Veľkonočný Bar /FOTOBLOG/

Balkánske destinácie sú našou veľkonočnou voľbou číslo jedna, pravdupovediac, od nepamäti. Či už autom, vlakom alebo letecky, tento región je rýchlo dostupný a priam stvorený na párdňové výlety v (nielen) jarnom období. To sa nezmenilo ani s príchodom najmladšej účastníčky zájazdu, a po veľkonočnom Záhrebe 2023 a Skopje ’24 som ešte rok nazad zakúpil lacné letenky do Ohridu. No samozrejme, človek mieni a Wizz Air mení, a z Ohridu sa z logistických dôvodov stala čiernohorská Podgorica. Presnejšie priľahlé letisko TGD (Titograd) ako vstupná brána, predsa len nás suchozemcov najviac láka more, a po šedivej východoeurópskej zime stačia aj dva dni na dobitie bateriek.

PIATOK

V upršaný veľkonočný piatok sme sa nemuseli nikam ponáhľať a teplo domova sme opustili okolo tretej poobede. Riadny lejak nás sprevádzal až do Bratislavy, kde sme vyzdvihli spolupútnikov Vlada so Sisou a nečakane preplnenou rakúskou cestou číslo 9 sa odviezli na Schwechat. Heretici Rakúšania v piatok nemajú voľno a pobožní Slováci to (samozrejme) využili na nákupy v Hainburgu a okolí. Vospolok som vyhodil pred terminálom a ja som odparkoval tradične na rovnako preplnenom Mazure.

Svet je malý a v salóniku som sa čistou náhodou stretol so starým hekerom Martinom, s ktorým sme dva roky nazad orážali poľské letiská, a jeho manželkou Andy. Rovnako ako my, leteli do Podgorice, no kým my sme naplánovali Bar, oni pokračovali cez Podgoricu do Kotoru.

Natlačení skvelej paelly sme sa tak zakecali, že sme pomaly zabudli aj na odlet a na pasovke sme sa zjavili 5 minút pred oficiálnym zatvorením gejtu. Lenže balkánske linky si žijú vlastným životom a boarding začal presne v okamihu, ako sme dorazili na odlet k bráne D36.

So západom slnka sme vzlietli na niečo vyše hodinu trvajúci let do Podgorice. Let bol plný do posledného miesta, až tak, že pri rannom check-ine sa dokonca ani miesto vybrať nedalo. Škoda, že sme neleteli za svetla, a do “Podhorice”, obkolesenej naozaj vysokými kopcami a Skadarským jazerom z juhu, sme dorazili za tmy.

Aj keď sme vystúpili z A321-ky poslední, na čiernohorskej pasovke sme nestrávili viac než desať minút. Miestne pasy a občianske na imigračke len odmávali a kontrola EÚ dokladov trvala rovnako len zopár sekúnd. Priamo do Podgorice sa mne osobne vôbec nechcelo ísť, a keď som pri bookovaní ubytka zistil, že doslova pár metrov od letiska sa v dedine Mojanovići nachádza kopec ubytovacích zariadení, bolo rozhodnuté. Hneď v termináli nás čakal sympatický Simo, ktorý najprv pozdravil všetkých supov-taxikárov a svojím Scénicom nás expresne odviezol do pár minút vzdialených apartmánov. Hodnotenia a hviezdičky neklamali a malé apartmány dokonale splnili svoj účel. Ešte aj minibar ponúkol dobrý obsah za veľmi rozumné ceny, a prvý večer sme tak zavŕšili pri pohári solídneho vranacu.

SOBOTA

Letisko v Podgorici je prekvapivo spojené s okolím nielen asfaltom, ale aj koľajnicami. Samozrejme, sme na tvrdom Balkáne, a tak to železničné spojenie aj vyzerá. Zastávka Aerodrom sa nachádza cca 15–20 minút pešibusom od terminálu alebo 3 minúty od strategicky zvoleného apartmánu. Panelová búda, slúžiaca aj ako WC, sa nachádza na trati Podgorica–Bar a zastavuje tu približne 9 párov vlakov denne.

