Nie je žiadnym tajomstvom, že ma vždy fascinovali a lákali menej navštevované destinácie v rámci krajín bývalého ZSSR. Takto pred rokom sme sa motali v obskúrnej azerbajdžanskej exkláve Nachičevan, kde sa turistov v “must see” lokalitách dalo spočítať na prstoch jednej ruky a na jar sme znovu navštívili srdcovku menom Arménsko. Kazachstan som pred pár rokmi v relatívne krátkom čase navštívil dvakrát, no jeho západná časť mi prišla z našich končín jednoducho nedostupná. Buď časovo, alebo cenovo. No keď som v marci, doslova pár hodín po ohlásení novej linky tureckého Pegasus, našiel letenky do kazašského Aktau z Bratislavy cez Istanbul, neváhal som a rozhodil siete…
Starých hekerov Romana a Vlada s Lukášom som nemusel vôbec presviedčať a zainvestovali sme do jednosmernej letenky. O mesiac neskôr som vyhútal spiatočnú cestu cez gruzínske Kutaisi na krídlach (v našich končinách) neznámych FlyArystan a starého dobrého Wizzíku. Letenky by sme mali, už len vymyslieť, ako stráviť 5 dní v mystickom regióne Mangystau, ktorý je rozlohou trikrát väčší ako Slovensko, no žije tu iba 750 tisíc obyvateľov.
STREDA
Z Bratislavy do Istanbulu
Nikdy by som nebol povedal, že do Aktau poletím z Bratislavy. Pegasus si začiatkom roka vymyslel tragickú príručnú batožinu s maximálnou váhou 3kg v najlacnejšom tarife. Nič sme nenechali na náhodu, bratislavské letisko vie odpúšťať, ale aj riadne za chyby vytrestať, no v stredu na obed nám milá pracovníčka na checkine bez zbytočných obštrukcií vydala palubné lístky na let do Istanbulu. Po sezóne letisko zívalo prázdnotou, a rovnako ako na checkine, aj na kontrole sme boli vybavení cobydup. Teta v salóniku sa objavila po dobrej štvrťhodine, aby sa vlastne trošku povadila s pani mávajúcou ČSOB kartou, ktorá mala mať voľný vstup do lounge. Chybička se vloudila a ČSOB nejak pozabudla oboznámiť s touto akciou letisko. Ešteže tu bol Tonko s Prirority Pass a dobrý skutok bol na svete.


Natlačení tekvicovou polievkou, chlebíčkami a sosiskou sme o druhej vzlietli na krídlach zľahka naplnenej 737-čky Pegasus smerujúcej na východ. Loadfactor ledva 60% ma po kvante letov s Ryanair/Wizzair zaplnených takmer do posledného miesta priam šokoval, no voľnej trojke som sa nebránil. Na novú dráhu (kapitán sa nezabudol pochváliť) letiska Sabiha Gokcen sme dosadli po necelej hodine a trištvrte letu. Stále mi nejde do hlavy, že Istanbul je z Bratislavy bližšie ako taká Barcelona alebo Londýn.


Toto letisko je zvyčajne hnoj, no tesne pred začiatkom večernej špičky to až tak zlé nebolo. V tranzite sme sa ocitli po pár minútach a hneď sme naklusali do prvého salóniku Bosphorus, kde o tomto čase bolo voľného miesta habadej. Turecké papačky a víno potešili a po dvoch hodinách sme sa presunuli na test loungu Kepler, kde sme odskúšali premiérovo aj sprchy. Buržoázny zážitok, no nie až taký ako keď mladý Rus pred nami vykešoval 120 dolárov za pár hodín spánku v kapsulovej ubikácii. Aby toho nebolo málo, osprchovaní a voňaví sme ešte nabehli do tretieho lounge Marmara, kde sme zavŕšili náš takmer 5 hodinový prestup.






Nečakane, s minimálnym meškaním, sme opustili Istanbul smerom Kazachstan. V A320-ke bolo toho miesta na sedenie citeľne menej, no ani na tomto lete loadfactor netrhal rekordy a hneď sme sa po Romanovej iniciatíve nanominovali do voľných exitov. Business class pre plebs.


ŠTVRTOK
Vitajte v Aktau
Okolo pol tretej hodiny rannej sme pristáli na letisku v Aktau. Na pasovke videli slovenské pasy pravdepodobne po prvýkrát, no onedlho sme oficiálne vstúpili na kazašskú pôdu. Toto letisko je tretie najrušnejšie v krajine, no o tomto čase zívalo prázdnotou. Žiadny stánok so SIM-kartami som nenašiel, ani nás nikde nečakal pracovník autopožičovne. Nič sa nedalo robiť, prešli sme sa asi 200 metrov a vstúpili do naozaj solídneho letiskového hotela. Na recepcii sme sa checkli na 6 hodín, v nonstop bare zadelili uvítací koňak a niečo pred štvrtou zaľahli do postelí.



Kým sme ráno čakali na bohaté raňajky, zbehol som do terminálu zameniť v stále prázdnom termináli nejaké tie tenge a kúpiť miestnu SIM-kartu. Tá by sa dala vybaviť v malom obchodíku oproti zmenárni, no kazašské zákony nariaďujú povinnú registráciu SIM nielen na majiteľa, ale aj na zariadenie, teda IMEI. S tým by mi už bábuška za pokladňou nepomohla.


Po silných raňajkách sme na recepcii zajednali taxík do vyše 20 kilometrov vzdialeného mesta. Oficiálna cena z terminálu je 3500 tenge (cca 7 eur), no my sme platili len necelých 2000 KZT (menej ako 4 eurá). Veľkorysá, no prázdna štvorprúdovka spájajúca letisko SCO (ICAO kód z čias, kedy sa Aktau nazývalo Ševčenko), dala vedieť, že rozvoj v Aktau sa neberie na ľahkú váhu. Mesto bolo založené len 60 rokov nazad, kedy sa objavili v okolí náleziská ropy a plynu a odvtedy sa tu stavia o 106. Aj nás taxík vyhodil na kraji mesta, v tieni nových moderných gated communities, ktoré ako keby z oka vypadli susedovi z východu – Číne, príp. sú veľmi podobné svojím zaprášeným imidžom stavbám z krajín Arabského zálivu.
Nakoniec sme po 6 hodinovom oneskorení nasadli do nášho tátoša. Dôvod meškania bol jednoduchý – pracovník požičovne si myslel, že zajtra je až pozajtra. Z dohodnutého Tucsona bol nakoniec (v naších končinách) exotický minivan Toyota Alphard v prvej generácii, do ktorého sa chlapci usadili na zadných sedačkách ako králi. Ono sme nemali ani na výber, auto požičovňa Twelve bola jediná, ktorá nám bola ochotná požičať nejakú mašinu a aj to sme sa cez WhatsApp museli dohadovať. O niečom takom ako rentals.com a Avis/Hertz/Europcar sa v tomto kraji v roku 2024 nechyruje.
Do stepi
Kúsok od požičovne sme lokalizovali veľký supermarket a kým chlapci nakúpili potrebné zásoby na roadtrip, ja som o vchod ďalej konečne vybavil v pobočke Beeline za cca 15 eur SIM-kartu s neobmedzenými dátami a miestnymi volaniami. Bol to pôrod, ale dáta sa v erárnom telefóne/hotspote rozbehali. Na prvej slušnejšej pumpe sme doplnili plnú nádrž (pri cene cca 45 centov za liter 95-ky radosť tankovať) a s pár hodinovou sekerou sa konečne vydali v ústrety šírych stepí juhozápadného Kazachstanu.





