Jar v Libanone

Ako to už klasicky u mňa býva zvykom, cieľ cesty si nevyberám ja, ale destinácia mňa. Pol roka dozadu sa objavili pekné letenky s Pegasus Airlines do rôznych kútov Blízkeho Východu, Kaukazu a strednej Ázie. Ceny veľmi lákavé, ale ako inak s háčikom – cestovné obdobie do konca marca. Rýchle googlenie a empíria potvrdili Bejrút ako pravdepodobne najlepšiu voľbu s ohľadom na počasie začiatkom jari. Promptne som skontaktoval parťákov a o pár minút už boli letenky v mailovej schránke.

O šesť mesiacov neskôr som už ráno nasadal do prázdneho expresného busu z Oravy smerujúceho do Bratislavy. Pred desiatou som už na Nivách popíjal kávičku a pozoroval taxikársku bandu ako kuje pikle. Preventívne som sa šiel hrať do ich blízkosti s telefónom a vykúkať na autá, akože čakám na Uber – no tie pohľady drsných chlapcov s imidžom prestarnutého a pribratého Bon Joviho stáli za to.

S Lukášom sme naskočili na Regiojet bus na Schwechat, Vlado musel neplánovane pristúpiť až na Einsteinovej – Uber tentokrát zlyhal –  objednaný vodič dal prednosť McDrive pred zákazníkom smerujúcim na letisko…(ako kompenzáciu Uber poslal naspäť 2 eurá za storno :D)

Na viedenskom letisku sme sa promptne zacheckovali v mini termináli 1A a vybrali sa premiérovo do lounge. Tam sme sa dobre naobedovali a posilnení liehom vybrali na let do Istanbulu. Našťastie sme dostali exit rowy, takže cesta prebehla celkom v pohodlí, len letušky sa mi smiali, že mám tričko Boeing v Airbuse. Kto mal vedieť, že od posledného letu s Pegasom nakúpili aj európske mašiny.

Na istanbulskom letisku Sabiha Gokcen sme si museli najprv vytrpieť zdĺhavú kontrolu do tranzitu. Nechcel by som tam mať prestup kratší ako hodinu a pol. Po krátkom hľadaní sme našli aj platenú lounge LGM, kde sme sa za 53 tureckých lír na dve hodinky vyvalili a navečerali do prasknutia.

Umyť si ruky, nafotiť a spapať

O pol jedenástej večer miestneho času sme vyrazili smer Bejrút, kde sme pristáli pred polnocou. Zaujímavé, že v zime je v Istanbule o hodinu viac ako vo východnejšie položenom hlavnom meste Libanonu. Erdogan aj času rozkáže a môže si už celoročne užívať rovnaký čas ako jeho vzor Putin v Kremli.

Na letisku Rafika Harirího sme museli najprv vyplniť imigračné kartičky a vystáť si síce nie početný, ale zdĺhavý rad na pasovú kontrolu. Zloženie ľudí bolo veľmi zaujímavé, veľa zahraničných pasov a aj niekoľko mladých zmaľovaných dievčat z východnej Európy, ktoré najprv šli k prepážke pre pracovné povolenie. Asi sa arabčinu učiť neprišli.

Konečne sme sa dostali do príletovej haly, kde nás čakalo nemilé prekvapenie. Taxikári si pýtali za cestu do centra 35 dolárov a čo bolo horšie, na letisku žiadne voľné wifi. V mobilshope nám chceli s radosťou predať SIM kartu za 50 dolárov, ale našťastie sa objavila možnosť plateného prístupu k netu cez wifi. Tak nám predali za 5 euro kupón v hodnote 3 doláre…Konečne sme Uber úspešne zavolali, ale nastal problém, keďže sme nevedeli, kde zastaví. Až po hodnej chvíli sme pochopili, že čísla stanovíšť v appke nie sú pred terminálom, ale až na neďalekom parkovisku. Nakoniec sme sa ale stretli a o pár minút sme prázdnymi cestami prefrčali k hotelu. Za fixnú cenu 10 euro.

