Ukrajinské leto a víkendové Poloniny

Ukrajina túto dobu nie je práve vyhľadávanou destináciou na letnú dovolenku, ale keďže som túto krajinu navštívil viac krát a naposledy v máji, nemal som nejaké väčšie obavy. A predsa, na Donbas sme sa ako dovolenkári zo susedného Ruska nechystali.

V počte účastníkov zájazdu 3 sme začali našu cestu klasicky v Budapešti, odkiaľ Wizzair lieta za pár euro priamo do Kyjeva. Na skorý ranný odlet nie je žiadna šanca sa dostať zo Slovenska v ten istý deň a tak sme teda opäť využili lacné ubytko pri poslednej stanici metra Kobanya. Kúsok opodiaľ vyráža priamy bus na letisko. Večerné pivá v miestnej staničnej nonstopke rannému prebúzdaniu nepomohli, ale už okolo pol šiestej sme stepovali na letisku a o 4 hodiny neskôr sa už terigali trolejbusom z menšieho z dvoch kyjevských letísk Zhulyany smerom do centra.

Výber zo suvenírov na Majdane

Keďže hotelový checkin začínal až okol odruhej, tak sme sa trošku pomotali v okolí Zlatých vrát, otestovali miestne pivo, kvas a malý bufet s dobrým jedlom.
Neskôr cestou k hotelu na Majdane ešte Moničku poobťažovali frotéri v kostýmoch Mimoňov a pietna atmosféra miesta, kde zahynulo pred skoro dvomi rokmi vyše stovka ľudí a radikálne zmenilo budúcnosť krajiny, bola dokonaná.

Zákerný mimoň

Za posledný rok kurz ukrajinskej hrivny klesol asi viac ako rubeľ a tak predtým lacná Ukrajina sa stala ešte lacnejšou (iba pre nás, miestne obyvateľstvo vďaka inflácii veľmi nevyskakuje). Tak pri hľadaní ubytka som sa “buchol” po vrecku a za cenu parížskej jednohviezdičkovej diery sme sa veľkopansky ubytovali priamo na mieste činu v štvorhviezdičkovom ikonickom hoteli Ukrajina na kyjevskom Maidane. Duplex apartmán s balónikom s parádnym výhľadom na celé mesto a exkluzívnym hotelovým TV kanálom bolo to pravé buržoázne.

Najlepšia scéna 5m:20s :))

Podvečer sme sa vybrali na moje najobľúbenejšie miesto v Kyjeve a to do areálu pamätníka II. svetovej vojny a kolosálnej sochy Matky vlasti týčiacej sa nad Dneprom. Z najhlbšej stanice metra na svete Arsenalna je to pekná prechádzka okolo rôznych iných pamätníkov, parkov a bizarného hotela Salyut. 

Tím Ukrajina

Plánovali sme navštíviť vonkajšiu výstavku rôznej vojenskej techniky, ale akčná teta biletárka nám nakázala ísť najprv k soche Matky vlasti, tam že je to zaujímavejšie. Samozrejme, že keď sme sa odtiaľ vrátili o 15 minút , tak už práve zatvárala areál…

Matka Vlasť

Večer patril horilke v mojom obľúbenom podniku v štýle psychiatrickej liečebne, ktorý je naozaj dobre schovaný a vždy keď tam niekoho beriem, tak si asi myslí že ideme za Voloďom darovať obličky. Ale fľaša vodky za 4 eurá rýchlo zaženie všetky obavy.

V Palate no.6

Ráno sme si opäť trošku privstali, keďže o desiatej nám to letelo zo vzdialenejšieho letiska Boryspil do Odessy. Mohutné bufetové raňajky nás naštartovali, ale asi ešte viacej hotelového taxikára, ktorý nás na letisko doviezol v štýle Taxi Taxi – 35km za 20 minút. Po meste to švihal aj 110km/h a po diaľnici neváhal 170kou obiehať všetko čo sa dalo.