Náš 40 ročný elektropojezd z Rigy dorazil s párminútovým meškaním niečo po ôsmej hodine rannej, vydriapali sme sa bariérovými schodmi na palubu a zasadli do relatívne udržiavaného interiéru. Celý vagón sme mali takmer pre seba a po chvíli nám sprievodca ručne vypísal lístky na 50-minútovú jazdu do Šušanju. Pri cene 1,60 eura za osobu pravdepodobne neexistuje lacnejší spôsob, ako sa dostať z letiska k moru.

A pravdepodobne ani viac scénickejší. Čierna Hora bola obdarená naozaj krásnou krajinou, ktorou sa vláčik ležérne pohupoval. Výhľady kazili posprejované okná, no tie sa našťastie stále dali pootvoriť a mohli sme si vychutnať panorámu planiny Zeta, Skadarského jazera a kopcov čiernohorského Primorja. Túto skalnú hradbu sme prekonali vyše 6 km dlhým tunelom Sozina, vybudovaným v 50. rokoch 20. storočia, ktorý je najdlhším na trati Belehrad–Bar a pravdepodobne aj v tejto časti Balkánu. Hneď na jeho konci nás privítalo Jadranské more v Sutomore, a na nasledujúcej, predposlednej zastávke Šušanj, sme po strmých schodoch opäť zliezli na pevnú zem.

V prístrešku nás privítala partia českých dôchodcov s Budvarom v ruke a dolu kopcom sme zliezli na asi 10 minút vzdialené ubytovanie vo Vile Dana. Niečo po deviatej sme zhodili bagáž na recepcii a pokračovali sme hlavnému cieľu výletu – k moru.

Cez veľký park s workoutovým ihriskom plným aktívnych ľudí sme prešli na fakt peknú pláž Žukotrlica. Agátine nadšenie opadlo v momente, ako zistila, že žiadne mušle sa medzi veľkými okruhliakmi nenachádzajú, a náladu jej zlepšili až výborné šišky v plážovej kaviarni Corso. Kým ona tlačila verziu s eurokrémom, nás nadchla varianta so “syrom balkánskeho typu”.

Ani neviem ako, prešli tri hodiny a nastal čas obeda. V parku sme sa pokochali riadnym slepúchom a cez cestu sme v malej búde s terasou vybavili maximalistické pljeskavice. Jednoducho – čo je malá porcia pre Balkán, to je veľká pre Slováka, a veľká balkánska stačí dvom drevorubačom. Vo chvíli, ako sme dotlačili do seba posledné kusy jedla, zapípal WhatsApp so správou z ubytka, že naše apartmány sú pripravené. Skvelé načasovanie poobednej siesty.

Po hodinovom oddychu sme znovu (tentokrát konečne v kraťasoch) nabrali smer pláž Žukotrlica, no pri nej sme odbočili vľavo a cez mostík sme vstúpili na územie Baru. Na pobrežnej promenáde sa vyrojilo mnoho milovníkov prechádzok a nebyť viacerých ešte zatvorených stánkov, myslel by som si, že letná sezóna je v plnom prúde. Pomaly (samozrejme, s Agátou zaujatou všetkým možným sa inak nedá) sme sa presunuli k miestnej dominante – elegantnému letnému sídlu prvého a aj posledného čiernohorského kráľa Nikolu I. Nečakajte žiadnu veľkolepú stavbu, skôr vkusnú vilu, ktorá slúži ako múzeum, tieto dni pre rekonštrukciu bolo zatvorené.

Slimačím tempom sme sa pregúľali k prístavu, najväčšiemu a najdôležitejšiemu v krajine. Okrem morského terminálu pre trajekty nielen na legendárnej trase Bar–Bari, sú tu ukotvené aj lode malého čiernohorského námorníctva ako napr. juhoslovanská fregata triedy Kotor P-33. Na druhej strane sú zaparkované desiatky malých člnov v maríne a pravdepodobne sa aj pomýlená Audina identifikovala ako plavidlo a nielen my s pivom na terase sme mali o zábavu postarané.

