Zopár dní na Hornej Nitre /FOTOBLOG/

Po úspešnej “detskej” chate na letnom Liptove sme si dali jesenné repete v tieni majestátneho Bojnického zámku. Ako to už býva, na zadku sme celý čas nesedeli a vrámci možností obehli jeden z mnohých zaznávaných regiónov Slovenska. Úprimne som aj ja mal Bojnice zafixované ako tradičnú jednodňovú destináciu školských výletov, takže som zo začiatku nevískal od radosti. Ale ako vravím, radšej byť pesimista a potom zostať príjemne prekvapený. A tak sa aj stalo.

ŠTVRTOK

Bojnice z Trnavy nie sú síce kilometrovo ďaleko, ale cesty sem vedú tragické. Buď sa vyberiete od Nitry dedinami zasekanými okreskami, alebo to risknete od Trenčína po rozbitej hlavnej ceste plnej kamiónov (obchvat Bánoviec je slabou náplasťou).

Po hodine a pol jazdy sme zastavili na poľnej ceste za dedinkou Skačany, kúsok za sympatickou kaplnkou, ktorej okolie z nejakého mne neznámeho dôvodu slúži aj ako WC.

Naším cieľom bolo malé jazierko, ktoré som donedávna nepoznal, no svojím osadenstvom sa vyrovná aj vyhypovanej syslej lúke pri Muráni. Rovnako aj tu sa premávajú hlodavce a po chvíli sa z vody začali vynárať zvedavé nutrie, ktorých sme narátali skoro dva tucty.

V Novákoch sa nedalo odolať tejto industriálnej panoráme tepelnej elektrárne a Nováckeho jazera.

Podvečer a večer sme strávili v “podhradí” a na bojnickom pive.

PIATOK

Aký by to bol výlet do Bojníc bez návštevy zvieratiek v klietkach, v najstaršej ZOO na Slovensku. Z takýchto inštitúcií mám vždy zmiešané pocity, ale nebolo to tu najhoršie. Hlavne som zvedavý na nový pavilón slonov, ktorý majú otvoriť budúci rok, takže určite sme tu neboli naposledy.

So západom slnka sme ešte vybehli na vyhliadku nad Kalváriou. Na instagram friendly “Čajku v oblakoch” už čas nezostal, o šiestej záverečná, peniaze ušetrené na pivo.

SOBOTA

Ako to už mám na týchto rodinných výletoch zvykom, jedno doobedie si vždy vyhradím na sólo výlet. Rozhodol som sa skombinovať svoju náklonnosť k vlakom, tunelom, prírode a najschodnejšie mi vyšiel nasledujúci itinerár.

Poobede sa počasie stále držalo a vydali sme sa na rodinný prieskum vraj najväčšej diery na Slovensku – Prievidze. Toto mesto sme navštívili už dvakrát, aby sme v Papuči vzdali hold in memoriam legende menom Meliško, no centrum a okolie sme vždy minuli. V skratke – Prievidza, ako väčšina slovenských miest od 20 do 50 tisíc obyvateľov, nie je žiadna sláva. Nenájdete tu romantické uličky s pekným historickým centrom ako napr. v Skalici alebo Banskej Štiavnici, no ani krajské mesto s ako-tak pulzujúcim životom. Nikdy to nebude magnet pre turistov, ale aj tu sa dajú nájsť zaujímavé miesta.

“Šotouš” v pravom zmysle slova síce nie som, no vždy ma to ťahalo k železnici. V Prievidzi majú jednu zaujímavú národnú kultúrnu pamiatku. Rušňové depo z rokov 1912-1913 je pôvodným technologickým vybavením najzachovalejšou stavbou svojho druhu na Slovensku. Stále slúži pôvodnému účelu a mimo akcií sa sem nedá zavítať.

Zo stanice a centra sme sa vydali na Mariánsky vŕšok, kde sa okrem cintorínov nachádza aj príjemná vyhliadka na mesto a okolité kopce.

Vo štvrtok som cestou do Bojníc zle odbočil a nedopatrením sme sa zjavili na sídlisku Píly, ktorého hlavný bulvár ma okamžite očaril. Sobotné kroky smerovali teda aj sem a zaparkovali sme v uličke kúsok od veľkorysej ulice M.R. Štefánika, ktorá tvorí tepnu tohto prvého povojnového sídliska. Keďže bolo vybudované v 50. rokoch, v časoch vrcholiaceho stalinizmu, uplatnili sa pri jeho stvárnení prvky umeleckého štýlu charakteristického pre celý východný blok – socialistický realizmus. Kosáky a kladivá nečakajte, ale príjemné umelecké diela (najmä sgrafitá) sú tu na každej fasáde. Hlavne nech nikoho nenapadne zatepľovať. Mimochodom, škoda že takto nie sú riešené aj neskoršie a hlavne súčasné sídliská, kde zeleň a priestor museli ustúpiť betónu. Za mňa najlepšia časť mesta.

Návštevu Prievidze sme zavŕšili olovrantom na 8. poschodí v príjemnej reštaurácii Top Cafe s výhľadmi do širokého okolia. Takýto “skybar” môže Prievidzi väčšina miest len tíško závidieť.

NEDEĽA

V nedeľu sa počasie definitívne opustilo a na koniec výletu sme zainvestovali do prehliadky zámku. Za 13 eur dostanete možnosť absolvovať spolu galerijný a zámocký okruh (separátne stojí každý okruh 10 eur). V čase korony som mal z prehliadky rozpačitý pocit, na jednej strane sme dostali výklad na galerijnom okruhu, no zámocký sa absolvoval po vlastnej osi a nebyť zopár aktívnych zamestnancov, ani by sme nevedeli kde sme. Ešte k tomu “potešili” dve šibnuté päťdesiatničky, ktoré sa začali fotiť v historickej posteli a chudák sprievodca neveril vlastným očiam.

Po poslednom spoločnom obede v príjemnom podniku Muzika sme sa vydali na cestu domov. Tentokrát som to struhol cez Topoľčany, za ktorými som v Urminciach narazil na malú rozhľadňu. Výhľad z nej neohúri, no aspoň je hneď pri ceste 🙂

Región Hornej Nitry nebude nikdy lámať rekordy v návštevnosti, najmä ak sem nebude viesť poriadna cesta. Politici dlhodobo fantazírujú o rýchlostných cestách od Nitry aj Trenčína, no možno by stačilo len zopár obchvatov a hneď by bol tento banícky kraj dostupnejší. Dovtedy sa treba obrniť trpezlivosťou a keď sa sem raz dostanete, naozaj tu strávte zopár dní. Mám pocit, že jeseň tu v kopcoch musí byť nádherná. Zatiaľ sme nedospeli do obmedzení, že by nás hnali z lesov ako Poliakov na jar. Tak to treba využiť 🙂

Čo iné 🙂
Komentáre

1 komentár k “Zopár dní na Hornej Nitre /FOTOBLOG/Pridajte vlastný →

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.