V našom hoteli Mayflower (svojho času jedného z najlepších v meste, ale zub času sa aj tu podpísal) v kedysi šik štvrti Hamra, sme dostali naozaj fajn izbu s veľkou terasou a dve hodiny po polnoci sme zaspali. Ráno nás prekvapili naozaj výborné bufetové raňajky a po nich sme sa vybrali pre naše auto. Keď sme sa viezli k požičovni a videl som tú premávku, nebolo mi všetko jedno. Pobočka Avisu sa nachádzala v budove jedného z najlepších hotelov v meste – Phoenicia, ktorého interiér skôr pripomínal palác. Žiaľ naše auto nebolo ešte pripravené, v pobočke sme odložili veci a šli sa prejsť k moru k maríne. Obehli sme Zaituna Bay a po promenáde prešli popri bulváru Paris.

V Bejrúte nájdete asi len tri typy budov – zničené, v rekonštrukcii a úplne nové. Zničené častokrát padajú za obeť developerom, keďže za posledné roky cena pozemkov v meste stúpla niekoľkonásobne. Až sa to zdá neuveriteľné, ale v meste, kde situácia môže kedykoľvek eskalovať, kúpite hypermoderné penthousy za 10 milónov euro. A vedľa vás polorozpadnuté historické budovy, ktoré pomaly chátrajú. Rovnako to je aj s autami – mesiac pred Libanonom som sa vrátil z Dubaja, kde som ešte chápal, že prečo všade vidím drahé autá. Ale v Libanone je kontrast neuveriteľný – staré Peugeoty a polorozpadnuté Marcedesy a vedľa nich novučičké Rolls-Royce, Ferrari a hlavne BMWčka, ale iba v najvyšších verziách M power. A to všetko v meste v ktorom sa väčšinou času vlečiete v zápche a tak tých 300+ koní stráca význam.

Dobrá adresa

Po hodinke prechádzania sme sa vrátili do autopožičovne, kde nám oznámili “novinu” a to, že naše auto je v inej pobočke a že nás tam zoberú. Ako vonku čakáme na náš odvoz, kýva na nás šofér v obleku vedľa nablyšťanej Audiny A8. Omyl to ale nebol a veľkopansky sme sa hotelovou limuzínkou v zápche odviezli na druhú pobočku. Cesta ubehla napriek tomu celkom rýchlo, ani sme nestihli postláčať všetky tlačítka 😀

S dvojhodinovým sklzom sme konečne vyštartovali v našej Kia Rio a zapadli do bejrútskej premávky. Šoféroval som už všelikde, ale Libanon je asi vysoká škola jazdenia – musíte dávať dobrý pozor na všetkých naokolo, smerovky neexistujú, červená na semafore je sem tam dobrovoľná a na diaľnici sa väčšinou jazdí nie medzi pruhmi, ale priamo na pruhu. V noci sú svetlá takisto asi dobrovoľné. A keď konečne premávka ustane, znamená to jediné – stav cesty sa radikálne zhorší. Síce nikoho vo vnútrozemí nestretnete aj niekoľko kilometrov, ale zase sa len vyhýbate jamám a rozpadnutým krajniciam.

Radosti z jazdenia nepridávalo ani naše vozítko s automatom, ktoré viac hučalo ako akcelerovalo a rovnako aj nepresné mapy navigácie (to sme ich mali tri). Nakoniec sme sa ale vymotali z Bejrútu a dostavili sa na prvú zastávku – Jeita Grotto.

Jeita Grotto je obrovská jaskyňa skladajúca sa z dvoch častí (žiaľ pre vysokú vodu bola spodná časť zatvorená) a priveziete sa k nej štýlovo na lanovke. Pred vstupom už treba do skrinky zamknúť mobily a foťáky, zákaz fotenia sa tu prísne dodržuje. Ale aspoň vás nič nerozptyľuje a môžte sa poprechádzať s otvorenými ústami v prírodnej katedrále. Je to niečo naozaj impresívne, obrovské a fascinujúce. Ak sa niekedy niekde skrývali mimozemšťania, tak jedine tu. Priam sa nechce veriť čo dokážu tie milióny rokov pomaly kvapkajúcej vody cez vápencové skaly (napr. vytvoriť najdlhší stalaktit na svete s dĺžkou 8,2 metra).