Hneď na výpadovke nám skrížilo cestu stádo tiav, ktoré sa premávali po ceste ako by sa nechumelilo. Nečakal som, že tieto mimozemsky pôsobiace cicavce budú prakticky všade. A nielen tieto dvojhrbé párnokopytníky, ale aj divoké kone a miestami staré dobré kravičky. Diaľnici A-33 smer Zhanaozen nebolo čo vytknúť – luxusný asfalt a striedma premávka, len keby povolená rýchlosť bola viac ako 100km/h, čo je v týchto končinách štandard pre cesty mimo mesto.




Asi po polhodine jazdy nás zaujalo “mestečko” ležiace kúsok od cesty. Zo Sultan Ata sa vykľul zaujímavý cintorín, akých sme neskôr zazreli desiatky. Tieto nekropolisy kombinujú kočovnícke dedičstvo s islamskou náukou. Takéto vápencové stavby stoja v niektorých prípadoch už 1000 rokov a nájdeme ich “náhodne” umiestnené po celom regióne, častokrát v strede ničoho.



Geografické srdce zaplesalo o pár kilometrov ďalej, keď sme zostúpili do prepadliny Karagije, ktorej najnižší bod leží 132 metrov pod hladinou mora. Je to nielen najnižšie položené miesto Kazachstanu, ale aj celého bývalého Sovietskeho zväzu.


Pomaly nám z tej rovnej cesty aj vyhladlo a v meste Zhanaozen sme začali hľadať niečo pod zub. Veľmi sa nám s troma mapami (Google Maps, Yandex alebo miestny 2GIS) nedarilo, mnoho podnikov jednoducho už neexistovalo alebo bolo zatvorených. Nakoniec zvíťazila intuícia a kúsok od autobusovej stanice sme zasadli do malej stolovaje, kde sme zadelili riadne manty. Kazaši podobne ako Číňania žijú v roku 2124 a aj keď sa na mnohých miestach dá platiť kartou, drvivá väčšina obchodníkov a zákazníkov preferuje miestny systém/superappku Kaspi. Na instantnú platbu vám stačí aplikácia, ktorú má na svojom telefóne jednoducho každý. Narozdiel od čínskeho Alipay je registrácia pre cudzinca pri krátkom výlete takmer nemožná (podľa všetkého potrebujete nielen kazašské číslo, ale aj niečo ako národné identifikačné číslo, ktoré vám vydajú až po mierne byrokratickom procese trvajúcom niekoľko dní), no platiť hotovosťou som tu nevidel takmer nikoho. Od mladých po najstarších, všetci platili cez telefón – či už priamo na telefónne čísla napísané pri pokladni alebo cez QR kódy.


Mesto Zhanaozen, podobne ako Aktau, vzniklo len relatívne nedávno a ťažiarsky boom privial desaťtisíce obyvateľov. Pred 15 rokmi tu žilo len okolo 60 tisíc ľudí, dnes vyše 150 tisíc. Ropné polia plné “pumpjackov” makajú všade naokolo a ťavy tomu dodávajú taký “bahrajnský” vibe. Len teda v Bahrajne nemajú mocné Gazy a Kamazy. V supermarkete sme doplnili zásoby, zaprášeným deťom som nakúpil nejaké tie základné potraviny (+ samozrejme sladkosti) a mohli sme vyraziť do divočiny.
Božyra a Beket-Ata
Ako sme čínsky znejúci Zhanaozen opustili, tak sme sa po polhodine vrátili. Pred nami sme mali vyše 250 kilometrovú otočku mimo civilizácie, no ukazovateľ paliva bol ledva v polovici. Na mape síce po ceste svietilo zopár posledných čerpacích staníc v dedine Kyzylsay, no všetky do jednej “čapovali” iba skvapalnený plyn. Tento manéver nás stál takmer hodinu drahocenného času, no nakoniec sme sa vybrali s plnou nádržou po jednej z najluxusnejších asfaltiek široko-ďaleko.



100km dlhá, “slepá” cesta sa na mapách tvári ako posledná poľnačka, no pred 4 rokmi Kazaši zainvestovali zopár miliárd tenge a vybudovali nádhernú, širokú magistrálu, na ktorej sme stretli dokopy tak 10 áut. Okolitá krajina je v týchto končinách oveľa zaujímavejšia a na strategicky umiestnenom odpočívadle sa otvorili panorámy ako vystrihnuté z Divokého Západu.



Asi 15 kilometrov pred cieľom, podzemnej mešity Beket-Ata, kvôli ktorej túto cestu dali dokopy, sme zliezli na menší, 5 kilometrov dlhý offroad.


Alphard prášil, vŕzgal, hľadal správnu stopu, no nakoniec sme sa po polhodine objavili na kraji útesu pri údolí Božyra (ani Allah nevie ako sa to píše – Bozjyra, Bozhyra, Bozzhyra, Bozzhira, Boszhira, Босжира, Божира), na území náhornej plošiny Ustjurt. V druhohorách bola táto oblasť pokrytá oceánom Tethys, po ktorom dnes zostal tento nádherný prírodný výtvor, ktorý sa považuje za naozajstné must see regiónu Mangystau. Dlho sme sa kochať nemohli, slnko nebezpečne klesalo k horizontu a ešte sa objavila na offroadoch skupinka dôležito tváriacich sa potentátov v tesilkách a mokasínach. Potešili sa návšteve z ďalekého Slovenska, no po kontrole vierovyznania a vzťahu k Rusku ich nadšenie opadlo.







Spiatočný zaprášený úsek sme absolvovali taktiež bez väčších problémov a tesne pred západom slnka som zaparkoval pred areálom Beket-Ata. Beket-Ata bol významný súfijský učenec, ktorý v západnom Kazachstane založil niekoľko podzemných mešít a madrásu. Miesto jeho posledného odpočinku, podzemná mešita Oglandy, sa stalo dôležitým pútnickým miestom pre kazašských moslimov. Táto lokalita bola mimochodom zdokumentovaná expedíciou až v roku 1980.


