Expresná kúpačka v Tivate s Air Serbia

Niekedy začiatkom februára sme pri tradičnom browsovaní počas pracovného času zablúdili na web Air Serbia. S potešením sme zistili, že v letnej sezóne táto aerolinka spája malé srbské letisko Kraljevo s čiernohorským Tivatom, svätým grálom jadranských planespotterov. Pri cene 20 eur za osobu nebolo o čom a zakúpili sme aj prelet z Nišu za obdobnú sumu. Samozrejme, že rok 2022 priniesol mnoho zaujímavých liniek a cien, no aj riadny bordel spojený s enormným záujmom o cestovanie po dvoch kovidových rokoch. Mesiac po kúpe lety z Kraljeva poprehadzovali, no dokúpili sme prelety s Wizzair do Nišu a naspäť z Podgorice. Hrdá maďarská aerolinka rovnako nesklamala a o pár týždňov neskôr boli aj tieto lety kompletne pomenené. Nič sa nedalo robiť, milá slečna na infolinke Air Serbia nám bez problémov prehodila let z Kraljeva na Belehrad a základný kameň expresného výletu na Jadran bol zachovaný.

PIATOK

Do Belehradu nič za „normálne“ ceny z našich končín nelieta a najvýhodnejším spôsobom dopravy je stále auto. Tentokrát som rozpálené Tico nechal zaparkované v Petržalke, kde ma vyzdvihol Roman na vyklimatizovanom japonskom šípe. V Čunove sa k nám pridal priamo z teambuildingu Miro a touto cestou ďakujeme spoločnosti Frequentis za tekuté občerstvenie. Kúpačku s vlasatými IT-čkarmi v bazéne sme zdvorilo odmietli.

Po piatej sme prekročili maďarské hranice s Lidl aperolom v pohári a vyrazili naprieč krajinou do Srbska. Mal som mierne obavy z dĺžky čakania na diaľničnom prechode Horgoš, no nakoniec to žiadna tragédia v piatok večer nebola. Po polhodine čakania Suzuki mohlo pokračovať smerom na Belehrad.

O jedenástej večer sme zaparkovali neďaleko letiska pred hotelom China Town, ktorý ako názov napovedá, ponúka služby najmä príslušníkom rozrastajúcej sa diaspóry obyvateľov Ríše stredu. Na recepcii nás už netrpezlivo očakával postarší recepčný, ktorý znudene hral nejakú online hru simultánne na šiestich telefónoch. Závidím takýto multitasking, ja nedokážem pri jedle ani poriadne počúvať.

SOBOTA

O pol siedmej ráno sme sa potili pred recepciou a na piatykrát sme konečne cez rôznorodé taxi appky boli schopní zavolať odvoz na autobusovú stanicu. Takto skoro ráno na cestách bolo minimum áut, no cesta sa zdala vďaka „červenej vlne“ v celom Novom Beograde nekonečná. Prisahám, že sme stáli na každej svetelnej križovatke a dávali prednosť neexistujúcej premávke.

Narozdiel od ciest bola autobuska plná ľudí a autobusov spájajúcich hlavné mesto so zvyškom krajiny a Európy. V pekare sme sa dobre natlačili burekov a šli omrknúť žiaľ už nefungujúcu vlakovú stanicu. Tam nás namiesto tradičného odéru nafty, oleja a koľajníc ovalil smrad človečiny. Cestujúci a vlaky sa dávno presunuli na stanicu Centar/Prokop a nás tu čakali výjavy ako niekde z Bombaju. Dobre, že sme raňajkovali pred týmto čuchovým zážitkom.

V prieskume sme radšej nepokračovali, a nechtiac odignorovali naozaj pekný parčík z druhej strany stanice, ktorá sa má stať múzeom. Zasadli sme na kávu a kolu na terase príjemnej staničnej kaviarne a pri pohľade na nežnejšiu časť belehradskej omladiny na ulici sme rýchle zabudli na výjavy tretieho sveta.

Cestovanie busom nie je v týchto končinách také priamočiare, ako by sa mohlo zdať. Na belehradskej stanici si musíte pred vstupom na nástupištia zakúpiť za 190 RSD „perónsku kartu“. Samozrejme v 21. storočí sa dá platiť iba v hotovosti alebo srbskou DINACARD.

Po chvíli chaosenia na klimatizovanej palube vyžihaného autobusu neznámej značky sme sa relatívne načas vymotali z centra Belehradu. Onedlho sa rovinatá krajina začala príjemne vlniť a o dve a pol hodiny sme zastavili na riadne juhoslovansky betónovej stanici v srbských Alekšinciach. Počas 15 minútovej pauzy sme sa dobre spotili, no nafotili tento skrytý brutalistický poklad.

