Depka v Bukurešti

Pár mesiacov dozadu sme opäť výhodne zakúpili letenky, tentokrát na víkend do metropoly Rumunska – Bukurešti. Jediný háčik spočíval v dátume výletu, a to koniec novembra, kedy už aj južnejšie začína byť nepekne. Čo už, cestovanie nie je vždy prechádzka ružovým sadom a tak sme v posledný novembrový piatok vyrazili smer letisko Budapešť.

Cesta prebehla v pohode, víno z poslednej slovenskej OMVky padlo a 2 hodiny pred odletom sme zaparkovali na obľúbenom parkovisku vedľa terminálu. Konečne sme mali čas si prezrieť výstavu lietadiel (zvyčajne prídeme na BUD skoro ráno, alebo v noci, prípadne prší), ale keď sme zistili, že si Maďari za pár lietadiel pýtajú nie celkom nízke vstupné, radšej sme sa presunuli k odletu. Obligátny bagetový obed zo SPARu a šup na kontrolu. Tesne za ňou sme zistili na tabuli odletov veľmi nepríjemnú správu – náš let sa posúva skoro o tri hodiny.

V  Maďarsku na diaľnici stáť neradno

Čo sa dalo robiť… Najprv sme skysli vo foodcourte, kde som sa stretol po 7 rokoch so spolužiakom z výšky (svet je malý). No dve hodiny pred odletom sme sa rozhodli navštíviť SPAR. Na kontrole nám povedali, že musíme ísť okolo “EJT EJ EJ” a až po chvíli sme pochopili, že majú na mysli Gate A8. Úspešne sme vyšli von z tranzitu a na lavičke pri potravinách sme na someliérov ochutnali ďalšie maďarské roséčka:) Po hodine opäť kontrola a konečne nástup do novučičkého Airbus A321 leteckej spoločnosti Wizz Air vo farbách kandidatúry mesta Budapešť na letnú olympiádu 2024.

Let prebehol rýchlo a o niečo vyše hodinky sme už čakali na taxík pred letiskom v Bukurešti. Renault Symbol (alias Thalia) s Uber vodičom dofrčal a tri hodiny po plánovanom príchode sme sa zacheckovali na hoteli neďaleko hlavnej stanice Gara De Nord. Vybrali sme sa k metru na stanicu, ktorá síce vyzerá trošku lepšie ako bratislavská, ale osadenstvo rovnaké. V metre nás už napomenula pani biletárka, že fotiť sa nesmie a naozaj peknou súpravou metra sme sa dopravili na stanicu Izvor neďaleko centra. Ako to už býva, chvíľu trvá kým sa v meste človek zorientuje a niečo slušné nájde pod zub. Po dlhšom chodení sme zakotvili v pivárni Gambrinus, kde čapovali najmä Heineken ako všade v Bukurešti. Na(ne)šťastie ponúkli aj miestnu značku Ciuc a celkom slušné jedlo, aj keď už za slovenské ceny a drzým čašníkom, ktorému sa nepáčila výška sprepitného (Service is not included my friend). Prvá skúsenosť s úrovňou obsluhy veľmi rozpačitá, žiaľ nebola posledná.

Bukureštiansky veľtok Dâmbovița

Onedlho na nás doľahla únava a Uber Daciou sme sa dopravili naspäť na izbu, kde sa nedali vypnúť pečúce radiátory a okno sme mali celú noc dokorán. Eko. V sobotu ráno sme vytopili kúpeľňu (sprchový záves je luxus) a vybrali sa hľadať raňajky. Metrom sme sa znovu vybrali do centra, tentokrát na námestie Piata Unirii, ktoré hraničí s historickým centrom. Historické uličky ale skôr pripomínali Obchodnú ulicu v Bratislave. Všade veľa reklám, gýčové pútače, sem-tam striptíz bar, Heineken hviezdy, hlavne bolo všetko zatvorené. Museli sme znížiť nároky a zadelili sme smutný hamburger s kávičkou v miestnej fastfood sieti.