Mešita samotná sa nachádza na dne rokliny, ktorá sa pri posledných lúčoch dňa nádherne rozžiarila. Cestou po schodoch rôznej výšky nás sprevádzali skákajúce muflóny, ktoré prilákal jediný zdroj vody široko-ďaleko. Do mešity v skale sme sa samozrejme nedostali, práve prebiehala večerná modlitba a v kraťasoch by bol vstup nevhodný. Ešte po nás zazerali ako po neveriacich psoch. Výstup naspäť k autu bol samozrejme náročnejší a v tme si bolo treba dávať pozor kam človek stúpa. Opäť nás sprevádzali muflóny a na oblohe sa zjavili prvé hviezdy.






Zapotení a zaprášení sme nasadli do auta a nočnou krajinou sa vybrali naspäť 130 kilometrov do “civilizácie”. Cestu nám miestami križovali nezbedné muflóny, hlodavce alebo aj ťavy. Bolo si treba dávať pozor a sledovať svietiace oči pri krajnici. Na odpočívadle sme si dali pauzu a pokochali sa nádhernou nočnou oblohou, na ktorej blikali tisíce hviezd a Mliečna dráha priam žiarila. Mestský človek rýchlo zabudne ako má naozaj vyzerať nočná obloha. V týchto končinách niečo ako svetelný smog neexistuje. Zatiaľ.
Po ceste sme sa ešte zastavili pri ďalšej podzemnej mešite Šopan-Ata, no v noci to tu zívalo prázdnotou a radšej sme pokračovali smer posteľ. Booking.com funguje najmä v Aktau, mimo toho sa treba spoľahnúť na rôzne mapy a trochu šťastia. Centrum Zhanaozenu o desiatej večer žilo vo veľkom a predrali sme sa k hotelu BasTau. Tam nám na recepcii ponúkli iba dve dvojky, čo pre troch nebolo bohviečo, no odporučili neďaleký hotel Aksaray. Po ceste sme v Alan Foods vybavili večeru obrovskými shawarmami a v gastinici Aksaray našli príjemné ubytovanie za cca 40 eur pre troch s raňajkami. Prvý dlhý deň úspešne za nami.




PIATOK
Zhanaozen
Po slušných raňajkách sme zaparkovali mašinu kúsok od centrálneho námestia. V tomto meste samozrejme nenájdeme žiadne historické časti, Zhanaozen sa do histórie zapísal len nedávno. Po prvýkrát v júni 1989, keď armáda musela potlačiť etnický konflikt medzi Kazachmi a prisťahovalcami z Kaukazu. V decembri 2011 sa mesto “preslávilo” krvavými nepokojmi. Nespokojní pracovníci ťažobného priemyslu štrajkovali za vyššie platy a lepšie pracovné podmienky, no skončilo to streľbou do davu, pri ktorej zahynuli desiatky ľudí a stovky boli zranených.
Začiatkom roku 2022 bolo práve Zhanaozen miesto, kde vzplanuli (neskôr) celoštátne protesty proti náhlemu zvýšeniu cien LPG, a ktoré sa pretavili do odporu voči korupcii a vláde. Na pomoc naklusali “mierotvorcovia” z OZKB, Putin sa samozrejme vyjadril, že za to môže Západ a po 11 dňoch nepokoje skončili stovkami mŕtvych a tisíckami zranených po celej krajine. Rovnako skončili aj tri dekády politickej kariéry Nursultana Nazarbajeva, ktorý musel odstúpiť aj z posledného dôležitejšieho postu – predsedu bezpečnostného výboru krajiny.
Koncom septembra 2024 sa v toto svieže piatočné ráno motali po centre maximálne starí rodičia s vnúčatami a traja debilkovci s foťákmi, ktorí v kraťasoch automaticky budili pozornosť.




Dokopy sme ani nemali kam ísť a vydali sme sa aspoň obzrieť ako bývajú miestni obyvatelia v smutných panelákoch s prašnými predzáhradkami. S parkovaním tu problém nemajú, no to je asi jediná výhoda života v tomto meste. V malej kaviarni sme doplnili kofeín a obzreli miestnu iPhone omladinu. Káva iná ako zalievaná je tu luxusom a ceny sú podobné tým z našich končín. Na druhú stranu si treba urobiť trochu radosti a nachvíľu zmeniť realitu zaprášenej ulice za genericky západne sa tváriace kafíčko.













Ako latentný šotouš som si nemohol nechať ujsť návštevu miestnej železničnej stanice. Tá je síce pekná, otvorená, dokonca za okienkom sedí aj teta predavačka lístkov, no na tabuli sú vypísané len dva spoje denne. V roku 2013 tu Nursultan Nazarbajev s jeho turkménskym diktátorským kolegom Gurbanguly Berdimuhamedovom slávnostne otvoril novú trať spájajúcu Zhanaozen s Turkmenistanom. S kapacitou 10 miliónov ton ročne sa mal tento úsek stať pulzujúcou nákladnou tepnou. O dekádu neskôr sa po koľajniciach namiesto vlakov preháňala svorka psov a my sme radšej bežali do auta. Vonku sa zdvihol riadny stepný vietor, ktorý neustal až do konca výletu.





Na kraji mesta sme ešte za pár drobných ošpliechali auto od jemného prachu a po diaľnici sme sa vybrali smerom na Aktau. Znovu sme prefrčali cez niekoľko kilometrov dlhý úsek slúžiaci v prípade potreby ako pristávacia dráha a pri mestečku Munayshi zatočili na juh.



Pri Kaspickom mori
Do prímorského mestečka Kuryk sme sa opäť doviezli po exkluzívnej ceste A-36, na ktorej sa s volantom veľmi nenarobíte. Hneď sme zamierili na východný kraj tohto sela ležiaceho 21 metrov pod hladinou mora a zaparkovali na polceste k dôležitému nákladnému prístavu, z ktorého plávajú trajekty do Azerbajdžanu. Tu, na mierne zabordelenej pláži s krásnou farbou vody, odpočíva zopár drevených vrakov. Tie viac pripomínajú zdevastované móla ako bývalé koráby. Škoda toho nepríjemného vetra, inak by sme okúsili chladivé vody Kaspiku.





Dobre vyfúkaní sme podumali pri brehu, okoštovali afgánske nealko a vydali sa hľadať niečo pod zub.


V ospalom Kuryku toho veľa nie je, no pošťastilo sa nám naďabiť na kafíčko Dilnaz, kde nám pripravili luxusný plov. Najmä tá nakladaná mrkva ako príloha bola niečo neskutočné. Kazaši vedia papať, no vegáni by tu plakali.




