberom a reprezentativným interiérom (až na to pôvodné 90s logo). Inflácia dorazila aj do Bulharska a ešte pred pár rokmi tu boli ceny v levoch rovnaké ako u nás v eurách. Lenže po COVIDe a zlých rozhodnutiach starých mužov, ktoré ovplyvnili a stále ovplyvňujú svetové dianie, už ani Bulharsko nie je také cenové terno. Dalo by sa polemizovať, či k tomu pomohlo aj priatie eura od 1. januára, no bulharský lev bol nafixovaný na európsku menu od roku 1999, takže až také prekvapenie ako na jachte v Monaku to nebolo.
Vo štvrtok večer sme tu ledva našli na terase voľné miesto, no mocné turecké ohrievače poctivo piekli a my sme sa o to poctivejšie dožrali. (Nielen) šopský šalát forever. Po tomto obžerstve sme sa prekotúľali okolo krásnej osmanskej mešity do nonstopky, zakúpili proviant a na izbe symbolicky zavŕšili Štvrtok Pánovej večere.









PIATOK
Biely dom raňajky neponúkal a za jedlom sme sa vydali do ranných ulíc. V pláne bolo nájsť pekáreň s kaviarňou, no zlákali nás pirôžky z okienka v jednej z uličiek “umeleckej” štvrti Kapana. Pri tlačení tejto pochúťky sme si všimli, že naokolo sa potuluje podozrivo vysoký počet mačiek. Začali sme ich teda s Agátou rátať a sľúbil som jej, že ich v tento deň uvidíme aspoň 30. Ako hlboko som podcenil skutočný stav.









Z Kapany sme sa cez jeden z mnohých podchodov prehupli do historického starého mesta. Starinen Plovdiv sa rozprestiera na troch pahorkoch – Nebet tepe, Džambaz tepe a Taksim tepe. Je to presne to miesto, kam sa hrnú turisti a ani sa nečudujem. V rámci pamiatkovej rezervácie sa tu nachádzajú príklady všetkých epoch vývoja mesta od antiky cez stredovek až po bulharské národné obrodenie. Najviac nás zaujali veľmi pekné domy bohatých plovdivských obchodníkov a aby sa nepovedalo, že sme kultúrni barbari, zaplatili sme vstupné a obzreli zvnútra veľmi pekný Balabanov dom. Kto by povedal, že táto vila bola postavená len 50 rokov nazad, na základe originálnej stavby zbúranej v 30. rokoch. Takýchto domov je tu viacero a pre väčších milovníkov histórie odporúčam zakúpiť zvýhodnené kombinované lístky, ktoré platia na viac pamätihodností.
Kúsok opodiaľ sme zablúdili k arménskemu kostolu Surp Kevork, ktorý susedí so školou rovnakej národnosti. Práve v Plovdive žije najviac bulharských Arménov a aspoň takto sme sa nachvíľu ocitli v mojej naojobľubenejšej kaukazskej krajine, ktorú by sa patrilo znovu poctiť návštevou. Nakoniec sme sa predrali cez skupinu mladých brokolicových hláv a okolo pekného etnografického múzea vyšľapali na vrchol pahorku Nebet Tepe.













Nebet Tepe alebo Strážny vrch je najpopulárnejší zo 6 pahorkov. V rámci neho boli odkryté zvyšky prvej tu sa nachádzajúcej prahistorickej osady, ktorá tu existovala ešte v dobe medenej 4000 rokov pred naším letopočtom a bola obývaná tráckymi kmeňmi. Dochované sú hlavne zvyšky hradieb a veží, ale aj iných budov a stavieb, okrem doby medenej aj z obdobia antiky. A samozrejme tu nájdeme výhľady. Nebesá sa zmilovali a namiesto upršanej oblohy sme dostali dramaticky krásne mračná, ktoré príjemne kontrastovali s pestrofarebným mestom.







Po prísnych schodoch sme zbehli zo severnej strany kopca, podliezli rušnú križovatku a zjavili sa na malom námestí pomenovanom po historickej lekárni Marica. Od rána som nemohol z hlavy vypustiť infantilné meme o croissantoch a s blížiacim sa časom obeda sme na detskom ihrisku zadelili riadne plnené porcie trúsiaceho sa pečiva.