Lepšie 20 ročný Boeing ako 2 ročný Airbus 😀

Boryspilské letisko je taký ten štandard, trošku chaotické,  domáce odlety sú na inom podlaží ako medzinárodné, tak sme chvíľku blúdili, kým sme našli správny checkin.
Let s Ukrainian Airlines prebehol v poriadku, staršie lietadlá, ale za to kráľovské miesto na nohy aj mimo únikových východov a ešte sme aj pohár vody dostali. Uč sa Wizzair 😀

O necelú hodinku sme už pristávali na naozaj old school letisku v Odesse, ktoré už kapacitne nestačí, ale na druhú stranu nový terminál sa už stavia a celá procedúra od pristánia po nástupu do trolejbusu (klasika) trvala asi tak 15 minút (Juro stihol aj zapáliť).

Skôr železničná stanica ako letisko

Hneď ako sme sa ubytovali v hosteli neďaleko centrálnej pešej zóny, rýchlo sme sa maršrutkou a divokou lanovkou dopravili na mestskú pláž Otrada. Na to, že niekoľko stoviek kilometrov na východ zúrili boje, tak tu po vojne ani slychu. Všade kopec kúpačov, stánky s pivom a šašlikmi, nafukovacie šmýkačky a plážový volejbal…. idylka s troškou špačkov v piesku, ale nič strašné. 30 stupňov, bezoblačná obloha a celkom čisté more (určite lepšie ako Lido di Jesolo 1996) – dovolenkový mód ako sa patrí.

Na lanovke 

Kúsok z Otrady a Čierneho mora

Ešte k tomu večerná prechádzka po hlavnom bulvári Deribasovskaya s Potekinovými schodmi plnými turistov, ktoré úplne navodili pocit stredomorskej dovolenkovej destinácie.
Večer opäť vodka s miestnym týpkom, ktorý bol nakoniec celkom doterný a na to že zarábal 3000 dolárov na lodi ako kuchár niekde pri pobreží Mauritánie, nás ani nepozval. Dokonca nás nútil piť poľskú Žubrowku. Kde sa tá pohostinnosť a národná hrdosť podela 😀
My s Monči sme zalomili na hosteli, Juro ešte šiel žiť do mesta a potom ako ho slušne vyhodili z podniku (asi sa tváril veľmi árijsko americky) sa dovalil o šiestej ráno na izbu.

Chýba už len kočík

Nedeľné ráno teda prespal a my sme s Moni zatiaľ opäť narýchlo navštívili pláž. Neskorý obed sme dali v nedaľekej štýlovej hipsterskej (cenovo celkom vysoko na miestne pomery) chlebíčkarni Tyulka, napravili sme sa pohárikom vody z uhorkovej zaváraniny (trefne nazývanej rôsoľ) a takto ukončili víkend v čiernomorskej Odesse.

Tjulka

Raňajky šampiónov

Opäť predpotopným trolejbusom na letisko, necelú hodinku let a späť v Kyjeve. Tentokrát sme zvolili už lacnejší hostel, pár krokov od Maidanu a sídla neslávne známeho bataliónu Azov bojujúceho na Donbase. Zaujímavé bolo, že všetky kanalizačné poklopy v okolí boli upravené gumovými popruhmi tak, aby sa dali rýchle vytiahnuť. Asi kvôli bleskovému úniku.
Na druhý deň sme sa pomotali v ďalšej zaujímavej lokalite a to na ostrove Hidropark. Veľká zelená plocha uprostred Dnepra v lete žije nonstop, dá sa tu kúpať priamo v rieke, ktorá vyzerá celkom čisto, vyskúšali sme za pár drobných aj zipline a hlavne oddýchli pred nočnou cestou vlakom. Je to aj miesto legendárnej outdoor posilky, kde cvičia všetci, od študentov, po polomafiánov.

Pumpovačka v Hidroparku

Pohoda pri Dnepri

Na hosteli sme už len zbalili opraté veci (celý týždeň sme zvládli len s malým ruksakom…aspoň niečo Wizzair naučí), navečerali sa v najlepšej sieti táckarní s tradičným ukrajinským jedlom, v Puzatej Chate.