Nájdi chrám, alebo keď diktátorovi vadí, tak ho posunie o 23 metrov dozadu a obstavia

Spleťou ulíc s divokým mixom architektúry sme sa presunuli späť na námestie Unirii, ktorému dominuje obrovská Fontána radosti, ktorá v zime vyzerá skôr na zaplakanie. Pompéznym bulvárom Unirii (o meter širším ako Champs-Élysées) sme prešli k najväčšej atrakcii mesta a to Palác parlamentu (príp. Palác ľudu), ktorý pred vyše 30 rokmi nechal postaviť diktátor Nicolae Ceaușescu, silne ovplyvnený kamošom Kimom zo Severnej Kórei. Jeho cieľom bolo prestavať Bukurešť podľa vzoru Pchjongjangu a skoro sa mu to aj podarilo, keby na Vianoce 1989 nedostal olovený darček.

Elegantné

Obľúbená budova Tehnoimportu a architektonický boj

Fontána radosti osmutnela

Palác parlamentu je jedna z najväčších budov na svete, ale úprimne, zvonku tak nevyzerá. Mal som pocit, že jej niečo chýba, napr. poriadna veža, keďže v celej centrálnej Bukurešti nie je žiadny oporný bod, podľa ktorého sa dá orientovať. Komplikovanou a zdĺhavou procedúrou sme sa dostali dovnútra (lístky u jednej osoby, zaplatiť u druhej v obchode so suvenírmi, vymeniť občianske preukazy za kartičky a absolvovať kontrolou s röntgenom) a začali sme v organizovanej skupine prehliadku priestorov. Slečna sprievodkyňa musela niekoľkokrát trápne pripomenúť, že fotiť môžu len tí čo si priplatili a ostatní musia rešpektovať túto skutočnosť. Interiéry samé o sebe sú celkom impozantné, všade drahé materiály, lustre, ornamenty, ale po tretej miestnosti to vyzerá všetko rovnako gýčové a zbytočné. Výhľad z terasy tiež nič moc, najmä na jeseň sa len zvýrazňuje šedosť mesta – fakt to už nie je Paríž východu, ale skôr ten Pchjongjang západu.

Team Dacia

Vonku nám čakanie na Uber skrátil miestny pánko, ktorý bol na nás hrdý, že používame nové technológie a nedáme zarobiť miestnym taxikárom, ktorí sú podľa neho všetci idioti 🙂 Daciou v plnej paľbe (automatickú klimatizáciu a start/stop systém som fakt nečakal :D) sme sa doviezli na Piata Romana, kde sa nachádza jedna z reštaurácií siete La Placinte, ktorú som poznal už z Moldavska. Jedlo a vínko super, ale popletená obsluha, ktorá neváhala v polovici objednávky odísť preč, hodnotenie skresala.

Na metro lístku sme mali stále pár jázd, prešli sme teda k stanici, kde už mladí cigáni fetovali zo sáčku, počkali si na tesnom nástupišti a odviezli sme sa trošku mimo centra na stanicu Aurel Vlaicu. Podľa mapy tam malo byť neďaleko jazero a tak sme sa okolo rozbitého štadiónu presunuli k cieľu, kde nás čakalo len rákosie a besný pes, ktorý sa po nás zúrivo rozbehol. Preventívne sme sa otočili a rýchlym krokom zamierili naspäť. Posledné zvyšky energie sme vybili v nákupnom centre Promenada v modernej štvrti a do večera sme si oddýchli na izbe, kde všetky TV stanice celý deň rozoberali Fidelovu smrť.

Tesný perón. Stanicu na Piata Romana najprv neplánovali, potom dostavali a tak architektom rozmery trošku nevyšli

Najvyššia budova Rumunska

Na večeru sme sa odviezli do inej La Placinty, kde jedlo bolo opäť fajn, ale nepríjemnejšiu obsluhu sme asi nezažili. Namiesto vína, ktoré sme si objednali, nám omylom priniesli 3x drahšie a mal som pocit, že by nám tú fľašu aj naúčtovali ak by sme to nezistili pri ďalšej objednávke. Napráskaní sme sa opäť prešli starým centrom, kde to už trošku ožilo, dokonca sa objavil aj hráč na bizarnom nástroji menom theremin. Vizuálny zážitok z mesta sa ale veľmi nezlepšil ani pod oranžovým svetlom sodíkových výbojok. Kúsok od vysvieteného paláca sme v parčíku vo dvore vypili pivečko, zhodnotili biedny stav mesta a pobrali sa na hotel.