Po tomto divadielku sme sa presunuli mierne do centra, kde sme na náhodnej terase vybavili skorú večeru. Predsa, čakala nás ešte zlatá hodinka a zlatý klinec dnešného programu, a museli sme nabrať nejaké tie grilované kalórie.

Za desinu sme na stanovišti taxíkov zobrali prvé voľné auto a to nás odviezlo o 5 km a 150 výškových metrov hlbšie do vnútrozemia. Na vrchole kopca Londša a v tieni hory Rumija sa skrýva Stari Bar. Historické centrum datované tisíc rokov nazad, obohnané hradbami, je ozajstnou oázou pokoja, kde sme takto v nádherný sobotný podvečer stretli len zopár turistov. Inflácia dobehla aj Čiernu Horu a kým ešte minulý rok si za dospelého vypýtali 3 evríčka, dnes to už bolo za papierovú päťku. Na druhú stranu, vidieť, že sa na obnove maká a aj keď väčšina budov leží v ruinách, iné sú pekne zrekonštruované. No najlepšie sú aj tak výhľady z hradieb na Bar a pobrežie samotné.

Po dôkladnom prieskume bývalej pevnosti sme ultra turistickou uličkou Starobarska čaršija len tak prebehli. Sorry, ale keď ja vidím nálepky Tripadvisor a markízy s logom piva Tuborg, tak ma mdloby obchádzajú. Z veľkého parkoviska sme si v plnej kráse obzreli slnkom zaliaty Stari Bar a začali hľadať taxík. Prekvapivo nikde žiadny nebol.

No nebol by to Balkán, keby o pár minút pri nás nezastavil sympatický pánko v starej sedemmiestnej Alhambre a neponúkol nám odvoz. Neváhali sme, spratal igelitky s teplým pečivom a zrazu sme sa viezli naspäť do centra. Ide to aj bez appiek a transakčnej dane. Doslovne o päť minút dvanásť sme prišli na Gradsku plažu a užili si posledné slnečné lúče.

Po západe slnka sa pri vode okamžite ochladilo a zdekovali sme sa do centra vyhriateho betónom. Tomu dominuje naozaj brutalistický obchodný komplex Izbor, ktorý bol dokončený roku 1984. Juhoslovanskí architekti naozaj vedeli, ako pracovať s masou, no rovnako ako pri podobných objektoch po celej bývalej zväzovej republike, aj na tejto vidieť neúprosný zub času a nedostatok financií na údržbu. To nemení nič na fakte, že v supermarkete IDEA sme nakúpili všetko, čo bolo treba a spokojní sa vydali na prechádzku domov.

Po ceste sme poobdivovali srbský pravoslávny kostol sv. Jovana Vladimira, najväčší chrám v celej krajine. Vysvätený bol v roku 2016 a aby bol naozaj najväčší, má len o 100 metrov štvorcových viac plochy ako chrám v Podgorici. A pre istotu je o tri metre vyšší.

Do reality hriešneho sveta nás hneď oproti na pumpe EKO vrátili miestne Vivian Wardové. Čo dodať, Balkán bol vždy o kontrastoch a krehkej rovnováhe. Na ubytku sme už len otvorili fľašu Vranacu a pri už, žiaľ, klasickom filme Heartbreakers s chorvátskymi titulkami ukončili sobotný večer.

NEDEĽA

Odlet o deviatej večer znamenal jediné – nikam sa netreba ponáhľať. Mladá pani sa ráno zobudila až pred pol deviatou, medzitým sme pobalili veci a vyplatili solídne ubytko. Radosť cestovať mimo sezóny. Vonku bolo cítiť, že nedeľa bude horúcejšia, a prechádzka miernym kopcom na zastávku v Šušanji dala normálne (žiaľbohu) zabrať. Starý známy elektropojezd nás zdarma (sprievodca sa nezjavil) za 10 minút premiestnil na nasledujúcu zastávku – Sutomore.