U Azova

Nabalený vodkou, kaviárom, chlebom, zeleninou, minerálkou a pivami sme sa vydali na hlavnú stanicu, kde sa nám konečne podarilo nakúpiť poľské kabele, dokonca aj v edícii biznis.
Cesta nočným vlakom Kyjev-Ľvov prebehla bez problémov a ráno sme sa už ponevierali metropolou západnej Ukrajiny – Ľvovom.

Výhľad z Ratuše

Ľvov mám veľmi rád, keďže nie je malé, ani veľké, historické centrum spadá pod UNESCO, takže je aj celkom zachovalé a naozaj vidieť a sem tam aj počuť, že patrilo do II. svetovej vojny Poliakom. Je to také mesto akurát pre tých, čo by aj na Ukrajinu šli, ale majú rôzne obavy.
Centrum sa dá pobehať za pol dňa, to sme aj teda spravili. Vybehnúť na vežu Ratuše, parkom na kopec vyhliadku Vysoky Zamok a cestou nasäť sa dobre natlačiť v pofidérnej staničnej vývarovni pri stanici Pidzamche – vajce, šnicla, rajčiny a pivo. Tak ako sa patrí. Večer naspäť do apartmániku, kde medzitým vypadla elektrina a dosť dlhú dobu húkal alarm, no radosť.

Ľvovská opera a poľská biznis kabela

Ráno rýchlo odovzdať kľúče a o pol hodinku už sme sedeli asi v najlacnejšom vlaku v Európe. Aj keď nie najrýchlejší, 70 kilometrov zvládol za 50 centov a to už je fajn. “Električky”, ako ich miestny nazývajú sú aj sondou do duše pospolitého ľudu a tak nechýbal ani miestny opilec, ktorý sa o pol deviatej ráno z hukotom zvalil na zem a rozhádzal na okolo obhryzené pecne chleba. Molodec.

V “električke” sa odvezie všetko

V Dolyne nás už čakala moja obľúbená rodinka Slyvčukovcov, ktorú sme s Monči navštívili po presne dvoch rokoch. Príjemný obed v novej táckarni nasledoval výlet do neďalekého kláštora Hoshiv, kde sme po náročných presunoch zalomili na lúke za komplexom.
Zaprášenou maršrutkou sme sa večer dopravili na byt, kde Oxana pripravila top vareniki a pelmene a zapíjalo sa to ukrajinskou kópiu Jacka Danielsa.

Bližšie k Bohu 😀

U Slyvčukovcov v Dolyne

Večer nasledovala asi najťažšia časť cesty, rozheganá električka do Stryju, tam zlomení čakať do jednej rána na vlak do Čopu medzi elitou národa a opustenými psami. Privátne kupé sme si ani neužili, 4 hodinová cesta prebehla rýchlo a tak sme už ráno na lavičke v Čope raňajkovali nejakú starú salámu ešte z Kyjeva. Zdĺhavá 10km cesta z Čopu do Čiernej nad Tisou s akčnými colníkmi (3 cigarety naviac je veľký problém, Schengen ubránime aj za cenu skonfiškovania fašíriek mladému ukrajinskému páru, ktorý ešte aj zaplatil 1,79 eura za likvidáciu biologickej zbrane hromadného ničenia.)

Polonočný Stryj

Vitajte v EÚ

Bol som veľmi rád, keď som už v ruke držal kľúčiky od auta z malej košickej požičovne, ktorá asi ako jediná mala k dispozícii auto za normálnu cenu. Novou fábiou sme sa opäť vybrali na východ, za COOP Jednotou v Pozdišovciach spráskali rožky s paštékou a v poobedných hodinách konečne dorazili do cieľa našej cesty – Stakčína. Tam sme mali už dohodnuté ubytko na obecnom úrade.
Nečakali sme za 7 eur na noc/osoba veľa, ale eurofondy spravili svoje a turistická ubytovňa pod patronátom starého zálesáka (alebo Varehovho fanúšika) p. Kapráľa je naozaj fajn. Celá dedina vyzerá k svetu a je to veľmi dobrý štart na výlety do Polonín.