Do nového prístavu v Kuryku vedú len dobré cesty a podobne na tom bola aj A-35 smerujúca do Aktau. Mesto nás z južnej strany privítalo takmer dystopickou priemyselnou zónou. Kaspické more je oficiálne jazero, no slané a v okolí sa pitná voda veľmi nevyskytuje. Jediným riešením tohto problému je odsoľovanie, čo je ale veľmi energeticky náročný proces.
Kazachstan je najväčší producent uránovej rudy, v súčasnosti nie je v krajine žiadna aktívna atómová elektráreň. Nie vždy to tak bolo. Do konca 20. storočia bol práve v Aktau funkčný reaktor BN-350, ktorý ako prvý na svete pomáhal nielen vyrábať elektrickú energiu, no popri tom dokázal pri svojej práci odsoliť teoreticky až 120 tisíc kubíkov vody denne. S rýchlym rozvojom regiónu a absenciou tohto reaktora sa pripravujú nové odsoľovacie zariadenia, ktoré by mali pokryť potrebu obyvateľstva a priemyslu. Hlavne referendum zo 6. októbra bolo úspešné a nič (okrem času a peňazí) nebráni stavbe novej jadrovej elektrárne, ktorá by mala pokryť zvýšenú spotrebu elektrickej energie. Veď aj taký bitcoin sa sám od seba nevyťaží.
Kúsok od tohto industriálneho molochu začína aj “relax zóna” na kose oddeľujúcej Kaspik od umelo vytvoreného jazera Karakol, ktoré je v súčasnosti chránenou rezerváciou. Koniec septembra je v tejto časti sveta ťažký off season a pobrežie lemoval mix zatvorených turistických komplexov, nedostavaných skeletov hotelov, no objavili sa funkčné lastovičky ako luxusný Rixos Water World Aktau, kde noc začína od 200 eur. No jedno mali všetky spoločné – na breh sa nedalo cez zamknuté brány dostať. Staré dobré Chorvátsko, kde pobrežie je res publica.



Na južnom konci kosy sme si všimli polorozpadnutý areál s veľkým rádioteleskopom. Brána bola otvorená, no rozospatý vartáš v papučiach sa bál hnevu vrchnosti a na bližší prieskum nás nepustil.



Narozdiel od Kuryku naším cieľom v tejto oblasti nebolo more, no obskurný termálny vrt číslo 21. Miestni ho prezývajú radónová fontána a jeho pôvod sa datuje samozrejme do čias Sajuzu. Chemické zloženie je bohaté a prisudzujú sa mu liečivé účinky. Vtedajší aparátčici plánovali vybudovanie balneologického strediska, no prišla perestrojka, odvtedy ubehlo takmer 40 rokov … Хотели как лучше, а получилось как всегда. Chceli sme to najlepšie a dopadlo to ako vždy.
Posledný úsek k tomuto miestu bol samozrejme tragický, no keď sme zbadali ako sa oproti hompáľa Matiz s tínedžerom, ktorého otec na tomto tankodrome učil šoférovať, obavy sa rozplynuli. Po príchode do cieľa sme nadobudli dojem, že sa budeme kúpať na smetisku. Samotné čľapkanie v 50 stupňovej vode je síce zdarma, žiaľ v primitívnej prezliekarni sa niekto pomočil a okolo lavičiek lietali muchy. Nič pre slabšie povahy. Dokonca sa tu vraj dá aj ubytovať v zaprdenej jurte alebo náhodnom spacom vagóne, no po krátkej sovietskej ajurvéde sme sa po offroad ceste na dne vyschnutého jazera pobrali kade ľahšie. Potenciál obrovský, no prevedenie tragické. Na druhú stranu stále lepšie ako niečo podobné v Chorvátskom Grobe, kde svojho času okolo vás plávali šprcky. Použité.







Aktau má “len” necelých 300 tisíc obyvateľov, no rozťahaný je riadne a od dopravnej značky označujúcej začiatok mesta až po novú severnú časť sme prešli takmer 30 kilometrov. Podvečer premávka riadne zhustla, no aspoň sme narýchlo obzreli hlavné body záujmu v okolí širokého bulváru – prospektu Prezidenta Republiky Kazachstan. Názov ulice je v tomto prípade skôr výnimkou, keďže Aktau je známy svojim jedinečným systémom blokových adries. Takmer žiadne ulice nemajú mená; namiesto toho sa adresy vo všeobecnosti skladajú z troch čísel: číslo шағынаудан (v preklade mikrodištrikt/blok), číslo budovy a číslo bytu. V súčasnosti existuje minimálne 41 mikrodištriktov. Každá takáto štvrť má asi 50 – 70 domov a každý dom má v priemere 60 bytov. Ordnung ako sa patrí.
Kým sme sa priblížili k požičovni, obloha nad morom začala hrať všetkými možnými farbami a operatívne som stočil k pobrežiu, kde nás pri novej promenáde počkal nádherný západ slnka.




Po západe slnka som v požičovni doplatil Alpharda na ďalšie dni a zaplatil zopár pokút za prekročenú rýchlosť. Niežeby ma namerali v pustatine policajti, no skryté GPS ma prezradilo a keďže som podpísal v zmluve, že jazda nad 120 km/h bude penalizovaná, tak som zopár tisíc tenge musel vysoliť. A ja som bol stále v tom, že to fízli pokutujú až nad 120km/h 🙂

Inšpirovaní billboardami a dobrými recenziami, zaparkovali sme pred vychýrenou šašlikárňou u strýka Gadima. Long story short, prežrali sme sa tu ako starí kočovníci a boli sme radi, že sme radi, keď sme zaparkovali pred letiskovým hotelom.




SOBOTA
Vo štvorici na východ
V Airport hoteli sme opäť spali z jednoduchého dôvodu. O tretej ráno sa k nám s dvojdňovým meškaním pridal štvrtý člen posádky Lukáš. Po ľahších raňajkách (šašlíky neboli stále spracované) sme sa po druhýkrát rozlúčili s recepciou a v plnom počte nasadli do Alpharda.

Ďaleko sme sa neodviezli, zaparkovali sme na pláži v najbližšej dedine od letiska pomenovanej po rodákovi Sajnovi Šapagatovi. Ten sa zaslúžil nielen o priemyselný rozvoj regiónu, no najmä o obrodenie národnej kazašskej identity v upadajúcom ZSSR konca 80. rokov.
Pri mori nás ako na objednávku čakalo pasúce sa stádo tiav, ktoré sa ležérne kŕmilo biednym porastom trčiacim z piesku. Neuveriteľné, ako v takomto nehostinnom prostredí môže relatívne bezproblémovo žiť takáto hora mäsa a kostí.



Nehostinnou krajinou obsypanou vrtmi sme sa po ceste R-115 presunuli na severovýchod. Po 70km sme zastavili na dôležitej križovatke spájajúcej cesty severného Mangystau. Okrem čerpačky na plyn tu vedľa seba vítajú pocestných tri čajchany. Miestni nás nasmerovali do tej úplne vľavo a zasadli sme za stôl. Objednali sme štyri čaje, no mladá obsluha veľmi našej spastačenej ruštine nerozumela a po chvíli sme dostali čaje iné – teplé mlieko s vrecúškom čierneho čaju. Pôvod mlieka neznámy, no podľa živočíšnej vône bolo čerstvé. Našťastie sme blízke sociálne zariadenia nemuseli využiť.