Aspoň foto z netu

Naspäť sme sa prešli svižným krokom dolu kopcom popri rôznych kurínoch a chlievikoch so zvieratkami, zakývali rôznym nadháňačom a vybrali sa smerom na sever. Samozrejme, že sme trošku poblúdili, postáli si v zápche pri Jounieh (zlá premávka tu je asi nonstop), ale nakoniec sme sa dostali až k Byblosu. Tam sme opustili diaľnicu a zrazu sme sa dostali do ľudoprázdneho vnútrozemia. Už sme aj trošku vyhladli, ale nebolo veľmi z čoho vyberať. Až sme po hodnej chvíli zbadali reštauráciu, pred ktorou bol zaparkovaný autobus. Vtrhli sme na nejakú rodinnú oslavu, ale voľného miesta bolo kopec a konečne sme sa poriadne naobedovali – podávalo sa všetko možné, od orieškov, cez hummus, po pitu a rôzne “šašliky”. A všetko sa zalialo super červeným vínom z miestnej produkcie. Veľmi milá obsluha, pekný výhľad na more a cena menej ako 10 euro na osobu – no ako hovoria v Severnej Kórei – nemôžem si sťažovať.

S pribúdajúcimi kilometrami sa začala zhoršovať nielen cesta, ale aj počasie. Kia cez hmlu pomaly stúpala do výšky až k opustenému rezortu Laqlouq, kde sa okrem skál a snehu sa týčilo pár nedokončených hotelov. Trošku začalo aj popŕchať, teplota klesla na dva stupne, klimatizáciu vystriedal ohrev. Nakoniec sme sa ale dostali k jednému z hlavných cieľov výletu –  vodopádu Baatara. Vedie k nemu rozbitá poľná cesta, ale vietor začal byť nepríjemný a prírodné veľdielo sme si obzreli len z diaľky. Po zotmení sme sa objavili vo väčšom mestečku Tannourine, ktorému dominuje pekný kostol a trošku sme sa v ňom zohriali. Je celkom zvláštne zobrať modlitebnú knižku, z ktorej na vás vyskočí arabčina.

Tmavý bohostánok

O pol hodinu neskôr sme sa konečne objavili v Bcharre, kde sme najprv márne hľadali recepciu na našom ubytovaní. Po chvíli sa objavil majiteľ/kaderník, ktorý si najprv nemohol nechať ujsť šancu na poskytnutie drahších komnát. 150 dolárov za noc sme v prázdnom hoteli za “lepšiu” izbu samozrejme nedali a sklamaný nás zobral do skoro totožnej hostelovej časti (kde sme mali zarezervované ubytovanie za tretinovú cenu). Nikto iný okrem nás tam nebol, takže sme mali celé poschodie pre seba. Naštartovali sme riadne gamatky vyrobené v Sýrii a vyhriali izbu.

Len pre otužilých

Na odporúčanie majiteľa sme sa vybrali do pár kilometrov vzdialenej reštaurácie, kde okrem nás a rodiny majiteľa Tonyho nikto nebol, podávalo sa totožné menu ako na obed. Aspoň sme sa nechali presvedčiť aj na šíšu a pobafkávali sme už ako miestni. Medzitým sa riadne rozpršalo, rozlúčili sme sa s personálom a rýchlo sme sa presunuli na ubytko. Tam sme varechou otvorili víno, ktoré pomohlo k spánku v studenej izbe. Assadove turbogamatky nestačili – žiadne okno a ani dvere netesnili.