Mestom preteká významná balkánska rieka Marica a pretína ju niekoľko mostov. Jeden z nich, slúžiaci pre peších, bol premenený na nevkusné kryté obchodné centrum, ktoré mimochodom tvorí severný koniec vraj najdlhšej pešej zóny v Európe.
Na druhom brehu sa hrdo týči Grand Hotel Plovdiv, ktorý je samozrejme spojený aj s kasínom, tak ako väčšina podobných prevádzok v meste. Predsa Turecko je blízko a do Plovdivu už Allah nevidí. Blikače a rulety nás nezaujali, no ďalšia pobočka Happy áno. Pri popíjaní kávy, koňaku a rôznofarebných detských nápojov sme si všimli podozrivo veľký počet školákov v uniformách. Za našich stredoškolských čias sme na suši a matchu počas obednej prestávky nechodili. Vlastne ani naši rodičia neplatili 12-15 000 eur za rok štúdia na súkromnej britskej škole.







Cestou mostom naspäť sme ešte v jednom z obchodíkov zakúpili tradičné bulharské suveníry v podobe kozmetiky z ruží a pobrali sme sa k ďalšiemu z pahorkov. Vrch mládeže leží trochu ďalej od centra a po pár minútach čakania na zastávke pred Pamätníkom zjednotenia sme naskočili na bus. U vodiča sme za 50 centov osoba zakúpili lístky a vydali sa na cestu.


Google Maps neklamali a onedlho sme sa ocitli na upätí najvyššieho a najväčšieho z plovdivských kopcov. Tentokrát cieľom nebolo zdolať pahorok, no navštíviť mierne obskurnú atrakciu v jeho tieni.
Detská železnica v Plovdive (oficiálne známa ako železnica Zástava mieru) s rozchodom 600mm, bola otvorená v roku 1979 a vzkriesená v roku 2007. Vláčik s lokomotívou na batériu vyráža zo stanice Pionier, prechádza cez most, železničné priecestie so závorami, 50-metrový tunel a viadukt v tvare čísla 6. Na konci trate je krátka prestávka na stanici Panorama a potom sa súprava vyberie na spiatočnú cestu. Celá táto sranda trvá tak 15 minút aj s prestávkou a stojí ľudové 1 euro.
Vláčik premáva len párkrát denne a do odchodu nám zostávalo polhodiny. Najprv som mal v pláne nastúpiť do vagónu na konečnej Panorama, no keď sme sa k nej dostali peši za 10 minút, tak sme sa otočili a vrátili sa na prvú zastávku Pionier.






Jazda samotná v malých vagónoch s plastovými oknami a reprodukovanou detskou hudbičkou bola vcelku srandovná. Trasu dlhú cca kilometer sme zvládli asi tak za 5 minút a na stanici Panorama sme si mali užiť výhľady na Plovdiv. Lenže tie s rastúcou výstavbou a vegetáciou absentovali. Na druhú stranu oceňujem spestrenie trate v podobe slučky pri stanici Snežanka a osvetleného tunela.







Maximálna prevádzková rýchlosť na trati je 8,5 km/h. Rušeň s číslom 94 02 bol postavený v rušňovom depe v Plovdive na báze banského traktora. Lokomotíva je dvojnápravová s dvoma trakčnými elektromotormi, napájanými batériou. Pred ňou vagóny ťahal dízel, na čo sa používal aj banský rušeň. Zostavu tvoria tri dvojnápravové osobné vagóny, postavené v opravovni vagónov v Plovdive.




Park samotný má veľký potenciál, no vidieť, že najlepšie časy má dávno za sebou. Po povinnom otestovaní detského ihriska sme sa opäť busom vydali naspäť do centra.






Tu sme vystúpili pri slnkom zaliatom rímskom fóre, ktoré pekne kontrastuje so socialistickou výstavbou v okolí. V sympatickom kafíčku Veloce sme doplnili energiu a znovu sa vybrali po schodoch do kopca. Zhodnotili sme, že pri takomto kvante schodov museli mať ženy a muži Filipopolisu najlepšie zadky v celej tráckej aj rímskej ríši.











Vrátili sme sa tak do starého mesta a pokorili Džambaz tepe. Tam sme objavili malý chrám venovaný Archanjelom, odkiaľ sa znovu otvorili parádné výhľady do okolia.






Odtiaľto to bolo už len kúsok k jednej z najlepšie uchovaných antických pamiatok – rímskemu divadlu mesta Filipopolis, strategicky ležiacom medzi pahorkami Džambaz tepe a Taksim tepe. Človek by si myslel, že takéto niečo tu musí byť známe od počiatku vekov, no divadlo bolo objavené len relatívne nedávno, pri archelogických prácach polstoročie nazad. Stavba bola čiastočne zreštaurovaná a dnes plní aj funkciu letného divadla a scény pre rôzne kultúrne podujatia ako koncerty alebo operné vystúpenia.