Doteraz sme v Mangystau mali šťastie len na exkluzívne hlavné ťahy, no ten do Šetpe sa kvalitou vyrovnal českým cestám tretej triedy. Nič strašné, no priemerná rýchlosť klesla hlbšie pod 100 km/h.


Otpan Tau
Asi v polovici cesty do Šetpe nás zaujala priam nadpozemská stavba na jednom z vrcholov hory tiahnucej sa naším smerom. Otpan Tau je miesto, kde sa zapaľoval signálny oheň v prípade hroziaceho nebezpečenstva, aby varoval miestnych ľudí pred hrozbou útoku. Tento vrchol je najvyšší v regióne a plameň bolo vidieť z veľkej vzdialenosti. Rovnako sa tu schádzali náčelníci klanov, aby diskutovali a riešili dôležité záležitosti týkajúce sa osudu ľudu. Starší a mudrci odtiaľto vysielali bojovníkov do boja.
Od roku 2007 sa na Ohňovej hore týči historicko-kultúrny komplex, ktorý zahŕňa mauzóleum, múzeum a niekoľko pamätníkov. Na samom vrchole sa nachádza 37-metrové biele kamenné mauzóleum Aksaray, venované Adai Atovi. Adai Ata bol historickou osobnosťou, ktorá zohrala dôležitú úlohu pri formovaní kazašského ľudu. Stojí za zmienku, že územie dnešného Kazachstanu bolo rozdelené na tri hlavné teritoriálne jednotky – juzy. Každý juz pozostával z niekoľkých klanov, pričom v kazašskej spoločnosti delenie na klany stále existuje. Po oboch stranách mauzólea sú dve veže, ktoré sú venované dvom synom Adai Atu – Kudaykemu a Kelimberdimu. Mauzóleum pozostáva z ôsmich miestností, ktoré symbolizujú osem vnúčat Adai Atu.
Ako to v týchto regiónoch častokrát býva, na papieri majú takéto miesta priam celosvetový význam, no v realite sme tu v sobotu poobede boli úplne sami. Podľa internetov to tu žije najmä počas festivalu Amal, ktorým kočovné kmene oslavujú okolo 14. marca začiatok nového roku. Vtedy sa tu zapaľuje aj oheň jednoty a solidarity, čo je niečo ako naše vatry zvrchovanosti. Tú si vymyslel Mečiar, kazašskú verziu Nazarbajev.






Po zostupe sme zistili, že pred chvíľou zatvorené múzeum je zrazu otvorené. Zainvestovali sme po eure, vyplatili tetu pri pokladni a starší SBS-kár sa zhostil role sprievodcu. Bolo počuť, že je na svoju krajinu a príslušnú históriu hrdý, no na otázku, či je lepší prezident súčasný Tokajev alebo bývalý otec národa Nazarbajev, radšej provokatérovi z Gejropy neodpovedal. Najviac nás zaujal príbeh o Erdoganovi, ktorý na vrtuľníku navštívil podzemnú mešitu Beket-Ata (tak už viem pre koho tam postavili heliport). Na týchto miestach sú vraj pochovaní jeho predkovia a v útrobách svätostánku fúzkatý Turek preplakal celú noc, mysliac na jeho slávny rod.




Šetpe a okolie
Po tejto neplánovanej návšteve sme dohrkotali do Šetpe, jediného väčšieho osídlia v širokom okolí. Podobne ako Kuryk alebo Zhanaozen, i tu to poobede pripomínalo viac-menej mesto duchov, ktorého mapy neboli dávno aktualizované. Hodnú chvíľu nám trvalo nájsť nejaké miesto na neskorý obed, no s pomocou miestnych sme lokalizovali nenápadné Kafe 66 neďaleko železničnej stanice. Jackpot. Taký dobrý lagman si ani nepamätám. Hneď za rohom sme vybavili bankomat a posilnení sme sa vydali ďalej na východ.





V tejto časi Mangystau som pri plánovaní netápal nielen ja, ale všetky mapy doradu. V pláne som mal nájsť niečo podobné ako ultimátna Božyra, no o hodinu a 90 kilometrov neskôr som sa maximálne zmohol na výhľady z núdzovej rampy pre kamióny. Žiadny z okoloidúcich ju našťastie nepotreboval využiť a nasledoval krátky offroad na kraj útesu v oblasti s pár domami, ktoré sa na mape nazývajú Say-Otes. Pravda, výhľady na oblasť Tuzbair boli skvelé, no na lepší prieskum by to chcelo niečo s vyšším podvozkom.












Asi 20km od Šetpe som mal na Google Maps zaznačený Červený kaňon. Tento POI mal až tri recenzie (samozrejme jedna z nich česká), no z hlavnej cesty som takto narýchlo nevedel nájsť žiadnu odbočku. Nakoniec sme na jednom mieste zliezli z hlavného ťahu Aktau-Atyrau a Alphard odparkovali pár stoviek metrov od cieľa. Cestou sme pozdravili ležérne stádo kráv a zrazu sa otvoril naozaj červený kaňon, ktorý s prižmúrením oka vyzeral ako niekde na Marse. Toto miesto si naozaj zaslúži viac ako tri 5 hviezdičkové recenzie na Google. Najmä keď je od cesty čoby si kravským koláčom dohodil.





Zapadajúce slnko sa aj tu predviedlo v plnej kráse a do Šetpe sme dorazili za súmraku. V supermarkete nás pristavil dvojmetrový učiteľ angličtiny pôvodom z Uzbekistanu, ktorý nás hneď vyspovedal. Miestami až tak, že sme mali pocit, či nespolupracuje s nejakou trojpísmenkovou štátnou službou.




Noc v jurte
Na tento večer som vybral špeciálne ubytovanie, no nič dopredu som nezajednával. Tajomnou cestou sme sa odviezli 15 kilometrov na sever, kde som zaparkoval pri etno-aule Kogez. Ani nevieme ako, zrazu sme mali fľašu vína v ruke, a po rýchlom checkine sa niekde zo zadu ozvalo Словаки приехали! (Slovaki prijechali!). V klimatizovanej turist jurte sme zložili veci, navliekli obliečky, okoštovali koňak Astana a vydali sa na večeru.



Ledva sme zajednali tradičné bešbarmaky a zrazu sa objavil Sergej, syn majiteľky rezortu a pozval nás (teda priam vyzval) do baru, kde prebiehala zábava v plnom prúde. Zoznámili sme sa s nezvyčajnou internacionálnou skupinkou v zložení Jeff z Middlesbrough (15 rokov v regióne, žena Ruska), Aongus z Írska (geológ, krycie meno Laco Kamenický), právnik prezývaný Iskander a právnička Gianna (milovníčka Talianska, predpokladám že jej kazašské meno je romantická Gulnara) z Aktau, Sergej a neskôr sa pridalo zopár jeho kumpánov a kumpániek. Čo dodať, miestna pohostinnosť sa ukázala v plnej kráse, z nula na dva promile sme zrýchlili do 15 minút a bol som rád, že pred treťou ráno autopilot zafungoval aj v stepi.