Prvotný plán bol si odložiť veci na ubytku v Šušanji a poobede sa pre ne vrátiť, no keď som zistil, že apartmány v Sutomore začínajú od 15 eur, bolo rozhodnuté – žiadny backtracking sa konať nebude a na letisko sa odvezieme priamo zo Sutomore. Zo stanice (ktorá svoje lepšie časy dávno zažila) sme prebehli cez koľajisko na druhú stranu a po schodisku vybehli k nášmu provizórnemu útočisku. Vo viacgeneračnom rodinnom dome nás privítala Ruska Oľga, ktorá tu býva s celou rodinou a prenajíma zopár izieb turistom. V klimatizovanom miniapartmáne s ešte menšou kúpeľňou/WC a dokonca aj kuchynským kútom sme zložili veci, znovu prebehli cez koľajnice a zostúpili do mestečka. Pri hlavnej ceste spríjemňovali Veľkonočnú nedeľu vodičom šibači v podobe policajnej kontroly a my sme zasadli do najbližšej pekare na raňajkový burek s ajranom. Najmä ajran potešil – ten napr. v takom Srbsku nie je samozrejmosťou, tam skôr preferujú slovanský jogurt než osmanský slaný nápoj bohov. Dobre posilnení sme sa zgúľali hlbšie do Sutomore, kde sa – podobne ako v Šušanji – stavia hlava-nehlava a v lete si tú dopravnú situáciu ani nechcem predstaviť.

Po pár minútach sme sa zjavili na severnom kraji dlhej kamienkovej pláže, pýchy Sutomore. Úprimne, láska na prvý pohľad to určite nebola – smradľavé riasy nahrnuté priamo pri vstupe pod kopcom s miestnou pevnosťou a všadeprítomný bordel na pláži samotnej. Voda nevyzerala najhoršie, no v tú chvíľu som pochyboval o tom, či som dobre rozhodol o nedeľnom programe.

Ale stačilo jedno kafíčko a trochu viac slnečných lúčov a zrazu sa dojem otočil o 180 stupňov. Agáta neváhala a otestovala vodu s teplotou cca 16–17 stupňov a onedlho som už aj s Vladom a Sisou šiel naspäť na ubytko po plavky. Jednoducho, tomu moru sa zrazu nedalo odolať a aj keď voda bola objektívne studená, tak silné jadranské slnko tento diskomfort statočne kompenzovalo. S Vladom sme ešte zbehli do malého obchodíka pre tekuté občerstvenie a nejaký ten snack – a o zábavu bolo postarané.

Čas pri mori plynie naozaj inak a pomaly sa začali prejavovať následky slnenia bez opaľovacieho krému. Kto by to bol povedal, že sa človek spáli (za 5 hodín) na Veľkú noc pri Jadrane. Nepoučiteľní. Cestou pre pivá sme s Vladom vytipovali mierne zašitú reštauráciu Bobina kuhinja, no jej brány sa zatvorili tesne pred naším príchodom. Takto mimo sezóny sme toho na výber nemali a skončili sme znovu na pláži v reštaurácii Izvor s krásnym výhľadom na Jadran. Balkánska kuchyňa nesklamala a nielen čevapi, ale aj rybacia čorba boli skvelé.

Priamo z reštaurácie sme po schodoch vybehli na hlavnú cestu a blízkym nadchodom sa opäť zjavili na železničnej stanici. Na ubytku sme sa dali trochu dokopy a namazali sa krémom po opaľovaní a aloe verou. No to už bolo neskoro. Zo strechy som si ešte nafotil premávku na trati, pobalili sme vyschnuté plavky a o šiestej sa naposledy vrátili na stanicu Sutomore.

