Za tuleňmi k Bałtyku

Poľsko je ako turistická destinácia mnohokrát opomíňané. Alarmujúco veľa ľudí má tuto krajinu stále zafixovanú len ako nudnú rovinu so zlými cestami, lacným nábytkom a trhoviskami. Ale kde sú už tie roky 90-te. Poliaci nás už dávno predbehli a po mnohých návštevách tejto krajiny sa jej stále neviem nabažiť. Preto som neváhal pri kúpe lacných leteniek do Gdaňsku ani po tretíkrát. S touto destináciou chybu neurobíte ani mimo sezóny, kedy hrozí zvýšené riziko zlého počasia.

DEŇ 1.

V piatok po práci som rýchlikom odprevadil sestru do Bratislavy. Ja som vystúpil už na Vinohradoch a ona pokračovala na hlavnú stanicu a ďalej na nočnú službu na Kramároch. Nepekná predmestská stanica o tomto čase praskala vo švíkoch, no smerom do centra ma odviezla poloprázdna električka. Vyzdvihol som Lukáša a Hopinom sme sa po rozbitých cestách zviezli na Nivy, kde nás už čakal žltý autobus smerujúci do Viedne. Ten sa zaplnil do posledného miesta na zastávke pod mostom SNP. Okrem odpornej starej škatule (asi bola pod vplyvom), ktorá mala stále nejaký problém a zlosť si vyvršovala na mladej stewardke, prebehla cesta bez vážnejších problémov. Dúfam, že moja e-mailová pochvala dievčine s nervami zo železa sa odzrkadlí aj  na nejakej odmene.

Na Schwechat sme dorazili vyše tri hodiny pred odletom, pozdravil som známu, ktorá sa vydala na mesiac do Indie a hneď sme to nasmerovali do salóniku. Ten sa po novom nachádza za kontrolou a podľa slov slovenskej “recepčnej” to tak bude najbližších pár rokov. Ponuka Jetlounge príjemne prekvapila, nechýbalo teplé jedlo v podobe perkeltu, dve polievky a ani slušný VS koňak. Po chvíli hodovania za nami pribehla recepčná, že či sme nevideli jedného hosťa, dokonca vraj doktora (asi takého aký je náš kapitán), zobrať pri odchode celú fľašu vína. Vraj sa to tu deje normálne, že si zákazníci na tajnáša odnášajú na palubu celé fľaše a nepohrdnú ani pohármi. Zaujímavý travelhack z kategórie cestovateľská žumpa.

Animated GIF - Find & Share on GIPHY

Ľudoprázdny Schwechat

Po desiatej sme sa pomaly vybrali na nástup, letisko zívalo prázdnotou, no pri bráne bolo plno. Piatkový let je pravdepodobne veľmi populárny, 230-miestna A321-ka bola kompletne obsadená. Na gdaňské letisko sme prileteli pred polnocou po vyše hodine letu.  V termináli som chcel vytiahnuť nejaké zlotky, no dominovali tu súkromné bankomaty Euronet a 4 eurový poplatok sa mi nechcelo platiť. Našťastie na letiskovom moteli (pár stoviek metrov opodiaľ) nebolo problém zaplatiť kartou a nejaké poľské drobáky som mal v zálohe.

DEŇ 2.

Ako klasický dôchodca som sa aj v sobotu ráno zobudil ešte pred budíkom o siedmej. Po sprche som sa trochu posilnil symbolickým motelovým bufetom, ktorému Lukáš odolal. Naopak, ja som hrianke s poľskou majonézou (lepšie ako margarín) a šunke neodolal. Pred ôsmou sme už rolovali v silnom vetre kufríky naspäť k terminálu, kde nás vyzdvihol zamestnanec autopožičovne a odviezol do malej kancelárie pod železničným nadjazdom. Po chvíli byrokracie (zamestnanec sa práve zaúčal) som naštartoval nový Hyundai i30. Hneď sme sa po rýchlostnej ceste S6 vybrali na sever a odskúšali 140 benzínových koní. Najviac aj tak zaujal  systém pre udržiavanie vozidla v jazdnom pruhu , ktorý tu Kórejci montujú do základnej výbavy. Taký sociálny autopilot, ale progres je badateľný.

Rolujeme naspäť na letisko

Na pumpe sme vybavili brunch a pri premenlivom počasí sa dostali na začiatok Helskej kosi, ktorá ešte pred pár stovkami rokov bola len skupina ostrovčekov. Aj pri slabej mimosezónnej premávke trvá polhodinu, kým sa jedinou cestnou spojnicou dostaneme až na jej koniec, do mestečka Hel. Počas sezóny, najmä cez víkendy to tu je s dopravou naozaj hell. Ešte šťastie, že sem celoročne premáva vlak a v lete aj trajekty zo všetkých častí Trojmiasta – Gdaňsku, Gdyne aj Sopotu.