NEDEĽA
Ráno bolo samozrejme zložitejšie a Borjomi sa muselo u niektorých jedincov veľmi snažiť. Kým rezort spal, rýchlo sme vybavili rannú hygienu a relatívne potichu sme opustili túto oázu všetkého, len nie pokoja.


Šerkala
Prvá zastávka našťastie nebola ďaleko. Po pár kilometroch sa objavila silueta jedného zo symbolov Mangystau, ktorý sa dostal aj na bankovku s hodnotou 1000 tenge – Šerkala. Levia hora je opradená legendami a niet sa čomu čudovať. Pripomína jurtu a svojím spôsobom je to taký kazašský Ayers Rock, ktorý tiež vyrástol len tak na planine. Nádych tajomna dodávajú aj všadeprítomné kamenné gule, ktoré vznikli pred desiatkami miliónov rokov, v období kedy bola aj táto oblasť pod hladinou oceánu Tethys. Minerály sa vrstva po vrstve nabaľovali na kamienky alebo aj žraločie zuby. Keď sa oceán stratil, mäkšie horniny na dne zerodovali a zostali len tieto 40-60 miliónov rokov staré gule. Alebo ak by ste sa spýtali írskeho Laca, sú to jednoducho dinosaurie exkrementy.





Šotouši v Šetpe
Milá tetuška v Kafe 66 privítala naše zlomené existencie a výborný boršč nás vrátil do hry. Samozrejme, že som hneď na to všetkých nahnal na kontrolu miestnej zaprášenej vlakovej stanice. Hlavná budova obhádzaná odpadkami bola zamknutá, no z perónu práve odchádzal riadny transkazašský spoj – vlak 077X každé ráno o desiatej opúšťa Aktau (okrajová stanica Mangystau), o 11:30 zavíta do Šetpe (čo inak trvá kratšie ako autom po prázdnych luxusných cestách) a o dva dni neskôr podvečer končí svoju púť v Almaty. Lístok do plackarty stojí v súčasnosti okolo 50 eur, čo nie je zlé na 2800km dlhú trasu, ktorá na mnohých úsekoch spája osídlia, kam vedie iba železnica alebo maximálne prašná cesta.







170km k pobrežiu
Moderné čerpacie stanice ako Qazaq Oil alebo Helios sú častokrát jediným miestom v týchto bohom zabudnutých dierach, kde sa dá dopriať káva zo stroja. Doplnili sme palivo kofeínové a aj oktánové a vybrali sa na púť doslovne do neznáma. Tentokrát smerom na východ, naspäť k pobrežiu, do malého mesta so zaujímavým názvom Fort-Ševčenko (tl;dr; najznámejší ukrajinský poet Taras Ševčenko tu vo vyhnanstve prežil sedem ťažkých rokov. Kremeľ sa vždy vedel o “svojich” ľudí postarať). Znovu sme sa dohrkotali na starú známu križovatku s troma čajchanami. Na výber sme mali dve cesty – buď priamu dlhú 96 km alebo zobrať navigáciami odporúčanú trasu dlhšiu o 40 kilometrov. Čas sme mali dobrý, tak prečo nevyskúšať tú priamu, neprebádanú cestu, na ktorú ukazovala smerová tabuľa .
Prvých desať kilometrov za dedinou Taučik nič nenaznačovalo, že by dobrý povrch mal niekde skončiť. Lenže skončil a žiadna zmena sa neudiala ani po pár kilometroch jazdy na vybrúsenej vozovke plnej kamienkov. Pred nami sme mali ešte 80 kilometrov úplnou ničotou bez mobilného signálu, na ceste s minimálnou premávkou. Zastavili sme pre istotu protiidúci minibus a spýtali sa na situáciu. Vodič nás potešil aj zarmútil zároveň – asfalt bude, ale až o 25 kilometrov. Nič sa nedalo robiť, Alphard sa rozkotúľal a po chvíli som objavil sweetspot, kedy pri rýchlosti 60-70 km/h japonský podvozok úspešne filtroval všetky nerovnosti. Nakoniec sme sa po napínavej polhodine dočkali a posledných 50 kilometrov sme preleteli priam ako na obláčiku.






Fort-Ševčenko
Fort-Ševčenko a najmä susedné Bautino nie je len prístav, no množstvo ubytovacích zariadení signalizuje koupačský potenciál. Žiaľ iba počas sezóny od júna do konca augusta. V poslednú septembrovú nedeľu nás privítali vyprázdnené ulice a nepotešila nás ani bábuška v malom kafíčku, kde sme sa chceli naobedovať. V ponuke mala iba suši a burgre. Rovnako ani s ubytovaním to nevyzeralo nádejne. Na bookingu sa tvárilo aktívnych len zopár ustanovizní a aj tie mali nastavené ceny pre expatov zo západu, makajúcich napr. na operačnej základni NCOC, spoločnosti zaoberajúcej sa offshore ťažbou v Kaspickom mori. Kúsok od tejto základne v Bautine sme zaparkovali pri veľkom hoteli Chagala. Na recepcii sme sa dozvedeli, že voľné dvojky stoja nekresťanských 50 eur a v cene sú raňajky len pre jednu osobu. Druhá papá za príplatok 10 eur. Takúto “skvelú” ponuku sme si museli premyslieť a presunuli sme sa do hotelového baru. Karma nás dobehla, burgre u tety sa nám nepáčili, tu sme boli nútení objednať pizzu…
Dopadlo to presne tak ako som si predstavoval, na pizzu sme čakali vyše polhodiny a na hoteli sme zabili hodinu denného svetla. Na obranu spomalenej obsluhy treba dodať, že káva a ani pizza zlá nebola, no kazašská strava by bola vhodnejšia. Tiež nepôjdem do Benátok na lagman. Nakoniec sme sa rozhodli, že ešte pre istotu skontrolujeme jednu “bázu oddychu” vo Fort-Ševčenko.


Pred rezortom Akku, ležiacom priamo na kaspickej pláži, chvíľu trvalo, kým nám majiteľka prišla otvoriť hlavnú bránu, no hneď sme mali lepší pocit ako v Chagale. Ponúknutá cena bola o trochu príjemnejšia, izby veľkorysé, výhľad dostatočný a pre istotu sme s izbami zajednali hneď aj večeru.
Must see atrakciami táto lokalita neovplýva, no na mape sa zjavil zaujímavý termálny prameň, ktorý nám dokonca odporučila aj majiteľka Akku.



Po príchode som čakal niečo ako parádny horúci prameň v Aktau, no našli sme len doslova slabý odvar s vlažnou vodou. Aspoň tie výhľady na drsnú pláž to kompenzovali. Kúpať sme sa neokúpali, nepríjemný vietor nás onedlho vyhnal.