Zobudili sme sa do uzimeného rána, ale s nádherným výhľadom na údolie Kadisha, ktoré sme v noci samozrejme nevideli. Rýchlo sme sa dali dokopy, načapoval som zo špeciálneho kohútika v kuchyni vodu z horského prameňa a vyrazili sme do horského strediska nad mestom. Cesta riadny tankodrom, ale okolité výhľady na zasnežené hory to kompenzovali. Konečne sme zbadali aj cédre v rezervácii a pri prázdnych vlekoch sme si dali raňajky. Najprv sme trošku zabojovali s menu a čašníkom, ktorého sme požiadali o vysvetlenie jednotlivých položiek – samozrejme nám ich len prečítal v štýle: Labné, žabné, žabné žambon. Nakoniec z toho aj tak bola strava podobná piatočnej, len namiesto šašlikov pripravili praženicu. Samozrejme, že sme boli opäť jediní hostia a majiteľ/čašník sa snažil predať pomaly aj dcéru. Aspoň magnetku som zobral.

Ráno v Bcharre

Menej známa tvár arabského sveta

V Bcharre sme sprchu museli oželieť, lebo netiekla teplá voda a studená išla priamo z hôr. Rozlúčili sme sa s majiteľom Bauhausu ako pokrvní bratia a zliezli autom kúsok dolu do údolia Kadisha. Tu sa už namiesto snehu všade objavili malé aj veľké vodopády a do toho kvitli stromy. Pekná romantika v trojici.

Kadisha

Čas sme mali dobrý a rozhodli sme sa vrátiť k vodopádu Baatara, ktorí sme v predchádzajúci deň omrkli len tak z diaľky. Dobre sme spravili, počasie sa už umúdrilo, turistov opäť nikde, takisto ani žiadne zábrany a k hučiacemu vodopádu sme sa dostali na pár metrov. To všetko stojac na prírodnom skalnom moste pár desiatok metrov nad roklinou.

Návrat k vodopádu sa oplatil

Kvalitnou cestou sme sa vrátili naspäť cez Tannourine k pobrežiu do Batrounu.  Pokávičkovali sme a poprechádzali sa po maríne a pri ruinách fénického múru. Tam sme objavili aj pekný ortodoxný kostolík, ktorý len potvrdil rôznorodosť náboženstiev v krajine.

V Batroune

Cestou naspäť do Bejrútu sme sa zastavili aj v legendárnom Byblose, v meste, ktoré patrí medzi najdlhšie obývané sídla v histórii. Tu sme sa už len ignorantsky pomotali po miestnom trhu, unavení sme zvonku obkukli UNESCO križiacky hrad a pokračovali ďalej.

Podvečer sme sa hustnúcou premávkou dostali do Jounieh, kde sme naskočili na retro lanovku smerujúcu na neďalekú horu. Kabínky sem tam prefrčia pomedzi obytné budovy a často vidieť obyvateľom pomaly až do hrnca. Na vrchole kraľuje socha Panny Márie (ktorá je tu veľmi populárna) a moderná katedrála. Samozrejme, že je odtiaľ krásny výhľad na okolité kopce, more a Bejrút v pozadí.

V bubline na Harrisu

Večer sme zničení dorazili naspäť do hotela Mayflower, dokonca aj parkovacie miesto sme našli na prvýkrát, čo možno považovať za malý zázrak. Peknú izbu sme už nedostali, ale aspoň sme sa konečne osprchovali a popreháňali room service s dopytom po otvárači na víno.

Čistí a pripití sme vyrazili do nočného víru mesta. Najprv som naháňal taxík ( v ktorom som si zabudol telefón -100 metrov šprint minimálne za 8 sekúnd), občerstvili sme sa na výborných sendvičoch v lokálnej hip prevádzke a nakoniec sme sa stretli s našou libanonskou spojkou – Vierkou a jej manželom Jeanom. V trendy podniku so super hudbičkou sme popili nejaké tie margarity a podiskutovali o živote v krajine. Bejrút v noci žije riadne a je to fakt nezvyčajné vidieť miestne slečny v minisukniah popíjať, vyfajčovať a zabávať sa až do rána. Nečudo, že je Bejrút vyhľadávaná dovolenková destinácia bohatých pokrytcov z okolitých moslimských krajín. Asi platí, že čo sa stane v Bejrúte, to sa u Alaha neráta.