Národný kútik na Orlene

Po desiatej parkujeme kúsok od pláže a fotíme si dramatické scenérie zimného Baltiku. Fúka poriadne, no slnko začína  pomaly vykúkať a sľubuje pekný víkendový deň. Decentne vymrznutí sme sa presunuli kúsok opodiaľ do Fokária. Tu sa dá každý deň prísť pozrieť na zábavných obyvateľov tohto “útočiska tuleňov”, pod patronátom Gdaňskej univerzity. Len za 5 zlotých je tu pekná výstava o programe na záchranu rôznych morských cicavcov a najmä veľký bazén s viacerými nezbedníkmi. Už pred jedenástou nedočkavo vykúkali a čakali na chovateľov s vedrami plnými rýb. Po krátkej prednáške v poľštine, ktorej som vďaka vetru, kapucni a čapici vôbec nerozumel, začalo kŕmenie. Hravé tulene pôsobia ako vodné psy a predviedli aj pár kúskov. Nečakajte žiadne akrobacie ako v komerčných zariadeniach, tu sa skôr dbá na ich zdravie a niektoré triky slúžia aj pre chovateľov, aby si prezreli a skontrolovali svojich zverencov. Po asi štvrťhodinovej “šou” sme sa presunuli za zlotku dovnútra, kde okrem malej výstavy ešte v “kuchyni” kŕmili dvojicu fokov. Veľmi podarená inštitúcia.

Dramatický Baltik

Vo Fokáriu

Nedočkaví

Morský psík

Na súši telivo nestíha

V kuchyni

Stále nemajú dosť

Chýba už len 20 stupňov plus

Po kŕmení tuleňov aj nám vyhladlo a vydali sme sa do centra. Tri roky dozadu sme natrafili na dobrú reštauráciu, no privítali nás len zatvorené dvere s oznamom. Ten nás nasmeroval do neďalekej prevádzky, našťastie otvorenej. Vo veľmi peknom námorníckom podniku  s nízkymi drevenými stropmi a praskajúcim drevom v krbe by bolo radosť aj popiť. My sme sa “len” výborne najedli rybacích dobrôt ako lososia polievka či fašírky z tresky za veľmi rozumné ceny. Po ceste k autu som ešte chcel navštíviť výstavu venovanú sviňuchám v Dome morswina,  no úplne mi to vypadlo. Možno sa podarí nabudúce.

Fokmi to tu žije

Domčeky tu majú pekné

Autom sme sa zviezli kúsok opodiaľ na parkovisko neďaleko majáku. Mimo sezóny tu nikto nevyberal parkovné, no o ľudí smerujúcich na úplný cíp Helu nebola núdza. My sme sa najprv vybrali rovnakým smerom, ale cez les sme sa cez diery v plote a opustené vojenské priestory s budovami “Centraly Artyleryjskej” prešmykli druhou stranou. Tu sa už týčil pekný červený maják v strede borovicového lesa. Škoda, že je prístupný verejnosti len v lete, tento deň by z neho bol pekný výhľad. Hel bol svojho času dôležitým vojenským priestorom. Toho času to tu je posiate armádnymi objektami najmä z obdobia II. svetovej vojny. Niektoré slúžia ako múzeá, iné chátrajú a sú cieľom najmä milovníkov urbexu.

Pozostatky vojenských objektov

Preskúmali sme

Helský maják

Veľký problém zimných výletov do severnejších destinácií je dĺžka dňa. Ani táto časť Poľska nie je výnimkou. Slnko vychádza v decembri okolo ôsmej a zapadá už o pol štvrtej. Jedinou výhodou je “celodenná” zlatá hodinka, ak je teda slnečno.  Cestou naspäť z Helu sme sa stavili na malej vyhliadke pri Jurate. Tej chýba zopár metrov do výšky, aby bol výhľad dokonalý. No aj tak slnečný podvečer (o jednej poobede:)) bez mrakov a kombinácia borovíc a mora z oboch strán veľmi potešila. Ešte mať tak jednu z parádnych víl v okolí.

Pohľad z malej vyhliadky v Jurate

Vyhliadok a majákov nikdy nie je dosť a so zapadajúcim slnkom sme sa presunuli do dediny Rozewie, kde majú vedľa seba dokonca majáky dva. Jeden novší, ktorý je nefunkčný a starší, ktorý má zo všetkých poľských najväčší dosvit. V novom sa nachádza aj malé múzeum a starý je v lete sprístupnený turistom. Oba sa nachádzajú len 200 metrov od seba v peknom areáli na kopci asi 150 metrov od brehu.