Ani sme sa nenazdali a slnko sa pomaly blížilo k horizontu. Vybehli sme si po schodoch na najvyšší bod a pod jazdeckou sochou významných veliteľov z druhej polovice 19. storočia sme si užili ďalší mierne gýčový západ slnka. Ale môže byť vlastne niečo, čo vytvorila príroda gýčové?






Po dlhom dni a krátkej predchádzajúcej noci sme ďalej nevymýšľali. V Akku nám pripravili poriadnu večeru, po nej sme z chladničky vytiahli pivká a na terase pomaly ukončili náročný záver týždňa.




PONDELOK
Hľadanie najkrajšej pláže
Na piatu noc som si konečne doprial viac ako 6 hodín spánku a po priam masívnych raňajkách sme vyrazili smer Aktau. V pláne som mal ešte jednu zastávku, jednu z najkrajších pláží, tzv. Golubaju buchtu (Modrú zátoku, nie pečivo z holuba). Na Google Maps som ju našiel, no z hlavného ťahy k nej podľa satelitu viedla len spleť prašných stepných ciest. 2GIS mi ukázalo jednu, ktorá sa dokonca tvárila ako spevnená a bez hlbšieho rozmýšľania som appku poslúchol. Prišli sme na križovatku a naozaj nás tam čakala spevnená cesta… pravdepodobne z roku 1961, keď bol Aktau založený pod menom Ševčenko. Po pár kilometroch nadskakovania a vyhýbaniu sa jamám som bol nútený zliezť na paralelnú vyjazdenú cestu, ktorá sa ukázala ako omnoho lepšia alternatíva. Po polhodine sme prišli do cieľa, no ešte sme museli zliezť asi kilometer dolu k vode. Odpadky nechýbali, no more a skalné útvary boli nádherné. Len sa mi nezdalo, že takto tá pláž vyzerala na fotkách. Samozrejme, že to nebola ona. Modrá zátoka sa nachádzala asi 10 kilometrov severnejšie…






Nič sa nedalo robiť, pokochali sme sa, pošomorali a vydali sa rovnako zlou cestou naspäť k hlavnému ťahu. Našťastie to do Aktau bolo len polhodinu jazdy, na kraji mesta sme naposledy dotankovali a v umývarke trochu ošpliechali zaprášeného Japonca. Na sympatickom ubytku v rodinnom dome sme zhodili veci, vypratali auto a trochu sa dali dokopy. Alphard sme mali k dispozícii ešte na pár hodín a tie sme venovali prieskumu samotného administratívneho centra. No najprv bolo vhodné si dať niečo pod zub, niečo iné ako pizza alebo suši. Gianna z Kogezu odporučila skvelú sieť táckarní Tagam, ktorá má pobočky po celej krajine. Do najbližšej pobočky sme hneď zavítali a čo dodať … budem sa opakovať, ale prečo nie je tento vostočný koncept aj na Slovensku, nechápem.



Popoludnie v Aktau
V Aktau samotnom veľa tých “must see” nie je. Nás, ako milovníkov sovietskej betónovej architektúry oslovil maják na jednom z 11 poschodových panelákov, v tesnej blízkosti pobrežia. Zaparkovali sme pár stoviek metrov od prvého cieľa, aby sme mohli nasať atmosféru zaprášeného sídliska zo 60. rokov, ktoré pomaly ale iste eroduje pod vplyvom drsných klimatických podmienok. K majáku samotnému sa dostať nedá, no keď som zbadal otvorený vchod susedného obytného domu, hneď sme sa pozvali na vizitu. Výťahy tu fungujú na kartičku, ale mali sme šťastie a na najvyššie poschodie nás privolala šokovaná babka. Ani sa nečudujem, predstavte si, že sa pred vami na sídlisku v Bánovciach otvorí výťah a odtiaľ vybehne štvorica aborigéncov s fotoaparátmi.
Rovnako ako všade na vostoku, interiér baráku charakterizujú dve slová – neporiadok a nezáujem. Naše sídliská a hlavne starostlivosť o spoločné priestory sú level Švajčiarsko oproti týmto krajom, kde sa každý stará len o svoj životný priestor oddelený od zaprášenej reality bezpečnostnými dverami z Číny.













Neplánovane sme zaparkovali priamo pred obchodom so suvenírmi a kaviarňou, a tak zabili dve muchy jednou ranou. Mierne sme aj zlyhali, cez cestu bola okrem luxusného hotela Caspian Riviera aj vychýrená promenáda pod útesmi. Tak nás tie zamknuté rezortné pláže zblbli, že sme ani nedúfali, že sa tu niečo takéto, pre verejnosť otvorené, bude nachádzať. Nabudúce budeme múdrejší.
Presunuli sme sa k Aleji víťazstva, kde sa na pol kilometra dlhej pešej zóne nachádza zopár pamätníkov a monumentov. Na východnom konci sa týči pamätník venovaný 2. svetovej vojne s funkčným večným plameňom (tu s plynom problém nie je) a na strane bližšej k moru “vzlieta” Mig-21ka na štýlovom podstavci.














Odtiaľto sme pokračovali k pobrežiu, kde samozrejme nechýbal globálny instaspot v podobe nápisu I❤AKTAU. Pláž má v týchto miestach veľký potenciál, ale chcelo by to zopár fúr piesku a upraviť breh. Aj keď Miami to nikdy nebude.



Poslednou zastávkou poobedného prieskumu sa stalo námestie Astana, ktoré mi silne pripomenulo provinčné čínske mestá. Nechýbala budova miestnej vlády, kultúrny dom, náhodná fontána s podobizňou Kolumbovej plachetnice Santa Maria, obrovská LCD obrazovka chladená klimatizáciami, gýčová slavobrána a ruské koleso. All-in-one.



Kúsok opodiaľ sme v supermarkete vybavili podarúnky a hustou večernou premávkou sa preštrikovali naspäť na ubytko. Tu sme horko-ťažko zbalili svoju bagáž do jednej checknutej kabele a o siedmej sa vydali vrátiť mašinu.


Na overenom spote neďaleko autopožičovne sme sa rozlúčili s Kaspikom a po 1550 kilometroch úspešne odovzdali japonského makača. Žiadne pokuty za rýchlosť sa tentokrát nekonali, no 550 kilometrov nad rámec sa muselo doplatiť. Ale s tým sme rátali, predsa tie vzdialenosti sú tu trochu väčšie a limit 200 kilometrov na deň je žalostne málo.