V predposledný deň výletu sme sa už ráno vybrali smerom do hôr, najprv k vodnej nádrži Starina, kde sme chceli autom pokračovať ďalej do opustených dedín Veľká Poľana a Ruské. No bez povolenia zo Svidníka sme šťastie nemali, tak sme sa aspoň peši vybrali po ceste okolo nádrže. Ale ako náhle sme stretli skupinku diviakov cestou z brehu späť k ceste, rýchlo sme sa otočili naspäť.

Pri brehu Stariny

Naším ďalším cieľom bola asi najzapadnutejšia dedinka Runina a túra na Ďurkovec. Aj keď je to len necelé 4 kilometre, stúpanie je celkom odvážne a tak treba aspoň tri hodiny na výstup a zostup. Našťastie sme aj obehli turistov z Prievidze, ktorých autobus nás prenasledoval celý deň po všetkých tých drevených cerkví, ktorá každá je zasvätená Archanjelovi Michalovi.
Vrchol Ďurkovca sa nachádza na hranici s Poľskom, takže z druhej strany aj dosť poľských turistov a výhľady veľmi pekné, hlavne žiadne rušivé elementy ako dediny, stožiare, chaty a pod. Človek sa v Poloninách cíti naozaj ako na konci sveta. No a les vyzerá ako les, hustý a tmavý, žiadny malokarpatský lesopark.

Na Ďurkovci

Ruský Potok

Cestu sme zavŕšili v najvýchodnejšej obci na Slovensku, v Novej Sedlici. Pán Kapráľ nám odporučil penzión Kremenec, kde vraj dobre varia miestne špeciality. Tak za 4 eurá tam mali maximálne slovenskú špecialitu – hranolky s nejakým mäsom a kofolou. Objednal som tatarčené pirohy, slečna sa spýtala, či aj smotanu…samozrejme, že áno. Na účte klasicky u Slováka zaúčtovaná lyžica smotany 50 centami. Tak majú monopol a ten nový Mercedes ML na ktorom majiteľka o pár minút prišla tiež nejazdí na pánbohzaplať…

Skoro na konci SK

Doslovne KONEČNÁ

Celý večer sme sa márne snažili dovolať pánovi Kapráľovi a dohodnúť si skorý ranný “checkout”. Nakoniec sme aj zistili prečo, pán Kapráľ popíjal s kumpánmi za pumpu neďaleko obecného úradu 😀

Medzitým sme ešte navštívili Park tmavej oblohy pri Kolonici, ktorý v noci fakt ťažko nájsť, keďže značenie k observatóriu si človek v noci všimne až po poslednej chvíli. Observatórium sa žiaľ nachádza kúsok od cesty, takže autá celkom rušia pekný zážitok.

V sobotu sme ešte rýchlo a úspešne na otočku prebehli za Ubľou cez hranicu na Ukrajinu, kde asi 500 metrov od prechodu sú prvé obchody. Nakúpili proviantu a spokojní sme odfujazdili do Košíc.
Tam obed v hipsterskej Republike východu, kde už dorazili bratislavské ceny, navštívili malú Matildu a pobrali sa smerom na stanicu. Tam sme tesne pred odchodom posledného vlaku smerom na Trnavu zistili, že som šikovne rezervoval vlak na 5 hodinu, ale rannú… No ale vyriešiť sa dá všetko, rýchlik do Trenčín a kamarát do dažďa/cestovného maléru a ešte pred polnocou sme odpadli doma do postele.

Ukrajina opäť nesklamala, má stále čo ponúknuť a pevne verím, že situácia sa tam čoskoro vráti do normálu. Ale ak by človek nevedel zo správ, že čo sa tam deje, nemal by vôbec pocit, či už v Kyjeve, alebo Odesse, že v krajine prebieha konflikt. Život beží ďalej.

Poloniny a severovýchod východného Slovenska príjemne prekvapil a určite ho odporúčam preskúmať na pár dní. Málo ľudí, krásna príroda a super cesty ako stvorené na roadtrip. A ešte sa k vám prihovorí aj predavačka v potravinách a dá rady kam ísť na túru 🙂