Pri zostupe sme ešte zablúdili do katedrály sv. Bohorodičky a vrátili sa na izbu nabrať trochu energie na večer.




Tesne pred západom slnka sme vybehli kúsok nad ubytko na Sahat tepe alebo Danov kopec, ktorému dominujú dve stavby – elegantná hodinová veža z 19. storočia, ktorá dokonca vyzváňa a televízny vysielač/budova z 50. rokov. Samozrejme, že panoramata boli skvelé a ťažko povedať, z ktorého pahorku je ten najlepší výhľad na mesto.











Dolu v Kapane sme sa márne snažili dostať do Happy na poslednú večeru. Pred vchodom stál dobrý tucet potenciálnych zákazníkov. Rovnako aj backup v podobe vytipovanej reštaurácie Unico mal všetky stoly zarezervované. No po krátkej prechádzke sa šťastena usmiala a v Happy sa našiel pre nás jeden voľný stôl. A z neho sme zazreli aj mačku číslo sto.




SOBOTA
Checkout sme využili do poslednej chvíle, na recepcii sme odložili ruksaky a z ubytka sme sa vymotali až pred jedenástou. Znovu sme si vybehli k Hodinovej veži a opačnou stranou zliezli do centra, ktoré sa výzdobou pripravovalo na blížiacu sa ortodoxnú Veľkú noc.
Mierne smutné fastfoodové raňajky sme vybavili v pobočke (v naších končinách menej známej) siete Hesburger. Zo Škandinávie a Pobaltia expandovala aj do Bulharska a v súčasnosti sa v krajine nachádza vyše 30 pobočiek.








Raňajkové kalórie niektorí z nás spálili vo veľmi peknom parku Car Simeonova gradina, kde sa nachádza veľká spievajúca fontána. Len teda na jej spustenie si treba počkať zopár týždňov. Za posledný cieľ plovdivského výletu bol zvolený riadne brutalistický pamätník Bratska Mogila, vzdialený asi 2,5 kilometra na západ od gradiny. Vonku začalo príjemne pripekať, no asi horelo pod zadkom aj autobusu, ktorý nám utiekol priamo pred nosom, pár minút pred plánovaným odchodom. Nič sa nedalo robiť, víkendový cestovný poriadok bol nekompromisný a do cieľa sme sa prepracovali po vlastných cez dlhočizný bulvár Svoboda.











Veľkolepý, no zanedbaný spomienkový komplex nie je venovaný len osloboditeľom z II. svetovej vojny. Pamätník symbolizuje trácku mohylu a pri pohľade zhora pripomína štylizovaný kamenný veniec. Sochárska kompozícia dlhá 90 metrov je venovaná boju za oslobodenie spod osmanskej nadvlády, zjednoteniu Bulharska, Septembrovému povstaniu a partizánskemu hnutiu v Bulharsku. V strede pamätníka za čias lacného plynu horel večný oheň, no v súčasnosti je spodná časť neprístupná. Po páde komunizmu bol viackrát poškodený vandalmi a cenné kovové časti boli sprivatizované dlhoprstými. Svojho času sa vravelo o pretvorení areálu na umelecký priestor alebo koncertnú sálu, no zostalo len pri nápade.








Mogilu sme navštívili doslovne v hodine dvanástej a po taktickom ústupe pred hrozivými čiernymi mrakmi do blízkeho mólu sa spustila riadna prietrž.



Na to, že predpoveď počasia pár dní pred príchodom ukazovala priam konštatné zrážky, tak sme dopadli veľmi dobre. Po polhodine vo foodcourte vykuklo slnko a busom sme sa vrátili do centra historického diania.



Vystúpili sme kúsok od ďalšej významnej historickej lokality, a to Biskupskej baziliky, ranokresťanského chrámu zo 4. storočia nášho letopočtu. Budova bola neskôr zničená a objavená až v priebehu 80. rokov 20. storočia. Aby sa uchovali vzácne nálezy, najmä delikátne mozaiky, tak len nedávno bola nad bazilikou postavená moderná ochranná budova. Tú sme obzreli zvonku, interiér si nechávame na ďalšiu návštevu Plovdivu.