Nájdi Daciu

Nedeľné ráno sme šli na istotu a za cieľ raňajok sme si vybrali železničnú stanicu. Nepoučili sme sa a dali prednosť miestnej fastofoodovej sieti Springtime, kde nám ale namiesto obložených sendvičov priniesli nejaké mleté rezne v suchej žemli s uhorkou a paprikou. Luxusné.

V Kauflande pod moderným mostom pri stanici Basarab a vedľa monumentálneho nadjazdu sme nakúpili nejaké jedlé “suveníry”. Pred dvanástou sme sa “čekoutli” z hotela a stihli sme aj obed znovu v La Placinte, kde polievky podávajú až od dvanástej. Bolo 11:45..

Dacia Break – hviezda roku 1999

Po obede prišla na rad otázka čo ďalej? Do odletu ešte vyše 6 hodín a mesta sme už mali dosť. Spomenuli sme si na slová taxikára, ktorý nám odporučil aquapark, chvíľku googlenia a voila, Therme akvapark kúsok od letiska. Cestou tam náš vodič najprv skoro narazil do stojaceho auta, potom do električky a nakoniec nás skoro vytlačil bulo na X6-ke. Radosť šoférovať. Aspoň sme si z diaľky obzreli asi najzaujímavejšiu budovu mesta – stalinistický Dom slobodnej tlače. Nemali sme plavky a tak sme sa ešte rýchlo zastavili v preplnenom Decathlone, kde sme každý zainvestovali 3 eurá.

Therme park sa stal zlatým klincom výletu – otvorený tento rok a vraj najväčší v Európe. Za 12 euro sme zakúpili vstup na 3,5 hodiny a tento čas sme využili naplno vo vnútorných a vonkajších bazénoch, výrivkách, saune a najmä pri pool bare, kde sa Ursus čapuje jedna radosť. Naozaj môžem vrelo odporučiť tento kúsok tropického raja neďaleko šedivej Bukurešti za cenu prťavého akvaparku v Trnave…

Oáza v šedi

O piatej večer sme už boli po pár minútovej jazde na letisku, kde nás naozaj nemilo prekvapili ceny v stravovacích zariadeniach. Čakal som všeličo, ale kávu za 3 eurá a zoschnutý croissant za 5 éčiek to teda nie (a to sme neboli ešte ani za kontrolou). Našťastie sme objavili dobre schovanú Billu a olovrant sme vybavili aspoň takto.

Takto vyzerá zle investovaných 5 euro

Pri boardingu pobavila mladá slečna, ktorá si nevytlačila boarding pass a ani nemala mobilný pass na telefóne, tak na odbavenie prišla s notebookom s PDFkom. Slečna na gejte jej dobre vynadala, ale nakoniec s nami doletela do Budapešti. Tam sme už len rýchlo dokúpili zásoby na cestu, vyzdvihli auto a o desiatej večer vstúpili na slovenskú pôdu.

Aj tak sa dá

Čo dodať na záver? Stále neviem čo si mám o Bukurešti myslieť. Vizuálne to naozaj pekné mesto nie je. Na rozdiel od okolitých metropol nemá ani niečo z prírody, čo by upútalo ako veľká rieka, alebo hory. Takisto tu nie je ani žiadna zaujímavá pamiatka ako hrad, alebo veža, Palác parlamentu je síce obrovský, ale neohúri. A asi prvýkrát sa mi stalo, že po príchode do Bratislavy cez Most SNP sa mi toto mesto zdalo krajšie a najmä zaujímavejšie ako to, z ktorého som priletel 😀 Bukurešť je naozaj rozľahlá, ale v tomto ročnom období víkend bohate stačí a to sa stihnete aj dobre okúpať. Ale choďte radšej keď je teplejšie. A aspoň ten Uber skoro nič nestojí.