Svätý Anton, Sitno a kamenné obydlia v Lišove /FOTOBLOG/

Koncom februára sme si na letisku v Stuttgarte robili posmešky zo sanitky pristavenej k lietadlu a chlapcovi so „soplíkom“. Odvtedy prešli dva mesiace a život sa obrátil naruby. Ja som vďaka prírastku do rodiny a dlhodobému home office veľké zmeny nepocítil, no viem si predstaviť, že veľkej časti fulltime travelblogerov a insta influencerov sa musel zrútiť svet. Až tak, že niektorí začali „žobrať“ v online priestore.

Po Veľkej noci sa otvorili hranice okresov a s Moničkou sme sa rozhodli, že nastal vhodný čas na otestovanie štvormesačnej Agáty mimo domácej postieľky. Niektorí akční rodičia v tomto „veku“ už lietajú so svojimi potomkami hlava-nehlava-fontanela, no pravdepodobne si na prvý let bábätko počká minimálne rok. A to nielen kvôli aktuálnej situácii, kedy je nielen lietanie, ale aj opustenie krajiny nemožné. Jednoducho na Slovensku máme ešte veľa čo objavovať a teraz je ten najlepší čas lepšie spoznať domovinu.

V poslednú aprílovú sobotu sme po rýchlom naplánovaní pobalili familykáru a vydali sa R1-kou smerom na východ. Waze nás na Banskú Štiavnicu odnavigoval cez dlhočiznú dedinu Hodrušu-Hámre. Cez ňu vedie kľukatá úzka cesta s dobrým asfaltom, ktorú radi využívajú „pretekári“ zo širokého okolia. Tesne pred Banskou Štiavnicou som sa zastavil pred budovou Mestkých lesov, odkiaľ je parádny výhľad na Kalváriu, vhodný objekt testu objektívov.

• 

• 

• 

• 

Po príchode na krásne ubytovanie vo Sv. Antone, ktoré ešte teraz nebudem menovať, som si vybehol k ranču Nádej, kde sa celá pitoreskná dedina ukázala v plnej kráse. Obci dominuje majestátny kaštieľ z 18. storočia, ktorý je samozrejme tieto dni zatvorený a ešte k tomu v okolí prebieha rekonštrukcia. Večer sme k nemu ešte zbehli pozrieť bližšie, no okolie zívalo prázdnotou.

Legenda hovorí o symbolike kalendára, pôvodne mal 4 vchody (ročné obdobia), 7 arkád (dní v týždni), 12 komínov (mesiacov v roku), 52 izieb (týždňov v roku) a 365 okien (dní v roku).

• 

• 

• 

• 

• 

Agáta sa s hladným krikom zobudila tradične pred šiestou hodinou rannou a ja sa som tento budíček využil na výstup na legendárne Sitno. Na túto kilometer vysokú bývalú sopku, opradenú legendami, vedie viacero ciest a chodníčkov. Na mape v centre dediny som našiel zmienku o najrýchlejšem prístupe zo Sv. Antona, ktorý potvrdila aj milá majiteľka ubytka. Autom som sa niečo po šiestej priblížil na „parkovisko“ na ceste za usadlosťou Rovne, neďaleko kopca Biely kameň a po peknej asfaltke som začal šliapať sviežim ranným lesom. O hodinu som už bol na Tatárskej lúke, kde bol vysadený Jubilejný háj pri príležitosti 10. výročia vzniku ČSR.

Odtiaľto je to už len kúsok po kamenných a drevených schodoch na vrchol Sitna, ktorému dominuje nielen vyše 80 metrov vysoký vysielač, ale aj veľká chata Andreja Kmeťa a rozhľadňa, žiaľ oba objekty v tieto krušné časy zatvorené. Zaujímavosťou je, že Sitno a okolie sú kolískou európskej turistiky. Prvý turistický krúžok tu vznikol v roku 1860 ako druhý po tom londýnskom a po roku 1880 bolo vyznačených vyše 100 kilometrov turistických chodníčkov.

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

Po krátkom oddychu na vrchole som vyplašil srnku a vydal sa na cestu naspäť, keď tu zrazu sa predo mnou objavil tento fešák (alebo fešanda). Turistika bez ľudí má svoje čaro.