Cestou na hotel sme na pešej zóne obzreli interiér nákupného centra Excelsior. V týchto priestoroch voľakedy sídlilo rovnomenné kino, no po reštitúcii v 90. rokoch noví majitelia stavili na gambling a neskôr shopping. Veľmi to nevyšlo a dnes funguje len prízemie, takže k antickým vykopávkam štadiónu z 2. storočia v podzemí sme sa nedostali.
Väčšina z 250m dlhého štadiónu s kapacitou 30 tisíc divákov je pochovaná pod pešou zónou, no jeho severná časť, v tesnej blízkosti mešity, bola čiastočne zrekonštruovaná a je prístupná verejnosti. Na záver sme neopomenuli ani mešitu samotnú, vyzuli topánky a otestovali príjemný koberec. Za mňa tieto osmanské mešity majú väčšie čaro ako tie nové opulentné, častokrát arabské, pri ktorých sa stavitelia a investori predháňajú, ktorá bude najväčšia alebo najdrahšia.







Po rýchlom nákupe v Bille a menej rýchlej kúpe shawarmy sme sa o štvrť na šesť dovalili k ubytku, pri ktorom už čakal odvoz na letisko. Vyzdvihli sme bagáž, s miernym meltdownom nastúpili do auta a vydali sa na cestu. Historické uličky majú svoje čaro, no mám pocit, že polovicu presunu trvalo len vymotanie sa z centra Plovdivu. Do cieľa sme dorazili niečo vyše hodiny pred odletom, v prázdnom termináli sme do seba natlačili prekvapivo slušné shawarmy a medzi poslednými sa presunuli na kontrolu. Terminál klame telom a verejná časť je omnoho väčšia ako kontrola a priestory pri samotných troch bránach, kde sa tlačilo 200+ pasažierov na let do Bratislavy. Samostatnú zmienku si zaslúži duty free a malý bar – vidieť, že v ich prípade Bulhari doslovne zmenili len menu a nie cenu, takže ceny sú priam turecky tragické.










Onedlho po prílete mašiny z Bratislavy sme sa počas zlatej hodiny ocitli na ploche. Majú tu naozaj veľmi fotogenické okolie letiska, len teda veľká škoda, že exponáty leteckého múzea sme videli len takto z diaľky.
Vďaka relatívne menšiemu počtu pasažierov sa Agáta dočkala výhľadu z okienka a my pokojného priebehu letu. Po prílete do Bratislavy to už išlo ako po masle, žiadny busík na ploche a ani pasovka. Po pár zastávkach v 61-ke sme sa rozlúčili s bratislavskou dvojicou a my sme sa vydali autom do Trnavy. Veľkonočná misia splnená.







Priznám sa, normálne sa pri písaní tohto blogu hanbím. Hanbím sa za to, že mi Plovdiv za tie roky takto unikal. Neďalekú Sofiu som navštívil niekoľkokrát, no nikdy mi nenapadlo zobrať sem bus alebo vlak. Musel prísť až Wizz s obskurnou linkou, ktorej budúcnosť je otázna, aby nielen mne otvorila oči. Plovdiv je niečo ako Bergamo dve dekády nazad, kedy ho svetu otvoril Ryanair s jeho bázou a odvtedy sa z neznámeho mesta niekde pri Miláne stala populárna turistická destinácia s tretím najrušnejším letiskom v Taliansku. Nepredpokladám, že Plovdiv čaká rovnaký boom, no jeho návštevu neodkladajte. Kým sa sem lieta za smiešne sumy, častokrát pod 30 eur, tak nie je o čom. Nebudete ľutovať.
Výborná turistická mapa, ktorú je dostať aj v papierovej forme zdarma

Bol som v Plovdive a páčilo sa mi tam. Spolu s Varnou a Velikym Tarnovom sú to asi tri najzaujímavejšie bulharské mestá. Je škoda, že Slováci si spájajú Bulharsko len s čiernomorskými plážami. Krajina má krásnu prírodu a množstvo historických pamiatok. Strávili sme na cestách po Bulharsku 2 týždne a stále bolo čo pozerať.
V Plovdive nám miestny sprievodca hovoril zaujímavé fakty z histórie mesta. Okrem iného aj to, že ked kráľ Filip Macedónsky dobyl toto mesto, tak nikto z jeho vojakov nechcel slúžiť v tejto drsnej, studenej, divokej zemi. Tak nariadil prepustiť z väzení všetkých odsúdencov a ponúkol im dve možnosti. Buď pôjdu slúžiť do posádky vo Filippopolise, alebo budú okamžite popravení. Výber bol jednomyseľný.
hej priznavam sa, ze po viacerych navstevach Sofie a Burgasu som nemal o mestach velku mienku, aj ked o Tarnove som pocul len to najlepsie.
Ale Varna rok a pol dozadu bola super a Plovdiv ma teda naozaj dostal 🙂