O polhodinu neskôr sme v Niši vypadli z autobusu do ešte väčšej horúčavy. Rýchlo sme prebehli popri pevnosti a rušnej tržnici cez most pre peších na promenádu. Murphyho zákony zafungovali a nikde sme narýchlo nenašli nejakú normálnu reštiku, samé zmrzliny a palacinkárne. Cestovanie ako sa patrí – spotený, smädný, hladný a s plným mechúrom. Legendárny podnik Stara Srbija sa po 146 rokoch stal minulosťou a márne sme ho hľadali na pôvodnom mieste. Našťastie o pár metrov ďalej sa objavila terasa kafany Biser 1, kde sme sa zregenerovali pri vychladenom Nikšičku a poriadnych pljeskaviciach.

V Niši sme sa na taxi appky radšej vybodli a po pár minútach mávania sme na hlavnej ulici stopli divokú Corollu, ktorá nás za 500 dinárov hodila na letisko. Po piatich rokoch od poslednej návštevy sa toho veľa nezmenilo a pobrali sme sa na kontrolu. To sme ešte nevedeli, že v malom zapotenom „tranzitnom“ priestore strávime tri hodiny. Náš airbus sa zasekol v Amsterdame a nabral dvojhodinové meškanie. V malom duty free Roman kúpil miestnu becherovku a na tajňáša sme si krátili čas v preplnenom a zle vetranom priestore s jedným WC ako vystrihnutom z Trainspottingu…alebo skôr Planespottingu . Air Serbia aspoň proaktívne rozdala papiere s vysvetlením situácie a dokonca aj vodu a nejaké tie suché sendviče. Meškanie nepotešilo, no aspoň sme sa nemuseli doprosovať našich práv.

Počas nástupu sme takmer premokli do nitky, no nebesia sa tesne predtým zmilovali a dopadlo na nás len zopár kvapiek. Let samotný bol v prázdnej trojsedačke príjemný, nad Čiernou Horou sa oblačnosť roztrhala a prílet do Tivatu popri dramatickom pobreží nesklamal. Let číslo 300 sa vydaril a nakoniec ani to meškanie až tak nebolelo.

Po rýchlej pasovke nás privítalo aspoň 30 taxikárov nastúpených ako na súťaži krásy. Pekne opálení, ľadvinky, retiazky … už si len vybrať. Slušne sme niekoľkokrát odmietli a hrdinsky sme popri hlavnej ceste prešli v neznesiteľnej horúčave 800 metrov k apartmánu. Barák je správne po balkánsky stále „work in progress“ no izbe s veľkou terasou a riadnym audiom sa nedalo nič vyčítať.

V príjemnom chlade klimatizácie sme si pobalili plážovú výbavu, v supermarkete zaobstarali pitný režim a vrátili sa naspäť k letisku, kde sa kúsok od konca dráhy rozprestiera malá kamienková pláž. Tu som sa naposledy kúpal pred 8 rokmi a jedným dňom. V lete 2014 sme tu večerali mušle, no po reštike na brehu mora nezostalo ani stopy a len miestami sa našli vo vode obrastené kamene s pozostatkami lastúrnikov. Okrem pár deciek nebol na pláži nikto a s pivom/vínom v ruke sme sa romanticky očľapkali pri západe slnka. Po večeri plnej mäsa sme to na apartmáne každý s hodinovým odstupom zabalili.

NEDEĽA

O tretej ráno som sa zobudil dopotený, no márne som hľadal ovládačku od klimatizácie. Chlapci si ju privlastnili a ja som ako-tak zaspal do šiestej pri otvorených balkónových dverách. Slabé kusy ranné kúpanie odignorovali a niečo po siedmej som sa sólo čľapkal pri letiskovej dráhe. Spoločnosť mi robilo pár príletov a odletov a pri odchode som si vyskúšal silu dvojice prúdových motorov International Aero Engines V2500 pri odlete „nášho“ Airbusu A319 na prvom rannom lete do Belehradu.

Od lietadla som bol vzdialený necelých 100 metrov a plný ťah 102.48 kN ukázal, kto je pánom. Mal som čo robiť, aby som sa udržal na nohách. Neviem si predstaviť niečo takéto napr. na Sint Maarten, kde vám ako bonus piesok dobre vybrúsi pleť.

Len taký fukot

Po tomto mierne adrenalínovom zážitku som sa vrátil na izbu a niečo okolo desiatej sme znovu v trojici kráčali s pripečenými kútmi na letisko. Terminál praskal vo švíkoch, ale našťastie sa nám vďaka Mirovmu Priority Pass podarilo predbehnúť na kontrole pár desiatok nešťastníkov. Business lounge sme horko-ťažko našli skrytú vedľa búdok pasovky. Od tety sme zistili, že prevádzkovateľ nepodpísal zmluvu s Priority Pass, no našťastie vstup bol pre každého kto zaplatil férových 8 eur. Takýchto hekerov veľa nebolo a hodinku sme si počkali na odlet v kľude klimatizovaného mini salóniku s kávou, džúsom, miestnym slivkovým koňakom, pivom Nikšičko a arašidmi. Desiata šampiónov.

Druhá rotácia Airbusu Air Serbia do Belehradu nemeškala a znovu sme si mohli vychutnať z výšky nádherné scenérie čiernohorského pobrežia. Let samotný trval necelých 40 minút, čo je tak akurát na vzlet, vodu, keks a pristátie.