• 

• 

• 

Pri zrúcanine hradu Sitno som sa pozdravil s miestnymi „vartášmi-archeológmi“, ktorí si v plechovej búdke už nalievali pálenku na zahriatie, urobil pár fotiek výhľadu a o deviatej som už bol naspäť na raňajkách.

• 

• 

• 

Poobede sme sa znovu poprechádzali po obci a omrkli turistický chodník popri Studenskom potoku, no na kočík to nevyzeralo a bolo treba vyriešiť aj nedeľný neskorý obed. O tretej sme si Banskej Štiavnici objednali obedové menu a vydali sa na Kalváriu, no dieťa klasicky zaspalo tesne pred zaparkovaním. Nechceli sme ho budiť prenášaním do nosiča a radšej sme sa poprechádzali v krásnom areáli lesníckej akadémie, ktorý slúži aj ako botanická záhrada. Radosť tu študovať.

• 

• 

• 

• 

• 

• 

Po hodine sme vyzdvihli obed a zviezli sa do Banskej Belej odviezť nákup jednej panej. Cestou naspäť som pre zmenu dôveroval Google Maps, ktorý nás poslal do zákazu, no vďaka tejto chybe sme sa náhodou ocitli pod elegantným viaduktom Trate mládeže pri brehu Halčianskeho tajchu.

Po veľmi neskorom obede som dievčatá zobral na zlatú hodinku pod Biely kameň, kde to v tento slnkom zaliatý podvečer vyzeralo ako na pozadí Windows.

• 

• 

V pondelok doobeda sme sa vymotali okolo jedenástej s plánom opäť sa vyštverať na Kalváriu. Agáta samozrejme zaspala hneď za Sv. Antonom, tak som to zvrtol a vydal sa na juh po prázdnej ceste 51 kopírujúc riečku Štiavnica. Na pauze pri Hontianskych Nemcoch som si v appke Mapy.cz všimol neďaleké skalné obydlia v Lišove. O tých známejších v Brhlovciach som vedel, no o týchto som nikdy nepočul. Medzičas sme mali skvelý a o štvrťhodinu som parkoval pri opustenom družstve na konci malej ospalej dediny, kde naozaj líšky dávajú dobrú noc a vrany sa obracajú.

Drevené tabuľe nás odnavigovali necelý kilometer po poľnej ceste k prvým skalným obydliam. Tieto vraj boli vybudované v mäkkých pieskovcových a tufových skalách počas tureckých nájazdov ako úkryt pre miestne obyvateľstvo v polovici 16. storočia. Dnes sú opustené, no donedávna slúžili pre potreby JRD ako sklad o čom svedčia aj pozostatky mreží a elektrického stĺpu.

• 

• 

• 

Druhé obydlia sa nachádzajú bližšie, asi 700 metrov od stredu obce. Obytné priestory príbytku tvorí viacero izieb od maličkých až po 30 m dlhú halu. V jednej z izieb je do skaly vytesaná i posteľ a nočný stolík. Z obydlia vedie tajná chodba až k Lišovskému potoku, ktorá slúžila ako prístupová cesta k vode, a tiež ako núdzový východ. Toto obydlie bolo využívané až do polovice 20. storočia. Traduje sa, že posledným obyvateľom bol veľmi chudobný obuvník Selečény, ktorý vraj nemal ani na poriadnu perinu. Asi netreba dodávať, že aj tu sme boli úplne sami.

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

Lišov má síce len niečo len cez 200 obyvateľov, ale nachádza sa tu aj Múzeum masiek, Lišovská izba, motokrosová dráha, vínne pivnice rovnako v skalách a dokonca (vraj)  prvý pomník padlým sovietskym vojakom, ktorý bol postavený v Československu po vojne. My sme už na bližší prieskum čas nemali, len sme prebalili prdelku pri obskurnej turistickej atrakcii v neďalekých Sudinciach (alebo Šudinciach? Na tabuli majú tak, na internete inak) a odfrčali smer smerom na západ.

Čo dodať? Agáta svoju premiéru zvládla a rovnako aj región Hont, ktorý okrem Banskej Štiavnice nie je veľmi navštevovaný, no ponúka toho habadej. Od technických pamiatok spojených s baníctvom cez nádherné scenérie Štiavnických vrchov po malé vinohradnícke dedinky na južých svahoch tohto pohoria. Najlepšie na tom je, že tento kút Slovenska je pre nás vzdialený len hodinu a pol jazdy autom, takže nie je problém sem zbehnúť len na jednodňové výlety.