Nový maják v Rozewie

Starší, no funkčný brat

Z Rozewie sme už po cestách rôznorodej kvality s nebezpečnými domácimi pretekármi na starých Golfoch a Passatoch v TDI úspešne dorazili do 70km vzdialenej Leby. Poľský vidiek v tejto časti krajiny je malebný, i keď v zime za súmraku seversky depresívny. Pozitívny dojem kazia všadeprítomné billboardy a reklamy, ktoré pri hlavnej ceste nechýbajú na skoro každom dvore, budove a plote. V Lebe sme v sobotu večer spravili v supermarkete väčší nákup podarunkov, keďže už aj v Poľsku vymýšľajú ako nahnať predavačky do prírody. Obchody sú otvorené len prvú a poslednú nedeľu v mesiaci. V roku 2019 bude otvorené len poslednú nedeľu v mesiaci.

Ľahší o pár desiatok zlotiek sme zaparkovali pred hotelom. Na izbe sme nahodili plavky a na hodinku vypli vo fajn krytom bazéne s vírivkou a saunou. Bromance. Večerné centrum zívalo prázdnotou a okolo malého prístavu sme sa prešli k ústiu rieky Leba do mora. Po debate s Pliskou nám vyhladlo, no vytipovaná reštaurácia Koga bola mimosezónne zatvorená. Nakoniec nás zachránili pierogy z dobrej hotelovej reštaurácie.

Chill

Večerný prístav v Lebe

Zátišie v prístave

DEŇ 3.

Predpoveď neklamala a zobudili sme sa do upršaného rána. Plán navštíviť neďaleký Slowinski národný park s piesočnými dunami padol a vydali sme sa skúsiť šťastie bližšie ku Gdaňsku. Raňajky sme vybavili na pumpe v Leborku, zapiekanka je v Poľsku povinnosť. Cesta do Gdyne sa vliekla, na mape vyzerá síce cesta č.6 pomaly ako diaľnica, no dediny jazdu spomalili. Ani v Gdyni pri mestskej pláži sa počasie neumúdrilo a zachránil nás štýlový plážový bar s čajom a kávou.

Legenda poľskej kuchyne

Kúsok opodiaľ sa za mohutným hudobným divadlom skrýva nenápadná stanica asi najzbytočnejšieho funikuláru na svete. Dolu si tlačítkom privoláte malú kabínku s obsluhou a po 2 minútach sa zadarmo vyveziete do neuveriteľnej výšky 52 metrov. Vrcholu Kamiennej gory dominuje veľký kríž a zaujímavý výhľad na mesto. V súčasnosti tu prebieha rekonštrukcia, tak je tu pohyb obmedzený. Uličkami peknej štvrte (trošku mi to pripomenulo bratislavský Slavín) sme zbehli dolu k autu a pokračovali v ceste.

Funikulár na malý kopec

Usmoklený výhľad

V Orlowie sme na pár minút zastavili pri pláži s veľkým mólom (aj keď na to sopotské nemá) a cvakli pár fotiek útesu. Na viac sme čas nemali, parkovali sme na hulváta. V Sopote som celý nadšený o pol dvanástej vbehol do baru mlieczneho, no žurek sa nekonal. O tomto čase stále podávali len raňajkové menu a bohatá jaječnica nám musela vystačiť.

Pláž a útesy v Orlowe

Po dotankovaní benzínu (príjemných 1,13 eura za liter)sme necelú hodinu a pol pred odletom odovzdali auto. Po vyše 330km sme si Hyundai celkom obľúbili, 140 koní potešilo a 6 litrová spotreba detto. Checkin aj kontrolu sme absolvovali rýchlo, len samotný nástup zdržovali smutné príbehy s veľkou bagážou.  Nechcel by som robiť so zákazníkmi Wizzair, ktorí nevedia pochopiť, že 55 cm dlhý kufor sa naozaj nezmestí do 40 cm rozmeru. Odleteli sme načas a po hodine sme už začali klesať k viedenskému letisku. Oblačnosť sa roztrhala a z okienka sme mali pekné výhľady na Záhorie, Malé Karpaty a Bratislavu. Polhodinu čakania na Regiojet som si skrátil nákupom pečiva a rajčín v letiskovom SPARe. S Lukášom som sa rozlúčil pri moste SNP, kde som hopol na HOPIN a operatívne sa presunul na hlavnú stanicu, kde už som naskočil na vlak do Trnavy. Domov som dorazil 4,5 hodiny po checkine na letisku v Gdaňsku, čo si myslím je veľmi fajn medzičas.

Ani na tretí pokus sever Poľska nesklamal. Netreba sa fixovať len na Trojmiasto, najmä ak je počasie milosrdné v tomto ročnom období. Región ponúka toho naozaj veľa a hlavne more má svoje čaro, aj keď je studené. Keď už nič iné, tak už len kvôli tuleňom vo fokáriu a rybám na tanieri by som sa vrátil.

P.S.: Pár hodín po návrate som neodolal a vďaka Wizzair kreditu znovu navštívime tento kraj v lete 2019. Dvakrát.

 

Komentáre

0 komentárov k “Za tuleňmi k BałtykuPridajte vlastný →

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.