Z Aktau do Kutaisi
Mladý vodič Yandexu na Camry nás 2 hodiny pred odletom úspešne doviezol na letisko. Po rýchlom checkine sme ešte postokovali na parkovisku s podpriemerným trojhviezdičkovým brandy Turkestan a recepčnú letiskového hotela som potešil francúzskym vínom z Kogezu, ktoré sme objavili pri upratovaní v aute. V nonstop stolovaji sme ešte na večeru nakúpili samse plnené mäsom a vydali sa na zdĺhavé kontroly.
Pracovník na tej bezpečnostnej bol naštartovaný po hlasnom konflikte s expertom, ktorý chcel na palubu zobrať pollitrové tekuté mydlo na ruky a bolo mu v tom (podľa neho) neprávom zabránené. Ja som bol samozrejme hneď druhý na rane. Akčnému pracovníkovi sa ešte od hnevu ani nestihla odkrviť brontová stredoázijská hlava, keď objavil môj antiperspirant v spreji, ktorý bez problémov absolvoval tucty letov. Ukázal mi logo horľavina a dokonca vytiahol aj zapaľovač, aby mi názorne ukázal akú zbraň vlastne chcem preniesť do lietadla. To ma tak odrovnalo, že som ani nestihol kontrovať poznámkou o rovnakých horľavinách v duty free shope a radšej som hneď Nivea Men Black & White s objemom 35ml hodil do koša.



Za kontrolou sme sa dlho nezdržali, ledva sme kúpili tekutiny, urobili checkin na nasledujúci let a zaraz sa začalo boardovať na náš let exotickými FlyArystan do gruzínskeho Kutaisi.





Pôvodne sme mali letieť na obed a ešte si užiť Kutaisi, ale počas septembra prebiehala v Aktau rekonštrukcia dráhy a museli sme akceptovať nočný odlet o desiatej večer. Nič iné nám ani nezostalo, iný let nebol v ponuke a dokonca ani na refund sme nemali podľa podmienok nárok. Stará dobrá Gejropa. V autobuse sme pokecali s týpkom, ktorý nám vysvetlil záhadu množstva áut s gruzínskymi prevoznými značkami. Jednoducho Gruzínsko je bránou pre americké jazdenky na trhy ako je Kazachstan. Mašiny na lodiach privezú z USA, vybavia sa papiere, potom týpci ako tento náš spolucestujúci odletia za pár drobných do Gruzínska a autá za dva-tri dni cez Rusko odšoférujú po vlastnej osi do Kazachstanu. Praví dobrodruhovia bez instagramov a sponzorských darov.
Let v trvaní necelej hodiny a pol prebehol bez problémov, len pri pristátí mali piloti čo robiť, aby kompenzovali mocné kaukazské vetry. Od poslednej návštevy letiska v Kutaisi v 2019 sa tento lowcostový hub riadne rozrástol. Nová prístavba terminálu síce niekoľkonásobne zvýšila kapacitu, no to je asi tak všetko. Naše lietadlo mal na starosti až jeden autobus a od touchdownu ubehlo dobrých 20 minút kým sme sa dostali vôbec do terminálu. Tam nás privítali všadeprítomné vlajky EÚ, no organizácia práce ako na starom-dobrom Vostoku. Na pasovke sme skysli trištvrte hodinu, Kazaši sa predbiehali a Gruzínci sa len usmievali. Do toho pár problémových typov s výzorom mudžahedína s ruskými pasmi samozrejme spomalilo celý proces a na gruzínskej pôde sme sa nakoniec oficiálne ocitli hodinu po pristátí. Vďakabohu mal náš odvoz trpezlivosť a po pár minútach jazdy sme sa objavili na kraji susednej dediny Ianeti. Tu sme na pár hodín zaľahli v prekvapivo príjemnom hoteli.




UTOROK
Z Kutaisi domov
O štvrtej sme sa znovu ocitli na dizajnovo vydarenom, no inak nešťastnom termináli. Takto ráno odlietalo viacero letov a rozbití pasažieri boli jednoducho všade. Narozdiel od Aktau, kde sme boli pravdepodobne jediní návštevníci s pasom inej krajiny ako z bývalého ZSSR, tu sa to hemžilo Poliakmi, Čechmi, Slovákmi, Talianmi. Mnoho z nich malo spoločné dve veci – turistické oblečenie a sprchu naposledy pred troma dňami v Mestii v hosteli. Plus všetci sme boli nevyspatí a nevrlí. Bezpečnostná kontrola trvala s pasovkou dobrú hodinu, stlačili sme raňajkový Subway a vydali sa na boarding. Zaujímavé, že ten v Gruzínsku končí len 15 minút pred plánovaným odletom. V Bratislave proaktívne naháňajú do chlievikov pomaly s hodinovým predstihom




Čo dodať nakoniec. Tri a polhodiny v poslednom rade do posledného miesta zaplnenej A321-ky boli trpkým zakončením inak relatívne bezproblémovej cesty. Na palube museli šaškovať asertívni ortodoxní Židia, ktorí sa nevedeli za toho Jahveho usadiť a prisahám, že odlet zdržali o 20 minút. Jediným svetlým bodom bolo meno prvého dôstojníka, s ktorým som zdieľal priezvisko, ale to bolo asi tak všetko. Ešte aj vo Viedni museli zmätkovať, pristavili k nám tri autobusy, no čakalo sa až kým sa zaplní ten prvý, aby sme mohli naraz odísť do terminálu. A na koho čakal ten prvý autobus? Samozrejme na našich ortodoxných spolupasažierov. Našťastie e-gates fungovali a kým polovica zájazdu čakala na bagáž, s Lukášom sme zbehli pre auto na preplnený Mazur.
Jesenná (takmer) expedícia na juhozápad Kazachstanu nakoniec dopadla výborne. Ako som len tak zbežne pozeral, asi žiadna cestovka z našich končín v súčasnosti neponúka zájazd do tohto neznámeho regiónu s tajomným menom Mangystau. Chcel by som napísať veľká škoda, no na druhú stranu sme boli nadšení, že sme navštívili dychberúce miesta, ktoré nenavštevujú ani miestni, nie to ešte západní turisti. Po bitke je každý generál a určite by som na druhý pokus zmenil niektoré destinácie alebo trasu – napríklad by som pravdepodobne úplne vynechal Fort-Ševčenko a o to viac strávil času v okolí Šetpe, kde je tých skalných panorám v blízkom okolí omnoho viac. Samozrejme by som poriadne naštudoval cestu k Modrej zátoke. Aktau si zaslúži akurát ten jeden deň, predsa nie je to Baku, kde by ste sa vedeli nadchýnať pri čaji nad zaujímavou kombináciou histórie a mrakodrapov. Ale hlavne to chce auto s vyšším podvozkom a dlhé nohavice 🙂
Bonusové foto – jedna bagáž, dve váhy…



Pěkně sepsáno. Pravděpodobně jsme měli návštěvu Mangystau podobně jako vy z podzimu 2024. Nám na cestě do Aktau zrušili ze SAW let, ale naštěstí jsme se tam dostali další den s FlyArystan za větší peníz.
diky, hej my sme to museli kombinovat kvoli nedostatku casu, no nakoniec to klaplo. urcite by som tam rad znovu zavital