Odlet z Tivatu
Timelapse (Roman)

Belehradské letisko pôsobí úplne inak ako prťavé ležérne aerodromy v Niši alebo Tivate. Objavili sme sa v novom termináli s dlhočiznými chodbami a trvalo (niekto z Vrakune zabudol, že na tróne sa sedí dlho iba v robote), kým sme sa vymotali na denné svetlo. Rekonštrukcie a výstavba pokračujú aj vonku a na „arrivals“ sa skôr cítite ako niekde na stanici metra v Kyjeve plnej búdok a čakajúcich ľudí pod nadjazdom. Nielen nový terminál pôsobil západne, no aj ceny taxíkov sekundovali. Za 4 kilometre a 10 minút jazdy k zaparkovanému autu nás taxikár skásol fixných 1700RSD, no v tom predletiskovom chaose riešiť MHD nemalo veľký zmysel.

Suzuki nás v čínskej biznis štvrti čakalo na svojom mieste a hneď sme sa vydali na cestu. Medzičas sme mali fajn a bola by škoda neomrknúť napr. taký Sava Centar, najväčšie kongresové centrum na Balkáne otvorené koncom 70. rokov. Pred týmto betónovým monštrom sme sa stretli s Kryštofom, legendou „levného cestování“. Ten sa vracal z leteckého výletu zo Solúnu (pre hekerov Thessaloník) na to nešťastné mini letisko Kraljevo, na ktoré sme mali pôvodne letieť aj my. Žiaľ obrovskú dystopickú budovu centra sme si mohli obzrieť len z exteriéru, koncom minulého roka tu začala rekonštrukcia a asi už nikdy neuvidíme retro interiér v plnej socialistickej kráse.

Žiadna návšteva Belehradu sa nesmie obísť bez fotky pod legendárnym Genexom. Pre mňa to bola už tretia návšteva tento rok, no tejto budovy sa neviem nabažiť. Rozlúčili sme sa tu s Kryštofom, ktorého čakal odlet do Prahy a nás 600 kilometrov na štyroch kolesách.

Cestou domov som sa rozhodol napraviť strategickú chybu z májovej návštevy národného parku Fruška Gora pri Novom Sade. Po hodine jazdy sme zaparkovali pod 170m vysokou betónovou TV vežou, ktorá prežila bombardovanie NATO v roku 1999. Stopy po výbuchoch a poškodenie je stále vidieť, no statika vydržala a veža slúži ako vysielač.

Kým chlapci obdivovali neďaleký spomenik Sloboda ja som zadelil premiérovú varenú kukuricu tejto letnej sezóny. Z priesmyku Iraški Venac sme zliezli k Novemu Sadu, kde sme si cvakli Petrovaradínsku pevnosť na jednom brehu a plný dunajský „štrand“ pod Mostom slobody (ktorý bol po vojne rekonštruovaný) na brehu opačnom.

V malom supermarkete na kraji mesta sme dokúpili esenciálne zásoby na domov ako pivá Jelen a čiernohorské vína a vyrazili na hranice. O šiestej večer nás nemilo prekvapil plný dedinský Horgoš a hneď nám bolo jasné, že do siedmej, kedy sa zatvára, nás nikto nevybaví. Do toho sa v okolí popri ceste potĺkali potmavší inžinieri a lekári, ktorí sa náhodne medzi sebou plieskali. Podobné indivíduá sa motali aj na diaľnici pri hlavnom prechode, ktorý znovu prekvapil a v nedeľu večer trval prechod do Maďarska rovnako len polhodinu.

Maďarsko sme prefrčali bez zastavenia a bez toho aby sme vôbec vkročili na posvätnú uhorskú pôdu. Achievment unlocked. Po príchode na Slovensko sme sa na rozlúčku ešte vybrali na legendárny nonstop burger v Ovsišti. Okrem inflácie cien mäsa v žemli nám „spríjemnili“ čakanie miestne fetky, našťastie neškodné. Taký je život, ráno si človek v kľude pláva v mori a večer ho preberie zo snov sociálna realita najväčšieho sídliska. S Ticom som sa tentokrát bez obligátnej nočnej policajnej kontroly dovalil domov o jedenástej večer a aspoň na pár hodín zatvoril oči.

Takéto divoké výletíky veľmi obľubujem a o to viac, keď sa odohrávajú na takých miestach ako je Balkán. Mierny zmätok a miestne špecifiká jednoducho patria k cestovaniu v tomto regióne a bez nich by to nebolo ono. Kúpačka na Jadrane veľmi potešila a Čierna Hora je jednoducho balkánsky raj. No kým nemám školopovinné deti alebo celozávodnú dovolenku, tak cez horúce letné prázdniny by sa mi k Jadranu veľmi nechcelo ísť. Stačilo mi 800 metrov od letiska k apartmánu a naspäť 🙂

Opusti se i uživaj

Komentáre

2 komentáre k “Expresná kúpačka v Tivate s Air SerbiaPridajte vlastný →

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.