Stretnutie pri margeritách

Mahmut to vie

Polnočná pizza a pár piviek na izbe nepridali k pohode ranného vstávania, ale super raňajky nás znovu vrátili do hry. Cieľom na nedeľu sa stal juh krajiny. Najprv sme sa zastavili v Raouché, kde sa nachádzajú známe skaly pod názvom Pigeon’s Rock – Holubia skala je populárnym miestom pre turistov, domácich aj samovrahov.

Bejrútska klasika

Nedalo nám nenavštíviť aj južný Bejrút, ktorý je ešte stále pod vplyvom Hizballáhu. Po prejdení checkpointu sme sa dostali do akoby úplne iného mesta – všetko tak viac zaprášené, budovy ošarpanejšie a billboardy s politickými lídrami a martýrmi všade naokolo. Zvýšil sa nielen počet kebabov, ale aj vojakov, ktorí hliadkovali pri každej väčšej križovatke.

Sympaťáci

Po diaľnici sme si to šinuli až k Rmayleh, kde sme museli zastaviť. Dôvodom bola nádherná farba mora, ako vystrihnutá z pohľadnice z Pacifiku. Jediné, čo kazilo dojem bol bordel na pláži, ale to už žiaľ asi patrí k tomuto kútu sveta.

Azúr

V neďalekom Sidone nás opäť zabrzdila premávka a hlavne absencia parkovacích miest. Zaparkovali sme ako ostatní pri ceste, skoro kilometer od hlavnej atrakcie mesta – križiackeho morského hradu, teda skôr zrúcaniny. Podobne ako pri vodopáde Baatara, aj tu sa len zaplatilo vstupné na bráne a potom rob si čo chceš. Žiadne zábradlia, zábrany, výstražné tabule, keď zletíš do mora, tvoj problém. Prirodzený výber.

Hrad a Sidon

Silné raňajky už prestali časom účinkovať a cez miestne trhovisko sme sa dopracovali až do zastrčenej pekárne. Tam už na nás čakala čerstvo napečená tradičná libanonská pizza s mletým mäsom – lahembajin, ktorej sme sa nevedeli doslovne dožrať. A ešte v kombinácii s ayranom – dokonalé.

Plní síl sme sa vymotali upchatým mestom a vybrali sme sa znovu do vnútrozemia. Podozrivo sa začali objavovať húfy ľudí popri ceste, desiatky autobusov a áut s vlajkami a nadšenými cestujúcimi. Do toho sa sem tam objavila kolóna vojenských humvees s guľometmi. Až neskôr sme sa dozvedeli, že sme sa vyskytli v oblasti, kde žije podivná moslimská sekta Drúzov a práve “oslavovali” 40 rokov od zabitia ich vodcu. Drúzi veria napr. na reinkarnáciu, nedá sa k nim konvertovať (vlastne kto by aj chcel), namiesto 5 pilierov islamu majú stĺpov 7 a vlastne nikto okrem duchovných vodcov tomuto náboženstvu nerozumie. Ani väčšina moslimov ich neuznáva.

Najlepšie sa oslavuje v americkom osemvalci

V Chouf sme sa zastavili pri zámku Moussa – trošku gýčový palác (niečo ako Lastovičie hniezdo na Kryme), ktorý postavil sám pán Moussa za 60 rokov. Dôvod? V škole mu povedali, že z neho nikdy nič nebude a jeho objekt záujmu mu oznámil(a), že si ho zoberie až keď bude mať palác. A tak Moussa začal stavať…Ako to dopadlo, to som sa už nedopátral.

Rozbitou cestou sme sa vybrali na sever cez hory, kde sme opäť narazili na parádne výhľady do hlbokých údolí. So stúpajúcou nadmorskou výškou sme sa octili v oblakoch a nebolo vidieť na 5 metrov. Netrafili sme ani správny vjazd na diaľnicu a museli sme sa v hmle točiť o niekoľko kilometrov ďalej – bezpečnosť nadovšetko. Nakoniec sme sa ale vybrali správnym smerom, oblaky sa rozostúpili a údolie Beqaa neďaleko sýrskych hraníc sa ukázalo v plnej paráde.