Tentokrát pre nás neprišla známa sovietska súprava, ale rumunská mašina s dvoma vagónmi – jedno kupátko 2. triedy s pohodlnými sedačkami a prekvapivo lehátkový vozeň, miestami prekonvertovaný na sedenie. My sme zasadli do toho vraj klimatizovaného vozňa 2. triedy, no žiadne AC sa nekonalo a ani okienka sa nedali otvoriť. Našťastie, tie boli – na rozdiel od elektropojezdu – nepoškvrnené grafitmi a výhľady takto v podvečernom svetle boli opäť famózne.

O siedmej sme vystúpili na starej dobrej zastávke Aerodrom a vydali sa na dobrodružnú cestu na letisko. Kúsok za mostom sme sa napojili na vyšľapaný chodníček a o dvadsať minút sme boli pri termináli. Civilizovanejšou alternatívou by bola prechádzka pomedzi ubytká a následne po vyasfaltovanom chodníku popri vojenskej základni na opačnej strane cesty, no takto to malo ten správny vostočno-balkánsky nádych.

Hodinu a pol pred plánovaným odletom sa toho – okrem návštevy WC – vymyslieť nedalo. Medzinárodný terminál letiska v Podgorici až taký veľký nie je a pri troch odletoch v krátkom čase (Istanbul, Viedeň a Belehrad) sa tu tlačilo určite cez 500 pasažierov. Ono sa to nezdá, ale taký lowcostový miláčik ako Airbus A321 pojme 230 pasažierov. A to je v mnohých prípadoch len o pár desiatok miest menej ako pri veľkých mašinách typu A330-200 alebo 787-8 v konfigurácii pre tri triedy.

Našťastie, všetky tri kontroly nasledovali hneď za sebou a boarding pass, pasy a batožiny sme mali skontrolované do 15 minút. V tranzite sa dalo sadnúť až po odchode pasažierov do Istanbulu, a tak sme si čas krátili v duty free. Ceny vína alebo miestnych rakijí nie sú žiadne terno, no 16 eur za kartón cigariet sa na našom kontinente len tak ľahko nevidí.

Aj keď boarding bol completed 20 minút pred plánovaným odletom, z dráhy sme sa odlepili presne podľa letového poriadku o deviatej. Opäť do posledného miesta zaplnený Airbus A321 nás po niečo vyše hodine nezáživného letu (vlastne – taký by mal byť každý) vysadil na viedenskom letisku. A ďalej to už poznáte – imigračka, Mazur bus, naspäť na terminál, Bratislava, Trnava. Len škoda, že ten Schwechat je aj autom relatívne ďaleko. Domov sme dorazili pol hodinu po polnoci, čo by až tak nevadilo, keby sme sa ráno nemuseli pripravovať na príchod šibačov a oblievačov. 🙂

Veľká noc v tých správnych krajinách bývalej Juhoslávie (samozrejme, tie non-Schengen) sa aj v roku 2025 ukázala ako správna voľba. Počasie vyšlo naozaj na jednotku, sobota v Šušanji a Bare bola veľmi príjemná a o nedeľnom kúpaní v aprílovom Jadrane sa mi ani nesnívalo. Vláčikové presuny boli pre všetkých zúčastnených príjemným spestrením a s čistým svedomím by som takýto prejazd na pobrežie odporučil každému, kto priletí do Podgorice. Má to svoje isté kultúrne špecifiká, no načo budete o pár rokov spomínať? No predsa na poriadny sovietsky elektropojezd hrkotajúci krásnou čiernohorskou krajinou a ten pocit, keď po prejazde nekonečným tunelom Sozina konečne uvidíte tmavomodrý Jadran.
To mi pripomína, že by som sa už konečne mohol vzchopiť a absolvovať cestu vlakom po celej legendárnej trase Belehrad – Bar.

Jedini narod na svijetu koji živi i kad umre

Komentáre

0 komentárov k “Veľkonočný Bar /FOTOBLOG/”Pridajte vlastný →

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto stránka používa Akismet na obmedzenie spamu. Zistite, ako sa spracovávajú údaje o vašich komentároch.