Pozostatky trate Bejrut-Damašek a údolie Beqaa v pozadí

Času sme už veľa nemali, potrebovali sme wifi na dohodnutie večerného programu a tak sme to zapikovali do asi najbližšieho McDonaldu pri Sýrii, čo bolo zrejmé aj z ŠPZ-iek zákazníkov. Vojna, nevojna, Big Mac treba. Na parkovisku som ešte od sýrskych detí kúpil “výhodne” žuvačky, zakričali niečo na mňa Haram! a tak smelo môžem byť nominovaný na ocenenie Spravodlivý medzi národmi.

Oblakmi sme sa znovu predrali na diaľnicu, ktorá krivoľako pokračovala až do Bejrútu, kde sme sa zastavili na nákup proviantu v obrovskom shoppingu City Centre. Klasicky sme sa na prvýkrát netrafili a opäť sme obchádzali pomaly pol mesta. V nedeľu večer je jedno či si moslim, kresťan, alebo agnostik – všetci sú v obchodnom centre.

Na dobrú noc a sladké sny

Už viackrát sa mi stalo, že sme nevedeli niečo všeobecné nájsť (nejaká krčma, miesto kde sa dá najesť a pod.) a spýtali sme sa miestneho a vždy nás poslal zlým smerom. Rovnako sme zlyhali aj v Bejrúte, kde sme na radu lokálneho občana išli hľadať reštauráciu, ktorú sme nenašli, prešli sme tri kilometre a nakoniec sme sa najedli asi tak 100 metrov od miesta, kde sme dostali inštrukcie.

Po poriadnej shawarme  sme ešte na pár hodín išli nakuknúť k Vierke a Jeanovi domov,  do veľmi peknej rezidenčnej časti štvrte Achrafieh. Opäť sme dobre podebatovali a posilnili sa pred návratom domov. Okolo polnoci sme si ešte rýchlo prebehli downtown mesta, ktorý bol z každej strany uzatvorený vojakmi, ale mešita a katedrála stáli vedľa seba bez problémov.

Krehké spolužitie

V hoteli Phoenicia sme úspešne odovzdali po 500km auto a s dedkom v Uberi sme sa vybrali na letisko. Pánko našťastie nezaspal i nezablúdil a o druhej ráno sme už popíjali posledné pivá pred terminálom. Po checkine Lukáš veľkopansky odišiel do lounge s jeho priority pass a my sme s Vladom zalomili v predraženej kaviarni, kde som sa zbavil posledných libanonských libier.

Pred piatou hodinou rannou sme sa po troch kontrolách pasu konečne usadili v lietadle a zobudil som sa až so slinkou na tričku nad Istanbulom. Prvotný plán bol vyjsť na pár hodín z letiska k moru do mestečka Pendik, ale rad na pasovú kontrolu bol minimálne na hodinu a radšej sme si to opäť namierili do lounge. Tá sa onedlho úplne naplnila do posledného miesta a my sme už tých pár hodín nejak “pretrpeli” pri orieškoch a pive. O pol druhej sme konečne pristáli vo Viedni, promptne naskočili na bus do Bratislavy a v ten večer som už o siedmej zaspal spánkom spravodlivých turistov.

Libanon je jednoducho krajinou kontrastov. Áno, znie to ako klasické klišé, ale tak to je. Od miliónových rezidencií s Ferrari po staré črepy pri rozpadnutých búdach. Preplnené slnečné pobrežie vs. ľudoprázdne vnútrozemie. Leto na pláži, lyžovačka o 40km ďalej. A k tomu mix náboženstiev, ktoré sa snažia spolu kooexistovať, veria v jedného Boha, ale nie vždy to ide. Tento kúsok zeme má tú smolu, že to je také malé ihrisko pre oveľa väčších susedov, ktorí sa v láske nemajú a podporujú rôznymi spôsobmi tú svoju (náboženskú) menšinu. Čo je ale isté, je to krajina s nádhernou prírodou, historickými pamiatkami a skvelým jedlom. Ešte keby sa tí ľudia a hlavne politici mali medzi sebou radi, bola by to opäť stredomorská destinácia no.1, tak ako kedysi dávno, v minulom storočí.